Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 24Co/262/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2109221331 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 09. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2109221331.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a členov senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Eva Barcajová, v právnej veci navrhovateľa: JUDr. Dušan Pohovej, správca konkurznej podstaty TAZ, a.s., v likvidácii, Coburgova 84, Trnava, IČO: 36 227 803, zastúpeného advokátom: JUDr. Juraj Gajdošík, Košická 52, Bratislava, proti odporcovi: H. X., nar. X.X.XXXX, bytom E. XX, W., za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu: Mgr. Ing. Pavol Korytár, správca konkurznej podstaty úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, IČO: 00 0009 199, so sídlom Trnava, o zaplatenie 395,19 Eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 10C/65/2010-218 zo dňa 6. septembra 2011, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e . Odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť mu sumu 395,19 Eur spolu s príslušenstvom zamietol. O náhrade trov konania rozhodol tak, že odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ustanovení § 123 Občianskeho zákonníka, § 14 ods. 1 písm. a) zákona č. 328/1991 Zb., a § 44 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z., keď na základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že navrhovateľ neuniesol v konaní dôkazné bremeno v otázke svojej aktívnej vecnej legitimácie, a preto súd návrh ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol. Uplatnená pohľadávka predstavovala dlžné nájomné za užívanie bytu od novembra 2009 do marca 2010. Medzi účastníkmi bola sporná otázka, kto bol vlastníkom, resp. osobou oprávnenou nakladať s bytom v rozhodnom období. Prvostupňový súd za základ svojho rozhodnutia mal predovšetkým zistenie, že v konaní vedenom na Okresnom súde Trnava rozsudkom zo dňa 26.3.2008 č.k. 44Cbi/6/2007-653 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.k. 21CoKr/4/2008-767 zo dňa 23.9.2008 a s dopĺňacím rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.k. 21CoKr/4/2008-915 zo dňa 29.10.2009 bola žaloba navrhovateľov vylúčenie sporného bytu z konkurznej podstaty úpadcu Trnavské automobilové závody, š.p. v likvidácii zamietnutá. V tomto konaní sa súd zaoberal predbežnou otázkou vlastníctva sporného bytu a skonštatoval, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal právo vylučujúce zapísanie majetku do súpisu konkurznej podstaty úpadcu Trnavské automobilové závody, š.p v konkurze. Z uvedených dôvodov prvostupňový súd považoval návrh navrhovateľa na zaplatenie nájomného za byt za neopodstatnený. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že plne procesne úspešnému odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si žiadne neuplatnili. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie navrhovateľ, v ktorom navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť tak, že návrhu navrhovateľa sa vyhovie a odporca bude zaviazaný zaplatiť mu žalovanú sumu spolu s príslušenstvom. Uviedol, že súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, a taktiež napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a teda sú tu dané odvolacie dôvody v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm. d), písm. f) O.s.p. Navrhovateľ sa návrhom domáhal zaplatenia pohľadávky proti odporcovi z titulu nedoplatku na nájomnom za užívanie bytu za obdobie od novembra 2008 do marca 2009, keď nájomný vzťah medzi účastníkmi konania, založený na základe zmluvy o nájme bytu nebol dosial spochybňovaný. Navrhovateľ je správcom konkurznej podstaty úpadcu TAZ, a.s., v likvidácii, keď do súpisu majetku, patriaceho do podstaty, bol zaradený aj byt v užívaní odporcu. Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku spochybnil aktívnu legitimáciu navrhovateľa, keď sa podľa súdu nepodarilo navrhovateľovi preukázať, že v predmetnom období bol vlastníkom predmetného bytu, resp. osobou oprávnenou vykonávať vlastnícke práva k bytu. S uvedeným právnym názorom nesúhlasí a považuje ho za nesprávny. Navrhovateľ ďalej vo svojom odvolaní uviedol, že právoplatným rozhodnutím Okresného súdu Trnava sp. zn. 44Cbi/6/2007, na ktoré sa súd v odôvodnení napadnutého rozsudku odvoláva a ktorým súd zamietol návrh navrhovateľa na vylúčenie veci patriacich do konkurznej podstaty úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v likvidácii, nebola definitívne vyriešená otázka vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, keďže vo výroku tohto rozhodnutia súd autoritatívne určil len skutočnosť, že nevylučuje veci (zároveň aj predmetný byt) z konkurznej podstaty úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v likvidácii, a nie skutočnosť, že vlastníkom predmetných nehnuteľností v danom období bol niekto iný ako navrhovateľ. Taktiež odvolateľ nesúhlasil s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa spočívajúcom v tvrdení, že navrhovateľovi sa nepodarilo preukázať, že v predmetnom období bol vlastníkom predmetného bytu, resp. oprávnenou osobou, ktorá môže vykonávať vlastnícke práva k bytu, a to s poukazom na ustanovenie § 14 písm. a) v spojení s ustanovením § 19 zákona č. 328/1991 Zb., keď uviedol, že podstatou oprávnenia v zmysle citovaných ustanovení je oprávnenie správcu vec držať, užívať a požívať jej plody a úžitky, a to bez ohľadu na to, či je úpadca vlastníkom predmetnej veci, a to až do doby, pokiaľ nebude právoplatne rozhodnuté o vylúčení predmetnej veci z konkurznej podstaty úpadcu. V prípade súpisu majetku podstaty úpadcu TAZ, a.s. v likvidácii, nebolo ešte rozhodnuté o vylúčení veci zo súpisu podstaty, a teda v zmysle ustanovenia § 14 písm. a) oprávnenie nakladať s majetkom podstaty, t. j. aj s predmetným bytom svedčí navrhovateľovi ako správcovi konkurznej podstaty úpadcu TAZ, a.s. v likvidácii,. Navrhovateľ ďalej vo svojom odvolaní poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1CoKr/17/2009 zo dňa 29.1.2009, v ktorom bolo uvedené, že práva a povinnosti, spojené so súpisom majetku do konkurznej podstaty svedčia tomu správcovi konkurznej podstaty, ktorý majetok spísal ako prvý. Týmto oprávneným správcom konkurznej podstaty je JUDr. Dušan Pohovej ako správca konkurznej podstaty úpadcu TAZ, a.s. v likvidácii a taktiež poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29Cdo/249/2008, z ktorého taktiež vyplýva, že práva a povinnosti spojené so súpisom majetku do konkurznej podstaty svedčia tomu správcovi, ktorý majetok spísal ako prvý, a teda správca úpadcu TAZ, š. p., vôbec nemal právo zapísať do súpisu všeobecnej podstaty dotknuté nehnuteľnosti. Odvolateľ taktiež uviedol, že do marca 2009 bol vedený ako vlastník predmetnej nehnuteľnosti v katastri nehnuteľností. Na základe uvedeného je odvolateľ toho názoru, že odporca si nesplnil svoju povinnosť, ktorá mu vyplýva z nájomnej zmluvy a ustanovenia § 685 ods. 1 Občianskeho zákonníka a neuhradil navrhovateľovi žalované nájomné za predmetné obdobie. K doručenému odvolaniu podal písomné vyjadrenie vedľajší účastník, ktorým požiadal o konečné, záväzné a autoritatívne rozhodnutie súdu vo veci, pričom zrekapituloval svoje doterajšie stanoviská. Poukázal na to, že v roku 2008 správca posúdil, že majetok patrí úpadcovi len na základe zápisov o vlastníckom práve úpadcu na príslušných LV bez bližšieho posúdenia neúplnosti notárskej zápisnice N72/92, NZ75/92 k prevodom dotknutého majetku. Podľa vedľajšieho účastníka úpadca nemohol na základe týchto notárskych zápisníc nadobudnúť žiaden majetok, keďže zápisnica neobsahuje určenie nehnuteľností, ktoré by mali vstupovať do základného imania úpadcu. Do súčasnosti správca odmieta akceptovať závery právoplatných rozhodnutí Okresného súdu Trnava, Krajského súdu v Trnave, Krajskej prokuratúry v Trnave, Generálnej prokuratúry SR ako aj NS SR. Z obsahu uvedených rozhodnutí jednoznačne vyplýva záver, že vlastníkom dotknutých nehnuteľností nebol a nie je úpadca, pretože neboli predmetom privatizácie a teda majetok patrí Trnavským automobilovým závodom, š.p. Pokiaľ navrhovateľ argumentuje NS ČR sp. zn. 29Cdo/249/2008 podľa vedľajšieho účastníka použitý právny názor nemá žiadnu oporu v platných právnych predpisoch Slovenskej republiky, pričom správca tento názor nesprávne aplikuje. Inštitút vylučovacej žaloby je svojou podstatou vlastníckou žalobou. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie navrhovateľa bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, vrátane závislého výroku o náhrade trov konania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny. Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa bolo zaplatenie pohľadávky vo výške 395,19 Eur s príslušenstvom ako dlžné nájomné za užívanie bytu č. XX. nachádzajúceho sa v W. na ulici E. XX na základe Zmluvy o nájme bytu, za obdobie 11/2008 - 3/2009, ktorý byt bol zahrnutý do súpisu majetku úpadcu TAZ, a.s. v likvidácii, a týmto úkonom prešlo na navrhovateľa oprávnenie nakladať s majetkom, zapísaným do podstaty. Rozsudkom napadnutým odvolaním navrhovateľa súd prvého stupňa jeho návrh zamietol. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti rozsudku súdu prvého stupňa. Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p., odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov prvostupňového súdu odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi. K odvolacej argumentácii navrhovateľa na zdôraznenie správnosti preskúmavaného rozsudku v súlade s ust. § 219 ods. 2 O.s.p. dopĺňa už len nasledovné: V zmysle § 132 Občianskeho súdneho poriadku dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivosti prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov. Podľa § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť, t.j. povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie tvrdených skutočností. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnuté pre rozhodnutie vo veci (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Každého z účastníkov teda zaťažuje dôkazné bremeno preukázania svojich tvrdení pod následkom neunesenia dôkazného bremena. Navrhovanie dôkazov má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1). Dôkaznú povinnosť môže účastník plniť od začiatku konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v návrhu a vo vyjadrení odporcu. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania, bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom v opačnom procesnom postavení než je účastník, ktorý nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) rozumieme zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. V sporovom konaní platí dispozičná a prejednacia zásada. Účastníci (na oboch procesných stranách) sú v ňom povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky (viď § 101 ods. 1 O.s.p.). Súd ale nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nemusí vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhov na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.) a nie účastníkov konania. V zmysle zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní (v súčasnosti zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii) základným podkladom pre speňaženie podstaty je súpis konkurznej podstaty, ktorý vykonáva správca konkurznej podstaty. Predmetom konkurzu sú veci, byty a nebytové priestory, práva a iné majetkové hodnoty, ktoré patrili dlžníkovi v deň vyhlásenia konkurzu, a majetok, ktorý dlžník nadobudol počas konkurzu, ako aj majetok, ktorým dlžník zabezpečil svoj záväzok. V súpise musí byť zachytený celý rozsah konkurznej podstaty a správca do súpisu podstaty zahrnie aj všetky pochybné prípady spolu s poznámkou o dôvodoch pochybnosti. Správca konkurznej podstaty úpadcu zaradí do