Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 21Cob/85/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2209211019 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 10. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Božena Husárová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2209211019.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Boženy Husárovej a členov JUDr. Róberta Foltána a JUDr. Ľubomíra Bundzela v právnej veci žalobcu: IRE Hron Property Holding, a.s., Lazaretská 8, Bratislava, IČO: 36 801 852, zastúpený Rödl & Partner Advokáti, s.r.o., Lazaretská 8, Bratislava proti žalovanému: FORNETTI SLOVAKIA, spol. s.r.o., Muzejná 208/1, Dunajská Streda, IČO: 17 053 897, zastúpený advokátom JUDr. Miroslavom Pekárom, Krížna 52, Bratislava, o zaplatenie 7.472,28 eur s prísl. o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 8C 1/2010-308 zo dňa 16.2.2012 t a k t o r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa určil, že výpoveď žalovaného zo dňa 30.1.2009 je neplatná, zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 7.472,28 eur s 2,5 % úrokom z omeškania zo sumy 2.490,76 eur od 9.5.2009 do zaplatenia, s 2 % úrokom z omeškania zo sumy 2.490,76 eur od 9.6.2009 do zaplatenia a 2 % úrokom z omeškania zo sumy 2.490,76 eur od 9.7.2009 do zaplatenia, všetko do troch dní po právoplatnosti rozhodnutia, keď vzájomný návrh žalovaného, ktorým sa domáhal určenia neplatnosti zmluvy o nájme, zamietol. O trovách konania súd nerozhodol s tým, že o nich rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Rozhodol tak na základe návrhu žalobcu, ktorý žiadal uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 7.472,28 eur s úrokom z omeškania s poukazom na to, že so žalovaným uzatvoril zmluvu o nájme nebytových priestorov, v ktorej si určili i výšku nájomného, ktoré ale žalovaný nezaplatil, preto sa tohto plnenia domáhal súdnou cestou, keď počas existencie uvedeného záväzkového vzťahu žalovaný zmluvu o nájme nebytových priestorov, ktorú účastníci uzatvorili na dobu určitú, vypovedal. Zároveň žalobca rozšíril žalobu a žiadal, aby súd určil, že výpoveď z nájmu je neplatná, pretože sa v rámci znenia zmluvy dohodli na ukončení nájmu výlučne zo zákonných dôvodov v súlade so zák.č. 116/1990 Zb. v znení jeho zmien a doplnkov, preto nemohol žalovaný nájom ukončiť výpoveďou bez uvedenia dôvodu. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení žalobca deklaroval poukazom na právnu istotu i do budúcna, pretože pri ďalších platbách, ktoré mu bude žalovaný na základe tohto určenia povinný uhrádzať, by bolo opätovne potrebné zaoberať sa platnosťou, či neplatnosťou zmluvy o nájme. Žalovaný žiadal návrh ako nedôvodný zamietnuť a tvrdil, že dňa 30.1.2009 zmluvu o nájme nebytových priestorov uzatvorenú na dobu určitú ukončil bez uvedenia dôvodu, ktorá možnosť vyplýva priamo zo znenia zmluvy o nájme a zároveň uviedol, že žalobca v konaní nepreukázal existenciu naliehavého právneho záujmu na takomto určení. Žalovaný v súvislosti so svojou obranou poukázal i na rozhodnutia NS ČR, v ktorých je konštatované, že zmluvu o nájme je možné vypovedať aj z iných dôvodov, ako je uvedené v zákone, na základe čoho v priebehu konania požiadal vzájomným návrhom súd o určenie, že zmluva o nájme, ktorú uzatvoril so žalobcom je neplatná, pretože neobsahuje podstatnú náležitosť, a to predmet nájmu. Tiež poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu SR, ktorá sa zaoberá otázkou určitosti a zrozumiteľnosti predmetu nájmu. Súd prvého stupňa vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 8C 1/2010-192 zo dňa 8.7.2010, ktorým