Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 11Co/18/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2109218870 Dátum vydania rozhodnutia: 09. 01. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2109218870.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Fedora Benku a sudcov JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobcu: JUDr. Dušan Pohovej, správca konkurznej podstaty úpadkyne „TAZ, a.s., v likvidácii, Coburgova 84, Trnava, IČO: 36 227 803", Bratislava, Námestie Slobody 10, zast. advokátom: JUDr. Juraj Gajdošík, Bratislava, Košická 52, proti žalovanej: Q. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q., T. X, o zaplatenie 352,75 eur s príslušenstvom, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovanej: Mgr. Ing. Pavol Korytár, správca úpadcu „Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, Trnava", Trnava, Sladovnícka 13, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo 9. novembra 2011, č. k. 18C/68/2010 - 107 takto r o z h o d o l : Námietku funkčnej príslušnosti Krajského súdu v Trnave uplatnenú žalobcom z a m i e t a . Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Žalovanej a vedľajšiemu účastníkovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca na žalovanej domáhal zaplatenia 352,75 eur s poplatkom z omeškania ako nájomného za byt obývaný žalovaným (ďalej tiež len „byt žalovaného“), ktorý žalobca zaradil do súpisu majetku podstaty ním spravovaného úpadkyne (TAZ a.s. v likvidácii, t. č. v konkurze). Žalovanej a vedľajšiemu účastníkovi potom nepriznal náhradu trov konania. Právne takéto rozhodnutie vo veci samej odôvodnil ust. § 123, § 125 ods. 1, § 132 ods. 1 a 2 a § 663 Občianskeho zákonníka (zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „O. z.“), § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 182/1993 Z. z. (o vlastníctve bytov a nebytových priestorov), 14 ods. 1 písm. a) zákona č. 328/1991 Zb. v znení platnom a účinnom do 31. júla 2000 (zákona o konkurze a vyrovnaní, ďalej len „ZKV“), § 44 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. (zákona o konkurze a reštrukturalizácii, ďalej tiež „ZKR“) a § 120 ods. 1 a 3 a § 153 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (zákona č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „O.s.p.“); vecne potom tak, že žalobe nebolo možné vyhovieť, ak ako predbežnú otázku si bolo treba vyriešiť, komu patrilo postavenie prenajímateľa bytu žalovaného v rozhodnom období (za ktoré sa požadovalo nájomné). Tu žalobca síce predložil oznámenie katastra potvrdzujúce jeho zápis ako vlastníka bytu žalovaného, avšak už rozsudkom Okresného súdu Trnava z 26. marca 2008 č. k. 44Cbi/6/2007 - 653 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Trnave z 23. septembra 2008 č. k. 21CoKr/4/2008 - 767 (ďalej tiež „vo vylučovacom spore“) došlo k zamietnutiu žaloby takéhoto účastníka podanej proti vedľajšiemu účastníkovi z prejednávanej veci a sledujúcej vylúčenie nehnuteľností (vrátane bytu žalovanej) zo súpisu všeobecnej podstaty úpadcu reprezentovaného vedľajším účastníkom (TAZ š.p. v konkurze). Tým bolo treba považovať za vyvrátený obsah zápisu v katastri a zároveň i za potvrdenú existenciu práva vymáhaného žalobou na strane vedľajšieho účastníka (nie teda žalobcu), pričom ak žalobcovi nepatrilo postavenie vlastníka ani prenajímateľa bytu žalovanej a v konaní nepreukázal opak, nepreukázal ani svoju vecnú (tzv. aktívnu) legitimáciu na vymáhanie žalovanej sumy. V časti trov konania bol rozsudok odôvodnený právne opäť len paušálnym odkazom na § 142 ods. 1 O. s. p. a vecne plným úspechom žalovanej a vedľajšieho účastníka na jeho strane, z ktorých žiaden náhradu nepožadoval a žalovanému ani žiadne trovy nevznikli. