Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 10Co/210/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2605200716 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Slováčeková ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2605200716.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Slováčekovej a sudcov Mgr. Dušana Čima a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobcov: 1/ P.R.M. spol. s r.o., Sekule 1219, IČO: 31415458, 2/ H. T., nar. XX. Y. XXXX, bytom U. XXX a 3/ T. T., nar. XX. H. XXXX, bytom Ľ. Z. XXXX/X, T., zastúpených advokátkou: JUDr. Ľubica Vachálková, Znievska 2, Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti SR, Župné námestie 14, Bratislava, o náhradu škody, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Senica zo dňa 18. októbra 2011 č.k. 7C/7/2005-250, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu žalobcov, ktorou sa domáhali uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi 1/ 35 mil. Sk z titulu náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím Okresného súdu Senica č. 5205*000198 z 26. septembra 1997 a sumu 35 mil. Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej takýmto rozhodnutím a zaplatenia žalobcom 2/ a 3/ každému 25.820.000,- Sk z titulu nemajetkovej ujmy i v tomto prípade spôsobenej nezákonným rozhodnutím Okresného súdu Senica č. 5205*000198 z 26. septembra 1997. Právne svoje rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil (podobne ako predchádzajúci odvolacím súdom zrušený rozsudok z 17. decembra 2009 č. k. 7C/7/2005-210) ustanovením § 3 ods. 1, § 6 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1 a § 17 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a zmene niektorých zákonov a vecne potom tým, že na základe vykonaného dokazovania a zisteného stavu vecí, mal za preukázanú nedôvodnosť žaloby, keď žalobcovia nepreukázali vznik škody, nakoľko ich argumentácia a predložený výpočet vychádzajú z predpokladu výnosov, ktoré podľa vlastnej úvahy by boli dosiahli, ak by bol zrealizovaný údajný nákup nového pekárenského stroja v 1. štvrťroku 1998, pričom zadováženie pece bolo len v štádiu teraz tvrdených plánov a vízií a reálne novú pekárenskú pec nemali ani nemajú, žalobcovia súdu neponúkli žiadne relevantné dôkazy preukazujúce reálny vznik škody. Popísaný, avšak ničím nepreukázaný podnikateľský zámer žalobcov nemožno považovať za inú škodu v zmysle § 442 ods. 1 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) to, že k vzniku skutočnej škody nedošlo potvrdzuje aj žalobca 1/ v listine „Špecifikácia náhrady škody“ zo dňa 30. júna 2007, kde okrem iného uviedol, že spoločnosť po začatí exekúcie nemohla uskutočniť plán rozvoja a musela pokračovať vo svojej činnosti v nezmenenej podobe. Žalobcovia ani v doplnenom dokazovaní nepredložili súdu ďalšie dôkazy, ktorými by preukázali vznik škody, ako aj príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a predmetnou exekúciou. V tejto súvislosti si súd prvého stupňa položil aj otázku, ako sa vôbec mohlo stať, že žalobcovia, ktorým sa podľa ich tvrdenia do začatia exekúcie darilo, mali už v roku 1994 voči Senickým pekárňam a cukrárňam, a.s. Skalica dlh v celkovej výške 324.025,41 Sk, ktorý nemali vyrovnaný ani v roku 1997, kedy sa exekúcia (správne exekučné konanie) začala podaním návrhu na vykonanie exekúcie dňa 10. septembra 1997. Skutočný vznik škody súdu nepreukázali ani žalobcovia 2/ a 3/. To, že žalobca 3/ bol uznaný za vinného z trestného činu neodvedenia dane a poistného podľa § 148a ods. 1 Trestného zákona a bol mu uložený podmienečný trest odňatia slobody samo osebe súdu prvého stupňa nepostačilo na preukázanie, či a aká škoda mu vznikla, pretože zostal na slobode a mohol ďalej podnikať. Naviac stíhaný bol nie ako fyzická osoba, ale ako zástupca konateľa spoločnosti, pričom náhradu údajnej