návrh žalobcu na určenie neplatnosti výpovede zamietol a v ostatnom návrhu vyhovel s tým, že zároveň vzhľadom na čiastočné späťvzatie návrhu v časti nároku na zaplatenie úrokov z omeškania konanie zastavil. Na základe odvolania oboch účastníkov konania Krajský súd Trnava uznesením č.k. 31Cob 41/2011-260 zo dňa 22.7.2011 v napadnutej časti rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Odvolací súd poukázal na to, že posúdenie existencie naliehavého právneho záujmu v súvislosti s určením, či je výpoveď zo zmluvy o nájme nebytových priestorov platnou alebo neplatnou je opodstatnené, pretože vyriešenie tejto otázky iba prejudiciálnym spôsobom nepostačuje pre budúcnosť. Tiež dal do pozornosti právnu úpravu ust. § 9 ods. 3 zák.č. 166/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení neskorších predpisov, ktorá je kogentná, a pokiaľ zákon pripúšťa, aby si účastníci dohodli i ďalšie výpovedné dôvody, nie je takáto dohoda v rozpore so zákonom, ale k takémuto konsenzu medzi účastníkmi nedošlo, pretože si žiadne konkrétne výpovedné dôvody v zmluve osobitne nedohodli. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie oboznámením sa so zmluvou o nájme nebytových priestorov, ktorú uzatvoril právny predchodca žalobcu, spoločnosť TATRA REAL a.s., Dunajská 25, Bratislava ako prenajímateľ so žalovaným ako nájomcom dňa 10.9.2007, a skonštatoval, že v časti I. bod 1.1 je predmet nájmu špecifikovaný odkazom na body 2.1 a 2.2, z ktorých vyplýva i účel nájmu ako i spôsob výšky a úhrady nájomného. Súd v rámci konania vypočul navrhnutých svedkov I. V. a F. K., za účelom zistenia okolností uzatvorenia zmluvy o nájme nebytových priestorov, ku ktorej bol dňa 1.11.2007 podpísaný Dodatok č. 1 týkajúci sa zmien doby nájmu a platieb za poskytované služby a prechodu práv a povinností zo základnej zmluvy o nájme, podľa ktorého prechádzajú na spoločnosť TATRA REAL NC HRON a.s., ktorý sa však spôsobu ukončenia nájmu netýkal. Zároveň dňa 16.6.2008 bol podpísaný ku zmluve o nájme nebytových priestorov i Dodatok č. 2, ktorý ukončenia nájmu iným spôsobom ako už v zmluve uvedenom neupravoval. Súd oboznámil s faktúrami, ktorými si žalobca voči žalovanému uplatnil a vyúčtoval k úhrade nájomné, pozostávajúce z h čiastkových platieb za poskytnuté služby a ostatných dohodnutých platieb, ktoré predstavovali v súčte žalovanú istinu. Základom sporu medzi účastníkmi bolo posúdenie platnosti či neplatnosti výpovede zmluvy, ktorú zaslal žalovaný žalobcovi listom zo dňa 30.1.2009, podľa ktorého žalovaný zmluvu vypovedáva ku dňu 30.1.2009 podľa bodu 10.5.b a zároveň požiadal i o prerokovanie možnosti ukončiť zmluvu dohodou. Na uvedený list žalobca reagoval odpoveďou, v ktorej uvedenú výpoveď neakceptoval. Žalovaný reagoval listom zo dňa 16.2.2009 v ktorom oznámil, že výpoveď je jednostranný právny úkon, preto súhlas žalobcu ako prenajímateľa sa nevyžaduje a nájomný pomer na základe výpovede zo dňa 30.1.2009 končí ku dňu 30.4.2009 a upozornil i na skutočnosť, že prenajatý nebytový priestor od septembra roku 2008 nevyužíva. Súd konštatoval, že rozhodnutie o zaplatení žalovanej istiny i s príslušenstvom je závislé od posúdenia, či zmluva uzatvorená medzi účastníkmi je zmluvou platnou a obdobie, za ktoré žiada žalobca zaplatiť žalovanú istinu je obdobím, počas ktorého nájom trval. Súd k posúdeniu vzájomného návrhu žalovaného o určenie neplatnosti zmluvy o nájme skúmal, či zmluva o nájme nebytových priestorov uzatvorená účastníkmi je platná a obsahuje všetky podstatné náležitosti, ktoré zákon pre jej platnosť vyžaduje, vzhľadom na tvrdenia žalovaného, podľa ktorého v nej