Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 23Co/291/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2109207013 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2109207013.1 Uznesenie Krajský súd v Trnave v právnej veci navrhovateľa: F. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XXXX/XX, G. - W., zastúpený: JUDr. Peter Peružek, advokát, Cintorínska 1, Hlohovec, proti odporcovi: V. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XX, G., zastúpený: JUDr. Peter Horváth, advokát, Hlavná 42, Trnava, o zaplatenie pohľadávky 5.210,88 eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 17C/212/2009 - 220 zo dňa 09. júna 2011, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvého stupňa sa r u š í a vec sa mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal zaplatenia uplatnenej pohľadávky titulom bezdôvodného obohatenia za bezplatné užívanie jeho pozemkov za obdobie november 2005 až október 2007. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil použitím ustanovení § 125, § 126 ods. 1, 2, § 128 O.z. č. 141/1950, § 451 ods. 1, 2, § 517 ods. 2 O.z., § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995, § 150 O.s.p. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa vyplýva, že z vykonaného dokazovania mal preukázané, že rodinný dom súpisné č. XXXX a garáž, ktorého je vlastníkom odporca, ktoré vlastníctvo je zapísané na LV č. XXX, kat. úz. W., Správy katastra Trnava, sú postavené na cudzom pozemku, a to na pozemkoch parc. č. 543/2 vo výmere 160 m2 a parc. č. 544 vo výmere 32 m2, kat. úz. W., zapísaných na LV č. XXXX, Správy katastra Trnava, patriacich do vlastníctva navrhovateľa. Rodinný dom a garáž odporcu boli postavené rodičmi odporcu, a to rodinný dom na základe výmeru Okresného národného výboru v Trnave, zn. XI/2-711.2-1952/35, zo dňa 27.12.1951, ktorým bolo otcovi odporcu udelené stavebné povolenie na jeho výstavbu, keď predmetný rodinný dom aj garáž boli postavené na pôvodnej parc. č. 1929, ktorá podľa snímku z katastrálnej mapy série 94 č. 12/51 mala byť rozdelená na parc. č. 1929/3 - roľu vo výmere 61 árov 87 m2, ktorú mal nadobudnúť podľa Zámennej a kúpnopredajnej zmluvy z 25.03.1952 od J. N. v 2/40-inách a od H. N. v 38/40-inách otec odporcu a 1/2-icu z tejto parcely mal predať svojej manželke K. K., k uzavretiu tejto zmluvy však nedošlo, pretože ju podpísal iba otec odporcu a J. N., a nepodpísali ju ďalší účastníci H. N. a K. K., avšak na tejto parcele, ktorá v súčasnosti je označená pod parc. č. 543/2 a 544 rodičia odporcu rodinný dom a garáž postavili, a k stavebnému povoleniu Okresný národný výbor Trnava dňa 19.03.1952 V. K. - otcovi odporcu schválil zámenu nehnuteľnosti a povolil zmenu kultúry pôdy, ako pozemok, ktorý prichádza do úvahy ako stavebná parcela spadá do stavebného obvodu obce W., pričom k dedičskému konaniu po otcovi odporcu V. K., pod č. k. 3D/907/86, bol vypracovaný znalecký posudok dňa 21.06.1986 na ohodnotenie predmetného rodinného domu aj garáže, podľa ktorého rodinný dom mal hodnotu 145.805,70 Kčs a bol prevzatý do užívania v roku 1952, a garáž 3.304,80 Kčs a bola daná do užívania v roku 1960, teda za účinnosti Občianskeho zákonníka č. 141/1950. Na základe uvedeného mal súd prvého stupňa za to, že v zmysle § 125 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 rodičia odporcu tieto cudzie pozemky teraz označené pod parc. č. 543/2 a 544 dobromyseľne spracovali tým, že na nich postavili rodinný dom a garáž, pričom uvedenie týchto parciel do pôvodného stavu vzhľadom k povahe výrobku - rodinnému domu a garáže nie je dobre možné, preto súd ako predbežnú otázku riešil vlastníctvo k týmto parcelám tak, že ich nadobudli rodičia odporcu, pretože ich podiel v peniazoch na tomto výrobku v zmysle § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 bol najväčší, predstavoval sumu 149.110,50 Kčs a podiel právnych predchodcov navrhovateľa sumu 10.000,- Kčs a rodičia odporcu vytvorili tento výrobok aj vlastnou prácou, preto navrhovateľovi