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal včas odvolanie len žalobca a navrhol, aby ho (rozsudok) odvolací súd zmenil tak, že žalobe vyhovie (a prizná mu tiež náhradu trov konania). Mal za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a napádaný rozsudok vychádza i z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na skutočnosť, že on (žalobca a odvolateľ) už 8. júna 2000 vykonal súpis majetku patriaceho do podstaty úpadkyne, ktorej je správcom, pričom do súpisu zaradil tiež byt žalovanej. Ten užívala žalovaná v režime nájmu a až do októbra 2008 si riadne plnil aj povinnosti vyplývajúce jej z nájmu bytu a nájomný vzťah medzi účastníkmi nespochybňovala. Nesúhlasí (žalobca) s tvrdením súdu, že otázka oprávnenosti zaradenia predmetných vecí do konkurznej podstaty žalobcu nemôže byť v zásade iným súdom (v inom konaní) posúdená odlišne ako vo vylučovacom spore a preto i záver súdu prvého stupňa o vlastníckom práve (resp. prenajímateľských oprávneniach) k bytu žalovanej (rozumej v rozhodnom čase - pozn. odvolacieho súdu) na strane Mgr. Ing. Korytára považuje za nesprávny. Vo vylučovacom spore nebola definitívne vyriešená otázka vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam tvoriacim predmet sporu oboch správcov (teda ani k bytu žalovanej), keďže vo výroku rozhodnutia z takého konania (rozsudku zamietajúceho žalobu) súd autoritatívne ustálil len to, že nevylučuje veci (vrátane bytu žalovanej) z konkurznej podstaty úpadcu TAZ š.p. a nie aj to, že vlastníkom takýchto vecí v predmetnom období (do vydania takéhoto rozhodnutia) bol niekto iný ako žalobca. Podstatou oprávnenia podľa § 14 písm. a) ZKV je o. i. oprávnenie správcu vec držať, užívať a požívať jej plody a úžitky (napr. ju prenajímať a inkasovať nájomné) a to bez ohľadu na to, či je úpadca vlastníkom predmetnej veci a to až do doby, pokiaľ nebude právoplatne rozhodnuté o vylúčení predmetnej veci z konkurznej podstaty úpadcu. V prípade súpisu majetku podstaty úpadcu TAZ, a. s. v likvidácii potom dosiaľ nebolo rozhodnuté o vylúčení vecí zo súpisu podstaty a oprávnenie nakladať s majetkom podstaty (teda aj s bytom žalovanej) preto svedčí žalobcovi. Ak byt bol zaradený aj do súpisu majetku podstaty úpadcu TAZ š.p., avšak žalobca tak urobil skôr, práva a povinnosti spojené so súpisom majetku do konkurznej podstaty majú svedčiť jemu (žalobcovi, odvolávajúcemu sa v tomto smere i na obsah odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Bratislave z 29. januára 2009 sp zn. 1CoKR/17/2008), ak navyše do marca 2009 bol ako vlastník predmetnej nehnuteľnosti v katastri nehnuteľností vedený on (žalobca). Preto je názoru, že žalovaná si nesplnila povinnosť nájomcu, plynúcu mu z príslušného ustanovenia O.z. a je namieste uloženie jej splnenia takejto povinnosti súdom. Žalovaná i vedľajší účastník navrhli rozsudok v napadnutej časti potvrdiť pre názor o jeho vecnej správnosti (všetci) preto, že v konaní bolo dostatočne preukázané zaplatenie nájomného za obdobie sledované žalobou Mgr. Ing. Pavlovi Korytárovi, resp. tiež preto, že zápis v katastri a i vykonanie prvého súpisu inak sporného majetku jedným zo správcov v konkurze zakladajú len vyvrátiteľnú domnienku existencie príslušného práva k spísanej veci na strane správcu, ktorý tak urobil, rozhodnutiami viacerých orgánov vrátane rozhodnutí