absentuje účel nájmu, ako podstatná náležitosť zmluvy, pre ktorý nedostatok je neplatná. Súd v tejto súvislosti poukázal na to, že zmluva je uzatvorená písomne, účastníkmi podpísaná a v prenajatých priestorov aj bola prevádzka predajne, ako vyplynulo z dokazovania, z čoho ustálil, že účel nájmu bol v zmluve účastníkmi jasne, určite a zrozumiteľne dohodnutý, ktorý nevzbudzuje žiadne pochybnosti, čo potvrdzuje i znenie bodu II.3 uvedené v zmluve o budúcej zmluve, ktorou si účastníci dohodli vykonanie stavebných úprav v prenajatých priestoroch, podľa ktorého budúci nájomca (žalovaný) má záujem užívať nebytové priestory v zmysle predmetu podnikania zapísaného v príslušnom registri s výnimkou činností, na ktoré nie je predmet nájmu stavebne určený. Z uvedeného je teda zrejmé, že účastníci o účele nájmu rokovali, nepochybne sa na ňom dohodli. K námietke žalovaného, ktorý uvádzal, že v obchodnom registri má zapísaných viac predmetov činností, pričom z označenia účelu nájmu - obchodný priestor FORNETTI nie je možné dostatočne určito zistiť, čo je účelom nájmu, k čomu poukázal na rozhodnutie NS SR spis.zn. 3Cdo 325/2008, ktorý sa otázkou posúdenia určitosti účelu nájmu zaoberá. Súd prvého stupňa v tomto smere uviedol, že nie je možné vychádzať z obsahu predmetného rozhodnutia, pretože v danom konkrétnom prípade, ktorý bol posudzovaní Najvyšším súdom SR, účastníkmi konania zmluva o nájme vôbec uzavretá nebola, čo vyplýva z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia, preto sa ani účel nájmu nedal zistiť, na základe čoho žalovaným uvádzané rozhodnutie nemôže byť podkladom rozhodnutia v tomto konaní, z ktorého by mal prvostupňový súd pri svojom rozhodnutí vychádzať, preto vzájomný návrh žalovaného zamietol. V ďalšom sa súd zaoberal otázkou posúdenia naliehavého právneho záujmu na určení platnosti či neplatnosti výpovede v spojení s ust. § 80 písm. c) O.s.p., ku ktorému už odvolací súd konštatoval, že bez takéhoto určenia by zostalo postavenie účastníkov zo zmluvy o nájme právne neisté a práve uvedeným určením vznikne právna istota i s vyriešením otázky ďalšieho trvania nájmu a platenia nájomného do budúcna, čím sa predíde ďalším sporom. Vzhľadom na uvedené sa súd prvého stupňa venoval posúdeniu platnosti výpovede zo zmluvy o nájme nebytového priestoru, ktorá bola uzatvorená na dobu určitú, pričom podľa znenia zmluvy nájom bolo možné skončiť pred uplynutím času, na ktorý bola zmluva uzatvorená i výpoveďou podľa § 9 ods. 3 zák.č. o nájme a podnájme nebytových priestorov. V zmluve si účastníci dohodli, že nájomca môže zmluvu vypovedať pred uplynutím času, a to v 15- dňovej výpovednej lehote z dôvodov, ktoré v zmluve výslovne i špecifikovali (bod 10.5.a) a v 3-mesačnej výpovednej lehote (bod 10.5.b), ak zmluvu vypovie ktorákoľvek zmluvná strana z iných dôvodov. Porovnaním takto formulovaných výpovedných dôvodov so znením ust. § 9 ods. 2, 3 zák. o nájme a podnájme nebytových priestorov súd dospel k záveru, že dôvody uvedené v zmluve nie sú totožné s dôvodmi uvedenými v zákonných ustanoveniach, ale ktoré platia pre 15-dňovú výpovednú lehotu. V prípade 3-mesačnej výpovednej lehoty, ale zmluva odkazuje na „iné dôvody“, ktoré nie sú žiadnym spôsobom špecifikované a určité. V zmluve nie je uvedené, aké sú „iné dôvody“, z čoho súd konštatoval, že si tak účastníci nedohodli žiadne iné konkrétne výpovedné dôvody, ktoré by zakladali možnosť zmluvu vypovedať i z dôvodov dohodnutých nad rámec platnej právnej úpravy a iba všeobecný odkaz na dôvody „iné“, bez ďalšieho konkrétneho určenia, podľa ktorého by bolo možné existenciu takýchto dôvodov posúdiť, tak