Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 24Co/302/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2510201997 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 06. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2510201997.1 Rozhodnutie Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky: JUDr. Ľubica Spálová a členov senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Petra Príbelská, PhD., v právnej veci navrhovateľa: K. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q., F. XXX/XX, zastúpeného advokátom: JUDr. Daniel Pavelka, so sídlom Hlohovec, Pribinova 46, proti odporcovi: R. Y., nar. XX.X.XXXX, bytom U. - U., J. L. L. X/XXX, zastúpeného advokátom: JUDr. Ľudovít Štanglovič, so sídlom Šaľa, Jarmočná 2264/3, o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Piešťany zo dňa 17. októbra 2011 č.k. 7C/32/2010-67, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd v celom rozsahu zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal, aby súd určil, že do dedičstva po nebohej poručiteľka Y. F., rod. Y., narodenej XX.X.XXXX, zomrelej dňa X.X.XXXX, naposledy bytom F. XX, Q., patrí spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 1/2-ica na nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v k.ú. Q., zapísanej na LV č. XXXX, a to parcela číslo 4186/1 - orná pôda vo výmere 11 621 m2. Rozhodnutie prvostupňový súd s použitím ustanovení § 132 ods. 1, § 134 ods. 1, 2, 3 a 4 a § 486 Občianskeho zákonníka odôvodnil v podstate tým, že v konaní bolo preukázané, že spornú nehnuteľnosť, ktorá je spôsobilým predmetom vydržania, odporca resp. právni predchodcovia nadobudli na základe osvedčenia vydaného notárom v rámci konania o dedičstve po poručiteľke Y. Y. rod. C., narodenej X.XX.XXXX, zomrelej dňa XX.X.XXXX pod č.k. D153/95 D not 162/95 zo dňa 19.6.1997, ktoré nadobudlo právoplatnosť 7.7.1997. Od dátumu právoplatnosti tohto osvedčenia plynula 10 ročná vydržacia doba, ktorá uplynula dňa 7.7.2007. Súd sa pritom nestotožnil s názorom odporcu, že vydržacia doba začala plynúť už smrťou poručiteľky, nakoľko až okamihom právoplatnosti osvedčenia o dedičstve možno hovoriť o dobromyseľnosti odporcu a jeho právnych predchodcov v súvislosti s držbou predmetnej nehnuteľnosti. Až právoplatné osvedčenie o dedičstve bolo domnelým právnym titulom, na základe ktorého sa odporca resp. jeho právni predchodcovia mohli dôvodne a so zreteľou na všetky okolnosti dobromyseľne domnievať, že im predmetná nehnuteľnosť vlastnícky patrí a nakladali s ňou ako s vlastnou, nakoľko predmetné osvedčenie o dedičstve bolo vydané súdom ustanovenou notárkou. Keďže navrhovateľ uplatnil u odporcu vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti až písomným podaním zo dňa 10.11.2009 teda viac ako 2 roky po uplynutí v zákonnej vydržacej lehoty, nadobudol odporca predmetný spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnosti titulom vydržania. Prvostupňový súd okrem toho poukázal i na ustanovenie § 486 Občianskeho zákonníka. Uzavrel, že dôkazné bremeno nedobromyseľnosti odporcu resp. jeho právnych predchodcov zaťažovalo navrhovateľa, ktorý ho však neuniesol, keďže neuviedol žiadne dôkazy, ktoré by svedčili o nedobromyseľnosti odporcu resp. jeho právnych predchodcov počas plynutia premlčacej doby. Súd preto návrh ako nedôvodný zamietol. Prvostupňový súd tiež rozhodol, že o trovách rozhodne samostatným uznesením. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobe navrhovateľa v celom rozsahu vyhovie a odporcu zaviaže na náhradu trov konania. Ako odvolací dôvod uplatnil dôvod obsiahnutý v § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že bolo preukázané, že právny titul, ktorým odporca preukazuje vznik svojho vlastníckeho práva k nehnuteľnosti je vadným a navrhovateľ resp. jeho právny predchodca boli zbavení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti proti ich vôli v dôsledku administratívnej chyby orgánu vykonávajúceho štátnu moc. Napriek tomu prvostupňový súd neodôvodnene odmietol poskytnúť ochranu vlastníckemu právu navrhovateľa. Navrhovateľ sa s argumentáciou prvostupňového súdu absolútne nestotožňuje. Je toho názoru, že nikdy nedošlo k vydržaniu spornej nehnuteľnosti, nakoľko nebola splnená jedna zo základných podmienok, a to existencia 10 ročnej oprávnenej držby odporcu a jeho právnych predchodcov. Namietal, že prvostupňový súd vôbec neskúmal či právny predchodcovia odporcu mohli pri prejednávaní dedičstva po Y. Y. rod. C. pri zachovaní náležitej opatrnosti zistiť, že poručiteľka nikdy nehnuteľnosť nevlastnila. Podľa odvolateľa museli mať o tom pochybnosť, keďže ich právny predchodca nebol nikdy skutočným vlastníkom nehnuteľnosti. Súd vôbec neprihliadal ani na tú skutočnosť, že právni predchodcovia odporcu by nahliadnutím do verejne prístupnej evidencie nehnuteľností museli s istotou zistiť, že menovaná poručiteľka nikdy nehnuteľnosť nevlastnila, a preto ju nemohli nadobudnúť ani oni ako jej dedičia. Súd vôbec neskúmal, či právni predchodcovia odporcu zisťovali okolnosti vzniku domnelého vlastníckeho práva poručiteľky. Bez skúmania týchto ďalších skutočností nie je možné osvedčiť dobrú vieru v držbe výhradne s odkazom na notárom protiprávne vydané osvedčenie o dedičstve. V rámci dedičského konania by bolo potom možné do dedičskej masy po akomkoľvek dedičovi zahrnúť akýkoľvek hrad, zámok alebo inú nehnuteľnosť tretej osoby a ak by bolo vydané osvedčenie budú môcť domnelí dedičia úspešne uplatňovať dobromyseľnosť v držbe. Navrhovateľ považuje odôvodnenie súdu za absurdné a poškodzujúce práva skutočných vlastníkov nehnuteľností. Podľa odvolateľa teoretický záver, že dobromyseľná držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, ale stačí ak tu bol domnelý právny dôvod, je uplatniteľná najmä v prípadoch kedy je predpokladaná danosť vôle zmluvných strán realizovať prevod vlastníckych práv nehnuteľností, ktorý ale napokon nebol perfektný. V danom prípade, ale právni predchodcovia odporcu nadobudli vlastnícke právo k nehnuteľnosti v dôsledku chyby orgánu vykonávajúceho štátnu moc, pričom navrhovateľ nikdy neprejavil vôľu uzatvoriť s odporcom resp. jeho právnymi predchodcami akúkoľvek zmluvu predmetom, ktorej by bola daná nehnuteľnosť. Ak súdy priznávajú ochranu takto nadobudnutému vlastníctvu možno takéto konanie označiť ako konanie v rozpore s ústavnými princípmi Slovenskej republiky a konanie odporcu, ktorý odmieta vydať vec, ktorá mu nepatrí za konanie kontra bonos mores. Zdôraznil, že k zmene vlastníckeho práva k danej nehnuteľnosti došlo bez vedomia jej skutočného vlastníka, ktorý o tom nevedel, a preto nemohol objektívne v tejto veci prejaviť ani žiadnu činnosť. Navrhovateľ konal vo veci okamžite potom ako zistil, že nehnuteľnosť nadobudol odporca a jeho právni predchodcovia. Poukázal pritom na § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého vlastnícke právo nepodlieha premlčaniu. Za nesprávne právne posúdenie veci odvolateľ označil tiež to, že prvostupňový súd na vec aplikoval § 486 Občianskeho zákonníka, ktoré na danú vec nie je aplikovateľné, nakoľko predmetná zákonná konštrukcia je použiteľná na prípady kedy je v rámci dedičského konania po poručiteľovi prejednávaný majetok, ktorý tento poručiteľ skutočne vlastní, pričom majetok nenadobudne žiaden zo závetných alebo zákonných dedičov ani štát, ale zdedí ho nepravý dedič, čo v danom prípade neplatí. Právni predchodcovia odporcu totiž nikdy neboli žiadnymi dedičmi Y. F. rod. Y.. Za otázne možno označil prečo prvostupňový súd, ktorý bol presvedčený už o dobromyseľnosti právnych predchodcov odporcu, uvádza tento podporný a poistný argument v podobe odkazu na § 486 Občianskeho zákonníka. Ak by totiž boli právni predchodcovia v držbe nehnuteľnosti skutočne dobromyseľní, musel