Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 9Co/218/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111208887 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Klepancová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2111208887.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Klepancovej a členiek senátu JUDr. Evy Barcajovej a JUDr. Andrey Moravčíkovej, PhD. v právnej veci navrhovateľa: Mgr. Ing. Pavol Korytár, Trnava, Sladovnícka 13, správca konkurznej podstaty úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik, v konkurze, Trnava, IČO: 00 009 199, zastúpený In Medias Res, s.r.o., Trnava, Sladovnícka 13, Trnava, IČO: 36 863 351, proti odporcom: 1. D. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q., B. XX, 2. I. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q., B. XX, obaja v konaní zastúpení JUDr. Barborou Šrutekovou, advokátkou, Trnava, Hlavná 44, o vypratanie bytu, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 19C/64/2011-65 zo dňa 06. júla 2011, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Navrhovateľ je p o v i n n ý zaplatiť odporcovi v 1. rade a odporkyni v 2. rade spoločne a nerozdielne náhradu trov odvolacieho konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia vo výške 128,48 eur k rukám právneho zástupcu odporcov do troch dní. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa na vypratanie bytu č. XX na 4. nadzemnom podlaží v bytovom dome na B. ul. č. XX v Q.. Predmetný byt sa nachádza v bytovom dome, ktorý bol predmetom sporu o určenie vlastníckeho práva medzi dvoma správcami konkurznej podstaty. Dňa 12.09.2007 bol vyhlásený konkurz na majetok úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik, Trnava a dňa 29.09.2010 bola uzatvorená dohoda o spätnom prevode nehnuteľností medzi konkurzným správcom úpadcu Trnavské automobilové závody, š.p., Trnava a spoločnosťou TAZ - správa a predaj bytov nájomcom, s.r.o. ako predchádzajúcim prenajímateľom a vlastníkom predmetného bytu. Predchádzajúci správca v súlade so zákonom o konkurze a reštrukturalizácii zapísal nehnuteľnosti evidované na LV č. XXXXX k.ú. Q. do súpisu všeobecnej podstaty úpadcu s poznámkou o spornom zápise v prospech spoločnosti TAZ, a.s. v likvidácii so sídlom Trnava, Coburgova 84. Následne v konaniach prebiehajúcich na Okresnom súde Trnava a Krajskom súde v Trnave v súvislosti s vlastníckym právom k predmetným nehnuteľnostiam bolo ustálené, že predmetné nehnuteľnosti neboli vo vlastníctve TAZ, a.s. a sú predmetom konkurzného konania vyhláseného na majetok úpadcu Trnavské automobilové závody, š.p. Nájomnú zmluvu s odporcami v 1. a 2. rade uzavrela spoločnosť TAZ, a.s. v likvidácii dňa 30.08.2007. Nájomná zmluva vzhľadom na neexistenciu vlastníckeho práva prenajímateľa k prenajímanej veci teda trpí vadami, pre ktoré ju nemožno považovať za platnú. Súd prvého stupňa právne posúdil vec podľa ust. § 685 ods. 1 a § 686 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že odporcovia v 1. a 2. rade dňa 30.08.2007 uzatvorili nájomnú zmluvu so spoločnosťou TAZ, a.s. v likvidácii a vznikol im spoločný nájom bytu. Navrhovateľ sa domáhal vypratania bytu odporcami z dôvodu, že vlastníkom bytu je spoločnosť Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, ktorý nie je právnym predchodcom ani nástupcom TAZ, a.s. v likvidácii, s ktorou mali odporcovia uzavretú nájomnú zmluvu a ktorá je absolútne neplatná. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že medzi účastníkmi konania došlo k uzavretiu nájomnej zmluvy na dobu neurčitú konkludentným spôsobom. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že navrhovateľ minimálne od roku 2009 prijímal a doposiaľ prijíma od odporcov platby za užívania sporného bytu, čím dal najavo, že rešpektuje ich užívacie právo k bytu. Skutočnosť, že vlastnícke právo spoločnosti TAZ, a.s. v likvidácii, s ktorou mali odporcovia uzavretú nájomnú zmluvu bolo spochybnené, bola navrhovateľovi známa a dňa 20.11.2008 oznámil nájomcom (odporcom v 1. a 2. rade), že majú poukazovať nájomné na jeho účet. Keďže vystupoval ako vlastník a akceptoval odporcov ako oprávnených užívateľov bytu, jednal ako prenajímateľ predmetného bytu. Odporcovia v 1. a 2. rade teda sporný byt neužívajú bez právneho dôvodu, keďže medzi účastníkmi vznikla nájomná zmluva, a to najneskôr dňom, kedy navrhovateľ prvýkrát prijal od odporcov platbu za užívanie bytu. Proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa podal včas odvolanie navrhovateľ. Rozhodnutie súdu prvého stupňa trpí vadami podľa ustanovenia § 221 ods. 1 písm. h) a § 205 ods. 1 písm. a) O.s.p., keďže súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Súd prvého stupňa ďalej dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. Navrhovateľ v súvislosti s posúdením skutkového stavu uviedol, že pri skúmaní právnych nárokov jednotlivých osôb k bytom, ktoré sú v jeho vlastníctve, rešpektoval faktický stav a vychádzal z predpokladu, že osoby užívajúce byty sú osobami, ktorým toto právo patrí na základe platných nájomných zmlúv. Na základe toho aj s takýmito osobami komunikoval ako s nájomcami. To, že na jeho účet prichádzali platby odporcov vo výške, ktorá s nimi nebola navrhovateľom dohodnutá a pod variabilným symbolom, ktorý navrhovateľom nebol určený ani dohodnutý, nemožno považovať za fakt, že navrhovateľ prejavil vôľu s týmito osobami uzavrieť nájomnú zmluvu. Na účet navrhovateľa boli poukazované platby identifikované len prostredníctvom variabilného symbolu prípadne priezviskom. Poukázanie určitej sumy na účet úpadcu neznámou osobou nemožno považovať za uzavretie zmluvy konkludentným spôsobom s konkrétnym nájomcom. Poukázal na skutočnosť, že navrhovateľ pri ustanovení do funkcie správcu konkurznej podstaty nedisponoval žiadnymi dokladmi vzťahujúcimi sa k predmetným bytom. Predchádzajúci správca, ktorý neoprávnene zapísal predmetné nehnuteľnosti do konkurznej podstaty, mu žiadne doklady nevydal. Plnenia, ktoré odporcovia platili v súvislosti s užívaním bytu, navrhovateľ považuje za plnenie bezdôvodného obohatenia spočívajúceho v užívaní cudzej veci bez právneho dôvodu. Na strane navrhovateľa nikdy nebola daná vôľa uzavrieť nájomné zmluvy a nedošlo k prejavu takejto neexistujúcej vôle. Domnelý právny úkon uzavretia nájomnej zmluvy nemožno považovať za slobodný, vážny, určitý a zrozumiteľný podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a teda nemohlo dôjsť k platnému uzavretiu nájomnej zmluvy. Na uzavretie nájomných zmlúv navrhovateľ nemá súhlas veriteľského výboru ako príslušného orgánu, ktorý by mu musel dať záväzný pokyn. Nie je správny názor súdu prvého stupňa, že prijatím prvej platby na účet navrhovateľa došlo k uzavretiu nájomnej zmluvy na dobu neurčitú, keďže prijatie takejto platby nemohol nijako ovplyvniť a pri jej prijímaní neprejavil žiadnu vôľu. Navrhovateľ žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. K odvolaniu navrhovateľa sa vyjadrili