Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 9Co/21/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2211210979 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 09. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Barcajová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2211210979.1 Uznesenie Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobcu: Profidebt Slovakia, s.r.o., IČO: 35925922, so sídlom: Mliekárenská 10, 820 05 Bratislava, proti žalovanej O. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XXX, XXX XX Q. P., o zaplatenie sumy 1.054,60 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 9C/154/2011 - 48 zo dňa 22. septembra 2011 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa rozsudkom napadnutým odvolaním žalobcu uložil žalovanej povinnosť zaplatiť mu 609,02 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 609,02 eura od 30.09.2009 do zaplatenia a nahradiť trovy konania vo výške 36,50 eura do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu zamietol. Mal preukázané, že medzi žalovanou a právnym predchodcom žalobcu COFIDIS, a.s., so sídlom v Bratislave bola dňa 31.03.2008 uzatvorená zmluva o revolvingovom úvere č. 70118051 na sumu 20.000,- Sk, bola dohodnutá mesačná úroková sadzba vo výške 2,14 %, poistné 0,60 % z dlžnej sumy, poplatok z omeškania so splácaním úveru 8 % a úrok z omeškania vo výške 0,8 % denne dlžnej čiastky, dohodnutá výška ročných percentuálnych mesačných nákladov. K zmluve sú síce pripojené všeobecné obchodné podmienky z 01.01.2008, na ktorých sa ale nenachádza podpis žalovanej. Žalobcovi na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 30.10.2009 bola postúpená pohľadávka voči žalovanej zo zmluvy o revolvingovom úvere č. 70118051, uzavretej dňa 31.03.2008 medzi spoločnosťou Kofidis, a.s. ako veriteľom a žalovanou ako dlžníčkou vo výškou 811,23 eura. V danom prípade súd preskúmal zmluvu o revolvingovom úvere uzatvorenú medzi účastníkmi - právnym predchodcom žalobcu a žalovanou dňa 31.03.2008 a zistil, že chýbajú niektoré náležitosti zmluvy v zmysle výpočtu § 4 ods. 2 cit. zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom v čase uzavretia zmluvy a to náležitosť § 2 písm. g/ - konečná splatnosť spotrebiteľského úveru, písm. i/ - výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, a písm. j/ § 2 - ročná percentuálna miera nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Vzhľadom na chýbajúce náležitosti s poukazom na § 4 ods. 3 posledná veta - ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa odseku 2 písm. a), b), d) až j), k) a l), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Z toho dôvodu súd v danom prípade uznal nárok žalobcu iba v časti istiny úveru vo výške 609,02 eura. V ostatnej časti, čo do sumy istiny 445,58 eura spolu s 9 %-ným ročným úrokom z omeškania zo sumy 445,58 eura od 30.09.2009 do zaplatenia žalobu zamietol. Zmluvu o revolvingovom úvere posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu, keď svoje rozhodnutie právne odôvodnil zákonom č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom v čase uzavretia zmluvy, tiež aplikoval ustanovenia zákona na ochranu spotrebiteľa a ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa spotrebiteľa, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 586/2008 Z.z. - výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššie ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky splatná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu (8+1=9%). O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý s rozsudkom súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti nesúhlasil. V zmysle podaného návrhu bolo súčasťou vyčísleného nároku okrem dlžnej istiny a úrokov za úver aj zmluvná pokuta vo výške 243,73 eura, nárok na zaplatenie náhrady dlžného poistného a poplatok za omeškanie vo výške 29,34 eura. Žiadny z uvedených nárokov nie je poplatkom v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch a preto neuvedenie niektorých náležitostí zmluvy nemôže byť odkazom na § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z. dôvodom na zamietnutie návrhu v časti, ktorá sa týka ich zaplatenia. Poukázal na ustanovenie § 2 písm. e) zákona č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, keď poplatkami sa rozumie akákoľvek platba, ktorú je spotrebiteľ povinný veriteľovi zaplatiť v súvislosti s poskytovaním úveru okrem úrokov. Poplatkom pritom nie sú sankcie