by byť logicky dobromyseľný v držbe aj ich právny nástupca - odporca a nebolo by potrebné odkazovať na § 486 Občianskeho zákonníka. V takom prípade by sa ale držba odporcu mohla datovať až od momentu kedy nadobudol nehnuteľnosť od nepravých dedičov, a to najskôr od roku 2000 a 2007. V takom prípade by nedošlo k uplynutiu 10 ročnej vydržacej doby. Odporca odvolací návrh nepodal. K doručenému odvolaniu navrhovateľa zaslal do spisu, prostredníctvom svojho právneho zástupcu, písomné vyjadrenie, ktorým navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil a zároveň mu priznal náhradu trov odvolacieho konania vo vyčíslenej sume 77,29 Eur. Uviedol, že rozsudok považuje za vecne správny. Prvostupňový súd správne zistil skutkový stav a tento správne právne posúdil, pričom dodržal všetky príslušné ustanovenia právneho poriadku Slovenskej republiky a v konaní boli plne zachované všetky procesné práva účastníkov konania. Navrhovateľom tvrdené pochybenia obsiahnuté v odvolaní sú bezpredmetné a ním tvrdený odvolací dôvod nie je daný a nie je daný ani žiadny iný dôvod, ktorý by spochybňoval správnosť a zákonnosť citovaného rozsudku, a to tak po skutkovej, ako aj po právnej stránke. Prvostupňový súd správne na základe vykonaných dôkazov dospel k záverom, že k vydržaniu predmetnej nehnuteľnosti zo strany odporcu a jeho právnych predchodcov skutočne došlo, pričom žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, keď neoznačil žiadny relevantný dôkaz, ktorým by spochybňoval dobromyseľnosť odporcu a jeho právnych predchodcov. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), a že odvolateľ použil zákonom prípustný odvolací dôvod (§ 205 ods. 1 písm. f) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 1 a 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nie je možné priznať úspech, keďže napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne. Základnou spornou otázkou v danom konaní je či odporca resp. jeho právni predchodcovia, vychádzajúc z domnelého putatívneho právneho titulu, ktorým bolo osvedčenie o dedičstve č. D1053/95, D not 162/95 zo dňa 19.6.1997 vydané notárkou v Hlohovci JUDr. Adrianou Vorelovou, po nebohej poručiteľke Y. Y., rod. C., nadobudli spornú nehnuteľnosť vydržaním. V zmysle § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom. Podľa § 129 Občianskeho zákonníka držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou, alebo kto vykonáva právo pre seba. Podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. V zmysle § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka, oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu desať rokov ak ide o nehnuteľnosť. Podľa ods. 3 do doby podľa odseku 1 sa započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca. Vydržanie patrí k všeobecným originárnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva a predstavuje nadobudnutie vlastníckeho práva dlhodobou držbou oprávnenou osobou, ktorá nie je vlastníkom. Predmetom vydržania môže byť ako hnuteľná tak aj nehnuteľná vec, ktorá je individuálne určená. K zákonným predpokladom vydržania patrí, že nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu dobu, ako i nepretržitosť vydržacej doby, ktorou je neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas zákonom stanovenej doby, ktorá je pri nehnuteľnostiach 10 rokov. Prekážkou nepretržitosti nie je právne nástupníctvo, pretože právny nástupca si do vydržacej doby môže započítať aj dobu, po ktorú vec oprávnene držal jeho právny predchodca. Plynutie vydržacej doby je pretrhnuté vtedy, ak držiteľ prestane byť dobromyseľný alebo prestane nakladať s vecou ako so svojou. Za držiteľa sa pritom v zmysle citovaného § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka pokladá osoba, ktorá fakticky ovláda vec a nakladá s ňou ako s vlastnou. Oprávneným držiteľom je táto osoba potom vtedy, ak so zreteľom na všetky