nevzniklo právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, v hodnote všeobecnej ceny nájmu tak, ako si ho uplatnil návrhom a jeho návrh zamietol. O náhrade trov konania bolo rozhodnuté podľa § 150 O.s.p. z dôvodu osobitného zreteľa, pre ktorý výnimočne nepriznal úspešnému odporcovi právo na náhradu trov konania, za ktorý považoval skutočnosť, že za parc. č. 543/2 a 544 vlastníci týchto parciel, ktorí ich nadobudli spracovaním, pretože na nich vybudovali rodinný dom a garáž, resp. ich právny nástupcovia, za tieto parcely, ktoré boli pôvodne súčasťou parc. č. 1929/1, v zmysle § 128 Občianskeho zákonníka, neposkytli náhradu v plnom rozsahu, na ktorú vlastníkom týchto parciel, resp. ich právnym nástupcom vznikol nárok. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý namietal, že súd prvého stupňa nesprávne právne vec posúdil a dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým základom. Poukázal na to, že súd prvého stupňa pri posudzovaní jeho nároku na zaplatenie uplatnenej pohľadávky z titulu bezdôvodného obohatenia, pri právnom posúdení veci vychádzal z § 125 a nasl. zákona č. 141/1950 Zb. Občianskeho zákonníka (stredného), keď mal preukázané, že stavby - rodinný dom súpisné č. XXXX postavený na parc. č. 543/2 a garáž postavená na parc. č. 544 sú postavené na predmetných pozemkoch v jeho vlastníctve, pričom vyvodil záver, že predmetné stavby sú teda postavené na cudzom pozemku a jedná sa o neoprávnené stavby. Nakoľko predmetné stavby boli dokončené počas účinnosti stredného Občianskeho zákonníka, vzťahovala sa na vec jeho právna úprava, konkrétne aplikované ustanovenie § 125 a nasl., keď vlastnícke právo k predmetným pozemkom prešlo na rodičov odporcu - staviteľov, a to dobromyseľným spracovaním. V súvislosti s týmto odvolateľ poukázal na to, že vychádzajúc z právnej náuky spracovanie veci je jedným zo spôsobov nadobudnutia vlastníckeho práva, keď podstatou tohto inštitútu je vytvorenie novej veci, ktorá sa svojou podstatou odlišuje od veci spracovanej. Je to spôsob svojim charakterom typický pre veci hnuteľné, výnimočne pre nehnuteľnosti - a to dom, resp. stavba, na ktorej boli vymenené prvky dlhodobej životnosti stavby. V prípade pozemku však možno hovoriť iba o zmene druhu pozemku, a preto sa domnieva, že nevznikla nová vec. Zriaďovateľ stavby na cudzom pozemku sa nestáva vlastníkom pozemku, na ktorom stavbu postavil. Vzhľadom na charakter pozemku ako nehnuteľné veci v pravom zmysle slova, nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo k pozemku spracovaním. Zároveň spochybňuje aj inštitút dobromyseľnosti spracovania. Uvádza, že samotná odporcova matka, a teda spolustaviteľka mala vedomosť o tom, že vlastnícke vzťahy pod stavbami sú neusporiadané, o čom informovala odporcu, keď zomrel odporcov otec. Táto skutočnosť je zachytená aj v samotnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia, pričom s uvedeným faktom sa súd prvého stupňa vôbec nevysporiadal. Odporca neoznačil žiaden aspoň domnelý právny titul, na základe ktorého by sa mala založiť jeho dobromyseľnosť. Pokiaľ poukazuje na Zámennú a kúpnopredajnú zmluvu zo dňa 25.03.1952, sám odporca pripúšťa, že na predmetnej zmluve chýbajú overené podpisy dvoch jej účastníkov a teda, že predmetná zmluva nikdy nebola platná a nebola ani zaregistrovaná v príslušnej evidencii tak, aby jej účinky právoplatne nastali. Za domnelý titul nemožno považovať ani vydané stavebné povolenie, preto má za to, že odporca nepreukázal žiadnym spôsobom svoju dobromyseľnosť, resp. dobromyseľnosť svojich rodičov. Súd prvého stupňa ohľadne tejto otázky ani nevykonal riadne dokazovanie, nakoľko sa opieral len o vyjadrenia odporcu, ktorý v čase dokončenia stavby bol vo veľmi útlom veku, resp. ešte nežil a preto nemôže hodnoverne poukázať na pomery. Súd prvého stupňa nevykonal podrobnejšie dokazovanie ani ohľadne toho, kedy boli predmetné stavby dokončené v zmysle pojmu vec. Súd prvého stupňa vychádzal iba zo záverov znaleckého posudku z 21.06.1986 