Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 21Cob/90/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2109212007 Dátum vydania rozhodnutia: 02. 10. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Božena Husárová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2109212007.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Boženy Husárovej a členov JUDr. Róberta Foltána a JUDr. Ľubomíra Bundzela v právnej veci žalobcu: ČSAD Ostrava, a.s., Vítkovická 3083/1, Ostrava - Moravská Ostrava, IČO: 45 192 057, zastúpený AK Brož, Sedlatý s.r.o., Vinohradská 2828/151, Praha 3 proti žalovanému: Slovenská autobusová doprava Trnava, a.s., Nitrianska 5, Trnava, IČO: 36 249 840, zastúpený advokátom JUDr. Štefanom Levickým, Nám. J. Herdu 1, Trnava, o zaplatenie 28.387,50 Kč s prísl. o odvolaniach žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 9Cb 86/2009-175 zo dňa 25.1.2012 t a k t o r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa odvolaním napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 28.387,50 Kč a trovy konania vo výške zaplateného súdneho poplatku v sume 63,- eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 8.788,- Kč všetko do troch dní po právoplatnosti rozhodnutia. Rozhodol tak na základe návrhu žalobcu, ktorý žiadal uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť žalovanú istinu 28.387,50 Kč s poukazom na to, že žalobca je vlastníkom Ústrednej autobusovej stanice v Ostrave a Autobusovej stanice v Novom Jičíne, na užívanie ktorých uzatvoril so žalovaným zmluvu na rok 2005 o užívaní autobusových staníc č. SAN 42001/2005 a umožnil tak žalovanému používať príjazdové a odjazdové státie na autobusových staniciach v určenom čase a poskytol mu i ďalšie služby. Žalovaný touto zmluvou zaisťoval prevádzku medzinárodnej autobusovej linky č. 102703000151 na linke Ostrava - Nový Jičín - Vsetín - Trenčín - Piešťany - Bratislava. Žalovaný napriek tomu, že na roky 2006-2008 už nemal uzatvorenú zmluvu, v rovnakom rozsahu naďalej využíval služby predmetných autobusových staníc a to až do 30.11.2008, kedy žalobcovi oznámil ukončenie prevádzky autobusovej linky. Vzhľadom na tieto skutočnosti žalobca vyúčtoval žalovanému podľa cenníka za užívanie príjazdových a odjazdových státí, ktorý bol platný od 1.1.2007, na Ústrednej autobusovej stanici v Ostrave, Autobusovej stanici v Novom Jičíne a Autobusovej stanici v Olomouci cenu za príjazd a odjazd, platnú pre medzinárodnú verejnú linkovú osobnú dopravu SR vo výške 197,- Kč za jeden spoj, z ktorej bol odvodený mesačný paušál a pri pripočítaní 19 % DPH ide o sumu vo výške žalovanej istiny, ktoré vyúčtovanie bolo žalovanému doručené faktúrou č. 3030780263 zo dňa 31.5.2007. Žalovaný uvedenú faktúru neuhradil, vrátil ju žalobcovi ako neodôvodnenú s poukazom na to, že nemal na požadované obdobie so žalobcom uzatvorenú žiadnu zmluvu o užívaní autobusových staníc. Žalobca práve z dôvodu neuzavretých zmlúv o užívaní staníc, ktoré žalovaný napriek tomu užíval a za ich využívanie nezaplatil, sa titulom bezdôvodného obohatenia domáhal úhrady žalovanej istiny. Žalovaný žiadal návrh zamietnuť a poukazoval na to, že so žalobcom nebol v žiadnom zmluvnom vzťahu v rozhodnom období. Zmluvu na ďalšie obdobie nepodpísal, pretože nesúhlasil s tým, aby platil inú úhradu ako za užívanie staníc v predchádzajúcom období, pretože od roku 2006 žalobca žiadal rozdielnu úhradu podľa toho, či ide o vnútroštátnu verejnú linkovú osobnú dopravu - prímestskú, diaľkovú, medzinárodnú verejnú linkovú osobnú dopravu, medzinárodnú verejnú linkovú osobnú dopravu SR. Žalovaný namietal, že subjekty, ktorí prevádzkujú diaľkové a medzinárodné linky sú zo strany žalobcu znevýhodňovaní, keď prímestské spoje majú poskytované neprimerané výhody v porovnaní s inými dopravcami, z toho dôvodu žalovaný mal za to, že poplatok za jeden spoj z medzinárodnej verejnej linkovej osobnej dopravy SR vo výške 19,- Kč, ako požaduje žalobca od žalovaného je neprimeraný a žalobca by mu v takom prípade mal