okolnosti je dobromyseľná v tom, že mu vec alebo právo patrí. Takýto oprávnený držiteľ sa potom v zmysle citovaného § 134 Občianskeho zákonníka uplynutím zákonom stanovenej lehoty priamo zo zákona stáva vlastníkom veci okamihom uplynutia vydržacej doby. Z vyššie citovaných ustanovení zákona vyplýva, že posúdenie, či je držiteľ dobromyseľný alebo nie, je treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samotného účastníka a že je treba vždy brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej normálnej opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec, alebo právo patrí. Dobrá viera zaniká v okamžiku, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec podľa práva patrí (rozsudok NS ČR z 9.11.2000 sp. zn. 22Cdo 1253/99). Dokazovaním vykonaným prvostupňovým súdom bolo preukázané, že spornú nehnuteľnosť nadobudli na základe osvedčenia o dedičstve zo dňa 19.6.1997 D1053/95 po nebohej Y. Y. rod. C. dedičia R. Y., nar. XX.X.XXXX a R. Y., nar. XX.X.XXXX. Navrhovateľ ako právny nástupca týchto dedičov spornú nehnuteľnosť nadobudol v spoluvlastníckom podiele 1/4 v dedičskom konaní D657/00 po nebohom R. Y., nar. XX.X.XXXX a v spoluvlastníckom podiele ďalšej 1/4 na základe darovacej zmluvy zo dňa 15.10.2007, ktorou tento podiel naňho previedol R. Y., nar. XX.X.XXXX a tým sa odporca stal spoluvlastníkom nehnuteľností v 1/2-ici. Bolo tiež preukázané, že sporná nehnuteľnosť bola do dedičstva po poručiteľke Y. Y. rod. C. zaradená nedôvodne, keďže jej skutočnou vlastníčkou resp. spoluvlastníčkou bola Y. F. rod. Y. (matka navrhovateľa). Pri posudzovaní či odporca a jeho právni predchodcovia boli dobromyseľnými v tom, že im predmetná nehnuteľnosť patrí bolo potrebné z objektívneho hľadiska vyhodnotiť, či pri bežnej normálne opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemohli mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že im nehnuteľnosť patrí. Ako bolo uvedené vyššie právni predchodcovia odporcu nadobudli nehnuteľnosť na základe osvedčenia o dedičstve vydaného zákonom predpísaným spôsobom štátom poverenou osobou - notárkou, ktorá sama zistila okruh majetku poručiteľky, pričom pochybila. Odvolací súd je toho názoru, že každá bežná priemerná fyzická osoba by sa spoľahla na zistenia a závery štátneho notára a pri nedostatku osobitných informácii, ktoré v danom prípade preukázané neboli, by nemohla nadobudnúť dôvodné pochybnosti o tom, že sporná nehnuteľnosť patrila do dedičstva po nebohej a že ju dôvodne dedičským rozhodnutím nadobudla. V tejto súvislosti nie je možné prehliadnuť skutočnosť, že sporná nehnuteľnosť, ktorá je ornou pôdou, bola od roku 1960 nepretržite v užívaní družstva, pričom v takýchto prípadoch obvykle už následní vlastníci, ktorí nehnuteľnosti priamo neužívali, nemajú o takýchto nehnuteľnostiach bližšie informácie, ani vedomosť kde sa nachádzajú a aký je ich stav. Odporca potom podiel na spornej nehnuteľnosti nadobudol čiastočne dedením - opätovne na základe rozhodnutia notára a čiastočne riadnou darovacou zmluvou, v čase keď nehnuteľnosť bola v katastri nehnuteľností zapísaná vo spoluvlastníctve jeho právnych predchodcov. Ani u neho, vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu, pri bežnej normálnej opatrnosti, ktorú možno od každého požadovať, nebol dôvod, aby vznikli pochybnosti o tom, že mu nehnuteľnosť patrí. Vychádzajúc z vyššie uvedeného potom, tak odporca, ako aj obaja jeho právni predchodcovia boli podľa výsledkov vykonaného dokazovania oprávnenými dobromyseľnými držiteľmi spornej nehnuteľnosti resp. spoluvlastníckeho podielu na nej. Pokiaľ ide o podmienku zakotvenú v citovanom § 129 Občianskeho zákonníka, ktorá definuje držiteľa ako toho kto s vecou nakladá ako s vlastnou, odvolací súd je toho názoru, že i táto podmienka bola v danom prípade splnená. V tejto súvislosti bolo potrebné zohľadniť, že predmetná nehnuteľnosť ako orná