Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 24Co/365/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2108225363 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2108225363.1 Uznesenie Krajský súd v Trnave v právnej veci navrhovateľa: Mgr. W. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. - K. M., A. J., proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie č. 13, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu a jeho nesprávnym úradným postupom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu v Trnave č.k. 18C/194/2008 - 136 zo dňa 30. júna 2010, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvého stupňa sa r u š í a vec sa mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Prvostupňový súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť mu náhradu škody vo výške 2 000 000,- Sk (66 387,84 eur) spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,50 % z dlžnej sumy ročne od 28.05.2008 a to po upresnení takto uplatneného nároku podaním zo dňa 18.12.2009, ako náhrady skutočne vzniknutej škody, pozostávajúcej z náhrady nákladov na obhajobu, nákladov na prepravu ako obvinený, nákladov na zabezpečenie kópií zo spisu v predmetnej veci vo výške 1.000,- eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 50.000,- eur, nakoľko mu trestným stíhaním bolo hrubo zasiahnuté do jeho práv na ochranu osobnosti, občianskej cti, ľudskej dôstojnosti, ako aj do práva na súkromie. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa právne odôvodnil použitím ust. § 1, § 5 ods. 1, § 22 ods. 1, 2, 3, § 23 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, § 11 Občianskeho zákonníka, čl. 5 ods. 1 písm. a) až f) a ods. 5 zákona č. 209/1992 Zb. dohovor o ochrane ľudským práv a základných slobôd v znení protokolov 3, 5 a 8, keď na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že navrhovateľom uplatnený nárok nebol dôvodný. Súd prvého stupňa síce zastal právny názor, že ten, proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia, nakoľko však odporca vzniesol námietku premlčania nárokov navrhovateľa, primárne sa zaoberal otázkou premlčania týchto nárokov, keď s odkazom na § 100 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. dospel k záveru, že nárok navrhovateľa na náhradu škody je premlčaný. Pokiaľ ide o právo navrhovateľa na náhradu škody, upravené primárne v občianskom zákonníku, to podlieha premlčaniu, a ak uznesenie o zastavenie trestného stíhania navrhovateľa mu bolo doručené dňa 08.12.2004 (kedy došlo k právnej skutočnosti, ktorá zakladá právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch), začala plynúť 3-ročná premlčacia lehota nasledujúcim dňom, t.j. 09.12.2004. Do jej plynutia podľa § 22 ods. 3 zákona č. 58/1969 Zb. sa nezapočíta lehota na prerokovanie, najviac v dĺžke 6 mesiacov (od 27.11.2007 do 27.05.2008 lehota spočívala), mal navrhovateľ podať návrh na začatie konania najneskôr 09.06.2008, pričom tak ale urobil až 01.12.2008, teda po uplynutí premlčacej lehoty. Z tohto dôvodu súd musel prihliadnuť na námietku premlčania a premlčané právo nemohol navrhovateľovi priznať. Súd prvého stupňa napokon poukázal na to, že v medziach písomného vyjadrenia a argumentácie navrhovateľa z 01.03.2010 bolo zjavné, že si uplatňuje svoj nárok v zmysle § 5 zákona č. 58/1969 Zb. V takomto prípade by súd musel použiť v otázke premlčania jeho nárokov § 23 zákona č. 58/1969 Zb., ktorý však upravuje iba premlčanie práva na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe a rozhodnutím o treste, pričom konkrétne by sa otázka premlčania posudzovala prísnejšie, a to tak, že dňom nasledujúcim odo dňa právoplatnosti uznesenia o zastavení trestného stíhania zo dňa 22.08.2005, čiže od 23.08.2005 by začala plynúť 3-ročná premlčacia lehota, ktorá by následne mohla byť predĺžená o 6 mesiacov a skončila by už 23.02.2007. Nakoľko po komplexnom posúdení navrhovateľových požiadaviek súd prvého stupňa mal za to, že navrhovateľ si uplatňoval náhradu škody z titulu nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia podľa § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., aplikoval na premlčanie práva na náhradu škody napokon priaznivejšie ust. § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., podľa ktorého právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za 3 roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa tak, že odporcovi ich náhradu nepriznal, nakoľko si žiadne trovy konania neuplatnil. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ. V odvolaní namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci s odkazom na § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. Prvostupňový súd zamietol ním uplatnený nárok, nakoľko odporca vzniesol námietku premlčania a s touto námietkou sa stotožnil, pričom aplikoval ust. § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o premlčaní nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím v 3-ročnej subjektívnej lehote. Takýto právny názor súdu prvého stupňa považuje za právne nesprávny. Má za to, že ním uplatnený nárok na náhradu škody a osobitne na náhradu nemajetkovej ujmy nepodlieha režimu premlčania podľa zákona č. 58/1969 Zb., keď poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo 177/2005, ktorý jednoznačne poukazuje na prednosť medzinárodnej úpravy obsiahnutej v dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd pred vnútroštátnou úpravou, konkrétne na čl. 5 ods. 5, v ktorom sa žiadna premlčacia doba neuvádza. Rovnako v súlade so všeobecnou Deklaráciou ľudských práv, ako aj s Ústavou SR sú základné ľudské práva, medzi ktoré nepochybne patrí aj ochrana osobnosti, ktorej subkategóriou je ochrana slobody, osobnej bezpečnosti, ako aj ľudskej dôstojnosti nepremlčateľné. Na medzinárodnú, resp. ústavnú úpravu nadväzuje občiansko-právna úprava, a to § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktorá v § 13 ods. 3 jednoznačne definuje právo fyzickej osoby na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Zdôrazňuje, že sa jedná o nemajetkovú ujmu, ktorá je iba majetkovo vyjadrená, preto sa na ňu v žiadnom prípade nemôže vzťahovať ani premlčacia lehota podľa § 101 Občianskeho zákonníka, nakoľko táto sa v súlade s § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka vzťahuje iba na majetkové práva. Argumentácia v rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Cdo 278/2007, ktorú si osvojil aj prvostupňový súd, spočívala v stotožnení práv vyplývajúcich z ochrany osobnosti s právami majetkovej povahy, čo je podľa jeho názoru nesprávne. Z jeho právnym názorom korešponduje aj rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 30Cdo 1542/2003, podľa ktorého „právo na poskytnutie primeraného zadosťučinenia za neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti sa nepremlčuje“. Poukazuje na to, že justičná prax všeobecných súdov SR označovať nárok na nemajetkovú ujmu vyplývajúcu z porušenia práv na ochranu osobnosti za premlčateľný v 3-ročnej lehote nemá povahu právnu, ale ekonomickú, t.j. má zabrániť občanom SR domôcť sa primeraného zadosťučinenia za rozhodnutia, resp. postupy štátnych orgánov, ktoré akoby práva osôb vyplývajúce z Dohovoru a Ústavy často nebrali pri svojej činnosti do úvahy. Takáto prax je však v rozpore so základnými zásadami právneho štátu. Podľa uvádzaného prvostupňový súd nesprávne právne vec posúdil, keď aplikoval premlčaciu lehotu zo zákona č. 58/1969 Zb., nakoľko takýto právny výklad je v rozpore s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v slovenskom právnom poriadku uverejnenom pod č. 209/1992 Zb., ktorý má prednosť pred vnútroštátnymi právnymi predpismi. Odvolací súd žiada, aby v súlade s § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. K odvolaniu sa vyjadril odporca, poukázal na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia, ktoré navrhol potvrdiť, keď súd prvého stupňa vo veci vykonal potrebné dokazovania, výsledky ktorého náležite vyhodnotil a následne vo veci aj správne rozhodol. Poukázal na to, že navrhovateľ v odvolaní neuvádza také nové skutočnosti, ktoré by mohli privodiť zmenu odvolaním napadnutého rozsudku. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 201 v spojení s § 204 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je opravný prostriedok prípustný, preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), pričom prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa je dôvodné pre vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, čím sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť pred ním konať (§ 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.). Odvolací súd je pri preskúmavaní odvolaním napadnutého rozhodnutia zásadne viazaný uplatnenými odvolacími dôvodmi, vyplýva z toho mimo iné to, že pri preskúmavaní správnosti napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa môže prihliadať len k tým dôvodom, ktoré odvolateľ v odvolaní označil, nie je viazaný rozsahom odvolania len v prípadoch uvedených v § 212 ods. 2 O.s.p. (nejde o daný prípad), pričom však vždy musí prihliadnuť k vadám, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, i keď neboli v odvolaní uplatnené - § 212 ods. 3 O.s.p.. Z uvádzaného ustanovenia procesného predpisu (§ 212 ods. 3 O.s.p.) potom vyplýva, že odvolací súd musí vždy rešpektovať procesno-právne vady konania pred súdom prvého stupňa, pokiaľ mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Takéto vady musia byť vždy v bezprostrednom vzťahu k možnosti nesprávnosti výsledku konania. Kedy o takúto procesnú vadu ide, je vecou posúdenia konkrétneho prípadu. Odňatie možnosti konať pred súdom je taký postup súdu, ktorý znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu zákon priznáva. O takúto vadu konania ide len vtedy, ak išlo o postup nesprávny (uvažované z hľadiska zachovania postupu súdu určeného zákonom alebo ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi) a ak sa postup súdu prejavil v priebehu konania a nielen tiež pri rozhodovaní. V posudzovanom prípade sa navrhovateľ - ako vyplýva z návrhu na začatie konania doručeného súdu prvého stupňa dňa 1.12.2008 - domáhal nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spolu s priamymi nákladmi na obhajobu, dopravu ako obvineného, ako aj nákladmi na zabezpečenie kópií zo spisu a ostatné, v celkovej výške 2 000 000,- Sk (66 387,84 eur) spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne od 28.5.2008. Podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 18.12.2009 navrhovateľ doplnil návrh na začatie konania špecifikáciou uplatneného nároku, ktorý má predstavovať náhradu skutočne vzniknutej škody - pozostávajúcej z náhrady nákladov na obhajobu, nákladov na prepravu ako obvinený, nákladov na zabezpečenie kópií zo spisu v predmetnej veci vo výške 1 000,- eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 50 000,- eur, t.j. spolu 51 000,- eur (po kvantitatívnej stránke už menej). Na pojednávaní dňa 30.6.2010 navrhovateľ predniesol svoj návrh tak, že sa voči odporcovi domáha spolu zaplatenia sumy 2 000 000,- Sk, pričom v uvedenej sume je zahrnutá suma 10 000,- eur, ktorej výšku nevie bližšie vyšpecifikovať a podložiť dokladmi a táto predstavuje vynaložené popísané náklady (po kvantitatívnej stránke opätovne inak). V občianskom súdnom konaní je súd viazaný návrhom na začatie konania a nemôže rozhodovať o niečom inom, než požadoval navrhovateľ, prekročiť návrh a prisúdiť niečo iné alebo viac, než čoho sa navrhovateľ domáha, môže len vtedy, ak konanie bolo možné začať bez návrhu alebo ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyporiadania vzťahu medzi účastníkmi. Podaný návrh môže v prebiehajúcom konaní prejsť zmenou nielen v okruhu účastníkov konania, ale taktiež v obsahu toho, čoho sa navrhovateľ návrhom domáha (petit návrhu), alebo v opise skutkového základu uplatneného nároku. Navrhovateľovi sa tým umožňuje, aby obsah návrhu a svoje požiadavky prispôsobil nielen svojim predstavám o riešení sporu, ale