Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 11Co/354/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111203765 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 06. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2111203765.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Hýbelovej a sudcov Mgr. Fedora Benku a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci navrhovateľov: 1. K. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom T., I. X, 2. K. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom T., I. X, obaja zastúpení JUDr. Jurajom Gavalcom, advokátom, Trnava, Teodora Tekela 23, proti odporcovi: W. K., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom H. J., C. XXX/XX, t.č. vo výkone trestu v ÚVTOS Dubnica nad Váhom, zastúpený JUDr. Jánom Súkeníkom, advokátom, Považská Bystrica, Stred 60/55, o ochranu osobnosti, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava, č.k. 26C/26/2011-36, zo dňa 9. septembra 2011, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Navrhovateľom v 1/ a 2/ rade sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa určil, že odporca tým, že dňa 02.07.2009 okolo 11:30 h, viedol pod vplyvom alkoholu s 1,46 Mg/l (3,04 ‰) v dychu svoje vozidlo značky K. D. C XXX, e. č.: N. - XXX O., po ceste I/65 v smere z Martina do Banskej Bystrice, pričom na priamom úseku tejto cesty pred Turčianskymi Teplicami, miestnou časťou Diviaky, kde je rýchlosť jazdy obmedzená zvislou dopravnou značkou na maximálne povolenú 70 km/h v pravom jazdnom pruhu v smere jeho jazdy, v kilometri 115,900, v dôsledku neprimeranej a nedovolenej rýchlosti najmenej 150 km/h a vplyvu požitého alkoholu pri predchádzaní pred ním idúceho vozidla C. N., e. č.: D. -XXX N., narazil do jeho ľavej zadnej strany, v dôsledku čoho v tomto vozidle utrpel zranenia poškodený S. J., nar. XX.XX.XXXX, na následky ktorých dňa XX.XX.XXXX, na mieste dopravnej nehody zomrel, zasiahol do osobnostných práv navrhovateľov, do ich práva na súkromie a rodinný život. Zároveň uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke v 1/ rade nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 20.000,- Eur a navrhovateľovi v 2/ rade nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 15.000,- Eur a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. O náhrade trov konania súd prvého stupňa rozhodol tak, že zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľom v 1/ a 2/ rade náhradu trov konania vo výške 394,80 Eur k rukám splnomocneného zástupcu navrhovateľov v 1/ a 2/ rade a to do troch dní. Rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 11, § 13 ods. 2, § 13 ods. 3, § 15 Občianskeho zákonníka s poukazom na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, zo dňa 16.12.1992 vo veci N. proti N. S. R. (A251-B), rozhodnutie Európskej komisie vo veci V. proti V. K. (A-31), ust. § 80 písm. c) O.s.p., keď na základe vykonaného dokazovania, mal preukázané, že odporca dňa 02.07.2009, viedol pod vplyvom alkoholu s 1,46 Mg/l (3,04‰) osobné motorové vozidlo na úseku cesty s maximálne povolenou rýchlosťou 70 km/h a v dôsledku neprimeranej a nedovolenej rýchlosti najmenej 150 km/h a vplyvu požitého alkoholu spôsobil dopravnú nehodu, pri ktorej poškodený S. J., nar. XX.XX.XXXX, na následky poranení, dňa XX.XX.XXXX. na mieste dopravnej nehody zomrel, čím odporca spáchal prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 4 Trestného zákona, začo bol odporca uznaný vinným v zmysle právoplatného rozsudku Okresného súdu Martin, č.k. 13T/43/2010-331 a bol mu uložený trest odňatia slobody a v čase rozhodovania bol odporca vo výkone trestu odňatia slobody. Na základe uvedeného mal súd preukázané, že v konaní bola preukázaná príčinná súvislosť medzi konaním odporcu a smrťou S. J. nar. XX.XX.XXXX, manžela navrhovateľky v 1/ rade a otca navrhovateľa v 2/ rade a taktiež, že navrhovatelia v 1/ a 2/ rade majú naliehavý právny záujem na určení, že odporca vyššie popísaným