pôda bola od roku 1960 dlhodobo desiatky rokov v užívaní poľnohospodárskeho družstva a odporca i jeho právni predchodcovia s ňou nakladali obdobne ako iní vlastníci nehnuteľností v užívaní poľnohospodárskych podnikov, viac menej pasívne, teda spôsobom a v rozsahu zodpovedajúcim daným spoločenským pomerom - situácii. Naviac odporca podľa výsledkov vykonaného dokazovania realizoval svoje vlastnícke právo nakladať s nehnuteľnosťou tiež s tým, že dňa 7.1.2008, krátko po nadobudnutí i druhej 1/4 nehnuteľnosti, uzavrel s nájomcom nájomnú zmluvu. S poukazom na uvedené, odvolací súd uzatvára, že odporca i jeho právni predchodcovia boli po celé rozhodné obdobie oprávnenými držiteľmi spornej nehnuteľnosti. S poukazom na vyššie uvedené, boli teda splnené všetky zákonné podmienky vydržania podielu 1/2 na spornej nehnuteľnosti, ktorá je spôsobilým predmetom vydržania, a to jednak tým, že odporca a jeho právny predchodcovia mali právny titul nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu na danej nehnuteľnosti, i keď putatívny, boli držiteľmi danej nehnuteľnosti, a boli oprávnenými držiteľmi, i tým, že mali nehnuteľnosť spoločne v držbe nepretržite po dobu viac ako 10 rokov. Tu sa odvolací súd stotožňuje so závermi prvostupňového súdu, že zákonná 10 ročná vydržacia lehota začala plynúť od nadobudnutia právoplatnosti osvedčenia o dedičstve po nebohej Y. Y. rod. C. dňom 7.7.1997 a uplynula dňa 7.7.2007. Odporca a jeho právni predchodcovia pritom po celú túto vydržaciu dobu neboli v držbe nehnuteľnosti nikým rušení a neboli ani oboznámení so skutočnosťami, ktoré by objektívne museli vyvolať v nich pochybnosti o tom, že im nehnuteľnosť patrí. Ich dobrá viera teda trvala počas celej vydržacej doby. V konaní bolo totiž preukázané, že navrhovateľ sa na odporcu s námietkami jeho vlastníctva obrátil až písomným podaním zo dňa 10.11.2009, teda po uplynutí vydržacej doby. V dôsledku toho dňom 7.7.2007 sa odporca (v 1/4-ine) a jeho právny predchodca R. Y. (v druhej 1/4-ine) stali spoluvlastníkmi spornej nehnuteľnosti po 1/4. Na základe darovacej zmluvy zo dňa 15.10.2007 potom už odporca nadobudol 1/4 spornej nehnuteľnosti. S poukazom na vyššie uvedené závery nebolo možné vyhovieť žalobe navrhovateľa a určiť, že sporná nehnuteľnosť v podiele 1/2 patrí do dedičstva po nebohej poručiteľke Y. F. rod. Y. a bolo dôvodným návrh v celom rozsahu zamietnuť. Odvolací súd sa nestotožnil s prvostupňovým súdom iba v tej časti, v ktorej aplikoval na vec ustanovenie § 486 Občianskeho zákonníka. Tu treba dať za pravdu odvolateľovi, že toto ustanovenie poskytuje ochranu tretej osobe, ktorá nadobudla majetok od nepravého dediča, ktorému bolo dedičstvo potvrdené. Citované ustanovenie ale v spojení s predchádzajúcim ustanovením § 485 Občianskeho zákonníka dopadá na tie prípady, ak v rámci dedičského konania majetok - dedičstvo patriace poručiteľovi nadobudne iná osoba ako skutočný dedič - nepravý dedič - neoprávnený dedič. V tomto prípade, ale predmetom dedenia bol majetok, ktorý poručiteľke vôbec nepatril. Aplikácia § 486 Občianskeho zákonníka je preto na daný prípad nenáležitá. Napriek tomu to, ale nič nemení na vyššie uvedených záveroch v súvislosti s vydržaním. Na vyššie uvedených záveroch nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, že k pozbaveniu spoluvlastníctva k danej nehnuteľnosti Y. F. rod. Y. došlo pochybením notára. Zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci umožňuje pri splnení zákonných podmienok uplatniť si náhradu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom voči štátu. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vo výroku vecne správny, s použitím ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. S poukazom na ustanovenie § 224 ods. 4 O.s.p. o trovách tohto odvolacieho konania bude rozhodnuté súdom prvého stupňa. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.