taktiež procesne alebo hmotnoprávne zmenenej situácii, ak sa ukáže, že naďalej nemôžu obstáť. Navrhovateľ v rámci dispozičnej zásady môže návrh na začatie konania zobrať späť a to aj len sčasti ak požaduje, aby sa o návrhu ďalej viedlo konanie len v užšom rozsahu. Rozhodujúce a predpokladom na rozhodnutie vo veci je, aby bolo jasné o čom a na akom podklade má súd rozhodnúť. Z obsahu návrhu na začatie konania, písomného podania navrhovateľa súdu prvého stupňa doručeného dňa 18.12.2009 a prednesu návrhu navrhovateľom na pojednávaní dňa 30.6.2010 nie je zrejmý predmet konania po stránke kvantitatívnej a to vzhľadom na pôvodne uplatnený nárok navrhovateľa návrhom na začatie konania a v nadväznosti na to nie je zrejmé, či súd prvého stupňa rozhodol o celom predmete konania. Keďže si súd prvého stupňa neustálil predmet konania a vo veci rozhodol (bez toho, aby si odstránil spornosť celkovej výšky uplatnených nárokov ako aj samotnej výšky uplatnenej náhrady nákladov na obhajobu, nákladov na prepravu ako obvinený, nákladov na zabezpečenie kópií zo spisu a nemajetkovej ujmy), nie je potom zrejmé o čom rozhodol a odvolací súd tak nemôže preskúmať právny názor súdu prvého stupňa, ktorý v rozhodnutí uviedol, lebo rozhodol o nejasnom predmete konania. Tieto skutočnosti spôsobujú nezrozumiteľnosť napadnutého rozsudku a čo je nezrozumiteľné, nie je preskúmateľné. Určitosť predmetu konania - návrhu na jeho začatie tak nepochybne patrí medzi podmienky konania. Zákon súdu určuje z úradnej povinnosti prihliadať, či nie je daný nedostatok podmienky konania, teda aj prípadnej neurčitosti jeho predmetu, a to nie len na začiatku konania, ale spravidla počas doby celého ďalšieho priebehu konania (§ 103 O.s.p.). Nedostatok podmienky konania, ktorý je možné odstrániť, súd rieši v závislosti od povahy podmienky konania, a len ak sa nepodarí pri použití vhodných opatrení tento nedostatok odstrániť (kvalifikovanou výzvou, v ktorej poučí, o následkoch neodstránenia zisteného nedostatku), súd konanie zastaví (§ 104 O.s.p.). Výzvu k odstráneniu nedostatku podmienky konania, ktorou môže byť po začatí konania aj spôsobenie neurčitosti predmetu konania realizuje súd uznesením, ktoré doručí osobe, o ktorej návrhu koná. Uznesenie okrem formálnych náležitostí rozhodnutia obsahuje aj údaj o tom, v čom spočíva zistený nedostatok, ďalej poučenie, ako je ho treba odstrániť, lehotu k odstráneniu a poučenie o tom, že konanie bude zastavené, ak tento nebude včas odstránený. Len v prípade, že súd môže predpokladať, že zistená vada bude odstránená jednoduchým úkonom účastníka, je ho možné vyzvať k jej odstráneniu aj na pojednávaní. V konaní o návrhu navrhovateľa súd prvého stupňa procesne pochybil, čím došlo k vade konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a účastníkovi konania sa tak postupom súdu odňala možnosť pred ním konať (§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.), preto napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie v súlade s § 221 ods. 2 O.s.p. Po vrátení veci tak súd prvého stupňa uznesením, resp. na nariadenom pojednávaní vyzve navrhovateľa, ktorý svojimi podaniami a prednesom návrhu na začatie konania na určenom pojednávaní vo veci spôsobil neurčitosť predmetu konania, aby tento nedostatok - určitý údaj o tom, čoho sa v konaní po kvantitatívnej stránke a to aj s prihliadnutím na uplatnené nároky po obsahovej stránke domáha, odstránil. Až v prípade odstránenia nedostatku podmienky konania - riadneho návrhu na začatie konania súd prvého stupňa bez meškania vykoná prípadné ďalšie potrebné dokazovanie vzhľadom na skutočnosti tvrdené v podanom odvolaní, výsledky celého konania podľa § 132 O.s.p. náležite zhodnotí a až potom rozhodne o veci, o trovách konania a podľa § 224 ods. 3 O.s.p. tiež o trovách tohto odvolacieho konania, s tým že akékoľvek nové rozhodnutie bude potrebné vyhotoviť v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p.. Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.