Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 23Co/163/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2109223252 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2109223252.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Jankovičovej a členov senátu JUDr. Andrei Dudášovej a JUDr. Lei Stovičkovej v právnej veci navrhovateľa: JUDr. Dušan Pohovej, správca konkurznej podstaty TAZ, a.s., v likvidácii, Coburgova 84, Trnava, IČO: 36 227 803, právne zastúpený: JUDr. Juraj Gajdošík, advokát, Košická 52, Bratislava, proti odporcovi: Ing. K. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. XX, T., za účasti vedľajšieho účastníka: Mgr. Ing. Pavol Korytár, Správca úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, Trnava, IČO: 00 009 199, zastúpený splnomocnenou zástupkyňou: Mgr. Mária Kasanová, nar. XX.XX.XXXX, bytom D. D., ul. S. XX, o zaplatenie 395,70 eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 21C/8/2010-163 zo dňa 27. februára 2012, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e. Odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť mu sumu 395,70 eur spolu s príslušenstvom zamietol. O náhrade trov konania rozhodol tak, že odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ustanovení § 123, §125 ods. 1, § 132 ods. 1, 2, § 663 Občianskeho zákonníka, ustanovením § 4 ods. 1, 2 zákona č. 182/1993 Z.z., ustanovením § 14 ods. 1 písm. a/ zákona č. 328/1991 Zb., ustanovením § 44 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z., ustanovením § 120 ods. 1, 3, § 153 ods. 1 O.s.p., keď na základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že navrhovateľ neuniesol v konaní dôkazné bremeno v otázke svojej aktívnej vecnej legitimácie, a preto súd návrh ako nedôvodný zamietol v celom rozsahu. Uplatnená pohľadávka predstavovala dlžné nájomné za užívanie bytu č. XX, nachádzajúceho sa v T. na ulici Z. XX na X. podlaží na základe Dohody o odovzdaní a prevzatí bytu zo dňa 03.10. 1997. Súd mal vykonaným dokazovaním za preukázané, že v rozhodnom období (6.11/2008 - 3/2009) predpísané nájomné za užívanie uvedeného bytu zaplatil odporca vedľajšiemu účastníkovi. Medzi účastníkmi bola sporná otázka - kto bol vlastníkom, resp. osobou oprávnenou nakladať s bytom odporcu v rozhodnom období. Navrhovateľ svoju aktívnu legitimáciu v predmetnej veci odôvodňoval tým, že konkurz na majetok úpadcu TAZ, a.s. v likvidácii bol vyhlásený Krajským súdom v Bratislave, pričom toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 17.01.2000 a navrhovateľ ako ustanovený správca vykonal súpis majetku úpadcu TAZ, a.s. v likvidácii. Okrem iných v uvedenom súpise bol uvedený aj predmetný byt, resp. bytový dom, v ktorom sa byt nachádza. Týmto úkonom prešlo § 14 zákona. č. 328/1991 Z.z na navrhovateľa oprávnenie nakladať s majetkom, zapísaným do podstaty, t.j. právo byt držať, užívať, resp. požívať jeho úžitky, napríklad prenajímať a inkasovať nájomné. Navrhovateľ taktiež poukázal na to, že predmetné nehnuteľnosti boli až do marca 2009 vedené v katastri nehnuteľnosti tak, že na liste vlastníctva bol ako vlastník vedený úpadca, t .j. TAZ, a.s. v likvidácii a ku dňu rozhodnutia nebolo právoplatne rozhodnuté o vylúčení predmetných nehnuteľností zo súpisu majetku TAZ, a.s. v likvidácii. Vedľajší účastník poukázal na rozhodnutie, vydané v konaní pred Okresným súdom Trnava, sp.zn. 44Cbi/6/2007 a nasledujúce rozhodnutia Krajského súdu v Trnave a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, z ktorých je zrejmé, že predmetný byt nebol vylúčený zo súpisu podstaty úpadcu TAZ, a.s. štátny podnik v likvidácii, a preto bol vedľajší účastník oprávnený nakladať s bytom v rozhodnom období, t. j. aj