vo vylučovacom spore však takáto domnienka a tým aj žalobcom absolutizovaná priorita bola vyvrátená (vedľajší účastník). Následne žalobca ešte podaním zo 6. februára 2012 osobne podaným odvolaciemu súdu uplatnil aj námietku funkčnej príslušnosti Krajského súdu v Trnave (na prejednanie a rozhodnutie tejto veci v odvolacom konaní), založenú na názore, že príslušným by tu mal byť s poukazom na úpravu v ust. § 9 ods. 3 zákona č. 371/2004 Z. z. i pre rozhodnutie Najvyššieho súdu SR v obdobnej veci Krajský súd v Bratislave (ako konkurzný a vyrovnací odvolací súd i pre obvody krajských súdov v Trnave, Nitre a Trenčíne). Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b) O.s.p. v medziach odvolania žalobcu celú vec (keď rozhodnutie o trovách konania, taktiež odvolaním spochybnené, malo povahu rozhodnutia závislého na rozhodnutí vo veci samej), a to podľa § 214 ods. 2 O.s.p. bez pojednávania (pretože tu nevznikla potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania, nešlo tu o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a nebol tu ani žiaden dôležitý verejný záujem vyžadujúci si prejednanie veci odvolacím súdom na pojednávaní) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok treba považovať za vecne správny a odvolaniu žalobcu tak nemožno priznať ani čiastočný vecný úspech. Z už uvedeného vyššieho je však zrejmé, že ešte pred rozborom týkajúcim sa vecnej podstaty problému nastoleného odvolaním sa musel tunajší súd vysporiadať s námietkou funkčnej príslušnosti, opierajúcou sa o argumentáciu, že aj konanie v prejednávanej veci má charakter konania vyvolaného konkurzným konaním (vedeným voči úpadkyni reprezentovanej žalobcom, poťažne i ďalším konaním, týkajúcim sa úpadcu reprezentovaného vedľajším účastníkom), resp. konania s takýmto konaním súvisiaceho. Opodstatnenosť takejto námietky bolo potrebné posúdiť ako prvú navzdory jej neskoršiemu uplatneniu (v porovnaní s odvolaním), Krajský súd v Trnave však má za to, že bolo vylúčené, aby takejto námietke bolo možno vyhovieť. Hoci s uplatnením námietky nedostatku funkčnej príslušnosti určitého súdu na prejednanie a rozhodnutie ním veci zo strany účastníka súdneho konania platná úprava procesného práva priamo nepočíta, ak tu také podanie príde, treba s ním naložiť analogicky ako s námietkou miestnej príslušnosti, nakoľko tu ide o využitie právnej úpravy obsahovo najbližšej (na posúdenie otázky, ktorý zo súdov prichádzajúcich do úvahy ako súd odvolací, by mal konkrétnu vec prejednať a rozhodnúť v odvolacom konaní) a takto ešte i o akceptovateľné využitie analógie zákona (analogia legis) v procesnom práve (kde inak takáto analógia je iba výnimkou z pravidla). I keď takto bolo treba i námietku funkčnej príslušnosti tunajšieho súdu posúdiť vecne, bolo vylúčené, aby mohla zaznamenať úspech. Nebolo to pritom tak len preto, že už vyššie priblížená nutnosť postupu podľa ustanovení o miestnej príslušnosti so sebou niesla i potrebu uplatnenia príslušnej námietky pri prvom úkone účastníkovi patriacom (ktorým bolo z pohľadu žalobcu v prvom stupni neúspešného už odvolanie proti rozsudku, v ktorého písomnom vyhotovení sa nachádzala zmienka o úmysle predložiť vec Krajskému súdu v Trnave a nie žalobcom preferovanému Krajskému súdu v Bratislave), čo činilo námietku urobenú až samostatným podaním bezmála tri štvrte roka po odvolaní zjavne oneskorenou (v tejto súv. por. i § 105 ods. 1 O.s.p.). Tým hlavným (vecným) dôvodom tu totiž bolo (i pri rešpektovaní pravidla, podľa ktorého len rovnakým pojmom a výrazom