protiprávnym konaním spôsobil poškodenému S. J., nar. XX.XX.XXXX zranenia, na následky ktorých dňa XX.XX.XXXX., na mieste dopravnej nehody zomrel a tým zasiahol do osobnostných práv navrhovateľov, do ich práv a na súkromie a rodinný život. Preto súd na základe takéhoto určenia ďalej rozhodoval o nárokoch navrhovateľov v 1/ a 2/ rade v zmysle ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Súd dospel k záveru, že smrťou manžela navrhovateľky v 1/ rade a syna navrhovateľa v 2/ rade došlo k tak závažnému neoprávnenému zásahu do práv a na ochranu ich osobnosti, ktoré spočíva v obmedzení súkromného rodinného života, a preto vyhovel návrhu navrhovateľov v 2/ a 3/ rade a priznal im v zmysle ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, nakoľko na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že v danom prípade je zadosťučinenie formou majetkového plnenia v peniazoch nevyhnutné. Smrťou manžela navrhovateľky v 1/ rade a otca navrhovateľa v 2/ rade, navrhovateľka v 1/ rade ako manželka a navrhovateľ v 2/ rade ako syn stratili možnosť vytvárať a rozvíjať vzťah so svojim manželom a otcom, ako aj s ostatnými členmi rodiny, čím je ich celá rodina ochudobnená a ide o nezvratný a nenapraviteľný stav. Výška peňažnej náhrady je predmetom voľnej úvahy súdu, pričom súd prihliadol na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy, na nenapraviteľný následok vzniknutý v dôsledku trestného činu spáchaného odporcom - jazdou motorovým vozidlom, neprimeranou a nedovolenou rýchlosťou pod vplyvom návykovej látky, ktorý spočíval v smrti manžela navrhovateľky v 1/ rade a otca navrhovateľa v 2/ rade a dôsledky, ktoré vyvolala smrť blízkej osoby navrhovateľom v 1/ a 2/ rade. Súd pri určení výšky peňažnej náhrady zobral do úvahy aj skutočnosť, že medzi navrhovateľkou v 1/ rade a jej nebohým manželom a medzi navrhovateľom v 2/ rade a jeho nebohým otcom, boli veľmi silné väzby, čo bolo v konaní preukázané výsluchom samotných navrhovateľov, ako aj svedkov. Súd mal vykonaným dokazovaním ďalej preukázané, že navrhovateľka v 1/ rade a jej nebohý manžel žili viac ako tridsať rokov v harmonickom manželstve, boli na seba citovo naviazaní a navrhovateľka stratou svojho manžela utrpela ťažkú citovú ujmu, ktorá u nej stále pretrváva. Súd mal vykonaným dokazovaním preukázané, že navrhovateľ v 2/ rade mal so svojim otcom blízky kamarátsky vzťah, ktorý prehlbovali počas ich spoločného života spoločne strávenými voľno- časovými aktivitami a navrhovateľ v 2/ rade smrťou svojho otca utrpel ťažkú citovú ujmu, ktorá u neho stále pretrváva. Súd výšku nemajetkovej ujmy požadovanú navrhovateľmi v 1/ a 2/ rade vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti považoval za primeranú a preto rozhodol ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. a vo veci úspešným navrhovateľom priznal náhradu trov konania vo výške 394,80 Eur v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z. z. za štyri úkony právnej pomoci podľa § 10 ods. 8 vyhlášky: prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom 11.02.2011 á 91,29 Eur + režijný paušál á 7,41 Eur, písomné podanie na súd - žaloba 17.02.2011 á 91,29 Eur + režijný paušál á 7,41 Eur, účasť na pojednávaní dňa 01.07.2009 á 91,29 Eur + režijný paušál á 7,41 Eur, účasť na pojednávaní dňa 09.09.2009 á 91,29 Eur + režijný paušál á 7,41 Eur, ktoré v súlade s ust. § 149 ods. 1 O.s.p., súd zaviazal zaplatiť právnemu zástupcovi navrhovateľov v 1/ a 2/ rade. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie odporca, ktorý navrhol napadnutý rozsudok zmeniť tak, že návrh navrhovateľov vo výroku 1/ zamietne a vo výroku 2/ zmení tak, že náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch prizná navrhovateľom v menšej miere a určí jej splatenie v primeraných mesačných splátkach, keď výrok o trovách konania zmení tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Odvolateľ uviedol, že účelom podaného návrhu bolo výlučne domôcť sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, teda v konečnom dôsledku splnenie určitej povinnosti a pre takéto rozhodnutie (teda výrok 2/ napadnutého rozsudku) nie je určenie podľa výroku 1/ vôbec potrebné a ako také je úplne nadbytočné. Posúdenie, či došlo k zásahu do osobnostných práv podľa § 11 Občianskeho zákonníka je totiž obsiahnuté už v rozhodnutí o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Bez takéhoto zásahu by súd inak nemohol náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch priznať. A preto sa odporca domnieva, že v tomto smere mal byť návrh navrhovateľov zamietnutý. Čo sa týka výroku 2/, v danom prípade odvolateľ uviedol, že nikdy nespochybňoval, že jeho konanie, za ktoré bol odsúdený právoplatným rozsudkom Okresného súdu Martin, sp. zn. 13T/42/2010 zo dňa 16.08.2010 malo za následok zásah do citovej sféry oboch navrhovateľov, avšak suma, ktorú navrhovatelia žiadali uhradiť a ktorá im bola súdom prvého stupňa priznaná, sa mu javí ako neprimeraná. Uviedol, že je v tomto prípade potrebné zohľadniť aj skutočnosť, že sa v tomto prípade jedná o zásah do osobnostných práv spôsobených nedbanlivostným konaním a v žiadnom prípade nebolo jeho úmyslom zasiahnuť do osobnostných práv navrhovateľov a ak k tomu došlo, tak iba v dôsledku jeho nerozvážneho konania, za ktoré sa navrhovateľom opätovne ospravedlnil a toto úprimne oľutoval. Sami navrhovatelia pritom v pôvodnej komunikácii s odporcom žiadali menšiu čiastku, 30.000,- Eur (20.000,- Eur pre navrhovateľku v 1/ rade a iba 10.000,- Eur pre odporcu v 2/ rade). Odvolateľ taktiež poukázal na tú skutočnosť, že v súčasnej dobe nie je schopný žalovanú istinu zaplatiť a to vzhľadom na jeho dlhodobý výkon trestu odňatia slobody a preto aj z uvedeného dôvodu žiada súd prvého stupňa o použitie ust. § 160 ods. 1 druhá veta O.s.p. o určení povinnosť splatiť peňažné plnenie v splátkach. Vzhľadom na skutočnosť, že určovací návrh navrhovateľov je nadbytočný a je potrebné ho zamietnuť, žiada následne odporca rozhodnúť o trovách konania tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Navrhovatelia v 1/ a 2/ rade sa k odvolaniu odporcu písomne nevyjadrili. Krajský súd Trnava ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - účastník konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné, pretože rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny. Predmetom konania, vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 26C/26/2011 je ochrana osobnosti navrhovateľov v 1/a 2/ rade a určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bolo návrhu navrhovateľov v celom rozsahu vyhovené. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa čiastočne nesprávne právne posúdil vec v časti určovacej žaloby, avšak zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozhodnutia a na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam. Odporca, odvolateľ svoje odvolanie odôvodnil v podstate tým, že konanie súdu prvého stupňa má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.) a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2písm. f/ O. s. p.). Odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. b/ O. s. p. je daný ak v konaní došlo k takému porušeniu procesných práv účastníka, ktoré nemožno podradiť pod § 221 ods. 1 O. s. p., ale ich dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej. Odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p. je daný, ak výsledok hodnotenia dôkazov súdom prvého stupňa nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 132 O. s. p., pretože súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo alebo súd nezohľadnil rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a vyšli počas konania najavo, alebo v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, dôležitosti, zákonnosti, pravdivosti a vierohodnosti je logický rozpor, alebo ktoré odporujú ustanoveniam § 122 až 135 O. s. p.. Odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p. je daný, ak súd prvého