Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 23Co/121/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2210210485 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lea Stovičková ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2210210485.2 Uznesenie Krajský súd v Trnave v právnej veci navrhovateľa Dopravného podniku Bratislava, a. s., Bratislava, Olejkárska 1, IČO : 00492736, zastúpeného JUDr. Vladimírom Kánom, advokátom, Bratislava, Námestie Martina Benku 9 - C1 proti odporkyni O. O., nar. X.X.XXXX, bytom X. M., I. I. X, o zaplatenie 50,50 eur s príslušenstvom, o odvolaní odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 3. novembra 2010 č. k. 12 C/342/2010 - 24, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa rozsudkom napadnutým odvolaním uložil odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 50,50 eur a náhradu trov konania vo výške 73,17 eur. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 760 Občianskeho zákonníka a ustanoveniami § 2 ods. 1, § 8 ods. 2, 5 a 6 a § 16 ods. 2 a 4 písm. c/ a d/ zákona č. 514/2009 Z. z. o doprave na dráhach a tým, že odporkyňa porušila svoju zákonom stanovenú povinnosť tým, že nastúpila do dopravného prostriedku navrhovateľa, prijala podmienky stanovené navrhovateľom a vznikla jej povinnosť označiť si cestovný lístok v určenej tarife. Vychádzal z toho, že prepravný poriadok v súlade so zákonom určuje postih vo výške sto násobku cestovného, ktorú sankciu nepovažoval neprimeranou v zmysle § 53 ods. 4 písm. k/ Občianskeho zákonníka a preto ju neznížil. Trovy konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O. s. p. a výšku súdnym poplatkom za návrh 16,50 eur a trovami právneho zastúpenia vo výške 56,67 eur. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie odporkyňa, ktorá navrhla, posúdiac odvolanie podľa obsahu (§ 41 ods. 2 O. s. p.), rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie súdu prvého stupňa. Odvolanie odôvodnila neprimeranou výškou pokuty 50,50 eur z dôvodu, že sto násobok pokuty je neprimeranou sankciou za porušenie zákona vo výške 0,50 eur. Uviedla, že pokuta 50 eur sa ukladá v prípade nezaplatenia dialničnej známky. Adekvátnou sankciou považovala 20 eur. Uviedla, že okrem pokusu o zmier, nebola vyzvaná navrhovateľom na zaplatenie dlžnej pohľadávky. Namietala aj výšku trov konania navrhovateľa, ktorých zaplatenie jej bolo rozsudkom uložené z dôvodu neprimeranej výšky vzhľadom k pohľadávke. Podľa jej názoru navrhovateľ nemá právo na paušálne výdavky, pretože jej bola doručená len jedna výzva formou obyčajnej zásielky za 0,40 eur 3.6.2010. Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporkyne navrhol rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť z dôvodu vecnej správnosti. Rozsudok súdu prvého stupňa považoval vecne aj právne správnym. Uviedol, že trovy konania si uplatnil v minimálnej výške v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátok za poskytovanie právnych služieb. Uplatnil si aj náhradu trov odvolacieho konania vo výške 28,81 eur. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba (§ 201 a § 204 O. s. p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) preskúmal rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce, v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie odporkyne je dôvodné pre vady konania, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O. s. p). Predmetom konania je zaplatenie 50,50 eur titulom zaplatenie cestovného 0,50 eur a sankcie 50 eur. Podľa § 212 ods. 3 O. s. p. na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliada odvolací súd, len ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z citovaného ustanovenie procesného