nezahŕňa dohodu účastníkov zmluvy o iných výpovedných dôvodoch, takýto výpovedný dôvod je pre svoju nekonkrétnosť nejasný a nezrozumiteľný nemožno určiť o aký dôvod sa jedná, preto výpoveď žalovaného posúdil ako neplatnú. Zároveň súd uviedol, že pri výklade vôle tak, ako je vyjadrená v bode 10.5b zmluvy, nemožno mať za to, že je dohodnutý platne, z toho dôvodu za platné môžu byť považované iba dôvody uvedené v zák. č. 116/1990 Z.z. v znení neskorších predpisov, preto ak žalovaný dal výpoveď bez uvedenia konkrétneho a účastníkmi v zmluve dohodnutého dôvodu, je v prípade zmluvy uzatvorenej na dobu určitú takáto výpoveď neplatná, pretože bola daná bez zákonného výpovedného dôvodu, ako aj bez uvedenia účastníkmi konkrétne dohodnutého výpovedného dôvodu. Súd prvého stupňa sa zaoberal i námietkou žalovaného, ktorý poukazoval na rozhodnutia NS ČR v podobných veciach k čomu súd uviedol, že judikatúra súdov ČR pripúšťa možnosť dohodnúť aj iné než zákonné výpovedné dôvody, ale to neznamená, že pre platnosť takejto dohody postačuje iba odkaz na nekonkrétne a tak účastníkom nie známe iné výpovedné dôvody. Po vyhodnotení vykonaného dokazovania a jeho právnom posúdení vo vzťahu k platnosti zmluvy a výpovede, mal súd preukázané, že zmluva o nájme nebytových priestorov je zmluvou platnou a výpoveď daná žalovaným je neplatnou, na základe ktorých skutkových a právnych záverov návrh žalobcu na zaplatenie žalovanej istiny, predstavujúcej úhradu nájomného ustálil ako dôvodný, keďže k ukončeniu nájmu výpoveďou zo strany žalovaného nedošlo, nájomný vzťah trvá i naďalej a žalovaný ako nájomca je tak povinný uhrádzať dohodnuté platby súvisiace s nájmom nebytových priestorov a žalobe v rozsahu nároku na platenie nájomného vyhovel. Súčasne rozhodol i o nároku na úroky z omeškania, ktoré si žalobca uplatnil. Pri právnom posúdení žalobou uplatneného nároku a vzájomného návrhu súd poukázal na právnu úpravu uvedenú v zák.č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, konkrétne na ust. § 1, § 3,§ 9, pri posúdenia zrozumiteľnosti a určitosti právneho úkonu prejaveného uzatvorením zmluvy vychádzal z ust. § 3, § 35, § 37 Obč. zák. a z ust. § 671 ods. 1 Obč. zák. pri posúdení povinnosti nájomcu platiť nájomné. Omeškanie žalovaného so splnením povinnosti v spojení s nárokom na úhradu úrokov z omeškania súd právne kvalifikoval odkazom na § 517 ods. 2 Obč. zák. a § 3 ods. 1 nar. vlády č. 586/2008 Z.z.. O trovách konania súd nerozhodol a poukázal na ust. § 151 ods. 3 O.s.p. s tým, že o nich rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote žalovaný odvolanie a žiadal, aby odvolací odvolaním napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol a súčasne aby vzájomnému návrhu žalovaného na určenie neplatnosti nájomnej zmluvy vyhovel. V dôvodoch odvolania uviedol, že rozhodnutie prvostupňového súdu je založené na nesprávnom právnom posúdení veci, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a uvedené rozhodnutie je nepreskúmateľné. Odvolateľ zotrval na tvrdení, že zmluva o nájme nebytových priestorov, ktorá bola účastníkmi uzatvorená dňa 10.9.2007 je absolútne neplatná z dôvodu jej rozporu s ust. § 3 ods. 3 zák.