za porušenie zmluvy, keďže povinnosť ich platiť nevzniká v súvislosti s poskytovaním úveru. V zmysle § 2 písm. c) zákona ďalej platí, že celkovými nákladmi spotrebiteľského úveru sú všetky náklady vrátane úroku a poplatkov, ktoré sú s poskytnutím úveru spojené s výnimkou sankcií, ktoré je spotrebiteľ povinný zaplatiť za nesplnenie záväzku uvedeného v zmluve o spotrebiteľskom úvere a poplatkov za poistenie alebo záruky okrem tých poplatkov, ktoré sú určené na zabezpečenie platby veriteľovi v prípade smrti, invalidity, choroby alebo nezamestnanosti spotrebiteľa v sume rovnakej alebo menšej ako je celková výška spotrebiteľského úveru, úrokov a poplatkov, ktoré musia byť určené veriteľovi ako podmienka poskytnutia spotrebiteľského úveru. Ustanovenie § 4 ods. 3 posledná veta zákona č. 258/2001 Z.z. v spojení s § 2 znamená, že spotrebiteľ nie je povinný platiť celkové náklady spojené s poskytovaním spotrebiteľského úveru, tam však nepatria sankcie z omeškania ani poistné v prípade fakultatívneho poistenia. Vylúčením povinnosti platiť úroky a poplatky nie je dotknutá povinnosť uhradiť nároky, ktoré poplatkami nie sú a teda nie sú ani súčasťou celkových nákladov spojených so spotrebiteľským úverom. Preto navrhol napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zmeniť a priznať mu poistné, zmluvnú pokutu a vyčíslený poplatok z omeškania, pretože nejde o poplatky v zmysle citovaného zákonného ustanovenia. Tiež nesúhlasil s rozhodnutím o náhrade trov prvostupňového konania a žiadal, aby mu boli priznané v plnej výške spolu s trovami odvolacieho konania. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila, odvolací návrh nepodala. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len OSP), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 201, 204 OSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 202 OSP), preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti (§ 212 ods. 1 a 2 OSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné v napadnutej zamietajúcej časti zrušiť. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona posledná veta č. 757/2004 Z. z.). Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb (§ 1 OSP). Vo všeobecnosti pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký procesný postup, ktorým súd znemožní realizáciu tých procesných práv, ktoré účastníkom občianskeho súdneho konania procesné predpisy priznávajú za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov. Takýmto procesným právom účastníka je napr. právo byť predvolaný na súdne pojednávanie, právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali, vykonávať svoje práva a povinnosti prostredníctvom zvoleného zástupcu a pod. Predmetom tohto konania je úhrada pohľadávky žalobcu v pôvodnej výške 1.054,60 eura s 9% ročným úrokom z omeškania zo sumy 811,23 eura od 30.09.2009 do zaplatenia, ako i náhrada trov konania. Súd prvého stupňa tento nárok žalobcovi priznal v sume 609,02 eura spolu s požadovaným úrokom z omeškania a vo zvyšku žalobu žalobcu zamietol. Pritom z obsahu spisu vyplýva, že vo veci rozhodol na pojednávaní dňa 22.09.2011, keď na pojednávaní (bez prítomnosti účastníkov konania, ktorí sa na predvolanie nedostavili napriek tomu, že boli riadne predvolaní), vyhlásil rozsudok, ktorým rozhodol o priznaní nároku žalobcu v sume 609,02 eura s príslušenstvom. Súd prvého stupňa o zbytku nároku rozhodol tak, že vo zvyšku sa návrh zamieta, čo bolo doplnené do zápisnice o pojednávaní až dňa 07.11.2011. Z uvedeného sa potom javí, že výrok rozsudku v písomnom vyhotovení nie je v súlade s tým, ako bol vyhlásený, pretože pri vyhlásení rozsudku chýbal výrok o tom, že súd vo zvyšku žalobu žalobcu zamieta a tento doplnil do zápisnice až dňa 07.11.2011. Podľa § 156 ods. 1 OSP rozsudok sa vyhlasuje vždy verejne; vyhlasuje ho predseda senátu alebo samosudca v mene Slovenskej republiky. Uvedie pritom výrok rozsudku spolu s odôvodnením a poučením o odvolaní a o možnosti výkonu rozhodnutia. Podľa § 166 ods. 1 OSP ak nerozhodol súd v rozsudku o niektorej časti predmetu konania, o trovách konania alebo o predbežnej vykonateľnosti, môže účastník do pätnástich dní od doručenia rozsudku navrhnúť jeho doplnenie. Súd môže rozsudok, ktorý nenadobudol právoplatnosť, doplniť aj bez návrhu. Súd pri rozhodnutí o predmete sporu, pokiaľ súd rozhoduje rozsudkom, tento rozsudok verejne vyhlási. Vyhlásením rozumieme verejné zoznámenie účastníkov či ostatných osôb s obsahom