poskytnúť vyše štvornásobný až takmer osemnásobný počet služieb. Súd vo veci vykonal dokazovanie, na ktorom vypočul účastníkov konania, navrhnutých svedkov, oboznámil sa s predloženými listinnými dokladmi z ktorých vyplynulo, že žalovaný využíval autobusové stanice v rovnakom rozsahu v rokoch 2006-2008 ako v roku 2005, kedy bol zmluvný vzťah potvrdený zmluvou o užívaní týchto autobusových staníc. Skutočnosť, že žalovaný predmetnou zmluvou zaisťoval prevádzku medzinárodnej autobusovej linky č. 102703000151 na trase Ostrava - Nový Jičín - Vsetín - Trenčín - Piešťany - Bratislava žalovaný nepopieral a voči tomuto zisteniu nemal žiadne námietky. Spornou medzi účastníkmi zostala iba výška úhrady, ktorú žiadal žalobca za užívanie staníc podľa cenníka za rok 2007, ktorá predstavovala 197,- Kč za jeden spoj autobusovej linky. V konaní vypočutý svedok J. Y. uviedol, že žalovanému boli poskytované rovnaké služby i v čase, keď nebola medzi účastníkmi uzatvorená zmluva, hoci bol vyzvaný, aby autobusové stanice v pôsobnosti ČSAD a.s. Ostrava ďalej nevyužíval, napriek tomu žalovaný vykonával dopravu naďalej, vchádzal na autobusovú stanicu i z nej odchádzal, ale za poskytnuté služby neplatil, pričom cena, ktorú si žalobca uplatňuje je cenou trhovou a nie regulovanou. Súd po vyhodnotení z konania vzídených skutočností a preukázaní, že pri spracovaní cenníka za užívanie autobusových staníc žalobca postupoval v súlade s predpismi platnými na území ČR a to najmä zák.č. 526/1990 Zb. o cenách v znení neskorších predpisov, ktorý vychádza z voľnej tvorby cien a iba v niektorých prípadoch cenu reguluje, ale ceny za užívanie autobusových staníc medzi takto regulované ceny nepatria a zákon neukladá ani povinnosť vykonať pri ich stanovení kalkuláciu, akceptoval tvrdenia žalobcu, ktorý uviedol, že pri ich stanovení vychádzal z cien obvyklých s prihliadnutím na náklady, ktoré má na prevádzku autobusových staníc v daných lokalitách a dospel k záveru, že žalovaný sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil, keď využíval jeho služby bez riadne uzatvorenej zmluvy, bez právneho dôvodu a to za obdobie rokov 2006, 2007 a 2008, ktoré skutočnosti v celom rozsahu žaloby preukázali dôvodnosť žalovaného nároku. Z hľadiska právneho posúdenia súd na žalované plnenie aplikoval ust. § 451 ods. 1,2 Obč. zákonníka. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a žalobcovi priznal nárok na náhradu zaplateného súdneho poplatku a trovy právneho zastúpenia k čomu uviedol, že žalobca špecifikáciu nákladov konania v súvislosti s odmenou advokáta za vykonané právne služby a premeškaný čas včas neposkytol, preto mu náhradu priznal iba v rozsahu, aký si vyčíslil a súdu preukázal. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podali v zákonnej lehote odvolanie žalobca i žalovaný. Žalovaný žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie zmenil a návrh v celom rozsahu zamietol. V dôvodoch odvolania poukázal na to, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd nevzal do úvahy, že odvolateľ počas rokovania so žalobcom žiadal o predloženie kalkulácie, aby vedel, aké služby a za akú cenu na základe zmluvy o užívaní bude žalobca žalovanému poskytovať a žalovaný podľa toho zváži, ktorú z ponúknutých služieb bude využívať a o ktorú nemá záujem. Žalobca požadovanú kalkuláciu žalovanému nepredložil a trval na úhrade za užívanie v roku 2007 podľa cenníka z 29.11.2006, s ktorou požiadavkou žalovaný nesúhlasil, preto ani zmluvy na ďalšie obdobie nepodpísal. Odvolateľ má za to, že nútiť zmluvného partnera prijať určité plnenie, o ktoré nemá záujem a žiadať, aby platil za služby, ktoré nesúvisia so zabezpečovaním spojov, odporuje zásade rovnoprávneho postavenia zmluvných strán a poukázal na to, že v krajnom prípade by sa mohlo jednať o zneužívanie postavenia žalobcu ako prevádzkovateľa, ktorý využíva situáciu, že žalovaný ako dopravca nemôže vyložiť a naložiť cestujúcich inde ako na príslušnej autobusovej stanici a prevádzkovateľ ho pritom núti platiť