Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 11Co/144/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2195899989 Dátum vydania rozhodnutia: 03. 10. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2195899989.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Hýbelovej a sudcov Mgr. Fedora Benku a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci navrhovateľov: 1. I. K., nar. XX.X.XXXX, bytom Q. Q., ul. W. č. XX, Izrael, 2. Q. P. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., W. P. XX, Izrael, obaja zastúpení JUDr. Pavlom Sitárom, advokátom, Zvonárska 8, Košice, proti odporcovi: F. X., nar. XX.X.XXXX, bytom A. XXXX/XX, U., zast. JUDr. Alenou Korpášovou, advokátkou, Rázusova 11, Piešťany, o určenie vlastníctva, o odvolaní navrhovateľov proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 31. januára 2012, č.k. 17C/79/1995-612, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. Ukladá sa súdu prvého stupňa opraviť záhlavie napadnutého rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa rozsudkom napadnutým odvolaním zamietol návrh navrhovateľov o určenie vlastníckeho práva. Z odôvodnenia rozsudku vyplynulo, že pôvodná navrhovateľka V. K., rod. F. sa návrhom domáhala určenie, že nehnuteľnosti, zapísané na LV č. XXXX ako parc.č. XXXX zast. plocha o výmere 496 m2 dom č. súp. XXXX na parc.č. XXXX v kat. úz. U., vedenej na Správe katastra Piešťany patria v podiele 2/8 do dedičstva po nebohom I. F. a v podiele 2/8 do dedičstva po nebohej S. F. na tom základe, že rozhodnutím Okresného súdu v Piešťanoch, sp. zn. D 653/47 došlo k povoleniu vkladu vlastníckeho práva v rozsahu 4/8 v jej prospech, avšak vlastníctvo nebolo zaknihované. Naopak, vykonal sa zápis o zámennej zmluve zo dňa 15.8.1945, podľa ktorej sa nehnuteľnosti stali vlastníctvom odporcu. O tom, že vlastníctvo po dedičskom konaní nebolo pozemnoknižne zaznamenané, zistila až po roku 1989. Jej rodičia zakúpili predmetný dom v r. 1927, v dome bývala celá rodina až do deportácie v r. 1942, mali tam obchod zo zmiešaným tovarom. Bola deportovaná zvlášť, v r. 1945 sa vrátila sama, nikto z príbuzných sa nevrátil. Na jej žiadosť jej bol obchod vrátený, viedla ho do r. 1946, kedy ho odovzdala strýkovi T. F., nakoľko odišla po uzavretí manželstva do Nových Zámkov. Napriek tomu, že republiku opustila, nedošlo k zániku jej vlastníctva, pretože vlastníctva sa nevzdala písomnou formou, okrem toho protižidovské opatrenia boli vyhlásené za neplatné, odporca ani jeho právny predchodca sa nikdy nestali vlastníkom nehnuteľnosti. Odporca s návrhom nesúhlasil, žiadal ho zamietnuť. Právny predchodca terajšieho odporcu uviedol, že predmetnú nehnuteľnosť nadobudol zámennou zmluvou od T. Q., ktorý nadobudol vlastníctvo na základe kúpnopredajnej zmluvy. Pozemnoknižná vložka č. XXX, ktorej pozemky mali byť predmetom dedenia bola uzavretá v novembri 1946, vyhlásenie o dedičstve však navrhovateľka opiera o rozhodnutie, vydané až v r. 1948. Právni predchodcovia navrhovateľky vlastnícke právo k nehnuteľnosti stratili 7.8.1943, navrhovateľka tak nemohla v rámci dedičského konania nadobudnúť k týmto nehnuteľnostiam vlastnícke právo. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výsluchom svedkov F. J., T. Q., J. F., pozemnoknižnou vložkou č. XXX, uznesením Okresného súdu Piešťany D 653/47 zo dňa 10.11.1947, spisom Čd 1622/46, spisovým materiálom súdu prvého stupňa sp. zn. 13C/159/96 a zistil, že rodičia pôvodnej navrhovateľky I. a S. F. boli podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti v k.ú. U., zapísaných vo vložke č. XXX ako parc. č. XXXX dom č. súp. XXXX a dvor na L. ulici (t.