použitým v právnych predpisoch treba zásadne pripisovať ten istý význam a naopak pojmom a výrazom odlišným význam rozličný), že ak ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 371/2004 Z. z. na jednej strane a odsek 3 rovnakého ustanovenia na strane druhej vymedzili príslušnosť prvostupňových a odvolacích súdov na tam uvedenom poli (konkurzu a vyrovnania, resp. dnes reštrukturalizácie) odchylne (prvé ustanovenie širšie a druhé relatívne užšie), táto rozdielnosť nemôže byť bez významu a prejaviť sa musí v podobe reštriktívneho výkladu druhého z takýchto ustanovení. Takýto reštriktívny výklad (ako odraz reality, v ktorej len príslušnosť prvostupňových špecializovaných konkurzných súdov zahŕňa ako konania konkurzné a vyrovnacie, tak i spory takýmito konaniami vyvolané či s nimi súvisiace až na spory o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva; kým príslušnosť odvolacích súdov je obmedzená len na prvú z oboch vyššie uvedeným spôsobom zadefinovaných skupín) potom možno vyjadriť aj tak, že tzv. tradičné krajské súdy sú príslušnými len na konania o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam vydaným v konkurznom konaní a vyrovnacom konaní, nie teda aj na odvolacie konania v tzv. incidenčných sporoch. S prihliadnutím k nedostatku dôvodu ustupovať od toho záveru svojej ustálenej judikatúry, podľa ktorej protikladom postúpenia veci inému súdu či predloženia veci (nadriadenému súdu) na rozhodnutie o príslušnosti je uznesenie zamietajúce námietku nepríslušnosti, vydané súdom, ktorému táto (námietka) bola podaná (tu por. najmä uznesenie Krajského súdu v Trnave z 18. októbra 2011 č. k. 10Co/1/2011 - 109), preto Krajský súd v Trnave rozhodol spôsobom uvedeným v prvej vete výroku tohto svojho uznesenia. Tým bol zjednaný i priechod k zodpovedaniu otázok nastolených odvolaním. Tu sa predovšetkým žiada uviesť, že (navzdory presne opačnému názoru odvolateľa) nebol dôvod, pre ktorý by sa odvolací súd nemal stotožniť s argumentáciou súdu prvého stupňa (pojatou týmto do odôvodnenia napádaného rozsudku a podporujúcou zvolený spôsob rozhodnutia, čím treba rozumieť najmä záver o tom, že žalobca nebol v predmetnej veci aktívne vecne legitimovaný). Pre správnosť takýchto dôvodov aj pre ich podanie objektívne zrozumiteľným a presvedčivým spôsobom (ktorou objektívnou presvedčivosťou samozrejme nie je ambícia presvedčiť absolútne kohokoľvek, teda i niekoho subjektívne presvedčeného o svojej pravde bez ohľadu na akékoľvek možné vysvetlenia) by tak odvolaciemu súdu zásadne postačovalo i len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvého stupňa a odvolanie sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O.s.p.). Nakoľko však aktuálna právna úprava odvolacieho konania umožňuje účastníkovi nespokojnému s rozhodnutím súdu prvého stupňa celkom logicky polemizovať s dôvodmi takéhoto rozhodnutia v odvolaní proti nemu (a práve tam takto poskytnúť i iný pohľad na vec), tým je daná aj nevyhnutnosť vyporiadania sa odvolacieho súdu prakticky v každej ním prejednávanej veci aj s námietkami odvolateľa z jeho odvolania (tu bez ohľadu na to, či ide aj o vecnú polemiku s názormi súdu prvého stupňa z jeho rozhodnutia, alebo len o zotrvávanie na vlastných stanoviskách a ich opätovné podsúvanie ďalšími podaniami). Z tohto dôvodu a i pre celkovú úplnosť sa potom odvolaciemu súdu javí potrebné uviesť, resp. čiastočne iba zopakovať (§ 219 ods. 2 O.s.p. in fine) ešte nasledovné : Už v rámci prejednávania iných druhovo totožných vecí toho istého žalobcu (hoc aj