súpisu každú vec, o ktorej je presvedčený, že patrí alebo môže patriť do podstaty. Nemá pritom povinnosť skúmať existenciu vlastníckeho práva úpadcu k zapisovaným veciam a vec do súpisu zaradí aj v prípade, ak má pochybnosti, či skutočne do podstaty patrí. Vtedy ju ale zapíše do podstaty s poznámkou o nárokoch uplatnených inými osobami alebo o iných dôvodoch, ktoré jej zaradenie do súpisu spochybňujú. Konkurzný súd posúdi dôvody spochybňujúce zaradenie veci do podstaty a buď vec z podstaty vyradí, alebo osobe, ktorá spochybňuje zaradenie veci do podstaty, uloží lehotu na podanie vylučovacej žaloby. Táto žaloba má procesnú povahu a nedodržanie stanovenej lehoty má za následok to, že vec sa považuje ako do súpisu oprávnene zahrnutá a dotknutá osoba sa už nemôže domáhať svojho práva k nej. Rovnaký záver je potrebné urobiť aj v prípade, ak osoba, ktorá sa cíti byť vlastníkom určitej veci, nenamieta jej zapísanie do konkurznej podstaty, nedovoláva sa teda svojho vlastníckeho práva k nej a nežiada ju ani vylúčiť z podstaty, alebo svoje námietky voči zaradeniu veci do podstaty vezme späť. Potom totiž platí, že do podstaty patria veci, ktoré patrili dlžníkovi v deň vyhlásenia konkurzu. Súpis podstaty tvorí právny podklad pre speňaženie majetku patriaceho do podstaty, lebo speňažený môže len ten majetok, ktorý bol spísaný, pričom správca je oprávnený takto spísaný majetok speňažiť okrem prípadu, ak bol zo súpisu zákonným spôsobom vylúčený. Ustanovenie § 78 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii výslovne ustanovuje, že súd uloží tomu, kto uplatňuje, že sa vec nemala do súpisu zaradiť, aby v lehote určenej súdom podal žalobu proti správcovi na súde, ktorý vyhlásil konkurz. V prípade, že žaloba nie je podaná včas, predpokladá sa, že vec je do súpisu zahrnutá oprávnene. V prípade určovacej žaloby podľa § 78 zákona č. 7/2005 Z.z. ide teda v rámci žalôb podľa § 80 písm. c) O.s.p. o určovaciu žalobcu sui generis, kde naliehavý právny záujem je daný existujúcim konkurzným konaním a z neho vyplývajúcou požiadavkou rýchlosti a hospodárnosti konania v zmysle § 6 O. s. p., ktorej realizácia je zabezpečená tým, že sa v ňom rieši otázka vlastníctva (ÚS SR 202/2011). Správne súd prvého stupňa riešil ako predbežnú otázku kto bol prenajímateľom resp. osobou oprávnenou disponovať s predmetným bytom v rozhodnom období. Navrhovateľ síce predložil list vlastníctva, v ktorom je zapísaný úpadca ako vlastník predmetného bytu, avšak dňa 26.3.2008 Okresný súd Trnava rozsudkom č.k. 44Cbi/6/2007-653 zamietol žalobu navrhovateľa o vylúčenie nehnuteľností (vrátane predmetného bytu) zo súpisu všeobecnej podstaty úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, Trnava, a dňa 23.9.2008 Krajský súd v Trnave rozsudkom č.k. 21CoKr/4/2008-767 potvrdil uvedený rozsudok Okresného súdu Trnava, ktorý rozsudok nadobudol právoplatnosť 20.11.2008. Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 6Obdo/38/2009 zo dňa 18.2.2010 odmietol dovolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č.k. 21CoKr/4/2008-767. Ústavný súd SR uznesením č.k. II. ÚS 312/2010-19 odmietol ústavnú sťažnosť JUDr. Dušana Pohoveja. Z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 44Cbi 6/2007-653 zo dňa 26.3.2008 vyplýva, že navrhovateľ neuniesol dôkazne bremeno a nepreukázal právo, ktoré zapísanie majetku do súpisu úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze vylučuje. Navrhovateľ nepreukázal existenciu platného právneho úkonu, ktorým došlo k nadobudnutiu vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam na FNM a následne na navrhovateľa a preto súd návrh ako nedôvodný zamietol. V odôvodnení rozhodnutia Krajského súdu v Trnave č.k. 21CoKR 4/2007 - 767 zo dňa 23.9.2008 sa okrem iného uvádza, že navrhovateľ na svoje tvrdenia nepredložil a ani nenavrhol vykonať žiadne relevantné dôkazy a preto súd prvého stupňa správne konštatoval, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal právo vylučujúce zapísanie majetku do súpisu. V danom prípade navrhovateľ svoje vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam postupom podľa § 78 zákona o konkurze a reštrukturalizácii neosvedčil, keď nebola úspešná jeho žaloba o vylúčenie nehnuteľností (vrátane predmetného bytu) zo súpisu všeobecnej podstaty úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, a preto tu platí zákonná domnienka (aj keď nie je výslovne uvedená v ust. § 67 zák. č. 7/2005 Z.z. účinného v čase vyhlásenia konkurzu), že sporné nehnuteľnosti boli do súpisu úpadcu zapísané oprávnene, a teda ich vlastníkom bol úpadca Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, aj keby v konečnom dôsledku nebolo išlo o jeho majetok. V súvislosti s vyššie uvedeným, odvolací súd uvádza, že súhlasí s právnym názorom odvolateľa ohľadne aplikovania zásady priority v prípade kolízie zápisov identického majetku do viacerých konkurzných podstát tak, ako to uvádza aj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29Cdo/249/2008, nakoľko v čase zapísania majetku do súpisu oboch konkurzných podstát zákon č. 328/1991 Zb. resp. zák. č. 7/2005 Z.z. tento duplicitný zápis nezakazoval tak, ako je to upravené v súčasnosti v zmysle ust. § 78 ods.9 zák. č. 7/2005 Z.z., avšak odvolateľ uvedený právny názor nesprávne interpretuje n danú vec, v ktorej je odlišná situácia, pretože v súčasnosti už bolo rozsudkom Okresného súdu Trnava č.k. 44Cbi/6/2007-653 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.k. 21CoKr/4/2008-767 právoplatne rozhodnuté o nedostatku vlastníckeho práva úpadcu k dotknutému majetku, čím zásada priority stratila opodstatnenie. Pokiaľ v rámci speňažovania podstaty správca takúto vec predá, nemôže sa tretia osoba úspešne domáhať určenia vlastníckeho práva, prípadne vydania veci, lebo v zmysle § 132 Občianskeho zákonníka, takéto nadobudnutie má právne účinky prevodu vlastníctva aj proti pôvodnému vlastníkovi (ÚS SR 263/2009). Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že byty, vrátane predmetného, sú predmetom konkurzného konania vyhláseného na majetok úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, Trnava, a iba správca uvedeného úpadcu, a teda nie navrhovateľ, je oprávnený disponovať s uvedenými nehnuteľnosťami. Na základe uvedeného sa tak domnienka o vlastníctve, svedčiaca osobe zapísanej na liste vlastníctva v rozhodnom čase považuje v zmysle ust. § 70 a nasl. zákona č. 162/1995 Z. z. za vyvrátenú citovanými právoplatnými rozsudkami o zamietnutí vylúčenia nehnuteľnosti zo súpisu všeobecnej podstaty úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, Trnava. Keďže navrhovateľ nebol a ani nie je vlastníkom bytov, nemohol nájomcom týchto bytov voči navrhovateľovi vzniknúť nedoplatok na nájomnom. Z tohto dôvodu nemôže byť navrhovateľ ani aktívne vecne legitimovaný v tomto konaní a správne preto konštatoval súd prvého stupňa, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení o aktívnej vecnej legitimácii v konaní. Vzhľadom na uvedené, pokiaľ súd prvého stupňa návrh navrhovateľa zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 O.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, a to včítane správneho výroku o náhrade trov konania. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods.1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. a hoci odporca aj vedľajší účastník boli v odvolacom konaní plne procesne úspešní, náhradu trov odvolacieho konania im nepriznal, nakoľko si ich náhradu návrhom v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnili. Navrhovateľ podaním zo dňa 9.2.2012 vzniesol námietku funkčnej príslušnosti Krajského súdu v Trnave, keď podľa § 88 ods. 1 písm. j) O.s.p. a § 9 zákona č. 371/2004 Z.z. je daná funkčná príslušnosť Krajského súdu v Bratislave, keď ide o spor, ktorý súvisí s konkurzným konaním a podľa § 9 ods. 3 písm. a/ zák. č. 371/2004 Z.z. na konanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam vydaným v konkurznom konaní je príslušný pre konkurzný súd v Trnave Krajský súd v Bratislave. Odvolací súd túto námietku nepovažuje za dôvodnú, keďže je nepochybne daná funkčná príslušnosť Krajského súdu v Trnave Podľa § 88 ods. 1 písm. j) O.s.p. namiesto všeobecného súdu odporcu je na konanie príslušný súd v obvode ktorého má dlžník sídlo alebo miesto podnikania, a ak nemá sídlo alebo miesto podnikania súd, v obvode ktorého má svoje bydlisko, ak ide o konkurzné konanie alebo reštrukturalizačné konanie, a súd, na ktorom tieto konania prebiehajú, ak ide o spory nimi vyvolané alebo s nimi súvisiace, okrem sporov o vysporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Aktuálne znenie § 88 ods. 1 písm. j) O.s.p. bolo zavedené zákonom č. 384/2008 Z.z. novelou Občianskeho súdneho poriadku účinnou od 15.10.2008. Ako vyplýva z dôvodovej správy novelizácie tohto ustanovenia, predkladateľ považoval za vhodné upraviť osobitnú miestnu príslušnosť týkajúcu sa konkurzných a reštrukturalizačných konaní. Ak je totiž podaný návrh na vyhlásenie konkurzu, či povolenie reštrukturalizácie, je vhodné z viacerých dôvodov, aby takéto konanie prebiehalo na súde v obvode ktorého má účastník svoje sídlo, miesto podnikania, či bydlisko. Za konania vyvolané konkurzom sa pritom považujú v zmysle zák. č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní (ďalej len „ZKV“) konanie o určenie pravosti, výšky a poradia popretej pohľadávky (§ 23 ZKV) resp. v zmysle zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZKR“) konanie o určenie právneho dôvodu, vymáhateľnosti, výšky, poradia, zabezpečenia zabezpečovacím právom alebo poradia zabezpečovacieho práva popretej pohľadávky (§ 32 ods. 6 ZKR), konanie o vylúčenie veci zo súpisu konkurznej podstaty (§ 19 ods. 2 ZKV), resp. konanie o vylúčenie majetku zo súpisu (§ 78 ods. 2 ZKR), osobitne aj konanie o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov v zmysle § 26 ZKV, resp. § 53 a nasl. ZKR, prípadne aj konanie o žalobe na určenie neúčinnosti reštrukturalizačného plánu. Za konania súvisiace s konkurzom možno považovať sporové konania, v ktorých sa rozhoduje o hmotnoprávnych právach a povinnostiach vyplývajúcich zo ZKV resp. ZKR, príp. tiež z iných právnych predpisov, ktoré osobitným spôsobom upravujú práva a povinnosti účastníkov týchto právnych vzťahov pre prípad konkurzu, príp. úpadku. To je napr. konanie o náhradu škody vzniknutej porušením povinností správcu (§ 8 ods. 2 ZKV, § 12 zák. č. 8/2005 Z.z. o správcoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov), príp. iné konanie o náhradu škody v zmysle ZKR (napríklad § 11 ods. 4, § 11 ods. 5, § 66, § 87 ods. 3, 4, 6). Ak žaloba predstavuje autonómnu žalobu, ktorá nie je založená na konkurznom práve a nevyžaduje si ani začatie takého typu konania (ako v tomto prípade), samotná skutočnosť, že správca konkurznej podstaty je účastníkom konania, nepostačuje na to, aby toto konanie mohlo byť kvalifikované ako konanie vyplývajúce priamo z konkurzu alebo ako konanie s ním súvisiace (porovnaj napr. rozsudok Súdneho dvora EÚ z 10. septembra 2009 C-292/08 vo veci German Graphics Graphische Maschinen HmbH proti Alice van der Schee, správkyňa konkurznej podstaty úpadcu Holland Binding BV). Skutočnosť, že návrh podal správca konkurznej podstaty, a nie samotný úpadca ako veriteľ je podmienená len tým, že úpadca po vyhlásení konkurzu takéto oprávnenie v prospech správcu stráca (§ 44 ods. 1 ZKR), zatiaľ čo správca je na také konanie počas konkurzu jedinou oprávnenou, a v rámci správy podstaty i povinnou osobou (§ 40 ods. 2 ZKR). Obdobne porovnaj už ustálenú judikatúru NS SR napr. sp. zn. 1Ndc 20/2011 a 6Ndo 33/2011. S poukazom na uvedené, potom daná vec nie je vyvolaná ani nesúvisí s konkurzom a preto ani nie je daná funkčná príslušnosť Krajského súdu v Bratislave. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.