vyberať nájomné. Akékoľvek ďalšie exidančné konanie v konkurznom konaní, vedenom na Krajskom súde v Bratislave je bezvýznamné, pretože Krajský súd v Bratislave je viazaný právoplatne zisteným stavom, ktorý bráni súdu, aby vyriešenú prejudiciálnu otázku v ďalšom konaní inak právne posúdil, čo okrem iného znamená, že súd sa nebude zaoberať tvrdeniami, ktoré by boli v rozpore so skutkovými zisteniami, a ktoré boli v predchádzajúcom konaní preukázané, a na základe ktorých súd rozhodol. Z uvedeného teda vyplynulo, že navrhovateľ tvrdil, že prenajímateľom bytu v rozhodnom období bol on s odôvodnením, že ako prvý zaradil do súpisu majetku, patriaceho do podstaty sporný byt a aj v Správe katastra a predloženého listu vlastníctva bol v rozhodnom období úpadca vedený ako vlastník sporného bytu. Vedľajší účastník na strane druhej tvrdil, že on mal v rozhodnom období postavenie prenajímateľa s odôvodnením, že sporný byt je v súpise všeobecnej podstaty úpadcu, je predmetom konkurzného konania, vyhláseného na majetok úpadcu, keď k tvrdeniu navrhovateľa, že bol zapísaný v rozhodnom období na liste vlastníctva ako vlastník sporného bytu uviedol, že domnienka o vlastníctve, svedčiaca osobe zapísanej na LV je vyvrátiteľná, a bola vyvrátená právoplatným rozsudkom o zamietnutí vylúčenia nehnuteľností zo súpisu všeobecnej podstaty úpadcu. Odporca považoval za osobu oprávnenú nakladať s bytom v rozhodnom období vedľajšieho účastníka z dôvodov, ktoré uvádzal vedľajší účastník a predpísané nájomné za rozhodné obdobie, ktoré je predmetom konania riadne a včas platil vedľajšiemu účastníkovi. Súd ako predbežnú otázku riešil teda v tomto konaní to, kto bol prenajímateľom bytu v rozhodnom období. Navrhovateľ síce tvrdil, že je vlastníkom predmetného bytu, avšak dňa 26.03.2008 Okresný súd Trnava rozsudkom č.k. 44Cbi/6/2007-653 zamietol žalobu navrhovateľa o vylúčenie nehnuteľnosti, vrátane predmetného bytu zo súpisu všeobecnej podstaty úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, Trnava, IČO: 00 009 199. Dňa 23.09.2008 Krajský súd v Trnave rozsudkom č.k. 21CoKr/4/2008-767 potvrdil uvedený rozsudok Okresného súdu Trnava, keď rozsudok nadobudol právoplatnosť 20.11.2008. Z uvedených rozsudkov vyplýva, že byty, vrátane predmetného bytu, sú predmetom konkurzného konania, vyhláseného na majetok úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, Trnava, IČO: 00 009 199 a iba správca uvedeného úpadcu a teda nie navrhovateľ je oprávnený disponovať s uvedenými nehnuteľnosťami, s čím sa prvostupňový súd v predmetnej veci stotožnil a domnienku o vlastníctve, svedčiacu osobe, zapísanej na liste vlastníctva v rozhodnom čase považoval za vyvrátenú citovanými právoplatnými rozsudkami o zamietnutí vylúčenie nehnuteľností zo súpisu všeobecnej podstaty úpadcu. Keďže navrhovateľ (resp. úpadca, ktorého je navrhovateľ konkurzným správcom) nie je a ani nebol vlastníkom bytov, nemohol nájomcom týchto bytov voči navrhovateľovi vzniknúť nedoplatok nájmu. Z tohto dôvodu nemôže byť navrhovateľ ani aktívne vecne legitimovaný v tomto konaní. Na základe uvedeného teda prvostupňový súd skonštatoval vo svojom závere rozhodnutia, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno preukázania svojej aktívnej vecnej legitimácie v tomto konaní, a preto súd návrh ako nedôvodný zamietol v celom rozsahu. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že plne procesne úspešnému odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si žiadne neuplatnili a v konaní im nevznikli. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote navrhovateľ odvolanie, v ktorom navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť tak, že návrhu navrhovateľa sa vyhovie a odporca bude zaviazaný zaplatiť mu sumu 395,70 eur spolu s príslušenstvom. Uviedol, že súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, a taktiež napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a teda sú tu dané odvolacie dôvody v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm. d/, písm. f/ O.s.p.. Navrhovateľ sa návrhom domáhal zaplatenia pohľadávky 395,70 eur s príslušenstvom proti odporcovi z titulu nedoplatku na nájomnom za užívanie bytu za obdobie od novembra 2008 do marca 2009, Navrhovateľ je správcom konkurznej podstaty úpadcu TAZ, a.s., v likvidácii, IČO: 36 227 803, keď do súpisu majetku, patriaceho do podstaty, bol zaradený aj byt v užívaní odporcu. Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku spochybnil aktívnu legitimáciu navrhovateľa, keď sa podľa súdu nepodarilo navrhovateľovi preukázať, že v predmetnom období bol vlastníkom predmetného bytu, resp. oprávnenou osobou, ktorá môže vykonávať vlastnícke práva k bytu. S uvedeným právnym názorom nesúhlasí a považuje ho za nesprávny. Odvolateľ mal za to, že sa súd prvého stupňa nevysporiadal s otázkou aktívnej vecnej legitimácie v období špecifikovanom v návrhu, resp. sa nezaoberal dôkazmi, ktoré preukazujú aktívnu vecnú legitimáciu navrhovateľa, predloženými navrhovateľom v návrhu a zdôvodnenie svojho rozhodnutia obmedzil na tvrdenie, že odporca ako nájomca predmetného bytu uhradil nájomné v plnej výške legitímnemu vlastníkovi predmetného bytu, resp. že odporca ako nájomca bytu v bytovom dome na ulici Z. XX riadne a včas toto nájomné uhrádzal vrátane služieb spojených s užívaním predmetného bytu. Tieto platby poukazoval prenajímateľovi TAZ, š. p. v konkurze a k rukám správcu Mgr. Ing. Pavol Koritár, pričom neuviedol, na základe akých skutočností má toto za preukázané. Z uvedeného považuje odvolateľ rozhodnutie za nedostatočné, čo má za následok, že je nepreskúmateľné a v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR č. 460/92 Zb. v znení neskorších predpisov. Taktiež odvolateľ nesúhlasil s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, spočívajúceho v tvrdení, že navrhovateľovi sa nepodarilo preukázať, že v predmetnom období bol vlastníkom predmetného bytu, resp. oprávnenou osobou, ktorá môže vykonávať vlastnícke práva k bytu, a to s poukazom na ustanovenie § 14 písm. a/ v spojení s ustanovením § 19 zákona č. 328/1991 Zb., keď uviedol, že podstatou oprávnenia v zmysle citovaných ustanovení je oprávnenie správcu vec držať, užívať a požívať jej plody a úžitky, a to bez ohľadu na to, či je úpadca vlastníkom predmetnej veci, a to až do doby, pokiaľ nebude právoplatne rozhodnuté o vylúčení predmetnej veci z konkurznej podstaty úpadcu. V prípade súpisu majetku podstaty úpadcu TAZ, a.s. v likvidácii, nebolo ešte rozhodnuté o vylúčenie veci zo súpisu podstaty, a teda v zmysle ustanovenia § 14 písm. a/ oprávnenie nakladať s majetkom podstaty, t. j. aj s predmetným bytom svedčí navrhovateľovi ako správcovi konkurznej podstaty úpadcu TAZ, a.s. v likvidácii, IČO: 36 227 803. Navrhovateľ ďalej vo svojom odvolaní poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 1CoKr/17/2009 zo dňa 29.01.2009, v ktorom bolo uvedené, že práva a povinnosti, spojené so súpisom majetku do konkurznej podstaty svedčia tomu správcovi konkurznej podstaty, ktorý majetok spísal ako prvý. Týmto oprávneným správcom konkurznej podstaty je JUDr. Dušan Pohovej ako správca konkurznej podstaty úpadcu TAZ, a.s. v likvidácii Odvolateľ taktiež uviedol, že do marca 2009 bol vedený ako vlastník predmetnej nehnuteľnosti v katastri nehnuteľností, ako to aj vyplýva z oznámenia Správy katastra Trnava zo dňa 06.07.2009. Na