skôr pri zaoberaní sa procesnou otázkou prípustnosti vedľajšieho účastníctva Mgr. Ing. Pavla Korytára v konaniach vedených žalobcom z prejednávanej veci proti nájomcom bytov v domoch, o oprávnenosť zaradenia ktorých do súpisu majetku jednotlivých úpadcov sa títo sporia, resp. sporili) tunajší odvolací súd získal vedomosť (§ 121 O.s.p.) o tom, že žalobca ako správca konkurznej podstaty úpadkyne „TAZ, a.s. v likvidácii, Trnava, Coburgova 84“ (na ktorú bol konkurz vyhlásený uznesením Krajského súdu v Bratislave z 21. decembra 1999 sp. zn. 3K 105/99) zahrnul do súpisu majetku patriaceho do podstaty (o. i.) aj byt žalovanej (resp. presnejšie celý obytný dom, v ktorom sa taký byt nachádza). Neskôr Okresný súd Trnava v konaní jeho sp. zn. 25K/2/2007 (v konkurznej veci úpadcu TAZ š.p., ktorého správcom je Mgr. Ing. Pavol Korytár) nariadil predbežné opatrenie, ktorým zakázal žalobcovi z prejednávanej veci (JUDr. Pohovejovi) nakladať aj s obytným domom súp. č. XXXX na parcele č. XXXX/XX (dom, v ktorom sa nachádza aj byt žalovaných), pričom Krajský súd v Bratislave (ako súd odvolací) takéto uznesenie práve na základe odvolania JUDr. Pohoveja svojim uznesením z 29. januára 2009 sp. zn. 1CoKR/17/2008 zmenil a návrh na predbežné opatrenie zamietol. V odôvodnení takého (zmeňujúceho) uznesenia je potom ako záver o právach k veci zaradenej do súpisu na strane toho správcu, ktorý vec do súpisu zahrnul ako prvý (ktorým prvým správcom v rovine sporu žalobcu a Mgr. Ing. Pavla Korytára bol žalobca), a to až do rozhodnutia o excindačnej (vylučovacej) žalobe, tak aj názor, podľa ktorého Okresný súd Trnava excindačnú žalobu žalobcu voči Mgr. Ing. Pavlovi Korytárovi (ktorou bol začatý vylučovací spor) nemal prejednávať, nakoľko tomu mala brániť prekážka skôr začatého konania o tej istej veci. Tú má predstavovať konanie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 68Cbi/10/2000, i keď v takomto prípade s postavením účastníkov v tzv. opačnom garde a prebiehajúce na základe žaloby sledujúcej vylúčenie vecí (rozumej i domu s bytom žalovanej) zo súpisu podstaty vykonaného žalobcom, kde však konanie má byť prerušené do skončenia konania Okresného súdu Trnava sp. zn. 13C 279/99 (o určenie vlastníckeho práva k majetku pojatému do súpisu žalobcom). Aj v čase vydania vyššie označeného (resp. i priblíženého) uznesenia Krajského súdu v Bratislave v konkurznej veci však napokon bolo známe (i tomuto súdu), že excindačnú žalobu žalobcu Okresný súd Trnava (v konaní sp. zn. 44Cbi/6/2007) zamietol a jeho rozsudok na odvolanie žalobcu Krajský súd v Trnave (ten v konaní jeho sp. zn. 21CoKr/4/2008) potvrdil; pričom neskôr ani Najvyšší súd Slovenskej republiky (i keď ten až po uplatnení práva v tejto konkrétnej veci, ako bude uvedené i neskôr) pre snahu žalobcu zvrátiť takýto pre neho nepriaznivý výsledok konania pred nižšími súdmi nenašiel pochopenie (keď uznesením z 18. februára 2010 sp. zn. 6Obdo/38/2009 dovolania žalobcu i obchodnej spoločnosti M Y K A spol. r.o. Žilina ako vedľajšej účastníčky na jeho strane odmietol). Ak ale takto žalobca neuspel s námietkou neoprávnenosti pojatia domu s bytom žalovaného do súpisu majetku patriaceho do konkurznej podstaty úpadcu reprezentovaného Mgr. Ing. Pavlom Korytárom (ďalej len „druhým správcom“), v skutočnosti tým bola konštatovaná existencia práva uplatňovaného žalobcom na strane druhého správcu. Tu sa totiž muselo vychádzať nielen z ďalšej skutočnosti známej tunajšiemu súdu z jeho rozhodovacej činnosti (teda bez potreby vykonávania na ňu osobitného