vo veci hodnotenia rodinných domov, pričom v naznačenom smere nevykonal žiadne ďalšie dokazovanie. Napadnuté rozhodnutie považuje za nesprávne aj z toho dôvodu, že súd prvého stupňa v predmetnej veci posudzoval ako predbežnú otázku vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam, pričom určil, že vlastníkmi sa stali odporcovi rodičia v dôsledku spracovania podľa § 125 a nasl. zák. č. 141/1950 Zb. Vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia však neurčil, že vlastníkom predmetných nehnuteľností, na základe posúdenia vlastníckeho práva ako predbežnej otázky, je odporca, a to zrejme s ohľadom na tú skutočnosť, že bol viazaný žalobným petitom, v ktorom navrhovateľ žiadal zaplatenie peňažnej sumy. Takéto rozhodnutie je z hľadiska právnej istoty navrhovateľa ako aj odporcu nebezpečné a vágne, nakoľko výsledok posúdenia predbežnej otázky vlastníctva sa reálne nepremietne do evidencie katastra nehnuteľností, nakoľko napadnuté rozhodnutie nie je spôsobilé na vykonanie takýchto zmien vlastníckeho práva v evidencii nehnuteľnosti. Odvolací súd preto žiada, aby napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. K odvolaniu navrhovateľa sa vyjadril odporca, ktorý poukázal na to, že navrhuje odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok vo veci samej ako správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. Navrhovateľ poukazuje na skutočnosť, že nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo k pozemku spracovaním. Na základ svojej argumentácie berie O Občiansky zákonník č. 141/1950 Zb., súdnu prax posudzujúcu spracovanie pozemkov v období účinnosti tohto zákona a na vec vzťahujúcu sa tzv. bielu zbierku č. 5/1983 Výberu rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR pod č. 28 publikované niektoré otázky ochrany vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Za takýto základ svojej argumentácie vzal aj súd prvého stupňa, keď prejednávanú vec posudzoval a o nej rozhodol. Navrhovateľ tvrdí, že v konaní nebola žiadnym spôsobom preukázaná jeho dobromyseľnosť, resp. dobromyseľnosť jeho rodičov. Myslí si, že navrhovateľ celkom prehliada objem súdom vykonaného dokazovania, z ktorého je možné celkom spoľahlivo usudzovať na takú dobromyseľnosť jeho rodičov ako stavebníkov predmetných nehnuteľností, aká na spracovanie sporových nehnuteľností postačovala. Na zistenie skutočného stavu veci súd prvého stupňa vykonal dokazovanie aj z vlastnej iniciatívy. Pri posudzovaní dobromyseľnosti jeho rodičov nevychádza len z jeho slova, jeho prednesov, ale najmä z objektívne preukázaných okolností veci, a až na podklade takéhoto zisťovania prijal svoj záver. Konečný verdikt súdu nie je založený na jeho slovách, prednesoch, je podporený inými dôkazmi, podkladmi a dokladmi, ktoré majú serióznu a ťažko spochybniteľnú povahu. Podľa § 135 ods. 2 O.s.p. inak otázky (predbežné ...), o ktorých patrí rozhodnúť inému orgánu, môže súd posúdiť sám. Ak však bolo k takejto otázke vydané rozhodnutie, súd z neho vychádza. Predbežnou otázkou je otázka, ktorej posúdenie môže byť predmetom samostatného konania. Právo posúdiť otázku ako predbežnú patrí súdu do doby, kým orgán inak oprávnený o tejto otázke rozhodnúť, nevydal rozhodnutie. Súd prvého stupňa bol oprávnený riešiť vlastníctvo pozemkov parc. č. 543/2 - zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 160 m2 a parc. č. 544 - zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 32 m2 ako otázku predbežnú. Proti rozsudku súdu prvého stupňa, čo do výroku o náhrade trov konania, podal v zákonnej lehote odvolanie odporca, ktorý sa ním domáhal, aby odvolací súd v tejto napadnutej časti rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že sa mu prizná právo na náhradu trov prvostupňového konania vo výške, ktorú ďalej uvádza, a priznal mu aj právo na náhradu trov odvolacieho konania. Súd prvého stupňa rozhodol o náhrade trov konania podľa § 150 O.s.p. s poukazom na to, že jeho právny predchodcovia (jeho rodičia) neposkytli za predmetné