Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 10CoP/28/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2108224322 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 02. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2108224322.4 Uznesenie Krajský súd v Trnave vo veci starostlivosti o maloletú: Q. M., nar. XX. C. XXXX, bytom u matky a zast. opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Trnava, matky: K. M., nar. XX. C. XXXX, bytom F., T. H. XX, a otca: K. M., nar. XX. N. XXXX, bytom A. XX, zast. advokátom: JUDr. Peter Peružek, Hlohovec, Cintorínska 1, o zmenu úpravy styku, o odvolaní otca proti uzneseniu Okresného súdu Trnava z 5. augusta 2011 č. k. 20P/249/2008-166, takto r o z h o d o l : Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti priznania znalečného a v časti o spôsobe jeho výplaty p o t v r d z u j e. V napadnutej časti trov konania štátu uznesenie r u š í a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napádaným uznesením súd prvého stupňa I. priznal PhDr. F. C., CSc., nar. XX. E. XXXX, bytom D., I. č. XX, znalcovi z odboru psychológia, odvetvie klinická psychológia detí, klinická psychológia dospelých, znalečné v sume 487,68 eur, II. svojej učtárni uložil povinnosť do troch dní od právoplatnosti uznesenia poukázať znalcovi označenému vyššie, taktiež tam uvedené znalečné z rozpočtových prostriedkov súdu na účet znalca číslo: XXXXXXXXXX/XXXX, vedený v E. E., a.s. (správne tiež „R., F. XX“ a nadbytočne „G. pobočke D.“), III. otcovi maloletej uložil povinnosť zaplatiť štátu trovy konania (správne „náhradu trov konania štátu“) vo výške 487,68 eur a IV. otcovi maloletej vrátil kolky v hodnote 100 eur (nadbytočne aj „prostredníctvom Daňového úradu Trnava“), po právoplatnosti uznesenia. Právne toto svoje rozhodnutie odôvodnil iba v časti o priznaní znalečného ust. § 3 ods. 1 a 2, § 5 písm. b/ a § 14 ods. 3 písm. a/ a b/ vyhlášky MS SR č. 491/2004 Z. z. o odmenách, náhradách výdavkov a náhradách za stratu času pre znalcov, tlmočníkov a prekladateľov v platnom znení (ďalej len „znalecká tarifa“), vecne potom v takejto časti len ustanovením znalca, riadnym vykonaním znaleckej činnosti znalcom v požadovanom rozsahu a vyúčtovaním znalečného v súlade so znaleckou tarifou. Rozhodnutia o spôsobe výplaty znalečného a o náhrade trov konania štátu neodôvodnil právne ani vecne, rozhodnutie o vrátení kolkov potom len vecne zaplatením otcom preddavku spôsobom odporujúcim tomu, ktorý vyplýval z uznesenia vydaného 18. augusta 2009. Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie otec iba v časti o priznaní znalečného (od ktorého výroku je závislý aj výrok o spôsobe úhrady znalečného) a o náhrade trov konania štátu. Navrhol uznesenie v napadnutej časti zmeniť neozrejmeným znížením celkovej sumy znalcovi priznaného znalečného a neuložením jemu (otcovi a odvolateľovi v jednej osobe) povinnosti na náhradu trov konania štátu. Dôvodil, že znalec pri vyúčtovaní odmeny reálne nezhodnotil vynaložený čas strávený spracovaním zadaného znaleckého posudku ani reálne časovo nezhodnotil svoje myšlienkové procesy v súvislosti s vypracovaním znaleckého posudku. Jednotlivé úkony sú preto podľa názoru otca z časového hľadiska nadhodnotené, z čoho vyplýva aj neprimerane vysoká odmena súdneho znalca, ktorú je otec povinný uhradiť. V súvislosti s náhradou trov konania štátu poukázal aj na skutočnosť, že predmetné konanie je (podľa § 4 ods. 1 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov) oslobodené od súdneho poplatku. Matka, opatrovník ani znalec odvolacie návrhy nepodali. Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (zákona č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „O. s. p.“) vec v medziach odvolania otca, teda s výnimkou čiastkového výroku o vrátení „kolkov“ a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania (pretože tu nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom ustanovený prípad potreby prejednania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu) a dospel k záveru, že uznesenie v časti o znalečnom a v závislom výroku o spôsobe výplaty znalečného treba považovať za vecne správne, kým naopak v časti o náhrade trov konania štátu podoba jeho písomného vyhotovenia (uznesenia) predstavuje jeden z postupov odnímajúcich účastníkom konania reálnu možnosť konať pred súdom. Podľa § 139 ods. 2 vety prvej a druhej O. s. p. ak bol podaný znalecký posudok, vzniká právo na náhradu hotových výdavkov, náhradu za stratu času a na odmenu (znalečné). Osobitný zákon ustanovuje, komu sa znalečné vypláca. V časti priznania znalečného odvolací súd nemal dôvod spochybňovať spôsob určenia odmeny zo strany ustanoveného znalca, opodstatnenosť účtovania znalcom jednotlivých položiek a ani prevzatie takéhoto výpočtu do napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa (s výnimkou skutočnosti, že súd prvého stupňa opomenul priznať znalečné vyúčtované znalcom na pojednávaní 20. mája 2011 v sume 17,98 eur, ktorou skutočnosťou sa však odvolací súd nezaoberal v dôsledku absencie odvolania znalca). Tvrdenie odvolateľa o nadhodnotení úkonov znalca z časového hľadiska a z toho vyplývajúca odvolateľom tvrdená príliš vysoká