dokazovania, opäť por. § 121 O.s.p.) a síce, že excindačná žaloba žalobcu nebola zamietnutá len z formálnych, ale i z vecných dôvodov (o čom sa možno pomerne jednoducho presvedčiť i oboznámením sa s príslušným rozsudkom súdu prvého stupňa z vylučovacieho sporu); ale tiež z toho, že treba považovať za prakticky vylúčené, aby s rovnakým výsledkom mohlo skončiť aj dosiaľ neskončené konanie o ďalšej excindačnej žalobe vedené na žalujúcej strane druhým správcom (teda že by tu mohla existovať situácia, v ktorej by sa jednou i druhou takouto žalobou domáhala rozhodnutia osoba bez právneho vzťahu k veci a právo k veci zaradenej do súpisu by tak malo patriť celkom inej - z pohľadu žalobcu a aj druhého správcu tretej osobe). I pri vyjdení z úvahy Krajského súdu v Bratislave o existencii práva k veci po jej zaradení do súpisu v poradí prvým správcom na strane takejto osoby, a to až do rozhodnutia o excindačnej žalobe potom význam aj v tejto konkrétnej veci malo, že tu k uplatneniu práva na zaplatenie nájomného práve za obdobie predchádzajúce zamietnutiu žaloby vo vylučovacom spore došlo až po rozhodnutí o takejto žalobe spôsobom vyznievajúcim v neprospech žalobcu (keďže konanie v prejednávanej veci začalo až 2. júla 2009, teda s odstupom bezmála roka po rozhodnutí Krajského súdu v Trnave ako súdu odvolacieho vo vylučovacom spore). Pretože sa tak stalo v situácii, v ktorej platby vymáhané žalobcom už žalovaná zaplatila druhému správcovi a otázkou podržania si práva odvodzovaného od prvšieho súpisu veci aj po ustálení neoprávnenosti takéhoto súpisu sa doteraz žiaden súd nezaoberal; nebol dôvod ustupovať ani od toho v minulosti tunajším súdom vysloveného záveru, že vyriešenie tejto otázky prislúchalo okrem konania o určenie vlastníckeho práva (spomenutého vyššie a dosiaľ preukázateľne neskončeného) aj konaniu v prejednávanej veci a iným jemu obdobným konaniam s druhovo totožným predmetom - v ktorých pred rozhodnutím o práve na žalobou požadované plnenie a to až do právoplatnosti vecného rozhodnutia o tzv. vlastníckej žalobe (pokiaľ k takému rozhodnutiu pravda dôjde), si je nutné vyriešiť a zodpovedať predbežnú otázku, komu v rozhodnom období (v čase, za ktorý sa požaduje zaplatenie nájomného) prislúchalo postavenie vlastníka, resp. prenajímateľa bytu žalovanej. Takouto otázkou sa súd prvého stupňa zaoberal a poskytol na ňu tiež odpoveď, ktorú i podľa tunajšieho odvolacieho súdu treba považovať za korektnú. Pominúc možnosť existencie vlastníckeho práva a naň naviazaných oprávnení k bytu žalovanej na strane tretej osoby (odchylnej od žalobcu aj druhého správcu, či celkom presne od oboch úpadcov reprezentovaných ich správcami) totiž zamietnutie excindačnej žaloby jedného správcu je praktickým svedectvom oprávnenosti zaradenia veci do súpisu správcom druhým. Neúspech snahy jedného zo správcov docieliť vylúčenie veci zo súpisu vykonaného jeho konkurentom má tak aj druhú stranu obraznej mince, ktorou je (pri zamietnutí excindačnej žaloby i pre jej vecnú neopodstatnenosť) záver o neexistencii žalobou tvrdeného práva na strane neúspešného žalobcu spojený s vyvrátením spoľahlivosti podkladov majúcich nasvedčovať opaku - vrátane prípadného zápisu v katastri (tu por. i §§ 67 a 78 zákona č. 7/2005 ZKR, ako i § 7 katastrálneho zákona - tu inak zákona č. 162/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení). Práve taký výsledok konania vo vylučovacom spore bol tým, čo spôsobovalo, že na zaradenie bytu žalovanej do súpisu druhým správcom bolo treba nazerať ako na oprávnené. I