č. D.) každý v podiele 2/8. Na základe § 192 ods. 1 nariadenia č. 198/1941 Sl.z. o právnom postavení židov a na základe právoplatného výmeru Ústredného hospodárskeho úradu v Bratislave zo dňa 17.6.1943 došlo k vkladu vlastníckeho práva pre obec Piešťany. Na základe zámennej zmluvy zo dňa 15.8.1945 a geometrického plánu zo dňa 13.8.1945 bola parcela XXXX odpísaná do vložky č. XXXX, prípadne do vložky č. XXXX. Z uznesenia OS Piešťany, Čd 1622/46 vyplýva, že nedošlo k zmene vlastníctva ani k podstatnej zmene výmery parc. č. XXXX a táto sa preniesla do vložky č. XXXX v prospech Mesta Piešťany. T. Q. podľa vložiek č. XXXX a XXXX bol vlastníkom okrem iného aj parc. č. XXXX dom č. súp. XXX s dvorom na D. ulici. Nebol zapísaný ako vlastník, zápisy v pozemkovej knihe mali konštitutívny charakter, z vložky č. XXXX časť B, riadok 4 vyplýva, že parcela č. XXXX sa odpísala do novej vložky č. XXXX pre doterajšieho vlastníka. Z vložky č. XXXX vyplýva, že sa do tejto vložky zapísala nehnuteľnosť z vložky č. XXXX parc. č. XXXX dom, č. súp. XXXX na D. ulici pre Mesto Piešťany. Nepochybne pôvodní vlastníci I. a S. F. stratili vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti na základe ust. § 192 ods. 1 nariadenia č. 198/41 Sl.z. o právnom postavení židov a na základe právoplatného výmeru Ústredného hospodárskeho úradu v Bratislave zo 17.6.43 a vlastníctvo k nehnuteľnosti nadobudla Obec Piešťany. K vyvlastneniu došlo z dôvodov rasovej národnej politickej perzekúcie, keď na základe dekrétu prezidenta republiky č. 5/45 Sb. boli neplatné akékoľvek prevody, ktoré sa týkali hnuteľného alebo nehnuteľného majetku, pokiaľ boli uzavreté po 29.9.1938. Vlastníctvo navrhovateľky nebolo zaknihované a na základe nariadenia č. 198/41 Sl.z. v súvislosti s protižidovskými opatreniami vlastníctvo pripadlo v prospech Obce Piešťany. Vložka č. XXX bola uzavretá 4.11.1946. Dňa 10.11.1947 bola Okresným súdom Piešťany vydaná vyhláška o žiadosti na vydanie dedičského svedectva, ktoré svedectvo o dedičskom práve bolo vydané 21.4.1948. Podľa výpisu vl. č. XXX a zápisu pod B 22 došlo 7.8.1943 podľa Čd 2803 k vkladu vlastníckeho práva obci Piešťany na základe ust. § 192 ods. 1 nariadenia č. 198/1941 Sl.z. a výmeru Ústredného hospodárskeho úradu zo dňa 17.6.1943. Zo zápisu vyplýva, že právni predchodcovia navrhovateľky stratili vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti. Pôvodná navrhovateľka odôvodnila svoj nárok rozhodnutím OS Piešťany, č. k. D 653/47, toto nemohla stratiť ani opustením republiky a svoj reštitučný nárok si podľa jej tvrdenia uplatnila podľa zákona č. 108/1945 Sb.. Reštitučné nároky upravoval Dekrét prezidenta republiky č. 5/45 Zb. a zákon č. 128/1946 Zb. Súd poukázal na Dekrét prezidenta republiky č. 5/1945 Zb., a to § 1 ods. 1, 2, § 14 ods. 1, § 15, § 24 a na zákon č. 128/46 Zb., jeho § 1, 3, 4 a § 8. Citované ustanovenia reštitučných predpisov vyžadovali písomnú žiadosť o vydanie majetku príslušnému správnemu orgánu. K žiadosti bolo potrebné uviesť, za akých okolností bol majetok odňatý, dôvod navrátenia, špecifikovať majetkovú podstatu a oprávnenú osobu. Oba zákony upravovali zároveň povinnosť príslušných orgánov zabezpečiť zmenu vlastníctva v pozemkovej knihe, keď zápis mal konštitutívny význam, a teda vlastníkom bol len ten, kto bol zapísaný v pozemkovej knihe. Pôvodná navrhovateľka ani jej právni nástupcovia nepreukázali žiadnym spôsobom, že by bol nárok uplatnený v zmysle citovaných reštitučných zákonov. Navrhovateľka svoj nárok oprela o Svedectvo o dedičstve zo dňa 21.1.1944. Vlastnícke právo pôvodných vlastníkov I. F. a P. W. v čase vydania svedectva neexistovalo - nebolo obnovené podľa právnej úpravy o reštitučných nárokoch. Vložka č. XXX bola uzavretá, žiadny majetok v nej nebol zapísaný. Svedectvo o dedičstve zrejme s prihliadnutím na jeho nedostatky nebolo zapísané na príslušnej správe katastra. Predmetom konania je určenie vlastníctva k nehnuteľnosti. Súd tu poukázal na ust. § 80 písm. c/ O.s.p. s tým, že právne postavenie navrhovateľky bolo neisté v r. 1947 - 1950, kedy bolo možné v zmysle § 228 zák. č. 113/1895 o súdnom konaní domáhať sa určenia vlastníctva. Navrhovateľka nevyužila