spoločne odporcovia v 1. a 2. rade. Vo svojom vyjadrení poukázali predovšetkým na skutočnosť, že navrhovateľ o tom, že vlastnícke právo spoločnosti TAZ, a.s. v likvidácii bolo spochybnené, musel vedieť po právoplatnosti rozsudku v konaní vedenom pred Okresným súdom Trnava, t.j. po dni 20.11.2008. Dňa 05.03.2010 adresovala spoločnosť In Medias Res, s.r.o., ako právny zástupca spoločnosti TAZ - správa a predaj bytov nájomcom, s.r.o. odporcovi v 1. rade výzvu, v ktorej sa naňho obracala ako na nájomcu. Taktiež v súvislosti so žiadosťou o odkúpenie bytov zo dňa 09.12.2008 boli odporcovia označovaní ako nájomcovia. Zo všetkej komunikácie medzi účastníkmi vyplýva, že odporcovia boli označovaní ako nájomcovia. Z oznámenia navrhovateľa, ktoré bolo doručené odporcom v 1. a 2. rade po podaní žaloby, im bolo oznámené číslo nového zriadeného bankového účtu na úhradu nájomného od mesiaca jún 2011 s konkretizáciou variabilného symbolu. Navrhovateľ v žalobe poukazuje na rôzne skutočnosti, z ktorých by malo vyplývať, že odporcovia nie sú nájomcami predmetného bytu. Takéto jeho konštatovanie však nemá vnútornú logiku, keďže najskôr tvrdí, že nemohol zistiť podrobnosti týkajúce sa vzťahu odporcov k predmetnému bytu a na druhej strane ich rôznym spôsobom vyzýval na úhrady nájomného a komunikoval s nimi. Navrhovateľ platby nájomného od odporcov prijímal aj prijíma, nikdy ich odporcom nevrátil a v tomto prípade nejde o plnenie bezdôvodného obohatenia, keďže sám navrhovateľ tieto platby označuje ako nájomné. Poukázali na skutočnosť, že niektorí z nájomcov obdržali od navrhovateľa výpoveď z nájmu bytu pre neplatenie nájomného, resp. platieb za služby spojené s užívaním bytu. Odporcovia takúto výpoveď neobdržali, avšak ich susedia sa v súčasnosti o neplatnosť takejto výpovede sporia v konaní prebiehajúcom na súde prvého stupňa. Odporcovia majú za to, že navrhovateľ mal záujem o predaj bytov nájomcom a nie o speňažovanie bytov ako takých, keďže aj samotných odporcov prizval k obhliadke bytov a s niektorými nájomcami uzavrel zmluvy o prevode vlastníctva bytov. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že nájomná zmluva medzi navrhovateľom a odporcami bola uzavretá, keďže navrhovateľ k odporcom pristupoval ako prenajímateľ k nájomcom, prijímal platby nájomného, dochádzalo k rozúčtovaniu, resp. požiadavkám na doplatenie nedoplatkov na nájomnom aj od iných nájomcov. V závere svojho vyjadrenia poukázali na princíp ochrany legitímnej dôvery v nadobudnuté práva, ktorý sa spája s rozhodovacou praxou Európskeho súdneho dvora. Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa žiadali potvrdiť. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou - podal ho včas účastník konania (§ 201, 204 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 202 O.s.p.), v zákonom stanovenej lehote (§ 204 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení). Odvolací súd vo veci rozhodol podľa § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania tak, že rozsudok verejne vyhlásil, keďže vec bola ústne prejednaná pred súdom prvého stupňa a v odvolacom konaní nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, a nariadenie pojednávania nevyžaduje ani dôležitý verejný záujem. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, avšak vec nesprávne právne posúdil, hoci jeho závery viedli v konečnom dôsledku k správnemu rozhodnutiu a rozhodnutie súdu prvého stupňa je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Predmetom konania vedeného pred súdom prvého stupňa bolo vypratanie nehnuteľnosti, ktorá je vo vlastníctve navrhovateľa. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že odporcovia nehnuteľnosti užívali na základe nájomnej zmluvy uzavretej s domnelým vlastníkom od 30.08.2007, navrhovateľ od odporcov poberal sumy zodpovedajúce nájomnému určenému touto nájomnou zmluvou. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že medzi účastníkmi vznikla konkludentným spôsobom nájomná zmluva a vypratania sa nemožno domáhať vzhľadom na skutočnosť, že odporcovia majú právny titul k užívaniu predmetnej nehnuteľnosti. Súd prvého stupňa sa správne zaoberal ako predbežnou otázkou tým, kto bol oprávnený uzavrieť nájomnú zmluvu, ako aj tým, či medzi účastníkmi nevznikol iný právny vzťah ako čisto faktický. Dňa 26.03.2008 Okresný súd Trnava rozsudkom č.k. 44Cbi/6/2007-653 zamietol žalobu o vylúčenie nehnuteľností (vrátane predmetného bytu) zo súpisu všeobecnej podstaty úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, Trnava, a dňa 23.09.2008 Krajský súd v Trnave rozsudkom č.k. 21CoKr/4/2008-767 potvrdil uvedený rozsudok Okresného súdu Trnava, ktorý rozsudok nadobudol právoplatnosť 20.11.2008. Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 6Obdo/38/2009 zo dňa 18.02.2010 odmietol dovolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č.k. 21CoKr/4/2008-767. Ústavný súd SR uznesením č.k. II. ÚS 312/2010-19 odmietol ústavnú sťažnosť JUDr. Dušana Pohoveja. Z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 44Cbi/6/2007-653 zo dňa 26.03.2008 vyplýva, že žalobca (v tejto veci domnelý prenajímateľ bytu - TAZ, a.s.) neuniesol dôkazne bremeno a nepreukázal právo, ktoré zapísanie majetku do súpisu úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, vylučuje. Žalobca nepreukázal existenciu platného právneho úkonu, ktorým došlo k nadobudnutiu vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam na FNM a následne na žalobcu, preto súd návrh ako nedôvodný zamietol. V odôvodnení rozhodnutia Krajského súdu v Trnave č.k. 21CoKR/4/2007 - 767 zo dňa 23.09.2008 sa okrem iného uvádza, že žalobca na svoje tvrdenia nepredložil a ani nenavrhol vykonať žiadne relevantné dôkazy. Súd prvého stupňa správne konštatoval, že neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal právo vylučujúce zapísanie majetku do súpisu. V danom prípade žalobca svoje vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam postupom podľa § 78 zákona o konkurze a reštrukturalizácii neosvedčil, keď nebola úspešná jeho žaloba o vylúčenie nehnuteľností (vrátane predmetného bytu) zo súpisu všeobecnej podstaty úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, preto platí zákonná domnienka (aj keď nie je výslovne uvedená v ust. § 67 zák. č. 7/2005 Z.z. účinného v čase vyhlásenia konkurzu), že sporné nehnuteľnosti boli do súpisu úpadcu zapísané oprávnene, a teda ich vlastníkom bol úpadca Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, aj keby v konečnom dôsledku nebolo išlo o jeho majetok. V súvislosti s vyššie uvedeným aplikovanie zásady priority v prípade kolízie zápisov identického majetku do viacerých konkurzných podstát je správny. Tento názor vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29Cdo/249/2008, na ktorý odvolateľ poukazuje. V čase zapísania majetku do súpisu oboch konkurzných podstát zákon č. 328/1991 Zb., resp. zák. č. 7/2005 Z.z., tento duplicitný zápis nezakazoval tak, ako je to upravené v