predpisu vyplýva, že odvolací súd musí vždy rešpektovať procesno-právne vady konania pred súdom prvého stupňa, pokiaľ mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Takéto vady musia byť vždy v bezprostrednom vzťahu k možnosti nesprávnosti výsledku konania. Kedy o takúto procesnú vadu ide, je vecou posúdenia konkrétneho prípadu. V rámci odvolacieho prieskumu odvolací súd ustálil, že došlo k vade v zmysle § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. zakladajúcej prípustnosť a dôvodnosť odvolania, t. j. že súd prvého stupňa svojím postupom odňal účastníkom možnosť konať pred súdom. Pod odňatím možnosti pred súdom konať [§ 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p.] treba rozumieť taký chybný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Podľa § 156 ods. 3 O. s. p. vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Podľa § 115a ods. 1 O. s. p. na prejednanie veci samej nie je potrebné nariaďovať pojednávanie, ak to nie je v rozpore s požiadavkou verejného záujmu a ak možno vo veci rozhodnúť len na základe listinných dôkazov predložených účastníkmi a účastníci s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania súhlasia alebo sa výslovne práva na verejné prejednanie veci vzdali. Z obsahu spisu nie je sporným, že súd prvého stupňa rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 115a ods.1 O. s. p.) a že došlo k verejnému vyhláseniu napadnutého rozsudku. Obsahom spisu v tejto právnej veci však nie je doložené, že súd prvého stupňa dodržal postup stanovený v § 156 ods. 3 O. s. p. o oznámení miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu. Súd prvého stupňa v súlade s vyššie uvedeným ustanovením zákona vec prejednal a rozhodol 3. novembra 2010 bez nariadenia ústneho pojednávania. Spis neobsahuje úpravu ohľadom zachovania postupu podľa § 156 ods. 3 O. s. p., t. j. pokyn, aby sa oznámilo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením, resp. záznam, že by sa tak stalo. V spise súdu prvého stupňa sa teda nenachádza doklad (úprava, záznam alebo oznámenie), ktorý by osvedčil, že uvedený zákonom stanovený postup o oznámení miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku súdu prvého stupňa na úradnej tabuli súdu bol dodržaný. V spise sa nachádza len úprava - pokyn neidentifikovanej osoby o termíne 3.11. o 9.00 hod. verejné vyhlásenie rozsudku (VVR) na úradnú tabuľu okresného súdu z 21.10.2010 (č. l. 20), ktorý ale neobsahuje všetky vyššie uvedené náležitosti o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením, pretože neobsahuje pokyn o minimálnej lehote oznámenia na verejnej tabuli súdu. Spis potom neobsahuje ani záznam o tom, že sa tak stalo, t. j., že na úradnej tabuli súd oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. V spise sa nachádza oznámenie (č. l. 21), ktoré by mohlo byť oznámením o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku v danej právnej veci identifikovanej účastníkmi konania, predmetom konania a spisovou značkou veci, neobsahuje ale záznam o vyvesení uvedeného oznámenia na úradnej tabuli súdu a zvesení uvedeného oznámenia z úradnej tabuli súdu. Za tohto stavu veci dospel odvolací súd k záveru, že došlo k neoznámeniu miesta a času verejného vyhlásenia napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa. Keď napriek skutočnosti, že nebol zachovaný postup podľa § 156 ods. 3 O. s. p., súd prvého stupňa vyhlásil predmetný rozsudok, zaťažil konanie vadou podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. Požiadavka na verejné vyhlásenie rozsudku v zmysle článku 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky vychádza z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, preto jej podstata a účel