pozemky náhradu v plnom rozsahu, na akú by mali vtedajší ich vlastníci nárok, a toto považoval za dôvod osobitného zreteľa, pre ktorý mu výnimočne nepriznal právo na náhradu trov konania. Toto rozhodnutie považuje za nesprávne. Použitie § 150 O.s.p. padá do úvahy vtedy, ak sú dané predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak sú dané dôvody osobitného zreteľa hodné, pre ktoré súd výnimočne nemusí náhradu trov konania priznať. Pritom sa musí jednať o také dôvody osobitného zreteľa hodné, ktoré spočívajú v okolnostiach veci samej alebo v účastníkoch konania (najmä v konaní neúspešnom účastníkovi). Tieto dôvody - osobitného zreteľa hodné, musia byť tak významné, aby zlomili princíp procesnej zodpovednosti za výsledok na strane neúspešného účastníka konania, aby dodatočne ospravedlnili jeho úvahu, motív a nesprávny právny názor, keď napr. ako v prejednávanom prípade, vstupoval návrhom na vydanie platobného rozkazu do konania. V prejednávanej veci je zrejmé, že navrhovateľ bol v konaní neúspešný. Do konania vstupoval návrhom na vydanie platobného rozkazu, a to viacej ako rok potom, čo ho výzvami vyzval na úhradu nájomného za predchádzajúce dva roky alebo ho tlačil do celkom neprijateľných alternatív riešenia. Na tieto výzvy odpovedal pomerne obšírnym listom svojho právneho zástupcu a už v tomto liste navrhovateľovi, vzhľadom na okolnosti danej veci z 50. rokov minulého storočia, okrem iného odpovedal, že predmetné pozemky patria do dedičstva po jeho rodičoch právnym titulom spracovania podľa § 126 a nasl. Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. Prečo a či vôbec jeho rodičia nezaplatili právnym predchodcom navrhovateľa za predmetné pozemky plnú náhradu, zostalo medzi nimi. Jednoznačné je, že jeho rodičov nikdy nežalovali o žiadnu náhradu a už vôbec nie o nájomné. Zrejme vedeli prečo. Preto, ak navrhovateľ poznajúc problém veci ešte pred podaním návrhu na vydanie platobného rozkazu, i počas konania, ignorujúc skutkový i právny stav veci, takto pokračoval, nemožno prijať záver, že boli naplnené skutkové alebo právne predpoklady § 150 O.s.p., pre ktoré má byť navrhovateľ výnimočne vyňatý zo zodpovednosti za procesný výsledok v predmetnej veci a z povinnosti nahradiť trovy konania. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - účastník konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.) postupom bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) preskúmal rozsudok v napadnutej časti v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania navrhovateľa pri závislosti rozhodnutia aj o trovách konania inak napadnutého odvolaním odporcu a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa je dôvodné pre vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, čím sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť pred ním konať. Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa bola uplatnená pohľadávka navrhovateľa v sume 5 210,88 eur s príslušenstvom predstavujúca náhradu za bezplatné užívanie pozemkov v jeho vlastníctve za žiadané obdobie. Rozsudkom napadnutým odvolaním navrhovateľa súd prvého stupňa návrh navrhovateľa zamietol so strohým odôvodnením, že nakoľko rodičia odporcu pozemky vo vlastníctve navrhovateľa s odkazom na § 125 Občianskeho zákonníka 141/1950 dobromyseľne spracovali tým, že na nich postavili rodinný dom a garáž, pričom uvedenie týchto parciel vzhľadom k povahe výrobku - rodinného domu a garáže nie je dobré možné, preto ako predbežná otázka bola vyriešená vlastníctvo k týmto parcelám tak, že ho nadobudli rodičia odporcu, pretože ich podiel v peniazoch na tomto výrobku bol najväčší. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu navrhovateľa. Odvolateľ odvolanie odôvodnil v podstate tým, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.), napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. je daný, ak výsledok hodnotenia dôkazov súdom prvého stupňa nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 132 O. s. p., pretože súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo súd nezohľadnil rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a vyšli počas konania najavo, alebo v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli najavo inak, z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti a vierohodnosti je logický rozpor, alebo ktoré odporujú ustanoveniam § 122 až § 135 O. s. p.. Odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p. je daný, ak súd prvého stupňa posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistení skutkový stav nedopadá, alebo právnu normu síce správne určenú, nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Odvolací súd je pri preskúmavaní odvolaním napadnutého rozhodnutia zásadne viazaný uplatnenými odvolacími dôvodmi, vyplýva z toho mimo iné to, že pri preskúmavaní správnosti napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa môže prihliadať len k tým dôvodom, ktoré odvolateľ v odvolaní označil, nie je viazaný rozsahom odvolania len v prípadoch uvedených v § 212 ods. 2 O.s.p. (nejde o daný prípad), pričom však vždy musí prihliadnuť k vadám, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, i keď neboli v odvolaní uplatnené - § 212 ods. 3 O.s.p.. Z uvádzaného ustanovenia procesného predpisu (§ 212 ods. 3 O.s.p.) potom vyplýva, že odvolací súd musí vždy rešpektovať procesno-právne vady konania pred súdom prvého stupňa, pokiaľ mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Takéto vady musia byť vždy v bezprostrednom vzťahu k možnosti nesprávnosti výsledku konania. Kedy o takúto procesnú vadu ide, je vecou posúdenia konkrétneho prípadu. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku, ako aj vychádzajúc z obsahu spisu dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je nepreskúmateľný, nakoľko z jeho obsahu nemožno jednoznačne vyvodiť, akými úvahami sa súd prvého stupňa pri hodnotení dôkazov riadil, z ktorých dôkazov vychádzal, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie a to všetko v rámci zákonných predpokladov ním tvrdeného spracovania pozemkov nachádzajúcich sa vo spoluvlastníctve navrhovateľa do stavieb (rodinný dom a garáž) postavených právnymi predchodcami odporcu, ktorí spracovaní k nim nadobudli vlastnícke právo. Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. odvolací súd rozhodnutie zruší, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Odňatie možnosti konať pred súdom je taký postup súdu, ktorý znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu zákon priznáva. O takúto vadu konania ide len vtedy, ak išlo o postup nesprávny (uvažované z hľadiska zachovania postupu súdu určeného zákonom alebo ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi). Vada konania vymedzená v citovanom ustanovení O.s.p. je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. I podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9.12.1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91), Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12.5.2004 sp. zn. I ÚS 226/03) a tiež Najvyššieho súdu SR (rozsudok z 27.4.2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky vymedzuje ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Korektným a i ústavne konformným výkladom ustanovení O.s.p. citovaných zhora (najmä však § 157 ods. 2 O.s.p.) potom treba dospieť k záveru, že v nich uvedenými požiadavkami je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. i prípad, keď právne závery zo skutkových zistení nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť príslušné zistenia vyvodené. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je aj odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa tak vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka); porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma i možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo dokonca i mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, je zjavné, že výskyt takejto vady zakladá ako nevyhnutnosť rozhodnutia odvolacieho súdu spôsobom predpokladaným v ustanovení § 221 O. s. p. (zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa), tak sám osebe i dôvodnosť odvolania. V zmysle § 854 Občianskeho zákonníka (rovnako ako § 498 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1.4.1964) ustanoveniami tohto zákona sa riadia aj právne vzťahy vzniknuté pred 1.4.1964, ak nie je v prechodných ustanoveniach Občianskeho zákonníka uvedené inak, vznik týchto právnych vzťahov ako i nároky z nich vzniknuté pred 1.4.1964 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov. Vzhľadom k tomu je potrebné ustáliť, kedy rodinný dom a garáž postavené na pozemkoch v spoluvlastníctve navrhovateľa boli dokončené. V prípade, že boli dokončené a dané do užívania za účinnosti Občianskeho zákonníka z roku 1950 (čo sa z doposiaľ vykonaného dokazovania javí), je treba vzťah vzniknutý stavbou na cudzom pozemku skutočne posudzovať podľa tohto zákona (Občiansky zákonník z roku 1950) a to nie len čo do jeho vzniku, ale aj čo do nárokov vyplývajúcich z postavenia stavby na cudzom pozemku. Podľa ustanovenia § 155 Občianskeho zákonníka z roku 1950 vlastníkom stavby môže byť osoba odlišná od vlastníka pozemku. K tomu však, aby za účinnosti tohto Občianskeho zákonníka bol stavebník oprávnený postaviť si vlastnú trvalú stavbu na pozemku, ktorý nevlastnil, bolo treba splniť zákonom určené podmienky. Okrem prípadov trvalého užívania pozemkov tzv. socialistickými právnickými osobami poľa § 158 Občianskeho zákonníka z roku 1950, k postaveniu stavby na cudzom pozemku bolo nevyhnutné mať právo stavby (tzv. občiansko-právny titul) a to uzavretie zmluvy medzi stavebníkom a vlastníkom pozemku v písomnej forme, privolenie výkonného orgánu okresného národného výboru (§ 160 a nasl.), resp. mohlo vzniknúť aj priamo zo zákona (z doposiaľ vykonaného dokazovania nevyplýva, že by stavebník právo stavby mal). V prípade stavby na cudzom pozemku sa potom právny vzťah medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby riadil v závislosti na tom, či stavebník mal k stavbe potrebný občiansko-právny titul (právo stavby) alebo nie. Ak bola táto zákonná podmienka splnená, bola tým natrvalo založená rozdielnosť vo vlastníctve stavby a pozemku, na ktorom stavba stojí. Postavením trvalej stavby na cudzom pozemku bez práva stavby však nemohlo vzniknúť oddelené vlastníctvo k stavbe a pozemku a išlo potom z občianskoprávneho hľadiska o neoprávnenú stavbu, aj keby stavebník mal stavebné povolenie alebo splňoval ďalšie prípadné náležitosti podľa správneho práva. Na riešenie takto vzniknutého vzťahu medzi vlastníkom pozemku a stavebníkom, ktorý nemal potrebné občianskoprávne oprávnenie stavať na cudzom pozemku a na posúdenie nárokov z tejto tzv. neoprávnenej stavby vzniknutých, bolo potrebné použiť príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka z roku 1950. Pretože tento zákon neupravuje priamu úpravu týchto vzťahov, postupuje sa analogicky podľa § 125 a násl., ktoré riešia otázku nadobudnutia vlastníctva spracovaním cudzej veci. Úprava dôsledkov spracovania cudzej veci v Občianskom zákonníku z roku 1950 tvorí ucelený systém noriem, z ktorých nie je možné vyňať jednotlivé ustanovenia. Zákon kladie dôraz na dobrú vieru spracovateľa (na túto je potrebné sa pri vykonávaní dokazovania dôsledne zamerať) a vychádza z toho, že v praxi skutočne môže dochádzať k prípadom, v ktorých zákon nemôže dopredu jednoznačne určiť riešenie, ktoré by bolo v súlade s tradičnými princípmi, na ktorom je súkromné právo založené. Preto je ponechané na súd, aby v odôvodnených prípadoch (ktoré je potrebné potom aj riadne zdôvodniť) s prihliadnutím na všetky okolnosti veci určil, kto budem vlastníkom spracovanej veci. Z obsahu § 125 a násl. Občianskeho zákonníka z roku 1950 vyplýva, že súd pri tom prihliada k možnostiam uvedenia do predchádzajúceho stavu, na veľkosť podielov ako aj k všeobecnému záujmu (hospodárnosť prijatého riešenia) a taktiež k dobrej viere spracovateľa (táto musí byť