č. 116/1990 Zb., pretože v nej absentuje vymedzenie účelu zmluvy ako zákonnej náležitosti , ktorej nedostatok zakladá absolútnu neplatnosť pre rozpor so zákonom, pretože predmet a účel zmluvy, ako je uvedené v zmluve, je iba opisom predmetu zmluvy, ale účel v ňom nie je obsiahnutý a z ust. § 37 ods. 1 Obč. zák. vyplýva, že i keď text zmluvy obsahuje účel, v skutočnosti sa z hľadiska obsahu zmluva ním nezaoberá, iba definuje priestor, ako obchodný priestor, čo ale nie je definíciou účelu zmluvy. Podľa dostupnej judikatúry pri výklade obligatórnych náležitostí zmluvy treba mať na zreteli striktný výklad, ktorým sa má zabezpečiť nielen formálne, ale aj reálne naplnenie obsahu zmluvy s príslušnými zákonnými ustanoveniami, preto mal súd vychádzať z rozhodnutia NS SR v konaní vedenom pod spis. zn. 3Cdo 325/2008, na ktoré poukázal a ktoré mal prvostupňový súd analogicky aplikovať v spojení so živnostenským oprávnením a rozsahom predmetu činnosti a predmetu podnikania, ktorý je odlišný od charakteru priestoru určeného na využitie ako nebytového priestoru. Žiadnym výkladom nie je možné jednoznačne dospieť k poznaniu, čo chcel účastník prejaviť, čím nebola splnená podmienka určitosti písomne prejavenej vôle, ktorú zákon pre platnosť zmluvy vyžaduje. Odkaz iba na formuláciu „ obchodný priestor - FORNETTI“ nie je dostatočnou odpoveďou na to, čo bolo skutočným účelom nájmu, pretože nie je zrejmé, aký typ obchodu alebo prevádzky sa má realizovať, či malo ísť o veľkosklad, pohostinskú činnosť, obchodnú činnosť s rozličným tovarom, s potravinovými výrobkami alebo predaj pekárskych výrobkov a bez jasne zadefinovaného účelu nájmu je právny úkon v tejto časti podľa § 37 ods. 1 Obč. zák. neplatný z dôvodu absolútnej neurčitosti a nezrozumiteľnosti, čo zakladá absenciu podstatnej náležitosti zmluvy o nájme a podnájme nebytových priestorov, čím sa celá zmluva stáva podľa § 3 ods. 1 a 4 zák.č. 116/1990 Zb. neplatnou. Odvolateľ v tejto časti považuje rozhodnutie prvostupňového súdu za nezrozumiteľné, pretože z neho nevyplýva, na základe čoho súd dospel k záveru, že v nájomnej zmluve je účel zmluvy vymedzený v súlade so zákonom, pretože sa súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia vôbec výkladom predmetného ustanovenia nezaoberal, čím je jeho rozhodnutie nepresvedčivé a nedostatočne odôvodnené. Konštatovanie, že žalovaný priestory, ktoré mal prenajaté od septembra 2008 užíval a prevádzkoval ako predajňu (ide zrejme o nesprávne skutkové zistenie súdu), nie je postačujúce a nie je známe, z akých skutočností súd k takémuto záveru dospel, pretože za týmto účelom žalovaný predmetné priestory sám nikdy neužíval, ale ich dal do podnájmu spoločnosti MM Gastro s.r.o. Bratislava podľa zmluvy o spolupráci, ktorú so spoločnosťou uzatvoril dňa 6.11.2007. Súd prvého stupňa iba prevzal tvrdenia žalobcu o tom, že bol priestor užívaný žalovaným bez toho, aby vykonal v tomto smere akékoľvek dokazovanie, hoci žalobca bol nositeľom dôkazného bremena. Záver súdu o spôsobe užívania predmetu nájmu nebol dôkazne ani skutkovo podložený a súd vo veci rozhodol bez priameho dôkazu z čoho plynie, že takéto rozhodnutie je založené na nesprávnom skutkovom zistení a trpí vážnou vadou spočívajúcou v jeho arbitrárnosti. Odvolateľ otázku posúdenia účelu zmluvy označil za špecifickú najmä z hľadiska obsahu, pretože navonok sa javí, že účel zmluvy je zadefinovaný, ale v skutočnosti tomu tak nie je, čo zakladá absolútnu neplatnosť, ktorú súd musí skúmať i bez existencie námietky účastníka v každom štádiu a z úradnej povinnosti. Súd skúmal podstatnú náležitosť zmluvy len na základe formálnych dôkazov a rozhodujúcemu posúdeniu samotného textu zmluvy sa vyhol, preto takéto rozhodnutie nemôže byť správne. K neplatnosti výpovedi z nájmu zo dňa 31.1.2009 odvolateľ uviedol, že v prípade, ak je nájomná zmluva podľa názoru súd uzatvorená platne, platnou je i výpoveď, pretože i podľa záveru NS ČR uvedeného v rozhodnutí spis. zn. 26Cdo 3117/2008 výpovedný dôvod je možné rozšíriť, pričom nejde o prelomenie doterajšieho súdnej praxe, ale