sa nemôže zásadne odlišovať od definície podanej v kontexte týchto zmlúv, napr. Európskym súdom pre ľudské práva. Ústava zaručuje nie teoretické a iluzórne práva, ale konkrétne a účinné, preto požiadavku verejného vyhlásenia rozsudku možno považovať za splnenú len vtedy, ak má verejnosť možnosť získať informácie o dátume a mieste vyhlásenia rozsudku tak, aby pri takomto zverejnení mohol byť prítomný ktokoľvek, kto má o to záujem, pričom vo vzťahu k účastníkom konania sa musí vychádzať z prezumpcie tohto záujmu (porovnaj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 5/02). Verejnosť konania patrí k ústavným procesným zárukám práva na súdnu a inú právnu ochranu. Princíp verejnosti nie je absolútnym (verejnosť možno výnimočne vylúčiť v prípadoch ustanovených zákonom - porovnaj čl. 48 ods. 2 druhá veta Ústavy Slovenskej republiky); výnimky z tohto princípu sa ale vzťahujú na súdne pojednávanie (prerokovanie), nie však na vyhlásenie rozsudku. Povinnosť verejného vyhlásenia rozsudku je bezvýnimočná. Vyplýva to z doslovného znenia čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len "ústava"), ako aj zo zákonov, ktoré v súlade s ústavou upravujú podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane, o pôsobnosti súdov a konaní pred nimi. Verejné vyhlásenie rozsudku súvisí s povinnosťou všeobecného súdu upovedomiť o tom účastníkov konania (v danom prípade dodržaním postupu podľa § 156 ods. 3 O. s. p.). Účastník konania má právo byť prítomný na vyhlásení rozsudku súdu a len on sám môže rozhodnúť, či sa tohto zasadnutia zúčastní alebo nezúčastní. Jeho rozhodnutie nemôže ovplyvniť postup súdu pri realizácii konania v intenciách článku 142 ods. 3 ústavy. Iný postup všeobecného súdu znamená porušenie ústavnosti v konaní pred ním, ktoré spočíva v porušení základného práva účastníka konania zakotveného v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "Dohovor") v spojení s článkom 142 ods. 3 ústavy. Odvolací súd v tejto spojitosti poukazuje na to, že už spomenuté ustanovenie čl. 142 ods. 3 ústavy, ktoré obsahuje princíp verejného vyhlásenia rozsudku, má povahu ústavného príkazu pre všeobecné súdy, podľa ktorého v prípade, že rozhodujú vo forme rozsudku, sú povinné tieto rozsudky vyhlasovať vždy verejne. Ide tu o ústavnú záruku, že všeobecné súdy, ako štátne orgány, nemôžu obmedziť právne postavenie účastníkov v konaní pred nimi; právne postavenie účastníkov im má poskytnúť možnosť verejne sa oboznámiť s obsahom rozsudku a s jeho odôvodnením (právo na aktívne, faktické, pozitívne konanie štátu, ktoré má základ v ústave a jej princípoch). Je zrejmé, že sa týmto ústavným príkazom sleduje ochrana účastníkov konania pred tajnou justíciou vymykajúcou sa kontrole verejnosti. Zabezpečuje sa tým aj transparentný výkon spravodlivosti, a tým sa prispieva k dosiahnutiu cieľa sledovaného článkom 6 ods. 1 Dohovoru. Predpokladom prítomnosti účastníkov na verejnom vyhlásení rozsudku súdu prvého stupňa v tejto právnej veci bolo oznámenie súdu o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v zmysle § 156 ods. 3 O. s. p. Povinnosťou súdu prvého stupňa bolo preto zachovať zákonom stanovený postup oznámenia miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku, k čomu však podľa obsahu spisu nedošlo. To malo za následok predovšetkým znemožnenie samotnej účasti účastníkov na verejnom vyhlásení rozsudku - verejnom oboznamovaní súdu o tom, ako rozhodol (aké konkrétne výroky vyslovil) a z akých dôvodov. Tento nesprávny procesný postup súdu prvého stupňa mal pre účastníkov ďalší negatívny procesný dôsledok v tom zmysle, že súd prvého stupňa im tým nevytvoril procesnú možnosť kontroly, či jednotlivé výroky rozsudku, ktorý