základe uvedeného je odvolateľ toho názoru, že odporca si nesplnil svoju povinnosť, ktorá mu vyplýva z nájomnej zmluvy a ustanovenia § 685 ods. 1 Občianskeho zákonníka a neuhradil navrhovateľovi nájomné za predmetné obdobie. K odvolaniu sa odporca písomne vyjadril tak, že s ním nesúhlasí a poukázal na správnosť napadnutého rozhodnutia. K odvolaniu sa písomne vyjadril vedľajší účastník Mgr Ing. Pavol Korytár, správca úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, IČO: 00 009 199, ktorý poukázal na právny názor, podľa ktorého nie je možné vylúčiť vec zo súpisu z dôvodu, že tento je zapísaný v súpisoch podstát viacerých úpadcov, čo nemá žiadnu oporu v platných právnych predpisoch. V roku 2008 správca posúdil, že majetok patrí úpadcovi len na základe zápisov o vlastníctve práva úpadcu na príslušných listoch vlastníctva bez ďalšieho posúdenia listín, na základe ktorých došlo k prevodu dotknutého majetku. Správca argumentuje zápismi na LV, pričom tieto zakladajú len vyvrátiteľnú domnienku vlastníckeho práva. V súčasnosti dotknuté nehnuteľnosti nie sú zapísané ako vlastníctvo úpadcu na príslušných listoch vlastníctva a taktiež bolo právoplatne rozhodnuté, že správca nemá právo požadovať vylúčenie dotknutého majetku zo súpisu všeobecnej podstaty Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, pretože úpadca nebol nikdy vlastníkom dotknutých nehnuteľností. Z uvedeného vyplýva, že správca v rozpore so zákonnou zásadou vynakladania odbornej starostlivosti vykonal nesprávne posúdenie k rozsahom majetku, podliehajúceho konkurzu, vyhláseného na majetok úpadcu a tohto posúdenia sa nesprávne pridržiava do súčasnosti. Správca rovnako odmieta akceptovať závery právoplatných rozhodnutí príslušných súdov, ako aj príslušnej prokuratúry, z obsahu ktorých jednoznačne vyplýva záver, že vlastníkom dotknutých nehnuteľností nebol a nie je úpadca, pretože dotknuté nehnuteľnosti neboli predmetom privatizácie, a teda majetok patrí Trnavským automobilovým závodom, štátny podnik. Právny názor o aplikovaní zásady priority v prípade kolízie zápisov identického majetku do viacerých konkurzných podstát vychádza z rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky, sp.zn. 29Cdo/249/2008. Uvedený právny názor nemá však žiadnu oporu v platných právnych predpisoch Slovenskej republiky a správca, uvedený právny názor nesprávne aplikuje, pretože v súčasnosti už bolo právoplatne rozhodnuté o nedostatku vlastníckeho práva úpadcu k dotknutému majetku. Inštitút vylučovacej žaloby je svojou podstatou vlastníckou žalobou a žalobou určovacou a jej cieľom je chrániť vlastnícke právo. Je vlastníckou žalobou procesného charakteru, pretože nedodržanie podmienok, za ktorých sa uplatňuje, má za následok, že sa má za to, že vec bola do súpisu zaradená oprávnene a tretia osoba sa už nemôže dovolávať, alebo domáhať svojho práva k nej. Z uvedeného vyplýva, že tvrdenie správcu o tom, že o otázke vlastníckeho práva nebolo dosiaľ právoplatne rozhodnuté, nemá oporu v Právnom poriadku SR. Rozsudok najvyššieho súdu ČR sa vysporiadava iba s kolíznou situáciou medzi správcami, kedy absentuje súdne rozhodnutie, na základe ktorého by bolo možné ustáliť otázku vlastníckeho práva k spornému majetku. Je zrejmé, že rozsudkom Najvyšší súd ČR sa nepriznáva právo nakladať s majetkom správcovi, ktorý nebol úspešný v preukázaní vlastníckeho práva k majetku. V závere svojho odvolania uviedol, že nesúhlasí s tvrdením správcu, že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia vec, a teda nie sú tu dané odvolacie dôvody v zmysle § 205 ods. 2 písm. d/, f/ O.s.p. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - účastník konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.) postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny. Predmetom konania bolo zaplatenie pohľadávky v sume 395,70 eur s príslušenstvom ako dlžné nájomné za užívanie bytu bytu č. XX, nachádzajúceho sa v T. na ulici Z. XX na X. podlaží na základe Dohody o odovzdaní a prevzatí bytu zo dňa 03.10. 1997, ktorý byt bol zahrnutý do súpisu majetku úpadcu TAZ, a.s. v likvidácii, a týmto úkonom prešlo na navrhovateľa oprávnenie nakladať s majetkom, zapísaným do podstaty. Rozsudkom napadnutým odvolaním navrhovateľa súd prvého stupňa jeho návrh zamietol. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti rozsudku súdu prvého stupňa. Odvolateľ odvolanie odôvodnil v podstate tým, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Odvolací dôvod v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. je daný, ak výsledok hodnotenia dôkazov súdom prvého stupňa nezodpovedá postupu, vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p., pretože súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo súd nezohľadnil rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a vyšli počas konania najavo, alebo v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti a vierohodnosti je logicky rozpor, alebo ktoré odporujú ust. § 122 - 135 O.s.p. Odvolací dôvod v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. je daný, ak súd prvého stupňa posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá alebo právnu normu, síce správne určenú nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvého stupňa, obsiahnutými v odôvodnení napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na ne odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 120 ods. 1 O.s.p., účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť, t.j. povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie tvrdených skutočností. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnuté pre rozhodnutie vo veci (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Každého z účastníkov teda zaťažuje dôkazné bremeno preukázania svojich tvrdení pod následkom neunesenia dôkazného bremena. Navrhovanie dôkazov má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1). Dôkaznú povinnosť môže účastník plniť od začiatku konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v návrhu a vo vyjadrení odporcu. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania, bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom v opačnom procesnom postavení než je účastník, ktorý nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) rozumieme zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. V sporovom konaní platí dispozičná a prejednacia zásada. Účastníci (na oboch procesných stranách) sú v ňom povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky (viď § 101 ods. 1 O. s. p.). Súd ale nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nemusí vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhov na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O. s. p.) a nie účastníkov konania. V zmysle zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní (v súčasnosti zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii) základným podkladom pre speňaženie podstaty je súpis konkurznej podstaty, ktorý vykonáva správca konkurznej podstaty. Predmetom konkurzu sú veci, byty a nebytové priestory, práva a iné majetkové hodnoty, ktoré patrili dlžníkovi v deň vyhlásenia konkurzu, a majetok, ktorý dlžník nadobudol počas konkurzu, ako aj majetok, ktorým dlžník zabezpečil svoj záväzok. V súpise musí byť zachytený celý rozsah konkurznej podstaty a správca do súpisu podstaty zahrnie aj všetky pochybné prípady spolu s