svoje práva podľa platných právnych noriem, pritom za daného stavu z vykonaného dokazovania jej právo ani nevzniklo. Pokiaľ aj nevyužila možnosť domáhať sa ochrany ňou tvrdeného vlastníckeho práva v rámci reštitučných predpisov, je prípadne možné nárok uplatniť si aj mimo týchto, avšak len za predpokladu, že trvá existencia naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe. Oprávnená osoba, ktorej nehnuteľnosť prevzal štát v spornom období sa nemôže domáhať ochrany vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov, a to ani formou určenia vlastníckeho práva podľa § 80 písm. c/ O.s.p. (ÚS č.r. 185/05). Požadovaná je istá kvalita žaloby na určení práva spočívajúca v tom, že musí byť daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Z hľadiska ochrany vlastníckeho práva nemôže byť v inej situácii vlastník, ktorý je zapísaný v katastri nehnuteľností a vlastník, ktorý zapísaný nie je. Naliehavosť právneho záujmu na určovacom výroku je daná až vtedy, ak je v spore na ochranu vlastníckeho práva preukázané vlastnícke právo a odvíja sa len od toho, že taký výrok je podkladom pre zápis do katastra. Naliehavosť právneho záujmu sa teda neodvíja od potreby zisťovania vlastníctva, ale zo skutočnosti, že predpisy o katastri nehnuteľnosti neumožňujú katastru zapísať vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na základe výrokov, ktorými sa meritórne rieši vlastníctvo k nehnuteľnosti, zapisované do katastra nehnuteľností. Došlo by k rovnakému zásahu do práv toho, kto je zapísaný ako vlastník nehnuteľností. Aj keď by bolo možné vykonať zmenu v zápisoch vlastníckych práv k nehnuteľnostiam na základe rozhodnutia o určovacej žalobe nie je bez ďalšieho len z tohto dôvodu naliehavý právny záujem dovodiť. To platí práve tam, kde právne vzťahy navrhovateľa k veci boli s istými následkami dotknuté pred niekoľkými desiatkami rokov a nestali sa neistými v súčasnosti. Určovacia žaloba nie je nástrojom prevencie ale nástrojom, ktorým majú byť nahradené právne prostriedky ochrany vo svojej dobe nevyužité alebo neúspešné a spochybnená zákonnosť pred 70. rokmi uskutočnených postupov. V skutočnosti nemieri teda k nastoleniu právnej istoty na strane žalobcu, ale k jej narušeniu na strane terajšieho vlastníka veci (ÚS č.r. 185/06, 114/04, nález 32). Konštrukcia bremena tvrdenia aj dôkazného by v dnešnej dobe tak nadmieru primeranú zaťažila stranu, ktorá by bola takýmito tvrdeniami napadnutá. Žaloba, domáhajúca sa určenia vlastníctva na základe spochybnenia skutočností, ku ktorým došlo v dávnej minulosti postráda práve nevyhnutný naliehavý právny záujem, obzvlášť v prípade, kedy právo mohlo byť práve v dávnej minulosti podľa platných právnych predpisov uplatnené. V danom prípade nie je určovacia žaloba namieste o to viac, že je ňou obchádzaný účel reštitučných predpisov. Navrhovateľka nemohla nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, keď toto právo bolo jej predchodcom odňaté. Uznesenie OS Piešťany, č. D 653/47 nepotvrdzuje nadobudnutie vlastníctva, keď do roku 1964 mal zápis v pozemkovej knihe konštitutívny význam, zápis vykonaný však nebol. Navrhovateľka ani v priebehu ďalšieho konania nepredložila žiadne ďalšie dôkazy, rozhodujúce pre preukázanie jej nároku. Naopak, obrana odporcu nebola žiadnym spôsobom vyvrátená. Naviac, v konaní 13C/159/1996 bola nehnuteľnosť právoplatným rozhodnutím vydaná tretej osobe, ktorej právnymi nástupcami sú odporcovia. Táto skutočnosť je taktiež rozhodujúca, pretože by vzhľadom na právoplatné ukončenie sporu bolo zásahom do vlastníctva odporcu, súd prvého stupňa mal za to, že nebol žiadnym spôsobom preukázaný naliehavý právny záujem na určení, preto nie je možné návrhu vyhovieť. Návrh mal nahradiť podľa názoru súdu len nevyužitie zákonných spôsobov na nápravu a za daného stavu žiadny právny záujem nie je na strane navrhovateľky daný. S prihliadnutím na dlhé časové obdobie, kedy vôbec došlo k odňatiu vlastníctva, reštitučné nároky, ktoré si pôvodná navrhovateľka neuplatnila a nevyužila svoje právo už naliehavý právny záujem ani nemôže byť daný. Súd prvého stupňa preto návrh ako nedôvodný zamietol, úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, keďže túto si neuplatnil. Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa v zákonom určenej lehote podali odvolanie navrhovatelia. Uviedli, že z obsahu spisu sa dá zistiť, čím sa súd prvého stupňa zaoberal, jeho činnosťou po opätovnom zrušení nebola vôbec snaha vykonať úkony, ktoré by smerovali ku splneniu toho, čo mu bolo odvolacím súdom nariadené, ale zaoberal sa úplne inými skutočnosťami a naviac svoj postup v odôvodnení rozsudku vôbec neodôvodnil. Nedá sa zistiť, ako sa súd vysporiadal s výpoveďou svedkyne F. a s výpoveďou pôvodnej navrhovateľky, postup súdu bol taký, že nevzal vôbec do úvahy ich návrh na dokazovanie zo dňa 27.5.2010 napriek tomu, že takéto dokazovanie mu bolo odvolacím súdom výslovne nariadené. Navrhli napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Odporca v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že navrhovatelia nepreukázali splnenie základnej podmienky určovacej žaloby, a to naliehavý právny záujem podľa ust. § 80 písm. c/ O.s.p. Navrhovatelia namietajú skutočnosť, že súd sa nezaoberal výpoveďou pôvodnej navrhovateľky, ako aj svedkyne F., ktoré zhodne uviedli, že po vojne sa pôvodná navrhovateľka ujala obchodu, ktorý viedla asi rok, do roku 1946, potom ho prenechala strýkovi. Vedenie obchodu však nemožno považovať za dôkaz prinavrátenia vlastníckeho práva, môže byť len dôkazom prevádzkovania živnosti, ale toto automaticky nespôsobuje vznik vlastníckeho práva, resp. jeho obnovu, avšak ani o tomto svojom tvrdení nepredložila navrhovateľka V. K. žiadny dôkaz. Žiadne zákonné ustanovenia, platné v rokoch 1945 - 1950 nespájajú prevádzkovanie živnosti s obnovou vlastníckeho práva. Poukázali na Dekrét prezidenta republiky č. 5/1945 Zb., pričom tento predpis upravoval v danom čase podmienky a spôsob nároku na vrátenie majetku. Žiadny relevantný dôkaz, preukazujúci splnenie podmienok uvedených reštitučných zákonov nebol zo strany navrhovateľov v konaní predložený. Navrhovateľka ako jediný dôkaz predložila Svedectvo o dedičstve zo dňa 21.1.1948, vydané OS Piešťany. V danom čase platili predpisy, ktoré upravovali nadobudnutie dedičstva a dedičské konanie. Odovzdávajúca listina bola titulom nadobudnutia vlastníckeho práva a podľa ust. § 4 Obč. zák. muselo byť súdom z úradnej povinnosti zavedené do pozemkovej knihy dedičské uznesenie. Navrhovateľka sa nemohla stať vlastníčkou nehnuteľností, zapísaných vo vl. č. XXX titulom dedenia, nakoľko vlastnícke právo pôvodných vlastníkov I. F. a manželky P., rod. W. v čase vydania svedectva 21.1.1948 neexistovalo, resp. nebolo obnovené podľa platnej právnej úpravy o reštitučných nárokoch a v danom čase bola pozemnoknižná vložka č. XXX uzavretá viac ako rok a žiadny majetok v nej nebol zapísaný. Dedičské konanie, resp. svedectvo o dedičstve z r. 1948 nebolo vydané v súlade s právnym poriadkom, účinným v čase vydania. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že navrhovateľka nikdy nemohla nadobudnúť vlastnícke právo, nakoľko toto právo nikdy nebolo obnovené pôvodným vlastníkom v zmysle platných reštitučných zákonov, teda pokiaľ právo právnych predchodcov pôvodnej navrhovateľky nebolo obnovené, tak toto neexistujúce právo nemohla platne nadobudnúť v dedičskom konaní. Súčasný odporca vlastnícke právo nadobudol smrťou právneho predchodcu otca Ing. R. X., ktorý zomrel v r. 2007, a to na základe Osvedčenia o dedičstve. Ing. R. X. nadobudol vlastnícke práva k nehnuteľnosti dedičstvom po právnom predchodcovi F. J. v r. 2001. Tento nadobudol vlastnícke právo po F. J., ktorý ho nadobudol rozsudkom Okresného súdu v Trnave, sp. zn. 13C/159/96 zo dňa 24.6.1997. V danom súdnom spore v prvom rade bolo povinnosťou súdu skúmať osvedčenie naliehavého právneho záujmu na určení podľa ust. § 80 písm. c/ OZ. Súd prvého stupňa tu dospel k správnym zisteniam, preto navrhol rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť s tým, že náhradu trov odvolacieho konania si neuplatňuje. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - účastník konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.) postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľov nie je dôvodné, pretože rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho vo veci verejne vyhlásil rozsudok (§ 156 ods. 3 O.s.p.). Predmetom konania, vedeného na súde prvého stupňa pod sp.zn. 17C/79/1995 je určenie, že nehnuteľnosti, zapísané na LV č. XXXX ako parc. č. XXXX zastavaná plocha vo výmere 496 m2 dom č. súp. XXXX na parc. č. XXXX v k.ú. U., vedenej, na Správe katastra Piešťany patria v podiele 2/8 do dedičstva po nebohom I. F. a v podiele 2/8 do dedičstva po nebohej P. F.. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorým bol návrh navrhovateľov zamietnutý. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, potrebnom na vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvého stupňa, obsiahnutými v odôvodnení napadnutého rozsudku, pričom v podrobnostiach na ne odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní o určenie vlastníckeho práva je potrebné najskôr vyriešiť otázku naliehavého právneho záujmu na takomto určení. Správne súd prvého stupňa dospel k záveru, že na danom určení nie je naliehavý právny záujem, pričom svoje rozhodnutie v tejto časti aj náležite podrobne a jasne odôvodnil. Odvolací súd sa navyše stotožnil aj s ďalším záverom súdu prvého stupňa, a to, že v konaní bolo preukázané, že vlastnícke právo pôvodných vlastníkov I. a P. F. v čase vydania svedectva dňa 21.1.1948 neexistovalo, nebolo obnovené, pozemnoknižná vložka č. XXX bola uzavretá, žiadny majetok v nej nebol zapísaný a svedectvo o dedičstve nebolo zapísané na príslušnej správe katastra, takže správne súd dospel taktiež k záveru, že vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nemohla pôvodná majiteľka nadobudnúť, ani jej právni predchodcovia, keď toto právo bolo jej právnym predchodcom odňaté. Súd prvého stupňa sa dostatočným spôsobom vysporiadal aj so skutočnosťami ohľadne nemožnosti nadobudnutia vlastníckeho práva pôvodnou navrhovateľkou, resp. jej právnymi predchodcami. Navyše, odvolací súd poukazuje na odvolanie navrhovateľov, pričom je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania. Má za to, že navrhovatelia v odvolaní neuviedli žiadne podstatné skutočnosti, s ktorými by sa súd prvého stupňa nebol vysporiadal, alebo ktoré by neboli v priebehu konania dokazované. Súd prvého stupňa vykonal podrobné dokazovanie v danej veci a odvolací súd má za to, že na základe vykonaného dokazovania dospel aj k správnym skutkovým a právnym záverom. V odvolaní neboli uvedené žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu rozsudku súdu prvého stupňa. Vzhľadom k všetkým vyššie uvedeným skutočnostiam preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O práve na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. za použitia ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p., keď v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, pretože túto si neuplatnil. Odvolací súd poukazuje na potrebu vydať opravné uznesenie, a to v záhlaví napadnutého rozsudku, keď súd prvého stupňa do úvodnej časti rozsudku uviedol zmätočne odporkyňu v 2. rade S. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom U., ktorá však účastníčkou v tomto konaní nie je, v celom spisovom konaní o nej žiadna zmienka neexistuje, takže sa jednalo pravdepodobne pri uvedení odporkyne v 2. rade v záhlaví o zrejmú nesprávnosť, ktorú bude potrebné podľa ust. § 164 O.s.p. odstrániť. Uvedený rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.