stupňa posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá alebo právnu normu síce správne určenú, nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Z obsahu spisového materiálu vyplynulo, že navrhovatelia sa svojim návrhom domáhali vydania rozhodnutia, ktorým by súd určil, že odporca tým, že dňa 02.07.2009 okolo 11:30 h, viedol pod vplyvom alkoholu s 1,46 Mg/l (3,04 ‰) v dychu svoje vozidlo značky K. D. C XXX, e. č.: N. - XXX O., po ceste I/65 v smere z Martina do Banskej Bystrice, pričom na priamom úseku tejto cesty pred Turčianskymi Teplicami, miestnou časťou Diviaky, kde je rýchlosť jazdy obmedzená zvislou dopravnou značkou na maximálne povolenú 70 km/h v pravom jazdnom pruhu v smere jeho jazdy, v kilometri 115,900 v dôsledku neprimeranej a nedovolenej rýchlosti najmenej 150 km/h a vplyvu požitého alkoholu pri predchádzaní pred ním idúceho vozidla C. N., e. č.: D. -XXX N. narazil do jeho ľavej zadnej strany, v dôsledku čoho v tomto vozidle utrpel zranenia poškodený S. J., nar. XX.XX.XXXX, na následky ktorých dňa XX.XX.XXXX, na mieste dopravnej nehody zomrel, zasiahol do osobnostných práv navrhovateľov, do ich práva na súkromie a rodinný život. Taktiež sa domáhali uložiť odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke v 1/ rade náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 20.000,- Eur a navrhovateľovi v 2/ rade náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 15.000,- Eur a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Odporca vyššie popísaným protiprávnym konaním spáchal prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 4 Trestného zákona, začo bol uznaný vinným v zmysle právoplatného rozsudku Okresného súdu Martin č.k. 13T/43/2010-331 a bol mu uložený trest odňatia slobody . Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovatelia si v konaní uplatňujú dva samostatné nároky. Prvým je určovacia žaloba a druhým je náhrada nemajetkovej ujmy vyjadrená v peniazoch. Podľa § 11 Obč. zák., fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Generálna klauzula ochrany osobnosti obsiahnutá v ustanovení § 11 Občianskeho zákonníka bola prispôsobená Listine základných práv a slobôd zákonom č. 509/1991 Zb. účinným od 1. januára 1992, odkedy až do súčasnosti toto ustanovenie znie tak, že fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Účinnosťou tohto zákona bola pod ochranu osobnosti zahrnutá aj ochrana súkromia, ktorá zahŕňa právo na nerušený osobný život, duševný pokoj, nedotknuteľnosť života jednotlivca v kruhu jeho najbližších. Jednou z hodnôt osobnosti každej fyzickej osoby ako celku, ktorej rešpektovanie musí občianske právo voči subjektom v rovnakom postavení zabezpečovať, je právo na súkromie. Obsah práva na súkromie, je nutné určovať so zreteľom na ústavné predpisy a ustanovenia medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách uvedených v článku 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, v ktorých má pozitívna zákonná úprava práva občana na súkromie svoj prirodzeno-právny zdroj. Podľa § 13 ods. 1 Obč. zák., fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Podľa § 13 ods. 2 Obč. zák., pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods. 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby, alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Podľa § 13 ods. 3 Obč. zák., výšku náhrady podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Podľa § 15 Obč. zák. po smrti fyzickej osoby patrí uplatňovať právo na ochranu jej osobnosti manželovi a deťom, a ak ich niet, jeho rodičom. Občiansky zákonník v ust. § 11 a nasl. poskytuje ochranu osobnosti subjektom, proti ktorým smeroval zásah, znižujúci ich vážnosť, dôstojnosť a česť a ohrozujúci ich postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby im bolo dané primerané zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 Obč. zák.). Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Obč. zák. najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 Obč. zák.). Výšku náhrady podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že ak môže byť vzniknutá nemajetková ujma na osobnosti postihnutej fyzickej osoby primerane vyvážená niektorou z foriem morálneho zadosťučinenia, poskytnutie príslušnej morálnej satisfakcie treba uprednostniť. Len v tých prípadoch, kde došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby, alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere a kde intenzita tohto zásahu nie je primerane napraviteľná inými právnymi prostriedkami, treba považovať za opodstatnené a spravodlivé priznanie zadosťučinenia v peniazoch. Pre určenie výšky primeraného zadosťučinenia v peniazoch sú v zmysle ust. § 13 ods. 3 Obč. zák. taxatívne stanovené dve kritériá, z ktorých musí súd pri svojom rozhodovaní vychádzať ex offo. Sú to závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo. Pritom závažnosť vzniknutej ujmy sa posudzuje najmä so zreteľom na jej intenzitu, ako aj na dĺžku jej trvania. Skutočnosť, že ust. § 13 ods. 3 Obč. zák. ukladá súdu výslovne prihliadať aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, vedie k záveru, že sama závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy nie je jediným a výlučným faktorom pre určenie konečnej výšky zadosťučinenia v peniazoch. Povinnosť prihliadnuť aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, je stanovená zámerne, veľmi všeobecne, ako vo vzťahu k postihnutej fyzickej osobe, tak aj vo vzťahu k subjektu, ktorý neoprávnený zásah spôsobil. Deje sa tak s cieľom, aby pri určovaní konečnej výšky peňažného zadosťučinenia bolo možné v rámci sudcovskej úvahy a v súlade s princípom spravodlivosti prihliadnuť k rozmanitým momentom, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo, a tak bola v jednote naplnená požiadavka, zabezpečujúca účinné primerané zadosťučinenie za vzniknutú nemajetkovú ujmu, ako aj požiadavka nezneužívania tohto právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie. Podľa ustanovenia článku 8 odseku l Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných práv a slobôd, publikovaného pod č. 209/1992 Zb., každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Z ustanovenia článku 17 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach publikovaného pod č 120/1976 Zb. vyplýva, že nikto nesmie byť vystavený svojvoľnému zasahovaniu do súkromného života, rodiny, domova alebo korešpondencie a každý má právo na zákonnú ochranu proti takým zásahom alebo útokom. Právo na súkromie v rôznych poňatiach môže zahŕňať tak ochranu rodinného života, súkromie obydlia, listové tajomstvo, ako aj ochranu cti, povesť človeka, či ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním údajov o osobe. V ústavnej rovine je zakotvené v článku 16 Ústavy Slovenskej republiky - nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená, obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom; článku 19 ods. 1 - každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života, ods. 2 - každý má právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe; v článku čl. 21 garantujúcom nedotknuteľnosť obydlia; v článku 22 zaručujúcom ochranu listového tajomstva, tajomstva dopravovaných správ a iných písomností a ochranu osobných údajov. Súčasťou práva na súkromie je právo na rodinný život. Ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života, môže porušením práva na život jednej z nich dôjsť k nedovolenému zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Takýmto protiprávnym zásahom tretej osoby do práva na súkromie, resp. práva rodinný život môže byť ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená taká ujma, ktorá mu čiastočne alebo úplne bráni naplno napĺňať jeho citové potreby, t.j. nemajetková ujma postihujúca inú ako majetkovú sféru osobnosti, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová (emocionálna) ujma. Ak dôjde k smrti jedného z členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu) s