poznámkou o dôvodoch pochybnosti. Správca do súpisu v zásade zahrnie každú vec a právo, o ktorých je presvedčený, že do podstaty patria. Správca konkurznej podstaty úpadcu zaradí do súpisu každú vec, o ktorej je presvedčený, že patrí alebo môže patriť do podstaty. Nemá pritom povinnosť skúmať existenciu vlastníckeho práva úpadcu k zapisovaným veciam a vec do súpisu zaradí aj v prípade, ak má pochybnosti, či skutočne do podstaty patrí. Vtedy ju ale zapíše do podstaty s poznámkou o nárokoch uplatnených inými osobami alebo o iných dôvodoch, ktoré jej zaradenie do súpisu spochybňujú. Konkurzný súd posúdi dôvody spochybňujúce zaradenie veci do podstaty a buď vec z podstaty vyradí, alebo osobe, ktorá spochybňuje zaradenie veci do podstaty, uloží lehotu na podanie vylučovacej žaloby. Táto žaloba má procesnú povahu a nedodržanie stanovenej lehoty má za následok to, že vec sa považuje ako do súpisu oprávnene zahrnutá a dotknutá osoba sa už nemôže domáhať svojho práva k nej. Rovnaký záver je potrebné urobiť aj v prípade, ak osoba, ktorá sa cíti byť vlastníkom určitej veci, nenamieta jej zapísanie do konkurznej podstaty, nedovoláva sa teda svojho vlastníckeho práva k nej a nežiada ju ani vylúčiť z podstaty, alebo svoje námietky voči zaradeniu veci do podstaty vezme späť. Potom totiž platí, že do podstaty patria veci, ktoré patrili dlžníkovi v deň vyhlásenia konkurzu. Súpis podstaty tvorí právny podklad pre speňaženie majetku patriaceho do podstaty, lebo speňažený môže len ten majetok, ktorý bol spísaný, pričom správca je oprávnený takto spísaný majetok speňažiť okrem prípadu, ak bol zo súpisu zákonným spôsobom vylúčený. Keďže sa odvolací súd stotožnil nielen s výrokom, ale aj s odôvodnením napadnutého rozsudku, na zdôraznenie jeho správnosti v súlade s ust. § 219 ods. 2 O. s. p. dopĺňa nasledovné. Ustanovenie § 78 zák.č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii výslovne ustanovuje, že súd uloží tomu, kto uplatňuje, že sa vec nemala do súpisu zaradiť, aby v lehote určenej súdom podal žalobu proti správcovi na súde, ktorý vyhlásil konkurz. V prípade, že žaloba nie je podaná včas, predpokladá sa, že vec je do súpisu zahrnutá oprávnene. V prípade určovacej žaloby podľa § 78 zák.č. 7/2005 Z.z., ide teda v rámci žalôb podľa § 80 písm. c/ O. s. p. o určovaciu žalobcu sui generis, kde naliehavý právny záujem je daný existujúcim konkurzným konaním a z neho vyplývajúcou požiadavkou rýchlosti a hospodárnosti konania v zmysle § 6 O. s. p., ktorej realizácia je zabezpečená tým, že sa v ňom rieši otázka vlastníctva (ÚS SR 202/2011). Správne súd prvého stupňa riešil ako predbežnú otázku konania, kto bol prenajímateľom resp. osobou oprávnenou disponovať s predmetným bytom v rozhodnom období. Navrhovateľ síce predložil list vlastníctva, v ktorom je zapísaný úpadca ako vlastník predmetného bytu, avšak dňa 26.3.2008 Okresný súd Trnava rozsudkom č.k. 44Cbi/6/2007-653 zamietol žalobu navrhovateľa o vylúčenie nehnuteľností (vrátane predmetného bytu) zo súpisu všeobecnej podstaty úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, Trnava, IČO 00 009 199 a dňa 23.9.2008 Krajský súd v Trnave rozsudkom č.k. 21CoKr/4/2008-767 potvrdil uvedený rozsudok Okresného súdu Trnava, ktorý rozsudok nadobudol právoplatnosť 20.11.2008. Z odôvodnenie rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 44 Cbi 6/2007-653 zo dňa 26.3.2008 vyplýva, že navrhovateľ neuniesol dôkazne bremeno, nepreukázal právo, ktoré zapísanie majetku do súpisu vylučuje. Navrhovateľ nepreukázal existenciu platného právneho úkonu, ktorým došlo k nadobudnutiu vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam na FNM a následne na navrhovateľa a preto