ak by potom mala nastať inak celkom výnimočná situácia sporenia sa správcov, z ktorých žiaden by so žalobou o vylúčenie veci zo súpisu podstaty vykonaného jeho konkurentom nemal uspieť, usudzovať na ňu by šlo len v prípade zamietnutia i druhej excindačnej žaloby (tej z konania Krajského súdu v Bratislave jeho sp. zn. 68Cbi/10/00). Pretože ale tu o takýto prípad nešlo (o excindačnej žalobe správcu TAZ š.p., nasmerovanej proti žalobcovi z prejednávanej veci ešte rozhodnuté nebolo), za osobu disponujúcu všetkými atribútmi vlastníckeho práva k bytu žalovanej musel byť považovaný úpadca reprezentovaný druhým správcom (TAZ š.p.), resp. takýto správca (Mgr. Ing. Pavol Korytár). Nakoľko potom aj rozhodnutie súdu vyporiadavajúce sa so žalobou o vylúčenie veci zo súpisu (v rámci konkurzu) má len deklaratórny charakter, teda povahu rozhodnutia iba konštatujúceho existenciu práva žalobcu k veci vylučujúceho oprávnenosť jej zaradenia do súpisu vykonaného žalovaným či naopak neexistenciu takého práva spojenú so záverom o oprávnenosti súpisu, nie je tu prakticky žiaden priestor pre argumentáciu, podľa ktorej by v čase predchádzajúcom rozhodnutiu o excindačnej žalobe mal byť právny stav iný (v takomto čase totiž môže panovať nanajvýš neistota o tom, na koho strane je právo, ktorej odstráneniu slúžia práve žaloby popierajúce oprávnenosť zahrnutia konkrétnych vecí či majetkových hodnôt do súpisu). Ak by napokon už uvedené vyššie aj nemalo platiť v čase, v ktorom by za riadneho chodu vecí a nebyť oboch konkurzných konaní, ako aj sporu správcov, mala žalovaná plniť, rozhodujúcim z pohľadu úspechu požiadavky nastolenej žalobou v prejednávanej veci muselo byť, že skorší stav právnej neistoty o tom, komu prislúcha status veriteľa pohľadávky na nájomné, bol odstránený skôr, než sa žalobca rozhodol vymôcť od žalovanej takto už len domnelú pohľadávku (uplatnenú až v čase, v ktorom žalobcovi muselo byť zrejmé, že oprávnenosť súpisu vykonaného ním samotným bola popretá neúspechom jeho žaloby voči druhému správcovi). Žaloba za takejto situácie bola preto celkom bez nádeje na úspech a súd prvého stupňa rozhodol vecne správne, ak ju napadnutým rozsudkom zamietol. Nakoľko na vecnú správnosť bolo treba usúdiť aj u rozhodnutia takýmto rozsudkom o trovách konania (nech aj zdôvodneného len paušálnym odkazom na správne ustanovenie zákona) a k vzdaniu sa procesného práva na náhradu trov konania všetkými osobami takto oprávnenými (žalovanou aj vedľajším účastníkom) došlo by najneskôr nepodaním odvolania proti rozsudku aj ktoroukoľvek z takýchto osôb; odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako celok podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil. Pri takomto výsledku konania boli v odvolacom konaní plne úspešnými žalovaná a vedľajší účastník na jeho strane a boli to tak oni, komu vzniklo aj právo na náhradu trov odvolacieho konania (podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Pretože však ani u týchto trov nebol podaný návrh na ich náhradu (§ 151 ods. 1 O.s.p.), v čom bolo treba vidieť vzdanie sa príslušného procesného práva a zo spisu sa vznik žiadnych trov žalovanej ani vedľajšieho účastníka v odvolacom konaní nepodával, o trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté spôsobom uvedeným v ostatnej (tretej) vete výroku tohto rozsudku (odvolacieho súdu). K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, teda jednohlasne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení). Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.