o logický vývoj, kedy súdy pripúšťajú možnosť skončenia nájmu dohodnutého na dobu určitú aj iným spôsobom, preto by bolo nelogické, aby názor spočívajúci v skončení nájomného vzťahu výpoveďou z iných dôvodov bol vylúčený. Práve súdna prax pristúpila tak k prelomeniu striktnej kogentnosti právnej úpravy, keď pripúšťa výpovedné dôvody nielen stanovené zákonom, ale vychádza i z potreby zániku nájmu i inou formou. Žalovaný by vôbec nebol pristúpil k podpísaniu nájomnej zmluve, ak by si bol vedomý, že ju bez uvedenia dôvodov nemôže vypovedať. Okrem toho prenajaté priestory sa nachádzajú na prvom poschodí obchodného domu tak, aby boli dostupné pre prípadných potenciálnych zákazníkov, ale v skutočnosti sa na tomto poschodí žiadne iné obchodné priestory nenachádzajú, preto je predmet nájmu na dohovorené užívanie nespôsobilý, stratil odbytový potenciál a prenajímateľ nepodnikol žiadne kroky, aby predmetné priestory zatraktívnil. V prípade, ak by v nájomnej zmluve bol dohodnutý účel nájmu riadne, čo ale nie je, bola by pre žalovaného i právna možnosť nájom skončiť výpoveďou podľa § 3 ods. 3 písm. b) zák.č. 116/1990 Zb., pretože priestor kvalitatívne nezodpovedá predpokladaným požiadavkám existujúcim v čase uzavretia zmluvy, pritom súd svojim rozhodnutím núti žalovaného zotrvať v nájme na prázdnom poschodí, ktoré skutočnosti mal pri zachovaní zákonnosti rozhodnutia súd zohľadniť. V závere k výške istiny, ku ktorej bol odvolateľ rozhodnutím prvostupňového súdu zaviazaný uviedol, že súd vôbec nevzal do úvahy aktuálny stav v čase vydania svojho rozhodnutia, pretože platby boli iba zálohové a mali byť žalobcom zúčtované v spojení s platbami za energie, ktoré nevyužíval a na úhradu ktorých preto nemôže existovať právny nárok. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu ako vecne správne potvrdiť. Na doplnenie uviedol, že účel nájmu bol účastníkmi dohodnutý a rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo 325/2008, na ktoré poukázal odvolateľ nie je možné v tomto konaní aplikovať, pretože ide o odlišný skutkový stav, nakoľko nájomca v čase uzavretia zmluvy o budúcej zmluve nemal ešte žiadne podnikateľské oprávnenie, ani výkladom nebolo možné dospieť k poznaniu, čo chceli zmluvné strany prejaviť a na aký účel mal byť nájom dohodnutý. Uvedená skutková okolnosť je základom predloženého judikátu, ktorý bol pre toto konanie neakceptovateľný, s ktorým sa súd vyporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia. K námietke odvolateľa, podľa ktorej súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevenoval pozornosť tomu, kto v skutočnosti predmetné priestory užíval, pretože to nebol žalovaný, ale iný subjekt, žalobca uviedol, že všetky dôkazy podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. mal žalovaný označiť v konaní pred prvostupňovým súdom a pokiaľ tak neurobil a označil ich až v odvolaní, ide o skutočnosť, na ktorú odvolací súd nemôže prihliadať a okrem toho táto skutočnosť nemá vplyv na trvanie nájomného vzťahu medzi účastníkmi konania a z hľadiska posúdenia obligatórnych náležitosti nájomnej zmluvy je preto irelevantné, v spolupráci s kým žalovaný účel nájmu realizoval. K odvolacej námietke súvisiacej s neuvedením výpovedného dôvodu a neplatnosťou výpovede z nájmu zo dňa 31.1.2009 žalobca opätovne zdôraznil, že žalovaný dal výpoveď bez zákonného výpovedného dôvodu ako i bez uvedenia akéhokoľvek iného konkrétneho výpovedného dôvodu a takáto výpoveď je neplatná. Argument v spojení s tým, že prenajatý priestor prestal byť pre žalovaného lukratívnym, označil žalobca z hľadiska posúdenia platnosti výpovede za bezpredmetný