bol doručený v písomnom vyhotovení, sú v plnom rozsahu totožné s verejne vyhlásenými výrokmi rozsudku, a či snáď neboli prípadne dodatočne zmenené (podľa § 156 ods. 4 O. s. p. je totiž súd viazaný vyhláseným rozsudkom a vyhlásený rozsudok nemôže zmeniť, i keby si neskôr prípadne uvedomil, že rozhodol nesprávne). Súd prvého stupňa teda uvedeným chybným procesným postupom (nedošlo k oznámeniu miesta a času vyhlásenia rozsudku v zmysle § 156 ods. 3 O. s. p.) nevytvoril účastníkom zákonom predpokladanú procesnú možnosť účasti na verejnom vyhlásení napadnutého rozsudku. Verejné vyhlásenie rozsudku nie je len formálny a samoúčelný úkon. Jeho podstata má zásadný význam a spája sa s viacerými procesnoprávnymi dôsledkami. Vyhlásením rozsudku konanie nekončí a ešte aj pri verejnom vyhlasovaní majú účastníci konania procesné práva a povinnosti. Ide tu o úkon súdu, ktorý je z hľadiska vecného, časového, miestneho a personálneho neopakovateľný a nezameniteľný s iným úkonom súdu. Z hľadiska vecného ide o to, že pri verejnom vyhlásení rozsudku má účastník, ak boli dodržané podmienky oznámenia vyhlásenia tohto rozsudku, možnosť uplatniť procesné práva smerujúce k ochrane pred tajnou justíciou vymykajúcou sa kontrole verejnosti a tiež práva zabezpečujúce účastníkovi možnosť kontroly súdu. Obsahom procesného oprávnenia účastníka pri kontrole súdu vyhlasujúceho rozsudok je predovšetkým jeho oprávnenie preveriť, či bol rozsudok v jeho veci vôbec vyhlásený (to má význam z hľadiska účastníkovej vedomosti, či je súd rozsudkom viazaný, a ak áno, akým rozsudkom - akými konkrétnymi výrokmi - je viazaný). Nezanedbateľným je tiež procesné oprávnenie účastníka preveriť, či súd vyhlásil rozsudok na oznámenom mieste a v oznámenom čase (hľadisko miestne a časové). Neprehliadnuteľným oprávnením účastníka je aj jeho právo preveriť (zistiť), v akom zložení (hľadisko personálne) súd vyhlásil rozsudok [porovnaj v tejto spojitosti najmä § 221 ods. 1 písm. g/ O. s. p.] a s akým odôvodnením (hľadisko vecné). Procesný nedostatok súdu prvého stupňa vo vzťahu k tomuto úkonu (nenaplnenie ustanovenia § 156 ods. 3 O. s. p.), v dôsledku ktorého sa poprie samotná podstata verejného vyhlásenia rozsudku (keďže sa neoznámi čas a miesto jeho vyhlásenia), je z procesného hľadiska nenapraviteľný (nedá sa nijako konvalidovať). Nedodržanie postupu oznámenia času a miesta vyhlásenia rozsudku súdu prvého stupňa znamená z pohľadu spomenutých kontrolných a ochranných oprávnení účastníka toľko, že korekciu porušených procesných práv účastníka možno v odvolacom konaní docieliť len zrušením takéhoto rozsudku. Odvolací súd z uvedených dôvodov dospel k záveru, že súd prvého stupňa konal v danej právnej veci inak, ako mu to stanovil Občiansky súdny poriadok v § 156 ods. 3, a tým znemožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv, ktoré im pri vyhlasovaní rozsudku patria. Takéto konanie súdu prvého stupňa je porušením práva na súdnu ochranu a predstavuje vadu konania v zmysle § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. Odvolací súd v zmysle § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. rozsudok súdu prvého stupňa zrušil, keďže inú možnosť nemal a podľa odseku 2 citovaného ustanovenia vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v ktorom v zmysle § 224 ods. 3 O. s. p. rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania. Po vrátení veci súd prvého stupňa opätovne celú vec prejedná, v potrebnom rozsahu vykoná dokazovanie aj s prihliadnutím na tvrdenie odporkyne obsiahnuté v odpore a vo veci opätovne rozhodne, pričom svoje rozhodnutie aj náležite v súlade s § 157 ods. 2 O. s. p. odôvodní. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.