blízkou osobou. Osobnosť, ktorá je chránená prostredníctvom všeobecného osobnostného práva, v prípade, ak došlo k zásahu do tohto práva, má možnosť využiť právne prostriedky ochrany osobnosti, ktoré sú exemplifikatívne uvedené v ustanovení § 13 Občianskeho zákonníka. Prichádzajú do úvahy, pokiaľ hrozí alebo je spôsobená ujma v osobnostnej nemajetkovej sfére a majú rôznu povahu. Ktoré z týchto právnych prostriedkov príslušná fyzická osoba na ochranu svojej osobnosti uplatní, bude závislé v prvom rade na jej vôli ovplyvnenej predovšetkým intenzitou a povahou protiprávneho zásahu. Zásah do emocionálnej sféry fyzickej osoby, spôsobený protiprávny konaním tretej osoby, následkom ktorého je úmrtie blízkej osoby, zakladá právo domáhať sa ochrany osobnosti podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti. Realizácia tejto ochrany je vo výlučnom záujme osôb, ktoré sú v takom úzkom vzťahu k postihnutej fyzickej osobe, že ochrana integrity jeho osobnosti aj po jeho smrti (tzv. postmortálna ochrana) je ich osobným záujmom; ide o najbližších príbuzných, a to manžela a deti, a ak ich niet, o rodičov. Jednotlivé prostriedky na ochranu osobnosti sú relatívne samostatné. Je možné ich použiť jednotlivo alebo kumulovane, taktiež v závislosti od intenzity protiprávneho zásahu do osobnostnej sféry fyzickej osoby. Zákon výslovne pripúšťa možnosť podania návrhu na upustenie od neoprávnených zásahov (negatórnu žaloba), výslovne prípustný je aj návrh na odstránenie následkov už uskutočnených zásahov (reštitučná žaloba) a návrh na poskytnutie primeraného zadosťučinenia (satisfakčná žaloba), ktoré nemá charakter peňažnej náhrady, teda nejde o majetkové plnenie, ale je výlučne prostriedkom morálneho, imateriálneho pôsobenia. Svojou povahou nejde o prostriedok represívny, ani reparačný, ale o špeciálny prostriedok ochrany osobnosti so satisfakčnou povahou, ktorá sa bezprostredne nepremieta do majetkovej sféry postihnutej fyzickej osoby, preto ju nemožno vyjadriť a vyčísliť v peniazoch. V prípade, ak by sa nezdalo morálne zadosťučinenie postačujúce, umožňuje Občiansky zákonník v § 13 ods. 2 priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorej účelom je vyvážiť a zmierniť nemajetkovú ujmu peňažnou formou a plní tiež satisfakčnú funkciu. Z uvedeného vyplýva, že vedľa žalôb na zdržania sa zásahov a žalôb na odstránenia následkov zásahu sú možné aj žaloby dožadujúce sa inej formy ochrany. Plynie to zo slova „najmä" použitého v prvej vete ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka. Touto inou formou ochrany sú žaloby o určenie, že určitým spôsobom sa zasiahlo do práv osobnosti žalobcu, alebo žaloby o určenie, že určité výroky sú nepravdivé. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa v konaní nesprávne právne vyhodnotil návrh v časti určovacieho výroku, ktorý právne posúdil v zmysle ust. § 80 písm. c) O.s.p., avšak na základe zisteného skutkového stavu mal súd prvého stupňa správne za použitia zásady „ iura novit curia“ tento návrh posúdiť ako návrh v zmysle ust. § 13 ods. 1 O.s.p. a teda, že ide o tzv. satisfakčnú žalobu. Podľa ustálenej súdnej praxe nie je žaloba na ochranu osobnosti určovacou žalobou v zmysle generálnej žalobnej klauzuly ust. § 80 O.s.p., pri ktorej je potrebné preukazovať naliehavý právny záujem. V tejto súvislosti je potrebné poukázať už na rozhodnutie bývalého Najvyššieho súdu ČSSR, uverejnené v Zborníku III Najvyššieho súdu ČSSR: Najvyšší súd o občianskom súdnom konaní v niektorých veciach pracovnoprávnych, občianskoprávnych a rodinnoprávnych, SEVT Praha, 1980, str. 208-209, podľa ktorého žaloby podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka nie sú žalobami určovacími podľa ustanovenia § 80 písm. c) O.s.p.. Taktiež Európsky súd pre ľudské práva v niektorých prípadoch porušenia osobnostných práv napr. práva na život, osobnú slobodu a bezpečnosť, práva na súkromie a rodinný život, dospel k záveru, že dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa je samotné konštatovanie porušenie práva (rozsudky Český vs. Česká republika zo 6. júna 2000, Malhous vs. Česká republika z 12. augusta 2001, N. vs. Slovensko z 22. júna 2004, X. vs. Slovensko z 1. februára 2005). V iných prípadoch okrem záveru o porušení týchto práv, súčasne priznal úspešným sťažovateľom náhradu za utrpenú majetkovú ujmu (rozsudky J. vs. Slovensko zo 17. júla 2007, D. vs. Slovensko z 20. júna 2006, T. vs. Slovensko zo 14. februára 2006). Neobstojí tak právny názor odvolateľa, že ak bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy peňažnou formou bolo nadbytočné a nedôvodne rozhodovať aj týmto určovacím výrokom. Žalobné návrhy podané v zmysle ust. §13 O.s.p. môžu byť uplatnené vedľa seba - kumulatívne a to bez toho, aby sa navzájom vylučovali. Odvolací súd tak nesúhlasí s názorom odporcu, že posúdenie, či došlo k zásahu do osobnostných práv podľa § 11 Občianskeho zákonníka je už obsiahnuté v rozhodnutí o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a preto nebolo potrebné o ňom zvlášť rozhodovať. V konaní bolo preukázané, že odporca porušil dopravné predpisy, v dôsledku čoho došlo k dopravnej nehode, pri ktorej zahynul manžel navrhovateľky 1/ a otec navrhovateľa 2/. Týmto odporcovým protiprávnym konaním došlo k neoprávnenému zásahu do práva navrhovateľov na súkromný a rodinný život a preto sa navrhovatelia oprávnene domáhali ochrany osobnosti v zmysle § 11 a nasl. Obč. zák. Ak súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí určovacím výrokom konštatoval porušenie tohto práva a návrhu navrhovateľov v tejto časti vyhovel, rozhodol vecne správne, nakoľko aj odvolací súd je toho názoru, že vyššie popísaným protiprávnym konaním odporcu v dôsledku ktorého utrpel zranenia poškodený S. J., nar. XX.XX.XXXX, na následky ktorých dňa XX.XX.XXXX, na mieste dopravnej nehody zomrel, zasiahol do osobnostných práv navrhovateľov a to do ich práva na súkromie a rodinný život, keď táto satisfakčná žaloba má charakter morálneho, imateriálneho pôsobenia. V prejednávanej veci však odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa uvádza, že vzhľadom na intenzitu, povahu protiprávneho zásahu a jeho nenapraviteľný následok nie je možné pripustiť, aby sa odstránenie následkov porušenia práva na ochranu osobnosti u navrhovateľov udialo výlučne v rovine morálnej satisfakcie, ktorú skutočnosť v konečnom dôsledku nespochybňuje ani samotný odporca. Z vykonaného dokazovania bolo totiž preukázané, že odporca svojím protiprávnym konaním, ktorým zavinil dopravnú nehodu, následkom ktorej zahynul manžel a syn navrhovateľov 1/ a 2/, zasiahol závažným spôsobom do súkromia žalobcov, chráneného § 11 OZ, Ústavou SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 8 ods. 1) spočívajúcom v obmedzení súkromného a rodinného života. Súd prvého stupňa správne poukázal na to, že súčasťou práva na súkromie je aj rodinný život, ktorý zahŕňa vzťahy medzi blízkymi príbuznými, ktorými navrhovatelia nepochybne voči nebohému boli, nakoľko išlo o manžela a otca, pričom strata jedného z členov tohto rodinného spoločenstva je neodstrániteľnou ujmou postihujúcou všetkých ostatných členov. Navrhovatelia ako najbližší príbuzní mali s nebohým manželom a synom vytvorený pevný citový vzťah, ktorá skutočnosť bola preukázaná výpoveďami svedkov. Odvolací súd sa stotožňuje s rozhodnutím prvostupňového súdu vo výške poskytnutej náhrady poukazujúc na to, že prvostupňový súd pri určení tejto výšky správne prihliadol na závažnosť vzniknutej ujmy navrhovateľom a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Pri predmetnej dopravnej nehode zahynul najbližší príbuzný navrhovateľov a jeho úmrtie je pre navrhovateľov nepochybne mimoriadne traumatizujúce. Pri posudzovaní výšky náhrady nemateriálnej ujmy v peniazoch súd prvého stupňa správne diferencoval medzi väzbami každého z navrhovateľov vo vzťahu ku usmrtenému. Súd prvého stupňa správne v tejto súvislosti