a k výške istiny, ktorú v rámci odvolania žalovaný namietal a ku ktorej zaplateniu bol rozhodnutím prvostupňového súdu zaviazaný, žalobca uviedol, že skutočnosť, podľa ktorej žalovaný prestal užívať predmet nájmu nie je pre rozhodovanie významná, odvolateľom vznesené argumenty sú iba účelové so snahou vyhnúť sa plneniu povinnosti z nájomnej zmluvy a služby spojené s nájmom boli účtované bez ohľadu na ich skutočné využitie. Odvolací súd po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou včas (§ 201, § 204 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 202 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 212 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Odvolací súd vo veci rozhodol podľa § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania rozsudkom podľa § 156 ods. 1,3 O.s.p., ktorý verejne vyhlásil. Účastníkov konania o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku osobitne elektronickými prostriedkami neupovedomoval, pretože o doručovanie písomností touto formou nepožiadali (§ 214 ods. 3 O.s.p.). V súvislosti s podaným opravným prostriedkom odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním (§ 212 ods. 1 O.s.p.), podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd poukazuje i na uznesenie Ústavného súdu SR spis.zn. II ÚS 78/2005 podľa ktorého „odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, pokiaľ zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní“. Dokazovanie v rozsahu vykonanom prvostupňovým súdom odvolací súd považuje za dostatočné, v ktorom sa prvostupňový súd podrobne zaoberal všetkými účastníkmi tvrdenými skutočnosťami a vznesenými námietkami, tieto správne jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti vyhodnotil, správne právne posúdil a záveru, ku ktorému dospel a v súlade s ktorým vyhlásil rozhodnutie vo veci samej je správny, odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a na toto v celom rozsahu poukazuje. Z dôvodu potreby vyporiadať sa s námietkami odvolateľa uvedenými v odvolaní odvolací súd uvádza, že skutočnosť, podľa ktorej žalovaný prenajaté priestory neužíval pre svoju potrebu, ale ich ďalej poskytol do podnájmu inému subjektu nezakladá okolnosť nesprávne zisteného skutkového stavu a to s poukazom na právnu úpravu uvedenú v ust. § 205a ods. 1 O.s.p., preto odvolací súd na tento odvolací dôvod neprihliadal. Jedná sa o novú skutočnosť, ktoré odvolateľ v konaní pred súdom prvého stupňa neoznačil, pričom bol o tejto povinnosti v každom texte predvolania na pojednávanie poučovaný, preto nezakladá arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia a rozhodnutie netrpí vadou nesprávnosti skutkových zistení. Súd prvého stupňa sa v dostatočnom rozsahu a dôsledne vyporiadal i s návrhmi žalovaného, ktorý požadoval, aby prvostupňový súd pri posúdení veci aplikoval judikatúru NS ČR, na ktoré v priebehu konania pred súdom prvého stupňa poukazoval. Predmetné rozhodnutia sú i podľa názoru odvolacieho súdu pre posúdenie veci v tomto spore irelevantné. Súdom prvého stupňa prijatý záver o tom, že výpovedný dôvod, ktorý by vyplýval zo zákona žalovaný vo svojej výpovedi neuviedol a existenciu iného, v zmluve platne dohodnutého, konkrétneho a tak súdom i preskúmateľného výpovedného dôvodu nepreukázal. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v celom odvolaním napadnutom rozsahu podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, pretože o nich rozhodne samostatným uznesením prvostupňový súd (§ 224 ods. 4 O.s.p.). Senátom odvolacieho súdu bolo toto rozhodnutie prijaté v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.