odmena znalca, pritom boli niečím, čo muselo byť považované za účelové tvrdenia zámerne neurčitého rázu. V tomto prípade totiž otec vôbec neuviedol, v čom konkrétne mala byť odmena znalca premrštená či úkony znaleckej činnosti účtované nereálne, pričom nič nasvedčujúce zjavnej nesprávnosti vyúčtovania nezistil ani sám odvolací súd. Uznesenie súdu prvého stupňa v tejto časti bolo totiž zrozumiteľne aj riadne odôvodnené a i znalcom účtované úkony sa z časového hľadiska javia ako primerané a obvyklé. Menšou chybičkou „krásy“ tu bol nedostatok právneho zdôvodnenia rozhodnutia o výplate znalečného zo štátnych rozpočtových prostriedkov (kam správne patril poukaz na ust. § 141 ods. 2 O. s. p. o platení trov dôkazu nekrytých preddavkom zo strany štátu), to však nič nemenilo na tom, že aj táto časť uznesenia vykazovala znaky vecne správneho rozhodnutia. Odvolací súd preto v takýchto častiach uznesenie súdu prvého stupňa (podľa § 219 ods. 1 aj 2 O. s. p. u priznania znalečného a len podľa odseku 1 takéhoto ustanovenia u jeho výplaty) potvrdil. Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. súd (odvolací) rozhodnutie (súdu prvého stupňa) zruší, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Vada konania vymedzená v takomto ustanovení (a inak aj ďalšia vada podľa písmena g/ rovnakého ustanovenia spočívajúca v rozhodnutí vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom) je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj článok 46 a nasledujúce Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov) a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.). I podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91), Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I ÚS 226/03) a tiež Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok z 27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky potom vymedzuje ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Korektným a i ústavne konformným výkladom ostatného citovaného ustanovenia (ktoré sa podľa § 167 ods. 2 O. s. p. pre nedostatok odchylnej úpravy náležitostí odôvodnení uznesení vzťahuje aj na rozhodnutia súdov vydané v takejto procesnej forme) pritom treba dospieť k záveru, že s už uvedenými požiadavkami je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka); porušením uvedeného práva účastníka konania na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma aj možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov (ktorá skutočnosť je inak v prípade rozhodovania o trovách konania ešte umocnená zásadnou neprípustnosťou dovolania podľa § 239 ods. 3 O. s. p.). Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá sama osebe nielen zákonný dôvod odvolania podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p., ale zároveň i nevyhnutnosť rozhodnutia spôsobom predpokladaným takýmto ustanovením. Podľa názoru odvolacieho súdu nemôže byť absolútne žiadnej pochybnosti o tom, že súd prvého stupňa tým, že svoje rozhodnutie v časti o náhrade trov konania štátu neodôvodnil vôbec - právne ani vecne (za aké odôvodnenie nešlo samozrejme považovať len poznámku v znení „súd určil spôsob otca zaplatiť štátu trovy konania“ /?/), zaťažil vyššie opísanou vadou v príslušnej časti aj konanie v prejednávanej veci (s následkom v podobe nerešpektovania práva účastníkov konania vrátane odvolateľa na riadne odôvodnené súdne rozhodnutie). Odvolaciemu súdu preto za takejto situácie nezostávalo iné, než s uznesením v časti trov konania štátu podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a ods. 2 O. s. p. naložiť spôsobom uvedeným v druhej časti výroku tohto svojho uznesenia. Pre úplnosť sa v tejto časti k argumentácii otca žiada uviesť, že táto nebola celkom náležitou. Podľa § 148 ods. 1 O. s. p. štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil, pokiaľ u nich nie sú predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov. Podstatou takejto úpravy je, že iba v prípade, ak sú na strane účastníka splnené podmienky pre oslobodenie od súdnych poplatkov (a to prípadne i len čiastočné), trovy, ktoré by inak pripadli na tohto účastníka podľa výsledku konania, znáša štát. Pritom nie je rozhodujúce, či sa účastníkovi rozhodnutím súdu priznalo oslobodenie od súdnych poplatkov, ale to, či sú inak splnené podmienky na priznanie oslobodenia podľa § 138 O. s. p. (čo si súd buď rieši ako predbežnú otázku, alebo pritom vychádza z už vydaného rozhodnutia). Z uvedeného je teda zrejmé, že je v tejto veci irelevantné (právne bezvýznamné), či je konanie oslobodené od platenia súdnych poplatkov (vecne), lebo význam tu majú len predpoklady potencionálneho platiteľa náhrady trov konania štátu (tzv. osobné oslobodenie). Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa § 226 O. s. p. viazaný a opätovne o otázke ostávajúcej predmetom konania (náhrada trov konania štátu) aj po tomto rozhodnutí odvolacieho súdu rozhodnúť až po riadnom zvážení všetkých do úvahy prichádzajúcich možností a to s vypravením nového rozhodnutia aj náležitým odôvodnením (rešpektujúcim už vyššie zmienené požiadavky). K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení). Poučenie: Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.