patričným spôsobom v konaní preukázaná a pre prípad jej preukázania v rozhodnutí súdu aj riadne odôvodnená). To teda platí aj pre primerané použitie týchto ustanovení v prípade neoprávnenej stavby na cudzom pozemku. Nie je tu preto možné bez ďalšieho vychádzať z toho, že stavebník sa stáva vo všetkých prípadoch vlastníkom zastavaného pozemku. Takýto prístup by zvýhodnil neoprávneného stavebníka proti stavebníkovi oprávnenému (ten kto má právo stavby nadobúda vlastníctvo len k stavbe). V prípade nedostatku práva stavby by ten kto staval v dobrej viere, mal rovnaké postavenie ako ten, kto vedome porušoval právo vlastníka pozemku. Takéto dôsledky by boli neprijateľné. Preto v prípade, že súd vyporiadáva neoprávnenú stavbu zriadenú na cudzom pozemku za účinnosti Občianskeho zákonníka z roku 1950 musí primerane prihliadnuť nielen k § 125, ale aj k nasledujúcim ustanoveniam, ktoré upravujú nadobudnutie vlastníctva k cudzej veci spracovaním. Pokiaľ teda v danej vec súd prvého stupňa v rámci riešenia predbežnej otázky (ktorej riešenie súdu prvého stupňa v danom prípade patrí - §135 ods. 2 O.s.p.) vychádzal z toho, že stavebník, ktorý pravdepodobne nemal právo stavby (týmto sa v odôvodnení rozhodnutia vôbec nezaoberal) nadobudol vlastníctvo k zastavaným pozemkom (súd prvého stupňa pri odôvodňovaní rozhodnutia vôbec nebral do úvahy, že vo veci malo ísť o dve stavby - rodinný dom a garáž, postavené na samostatných pozemkoch a za iných okolností, nezaoberal sa s významným aspektom pre danú vec a to „dobromyseľnosťou“, tú bez odôvodnenia hneď konštatoval) odôvodneniu jeho rozhodnutia chýbajú tomu zodpovedajúce skutkové zistenia s odkazom na príslušné dôkazy. Pokiaľ ide o závery súdu, nie je vôbec zrejmé, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil. V odôvodnení rozhodnutia iba uvádza listinné dôkazy, svedecké výpovede ponechal bez povšimnutia, rekapituluje skutkové prednesy účastníkov konania, pričom nekonkretizuje ako vyhodnotil získané informácie z vykonaných dôkazov. Zákonom požadované riadne odôvodnenie písomnej formy rozsudku nie je len formálna požiadavka, ale má byť prameňom poznania úvah súdu ako v otázke zisťovania skutkového stavu veci, tak aj pri jej právnom posúdení. Vzhľadom na to, že súd prvého stupňa rozsudok v napadnutej časti neodôvodnil spôsobom vyplývajúcim z § 157 ods. 2 O.s.p., pre nedostatok dôvodov je konanie pred súdom prvého stupňa postihnuté vadou majúcou za následok zrušenie jeho rozhodnutia (pre nedostatok dôvodov). Uvedená skutočnosť, že došlo v konaní k procesnej vade podľa § 157 ods. 2 O.s.p. (167 ods. 2 O.s.p.) je okolnosťou, pre ktorú musí odvolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované správnym. Navyše odvolací súd nemôže svojou činnosťou nahrádzať činnosť zverenú do výlučnej kompetencie súdu prvého stupňa. Vzhľadom na uvedené nedostatky v odôvodnení odvolaním napadnutého rozhodnutiam, pre ktoré je toto rozhodnutie nepreskúmateľné, musel odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o veci samej pri závislosti rozhodnutia aj do výroku o trovách konania (inak napadnutého odvolaním odporcu, bez potreby tým zaoberať sa ním) podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. zrušiť a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Po vrátení veci súd prvého stupňa posúdi vec opätovne a to aj s prihliadnutím na popísané odvolacím súdom, vykoná prípadné ďalšie potrebné dokazovanie, výsledky celého konania podľa § 132 O.s.p. náležite zhodnotí po starostlivom prihliadnutí na všetky skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo a po komplexnom vyhodnotení všetkých dôkazov a to tak jednotlivo ako i vo vzájomných súvislostiach, vo veci rozhodne, pričom svoje rozhodnutie aj náležite v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodní. V novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne i o trovách odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.). Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je možné podať odvolanie.