Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 5CoE/30/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2209213804 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tatiana Biedniková ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2209213804.2 Uznesenie Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. advokátskou kanceláriou: Advocate, s .r.o.. so sídlom Bratislava, Pribinova 25, proti povinnému: H. Y., nar. XX.X.XXXX, bytom B. F., R. XXX/XX, za účasti súdneho exekútora: JUDr. Rudolfa Krutého, so sídlom Bratislava, Záhradnícka 60, o vymoženie 165,97 eur. s prísl., o zastavení exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 12Er/871/2009-32 zo dňa 18. októbra 2011, takto r o z h o d o l : Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : O d ô v o d n e n i e Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 57 ods. 2, § 58 odsek 1, zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len "Exekučný poriadok"), § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom do 31.12.2007), § 53 ods. 1, § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní ako aj čl. 6 Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Súd prvého stupňa ma základe poverenia č. 5201 043255 * zo dňa 16.7.2010 poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého vykonaním exekúcie na základe exekučného titulu - právoplatného a vykonateľného rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s. so sídlom v Bratislave č. k. SR 02636/09 zo dňa 27.5.2009. Súdu prvého stupňa bola zároveň doručená zmluva o úvere č. 2430169, ktorá bola uzatvorená medzi účastníkmi exekučného konania dňa 12.9.2008 ako aj Všeobecné obchodné podmienky, ktoré sú súčasťou predmetnej zmluvy o úvere. Následne súd prvého stupňa preskúmal predmetnú zmluvu aj Všeobecné obchodné podmienky pričom zistil, že v bode 17 dojednanej zmluvy je obsiahnutá rozhodcovská doložka, ktorá nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná. Táto rozhodcovská doložka síce dáva možnosť výberu medzi štátnym a rozhodcovským rozsudkom žalujúcej strane. Tento výber je však daný tomu účastníkovi, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by inak bol príslušný. Ak teda dôjde k výberu rozhodcovského súdu žalujúcim dodávateľom, je spotrebiteľ nútený sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Takáto rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, ktorá je podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že predmetný rozhodcovský rozsudok je síce v zmysle § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku exekučným titulom, avšak na základe tohto predmetného rozsudku nie je podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúcia prípustná z dôvodu, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Na základe týchto skutočností súd prvého stupňa v zmysle citovaného ustanovenia vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekučné konanie zastavil. O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 203 Exekučného poriadku tak, že oprávneného zaviazal, aby súdnemu exekútorovi uhradil trovy exekučného konania vo výške 39,50 eur. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. V odvolaní okrem iného uviedol, že z textu uzavretej rozhodcovskej doložky vyplýva, že zmluvné strany sa dohodli na tzv. alternatívne určenej právomoci súdu na riešenie sporov. V závislosti od druhu podanej žaloby prichádzalo teda do úvahy buď rozhodcovské konanie alebo konanie pred všeobecným súdom. Nemožno sa teda stotožniť s právnym názorom konajúceho súdu o výlučne danej právomoci rozhodcovského súdu. Ďalej poukazuje na skutočnosť, že tzv. alternatívne doložky sú právne prípustné, a to jednak v zmysle vnútroštátneho práva, ale aj európskeho práva. Taktiež poukazuje na smernicu č. 93/13/EHS, ktorú podľa jeho názoru má len nepriamu záväznosť a slovenské súdy ju nemôže používať ako prameň práva, nakoľko predmetná smernica bola do právneho systému platného na území Slovenskej republiky aplikovaná ešte v rámci tzv. „prístupového obdobia“: Oprávnený zároveň nesúhlasí s výrokom, ktorým konajúci súd zaviazal oprávneného na náhradu trov exekúcie. Na podklade vyššie uvedených skutočností oprávnený navrhol napadnuté uznesenie zrušiť. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote (§ 201, § 204 ods. 1 OSP) a zistení, že odvolanie spĺňa náležitosti § 205 a nasl. OSP, preskúmal napadnuté rozhodnutie byť viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Preto uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 OSP potvrdil. Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení). Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a vec aj správne právne posúdil a z tohto dôvodu sa odvolací súd stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a na toto poukazuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prípade, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, je povinný preskúmať exekučný titul aj podľa kritérií uvedených v § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, teda exekučný súd musí zistiť, či exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok, nemá nedostatok uvedený v § 40 písm. a), b) zákona o rozhodcovskom konaní, alebo či nezaväzuje na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo v rozpore s dobrými mravmi. V prípade, ak exekučný súd zistí, že rozhodcovský rozsudok má niektorý z týchto nedostatkov uvedených v § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, musí v zmysle § 44 ods. 2 zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ak exekučný súd už vydal poverenie na vykonanie exekúcie a až následne zistí nedostatky exekučného titulu v zmysle § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, ide síce o pochybenie exekučného súdu, ktorý predmetné poverenie vôbec nemal vydať, ale zároveň toto svoje pochybenie môže a musí exekučný súd odstrániť len tak, že exekúciu zastaví (príp. zastaví v časti). Exekučný súd musí počas celej doby vykonávania exekúcie dbať o to, aby sa exekúcia vykonávala v súlade so zákonom. Súd prvého stupňa správne posúdil vzťah medzi účastníkmi konania z predmetnej zmluvy ako spotrebiteľský (aj oprávnený v odvolaní uviedol, že predmetná zmluva má spotrebiteľský charakter), nakoľko oprávnený konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a uzatvoril zmluvu s povinným ako nepodnikateľom. Súd prvého stupňa mal povinnosť preskúmať, či plnenia, na ktoré povinného zaväzuje rozhodcovský rozsudok nevyplývajú z neprijateľných zmluvných podmienok. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa a všetky zmluvné podmienky posúdené súdom prvého stupňa ako neprijateľné považuje aj odvolací súd za neprijateľné, pretože tieto zmluvné dojednania neboli individuálne dojednané, nakoľko sú súčasťou všeobecných zmluvných podmienok, povinný ich mohol len ako celok prijať alebo odmietnuť a spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Pretože neprijateľné zmluvné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné, súd prvého stupňa správne rozhodol keď vyhlásil exekúciu za neplatnú a zároveň rozhodol o zastavení exekúcie. Odvolací súd považuje za potrebné dodať, že neprijateľnou sa javí aj samotná rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu povinného dosiahnuť rozhodovanie sporu všeobecným súdom, ak veriteľ podá žalobu u rozhodcu, nejde o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku a táto spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. V prípade, ak je neprijateľnou podmienkou samotná rozhodcovská doložka, je to dôvod na zastavenie exekúcie, nakoľko táto potom prebieha na základe nespôsobilého exekučného titulu. K tvrdeniu oprávneného, že smernica č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach má len nepriamu súvislosť a slovenské súdy ju nemôže používať ako prameň práva, nakoľko predmetná smernica bola do právneho systému platného na území Slovenskej republiky aplikovaná ešte v rámci tzv. „prístupového obdobia“, odvolací súd konštatuje nasledovné: článok 1 písm. q) prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. 4. 1993 účinnej od 21. 4. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá predstavuje interpretačné pravidlo, za neprijateľnú zmluvnú podmienku odporúča aj „zmluvnú podmienku neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom, alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“. Smernica ako právny akt orgánov Európskej únie na rozdiel od Nariadenia pritom síce nemá priamu právnu záväznosť, ale všeobecne sa vyžaduje, aby výklad vnútroštátneho práva bol eurokonformný, teda aby súd vykladal vnútroštátne normy vo svetle európskych smerníc a to i v tom období, keď ich zásady neboli ešte do vnútroštátnych noriem inkorporované. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd tvrdenie navrhovateľa o nemožnosti aplikácie predmetnej smernice považuje za irelevantné. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 3 a § 151 ods. 1 OSP a povinnej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal napriek tomu, že v odvolacom konaní bol úspešný, a to z dôvodu, že si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne nevznikli. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.