súčasnosti v zmysle ust. § 78 ods.9 zák. č. 7/2005 Z.z. Odvolateľ tento právny názor nesprávne interpretuje na danú vec, v ktorej je odlišná situácia. V súčasnosti už bolo rozsudkom Okresného súdu Trnava č.k. 44Cbi/6/2007-653 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.k. 21CoKr/4/2008-767 právoplatne rozhodnuté o nedostatku vlastníckeho práva úpadcu k dotknutému majetku, čím zásada priority stratila opodstatnenie. Pokiaľ v rámci speňažovania podstaty správca takúto vec predá, nemôže sa tretia osoba úspešne domáhať určenia vlastníckeho práva, prípadne vydania veci, lebo v zmysle § 132 Občianskeho zákonníka, takéto nadobudnutie má právne účinky prevodu vlastníctva aj proti pôvodnému vlastníkovi (ÚS SR 263/2009). Z vyššie uvedeného vyplýva, že sporné byty sú predmetom konkurzného konania vyhláseného na majetok úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, Trnava, a iba správca uvedeného úpadcu je oprávnený disponovať s uvedenými nehnuteľnosťami a iba tento subjekt bol po celý čas vlastníkom sporných nehnuteľností. Podstata nájomnej zmluvy upravenej v ust. § 663 a nasl. Občianskeho zákonníka a z nej vyplývajúceho nájomného pomeru spočíva v tom, že prenajímateľ prenecháva vec nájomcovi do dočasného užívania za odplatu. Dočasnosť trvania nájomného pomeru môže a nemusí byť výslovne dohodnutá, vec môže byť odovzdaná aj bez konkrétneho časového určenia. Z nájomnej zmluvy vyplýva pre nájomcu právo, aby prenajatú vec užíval a spôsob užívania upravujú ustanovenia Občianskeho zákonníka, prípadne nájomná zmluva. Práva a povinnosti prenajímateľa sú rovnako upravené v zákonnom predpise a môžu byť spresnené v nájomnej zmluve. Podľa ust. § 685 ods. 1 nájom bytu vzniká nájomnou zmluvou, ktorou prenajímateľ prenecháva nájomcovi za nájomné byt do užívania, a to buď na dobu určitú, alebo bez určenia doby užívania; nájomná zmluva spravidla obsahuje aj opis príslušenstva a opis stavu bytu. Občiansky zákonník nevyžaduje pre nájomnú zmluvu určitú formu, možno ju teda uzavrieť aj konkludentne, t.j. aj rešpektovaním stavu užívania a poberaním nájomného. Občiansky zákonník nepredpisuje, čo má nájomná zmluva obsahovať, okrem úpravy nájmu bytu. Súd prvého stupňa správne dospel k záveru, že najneskôr od 20.11.2008 navrhovateľ vedel, že je vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti. Skutočnosť, že následne oznámil odporcom číslo účtu, na ktorý majú poukazovať nájomné, svedčí o konkludentnom uzavretí nájomnej zmluvy. Navrhovateľ rešpektoval pokojný stav, je nesporným že od roku 2009 poberal od odporcov riadne platené nájomné. Následne spísal s odporcami zápisnicu zo dňa 03.03.2010 a komunikoval s nimi ako s nájomcami, čo svedčí o tom, že odporcovia si pri rešpektovaní základného princípu ochrany dobrých mravov mohli tieto úkony vykladať tak, že s nimi uzavrel nájomnú zmluvu. V komunikácii medzi účastníkmi nikdy nedošlo k vymáhaniu navrhovateľom tvrdeného bezdôvodného obohatenia (navrhovateľ vždy vyzýval na zaplatenie nájomného). To, že takéto posúdenie stavu odporcami je oprávnené, vyplýva aj z listu zo dňa 05.03.2010, ktorým navrhovateľ oznamuje odporcom konanie obhliadky bytu a priamo ich oslovuje ako nájomcov. Súd prvého stupňa tak správne uzavrel, že k uzavretiu nájomnej zmluvy medzi účastníkmi došlo konkludentne najneskôr dňom prijatia prvej platby navrhovateľom od odporcov za užívanie bytu. Aj z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR vyplýva, že nedostatok písomnej formy nájomnej zmluvy nespôsobuje jej neplatnosť. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie NS SR vo veci sp. zn. 5 Cdo 266/2007, v ktorej sa prejednávala vec s obdobným skutkovým stavom, a hoci záver rozhodnutia je opačný - súd dospel k záveru, že zmluva nebola uzavretá pre nedostatok formálnych predpokladov na preukázanie konkludentnej akceptácie návrhu, pre právne posúdenie veci je možné toto rozhodnutie podporne aplikovať aj v tejto prejednávanej veci. Najvyšší súd tu konštatuje, že prejavy vôle smerujúce k uzavretiu nájomnej zmluvy musia byť urobené spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosť o tom, čo chceli účastníci konania prejaviť (§ 35 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Záver o uzavretí zmluvy o nájme bytu konkludentným spôsobom preto nevyhnutne predpokladá, že tu bol daný konkludentný prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy o nájme bytu ako na strane prenajímateľa, tak aj na strane nájomcu (nájomcov). Pokiaľ navrhovateľ po dobu dva a pol roka (20.11.2008 - 21.04.2011) pristupoval k odporcom ako k nájomcom, ich postavenie nijako nespochybnil, nájomné mu riadne platili a on tieto platby prijímal, ako aj z jeho vystupovania, bola zjavná vôľa, aby byt užívali za odplatu (neboli im doručované žiadne výzvy na vypratanie bytu, ich užívacie právo nebolo spochybňované), je v súlade s princípom ochrany dobrých mravov a výkladu vôle v prospech toho, kto koná dobromyseľne, uzavrieť, že nájomná zmluva medzi účastníkmi vznikla konkludentne prijatím nájomného na účet navrhovateľa (pričom je potrebné zdôrazniť, že na takúto platbu a na vopred určený účet boli odporcovia priamo navrhovateľom vyzvaní, nešlo o svojvoľne vykonanú úhradu). To, že podľa tvrdení navrhovateľa nemal právo vstupovať do nájomných vzťahov z dôvodu, že na to nemal súhlas veriteľského výboru, nemôže spôsobiť neplatnosť takto uzavretej zmluvy (o tomto nemohli mať nájomcovia vedomosť a zákon o konkurze a reštrukturalizácii s takýmto konaním správcu nespája neplatnosť úkonu). Pokiaľ navrhovateľ tvrdí, že závery súdu prvého stupňa sú „absurdné“ a poukazuje na dôsledky, ktoré majú znamenať nemožnosť vypratania osoby platiacej určitú sumu ako nájom, odvolací súd zdôrazňuje, že každý prípad takéhoto konania je povinný súd posudzovať individuálne a starostlivo zvažovať prejavenú vôľu účastníkov a zámer zákonodarcu pri úprave určitého právneho vzťahu. Súd nehodnotil len to, či trvá nájomný vzťah a či zanikol, ale po vyriešení predbežnej otázky skúmajúcej platnosť nájomného vzťahu medzi spoločnosťou TAZ a.s. a odporcami správne zisťoval, či medzi účastníkmi nevznikol nový nájomný vzťah. Ak by neboli naplnené predpoklady vzniku takéhoto vzťahu, potom by vypratanie, samozrejme, bolo dôvodným. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa ustan. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. S poukazom na ustan. § 219 ods. 2 O.s.p. svoje rozhodnutie odvolací súd podrobnejšie neodôvodňuje s konštatovaním správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že v odvolacom konaní patrí procesne úspešným odporcom náhrada trov odvolacieho konania. Odporcovia si uplatnili náhradu trov odvolacieho konania spočívajúcich vo vynaložených trovách právneho zastúpenia vo výške 128,48 eur za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, vypracovanie odvolania), každý úkon v hodnote 28,50 eur plus režijný paušál (2 x 7,41 Eur). Poučenie: Toto rozhodnutie nemožno napadnúť odvolaním.