rozsudku a s jeho odôvodnením. Táto povinnosť súdu je daná i v prípade, ak sú účastníci na pojednávaní neprítomní. Len verejné vyhlásenie rozsudku v mene republiky znamená, že nastávajú aj dôležité procesné účinky ako je záväznosť rozhodnutia. Len čo totiž súd rozsudok vyhlási, je ním viazaný (§ 156 ods. 3 OSP). To potom znamená, že súd nemôže do rozsudku uvádzať žiadne nové skutočnosti a v prípade, ak niektorú časť výroku nesprávne pri svojom vyhlásení uviedol, môže postupom podľa § 164 OSP kedykoľvek aj bez návrhu opraviť chyby v písaní, počítaní ako iné zrejmé nesprávnosti. O oprave sa potom vydá uznesenie, ktoré sa doručí účastníkom. Súd preto nemôže do rozsudku, ktorý vyhlásil, zasahovať sám tým, že mechanicky opraví chyby v písaní, počítaní, alebo iné zrejmé nesprávnosti, musí pokiaľ sa to týka výroku rozhodnutia vydať o tomto opravné uznesenie a už vôbec nemôže rozhodnúť o niečom inom, ako bolo vyhlásené. Opraviť rozsudok podľa § 164 OSP je možné len v prípadoch, že ide o chyby v písaní a počítaní a ďalej o také chyby, ktoré sú ako zrejmé nesprávnosti podobného pôvodu ako chyby v písaní a počítaní, t.j. ku ktorým došlo len zjavným a okamžitým zlyhaním v duševnej či mechanickej činnosti osoby, za účasti ktorej došlo k vyhláseniu alebo vyhotoveniu rozsudku, a ktoré sú každému zrejmé; zrejmosť takej nesprávnosti vysvitá najmä z porovnania výroku rozsudku s jeho odôvodnením, pripadne aj z iných súvislostí. O takúto opravu sa nejedná, ak súd dopĺňa chýbajúci výrok rozsudku, pre tento postup § 164 OSP nie je možné použiť, musí sa aplikovať na to zákonom určená právna úprava, pretože nejde o opravu, ale o doplnenie chýbajúceho výroku(§ 166 OSP), ktorý musí súd verejne vyhlásiť. Požiadavka na verejné vyhlásenie rozsudku v zmysle článku 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky vychádza z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, preto jej podstata a účel sa nemôže zásadne odlišovať od definície podanej v kontexte týchto zmlúv, napr. Európskym súdom pre ľudské práva. Ústava zaručuje nie teoretické a iluzórne práva, ale konkrétne a účinné, preto požiadavku verejného vyhlásenia rozsudku možno považovať za splnenú len vtedy, ak má verejnosť možnosť získať informácie o dátume a mieste vyhlásenia rozsudku tak, aby pri takomto zverejnení mohol byť prítomný ktokoľvek, kto má o to záujem, pričom vo vzťahu k účastníkom konania sa musí vychádzať z prezumpcie tohto záujmu (porovnaj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 5/02). Verejnosť konania patrí k ústavným procesným zárukám práva na súdnu a inú právnu ochranu. Princíp verejnosti nie je absolútnym (verejnosť možno výnimočne vylúčiť v prípadoch ustanovených zákonom - porovnaj čl. 48 ods. 2 druhá veta Ústavy Slovenskej republiky); výnimky z tohto princípu sa ale vzťahujú na súdne pojednávanie (prerokovanie), nie však na vyhlásenie rozsudku. Povinnosť verejného vyhlásenia rozsudku je bezvýnimočná. Vyplýva to z doslovného znenia čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len "ústava"), ako aj zo zákonov, ktoré v súlade s ústavou upravujú podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane, o pôsobnosti súdov a konaní pred nimi. Verejné vyhlásenie rozsudku súvisí s povinnosťou všeobecného súdu upovedomiť o tom účastníkov konania (v danom prípade dodržaním postupu podľa § 156 ods. 3 OSP). Verejné vyhlásenie rozsudku nie je len formálny a samoúčelný úkon. Jeho podstata má zásadný význam a spája sa s viacerými procesnoprávnymi dôsledkami. Vyhlásením rozsudku konanie nekončí a ešte aj pri verejnom vyhlasovaní majú účastníci konania procesné práva a povinnosti. Ide tu o úkon súdu, ktorý je z hľadiska vecného, časového, miestneho a personálneho neopakovateľný a nezameniteľný s iným úkonom súdu. Súd prvého stupňa sa preto dopustil procesného pochybenia, pokiaľ časť výroku a práve tú, ktorá je napadnutá odvolaním, dopísal do zápisnice o pojednávaní, z čoho vyplývajú vážne pochybnosti, či bol rozsudok takto verejne vyhlásený. Preto bolo potrebné napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, aby súd prvého stupňa toto procesné pochybenie odstránil, vo veci opätovne rozhodol, pričom rozsudok v súlade s ustanovením § 156 OSP riadne vyhlási a o nároku žalobcu v napadnutej zamietajúcej časti opäť rozhodne. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa i o trovách tohto odvolacieho konania. Poučenie: Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.