príliš vysoké poplatky za vjazd a výjazd. Dopravcovia, ktorí prevádzkujú diaľkové a medzinárodné linky sú zo strany žalobcu neprimerane znevýhodňovaní voči dopravcom, ktorí prevádzkujú MHD a prímestské linky, ktorým sú poskytované neprimerané výhody, a pokiaľ žalobca požaduje od žalovaného poplatok za jeden spoj v medzinárodnej verejnej linkovej osobnej doprave SR vo výške 197,00 Kč, je to 8-násobok oproti poplatku, ktorý vyžaduje za spoj v MHD, ktorý je 26,- Kč a 4-násobok poplatku za prímestskú dopravu, ktorý je 45,- Kč. Odvolateľ nesúhlasil ani s tvrdením žalobcu, podľa ktorého rozdiel vo výške cien spočíva v rozsahu poskytovaných služieb, podľa ktorého MHD predpokladá iba krátky pobyt cestujúceho v areáli autobusového nádražia, rovnako i prímestská doprava, ale diaľková medzinárodná doprava automaticky predpokladá pobyt cestujúceho s využitím príslušenstva. Súd podľa odvolateľa vôbec nevzal do úvahy, že dopravca neplatí za zotrvanie autobusu v areáli autobusovej stanice, ale za prejazd areálom, preto ide o neprimerane vysoké navýšenie poplatku za spoj z diaľkovej medzinárodnej dopravy. Skutočnosť, že iní dopravcovia rešpektujú cenníky žalobcu neznamená, že tieto cenníky sú v súlade s právnymi normami a zásadami voľnej hospodárskej súťaže, k čomu poukázal i na výpoveď v konaní vypočutého svedka J. Y. ktorý uviedol, že cena za jeden spoj pri medzinárodnej preprave sa musí podstatne znížiť, preto si žalobca nemôže úspešne nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia uplatňovať. Odvolateľ uviedol, že ak Občiansky zákonník platný v Českej republike, ktorý upravuje inštitút bezdôvodného obohatenia neobsahuje úpravu pre výpočet jeho výšky je potrebné, aby súd vychádzal z úpravy vecného bremena a to podľa ust. § 151n ods. 3 Obč. zák. platného pre ČR, pričom na nákladoch jednotlivých autobusových staníc by sa primerane podieľal žalobca vo vzťahu k ostatným dopravcom. V závere uviedol, že titulom pre podanie žaloby nemôže byť faktúra č. 3030780032 zo dňa 31.1.2007 vystavená na sumu 28.387,50 Kč, ktorú žalobcovi neuhradil za obdobie mesiaca január 2007, pretože ide o fakturáciu zmluvného vzťahu a nie o vyčíslenie bezdôvodného obohatenia, ktoré žalovaný stále neobdržal. Proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa v časti náhrady trov konania podal v zákonnej lehote odvolanie i žalobca, ktorý poukazoval na to, že prvostupňový súd mu nepriznal riadne všetky trovy konania, ktoré si v písomnom podaní uplatnil, keď mu nepriznal náhradu nákladov v súvislosti s odmenou advokáta za poskytnuté právne služby a za premeškaný čas, čo súd zdôvodnil tým, že žalobca špecifikáciu týchto nákladov nevyčíslil a nepreukázal. Žalobca tvrdil, že súdu jednotlivé úkony i s ich datovaním špecifikoval a na základe týchto údajov mal súd prvého stupňa odmenu vo forme paušálnych náhrad ako i paušálnych náhrad hotových výdajov priznať, pričom súd mal k dispozícii všetky údaje, ktoré pre určenie výšky nákladov konania vyžadoval. Vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného žalobca navrhol napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu ako vecne správne potvrdiť s tým, že odvolanie nie je dôvodné. K poznámke žalovaného, ktorý poukazoval na to, že cena, ktorú si žalobca v konaní uplatňuje, nie je dôvodná uviedol, že nároky je potrebné posudzovať podľa rozdielnosti poskytovaných služieb, pretože u mestskej a prímestskej dopravy ide iba o prepravu z miesta na miesto v daný čas, kedy cestujúci zvyčajne nepotrebujú žiadne ďalšie služby, na rozdiel od medzinárodnej dopravy, kde prichádzajú cestujúci s väčším časovým predstihom, majú možnosť predaja cestovného lístka v predpredaji, využijú čakáreň i úschovňu batožiny, občerstvenie a ďalšie súvisiace služby, ktoré sú v blízkosti autobusovej stanice dostupné. Zároveň dal do pozornosti skutočnosť, že pri žiadosti o udelenie licencie na vykonávanie verejnej linkovej medzinárodnej dopravy žalovaný zmluvu podpísal, žiadnym spôsobom ju nerozporoval, ale po udelení licencie už nebol ochotný zmluvu na ďalšie roky uzavrieť, napriek tomu služby a autobusovú stanicu využíval. Ceny sa v roku 2006 oproti cenám v roku 2005 zvýšili iba nepatrne, k čomu žalobca predložili cenníky platné pre rok 2005, 2006, 2007 a 2008. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril. Odvolací súd vec prejednal podľa § 212 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný a podľa § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia ústneho pojednávania o odvolaniach žalobcu i žalovaného rozhodol rozsudkom podľa § 156 ods. 1,3 O.s.p., ktorý verejne vyhlásil, keď miesto a čas verejného vyhlásenia oznámil na úradnej tabuli súdu najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením. Účastníkov konania o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku osobitne elektronickými prostriedkami neupovedomoval, pretože o doručovanie písomnosti touto formou nepožiadali (§ 214 ods. 3 O.s.p.). V súvislosti s podaným opravným prostriedkom odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním (§ 212 ods. 1 O.s.p.) podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody z ktorých má byť preskúmané. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd poukazuje i na uznesenie Ústavného súdu SR spis. zn. II. ÚS 78/2005 podľa ktorého „odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, pokiaľ zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní“. Dokazovanie v rozsahu vykonanom prvostupňovým súdom odvolací súd považuje za dostatočné, v ktorom sa prvostupňový súd podrobne zaoberal všetkými účastníkmi tvrdenými skutočnosťami a vznesenými námietkami, tieto správne jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti vyhodnotil a právny záveru, ku ktorému dospel keď konštatoval, že žalovaný sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil, keď využíval ním poskytované služby bez právneho dôvodu a riadne uzatvorenej zmluvy je správny, s ktorým skutkovým zistením, jeho právnym posúdením a odôvodnením sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil. Odvolací súd preskúmal i správnosť rozhodnutia prvostupňového súdu na základe odvolania žalobcu o náhrade trov konania a rovnako konštatuje, že rozhodnutie je i v tejto časti správne. Podľa ust. § 151 ods. 1 O.s.p., o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 30.1.2012 bolo súdu prvého stupňa doručené podanie, ktorým si právny zástupca žalobcu uplatňoval nárok na náhradu trov konania, v ktorom vyčíslil zaplatený súdny poplatok a náhradu hotových výdavkov, ktoré mu súd prvého stupňa ako v konaní úspešnému účastníkovi podľa § 142 ods. 1 O.s.p. priznal. Náhradu za premeškaný čas, ako ani odmenu za právne služby však advokát vôbec nevyčíslil, iba označil počet právnych úkonov, ktoré právny zástupca pre žalobcu vykonal s označením termínov jednotlivých pojednávaní, podľa ktorých mal súd prvého stupňa zrejme sám vypočítať odmenu za vykonané úkony právnej služby a náhradu za premeškaný čas. Takéto podanie ale nemožno považovať za riadne vyčíslenie trov právneho zastúpenia, ktoré zákon jednoznačne pre ich priznanie vyžaduje (§ 151 ods. 1 O.s.p.). Žalobca si takýmto konaním obmedzil právo na náhradu trov konania, pretože súd môže účastníkovi priznať iba tie trovy právneho zastúpenia, ktoré si vyčíslil, ale nie je možné priznať trovy právneho zastúpenia, ktoré vyčíslené neboli, hoci by zo spisu vyplývali. Z uvedeného dôvodu nie je preto správny názor žalobcu uvedený v odvolaní, podľa ktorého súd prvého stupňa, keďže mal k dispozícii všetky potrebné údaje, mal výšku trov právneho zastúpenia vyčísliť. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd odvolania účastníkov konania vyhodnotil ako nedôvodné a rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania súd vzhľadom na ust. § 214 ods. 4,5 O.s.p. z dôvodu, že trovy neboli vyčíslené nerozhodol a rozhodne o nich samostatným uznesením. Senátom odvolacieho súdu bolo toto rozhodnutie prijaté v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je možné podať odvolanie.