poukázal, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že navrhovateľka v 1/ rade a jej nebohý manžel žili viac ako tridsať rokov v harmonickom manželstve, boli na seba citovo naviazaní a navrhovateľka stratou svojho manžela utrpela ťažkú citovú ujmu, ktorá u nej stále pretrváva a taktiež, že navrhovateľ v 2/ rade mal so svojim otcom blízky kamarátsky vzťah, ktorý prehlbovali počas ich spoločného života spoločne strávenými voľno- časovými aktivitami a navrhovateľ v 2/ rade smrťou svojho otca utrpel ťažkú citovú ujmu, ktorá u neho stále pretrváva. V tomto prípade je potrebné prihliadnuť na to, že pri úmrtí nemôže žiadne zadosťučinenie odčiniť vzniknutú ujmu, pričom treba prihliadať ku všetkým okolnostiam danej veci i k tomu, že hľadisko primeranosti sa vzťahuje aj k výške náhrady, ktorej zmyslom je vyvážiť, prípadne zmierniť nemajetkovú ujmu. Pri posudzovaní výšky tejto náhrady súd prihliadol aj k satisfakčnému významu tej skutočnosti, že odporca bol odsúdený v rámci trestného konania a taktiež zohľadnil konanie nebohého ako účastníka cestnej premávky, ktoré bolo právne bezzávadné, keď on sám neporušil pravidlá cestnej premávky a tak nevystavil svoj život ohrozeniu. Čo sa týka odporcovej odvolacej námietky a to priznania neprimeranej výšky finančnej náhrady nemajetkovej ujmy s poukazom na to, že u odporcu išlo o nedbanlivostný trestný čin odvolací súd konštatuje, že vo vzťahu k usmrteniu síce išlo o následok spôsobený z nedbanlivosti, ale ust. § 149 ods.4 Trestného zákona nemožno považovať za nedbanlivostný trestný čin, pretože obsahuje aj konanie spôsobené úmyselne a to uvedenie sa do stavu vylučujúcom spôsobilosť riadiť motorové vozidlo ( t.j. riadiť vozidlo pod vplyvom alkoholu) a aj túto skutočnosť súd pri svojom rozhodovaní zohľadnil. Na základe vyššie uvedeného, preto odvolací súd je toho názoru, že súd prvého stupňa ustálil výšku náhrady nemajetkovej ujmy v sume 20.000 eur a 15.000 eur v súlade s ust. § 13 ods. 3 Obč. zák. a dospel teda k správnemu ustáleniu jej výšky a odporca v konaní nepreukázal splnenie zákonných predpokladov pre priznanie nižšej sumy náhrady nemajetkovej ujmy. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že tak ako nie sú pre stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy rozhodujúcim hľadiskom majetkové pomery navrhovateľov, tak nie sú rozhodujúce ani majetkové pomery odporcu, ktorého zavineným konaním došlo k tomuto nenapraviteľnému následku. K odvolacej námietke odporcu, ktorou žiadal súd o splácanie priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v splátkach, odvolací súd uvádza, že zo strany odporcu neboli odvolaciemu súdu uvedené žiadne potrebné skutočnosti, ktoré by presvedčivo zdôvodnili záver súdu, že je vzhľadom na povahu prejednávanej veci, priznanému nároku a jeho osobným pomerom vhodné určiť na splnenie lehotu dlhšiu než tri dni od právoplatnosti rozsudku. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené okolnosti je odvolací súd toho názoru, že náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 20.000,- Eur pre navrhovateľku v 1/ rade a vo výške 15.000,- Eur pre navrhovateľa v 2/ rade je primeraná a zohľadňuje všetky skutočnosti, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práva navrhovateľov. Odvolací súd preto vzhľadom na vyššie uvedené, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa pre jeho vecnú správnosť potvrdil (podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p.), keď tento správne podľa § 142 ods. 1 O.s.p. rozhodol i o náhrade trov konania a v konaní v celom rozsahu úspešným navrhovateľom priznal náhradu trov konania účelne vynaložených na bránenie práva, a to titulom právneho zastúpenia. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a v odvolacom konaní úspešným navrhovateľom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože si žiadne neuplatnili a taktiež im v súvislosti s odvolacím konaním žiadne trovy konania nevznikli. Uvedené rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.