súd návrh ako nedôvodný zamietol. V odôvodnení rozhodnutia Krajského súdu v Trnave č.k. 21 CoKR 4/2007 - 767 zo dňa 23.9.2008 sa okrem iného uvádza, že navrhovateľ na svoje tvrdenia nepredložil súdu a ani nenavrhol vykonať žiadne relevantné dôkazy a preto súd prvého stupňa správne konštatoval, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal právo vylučujúce zapísanie majetku do súpisu. V danom prípade navrhovateľ jeho vlastnícke právo postupom podľa § 78 zákona o konkurze a reštrukturalizácii nevyvrátil a preto tu platí zákonná domnienka (aj keď nie je výslovne uvedená v ust. § 67 zák. č. 7/2005 Z.z.. účinného v čase vyhlásenia konkurzu ), že sporné nehnuteľnosti boli do súpisu zapísané oprávnene, a teda ich vlastníkom bol úpadca, aj keby v konečnom dôsledku nebolo išlo o jeho majetok. V súvislosti s vyššie uvedeným, odvolací súd uvádza, že súhlasí s právnym názorom odvolateľa ohľadne aplikovania zásady priority v prípade kolízie zápisov identického majetku do viacerých konkurzných podstát tak, ako to uvádza aj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, sp.zn. 29Cdo/249/2008, nakoľko v čase zapísania majetku do súpisu oboch konkurzných podstát zákon č. 328/1991 Zb. resp. zák. č. 7/2005 Z.z. tento duplicitný zápis nezakazoval tak, ako je to upravené v súčasnosti v zmysle ust. § 78 ods.9 zák.č. 7/2005 Z.z., avšak odvolateľ uvedený právny názor nesprávne aplikuje, pretože v súčasnosti už bolo rozsudkom Okresného súdu Trnava, č.k. 44Cbi/6/2007-653 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave ako odvolacieho súdu, č.k. 21CoKr/4/2008-767 právoplatne rozhodnuté o nedostatku vlastníckeho práva úpadcu k dotknutému majetku, čím zásada priority stratila opodstatnenie. Pokiaľ v rámci speňažovania podstaty správca takúto vec predá, nemôže sa tretia osoba úspešne domáhať určenia vlastníckeho práva, prípadne vydania veci, lebo v zmysle § 132 Občianskeho zákonníka, takéto nadobudnutie má právne účinky prevodu vlastníctva aj proti pôvodnému vlastníkovi (ÚS SR 263/2009). Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že byty, vrátane predmetného bytu, sú predmetom konkurzného konania, vyhláseného na majetok úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, Trnava, IČO: 00 009 199 a iba správca uvedeného úpadcu, a teda nie navrhovateľ je oprávnený disponovať s uvedenými nehnuteľnosťami. Na základe uvedeného sa tak domnienka o vlastníctve, svedčiaca o osobe zapísanej na liste vlastníctva v rozhodnom čase považuje správne v zmysle ust. § 70 a nasl. zákona č. 162/1995 Z. z. za vyvrátenú citovanými právoplatnými rozsudkami o zamietnutí vylúčenia nehnuteľnosti zo súpisu všeobecnej podstaty úpadcu. Keďže navrhovateľ nebol a ani nie je vlastníkom bytov, nemohol nájomcom týchto bytov voči navrhovateľovi vzniknúť nedoplatok na nájomnom. Z tohto dôvodu nemôže byť navrhovateľ ani aktívne vecne legitimovaný v tomto konaní a správne preto konštatoval súd prvého stupňa, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení o aktívnej vecnej legitimácii v tomto konaní. Vzhľadom na uvedené pokiaľ súd prvého stupňa návrh navrhovateľa zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 O.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, keď tento správne rozhodol i o náhrade trov konania. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods.1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. a v odvolacom konaní plne procesne úspešnému odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si žiadne neuplatnili a v odvolacom konaní im nevznikli. Uvedené rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0, teda jednohlasne. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.