škody požaduje ako fyzická osoba (???). Súd prvého stupňa má za to, že ide o vnútorné pocity žalobcov nemajúce oporu v objektívnom práve. Žalobcovia taktiež neozrejmili prečo požadujú za základ pre výpočet náhrady škody fyzických osôb práve plat europoslanca v čase, keď ku škode podľa ich tvrdení došlo. Uplatnená nemajetková ujma by mohla byť úspešná len za predpokladu, že by súd priznal žalobcom náhradu skutočnej škody, resp. ušlého zisku. O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa v zmysle § 142 ods. 1 O. s. p., avšak v konaní úspešnej žalovanej náhradu trov nepriznal, pretože si žiadne trovy konania neuplatnila. Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa podali v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia. Dôvodili, že súd prvého stupňa najskôr nesprávne vyrubil súdny poplatok, hoci konanie je od platenia súdnych poplatkov oslobodené a aj preto majú pochybnosti o jeho nezaujatosti. Uviedli, že škoda im bola spôsobená nezákonným rozhodnutím Okresného súdu Senica, ktorý v rozpore s § 44 ods. 2 E. p. vydal poverenie na vykonanie exekúcie, a to bez existencie exekučného titulu, ktorý by spĺňal právnu účinnosť voči P.R.M. spol. s r.o. Sekule, keď poverenie bolo vydané na základe exekučného titulu, v ktorom bol ako žalovaný označený subjekt Anna Májovská, P.R.M. spol. s r.o. Sekule 1219, ktorý nie je totožný s označeným povinným v predmetnej exekúcii. Z tohto dôvodu súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a súčasne ju zastavil. Ďalej poukázali na to, že súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku argumentoval čiastkovými informáciami vytrhnutými z kontextu. Pri výpočte škody žalobca 1/ vychádzal z rozboru hospodárskych výsledkov spoločnosti za roky 1994, 1995 a 1996 a na základe daňových priznaní, keď bol vypracovaný na rok 1997 plán rozvoja pekárskej výroby a následne finančný plán, ktorý mal pre žalobcu 1/ rentabilitu výroby a mal zabezpečiť ekonomický zisk vo výške zruba 4.031.000,- Sk, keď táto výška zisku je rozhodujúca pre výpočet celkovej škody. Škoda, ktorá vznikla žalobcovi 1/ predstavuje rozdiel medzi dosiahnutým hospodárskym výsledkom a plánovaným ziskom spoločnosti, ktorý by preukázateľne dosiahla v rokoch 1998 až 2007. Z predpokladaného zisku spoločnosti vychádzali pri výpočte škody aj žalobcovia 2/ a 3/, pričom plánovaný zisk pre jedného spoločníka bol 1.500.000,- Sk. Výšku škody a straty na zisku tak vypočítali ako plánovaný zisk násobený počtom rokov počnúc rokom 1998 do skončenia konania. Vyčíslená škoda je pritom v skutočnosti oveľa vyššia, pretože sa nedá vyčísliť úsilie a práca vynaložená na prípravu životaschopného a realizovateľného podnikateľského zámeru, ktorý je základný dokument obsahujúci rozhodné skutočnosti pre jeho naplnenie. Poukázali aj na to, že predmetný podnikateľský plán na zväčšenie výrobnej kapacity o 100 % pripravovali celý rok a nákup pekárenskej pece mal byť posledná časť jeho realizácie. Túto časť mali zabezpečenú do doby zahájenia nezákonnej exekúcie, pričom nie je pravdivé tvrdenie súdu prvého stupňa, že konkurenčné firmy využili príležitosť, nakoľko práve firma na základe ktorej bolo zahájené exekučné konanie pôsobila na ich obchodných partnerov, čo spôsobilo stratu potrebného obchodného spojenia a zníženie dôveryhodnosti spoločnosti. Nedošlo tak len k zmenšeniu majetku spoločnosti vo výške vyprodukovanej straty, ale uvedený nezákonný zásah do práv na slobodné podnikanie spôsobil, že v dôsledku nezákonnej exekúcie nedošlo k rozmnoženiu majetkových hodnôt v miere určenej podnikateľským plánom, pričom každý podnikateľský plán je od samého počiatku prípravy až do konečnej realizácie považovaný za základný dokument, od ktorého sa odvíja celá činnosť a život jeho tvorcu a realizátora. Skutočnosť, že súd prvého stupňa považuje podmienečne odložený trest odňatia slobody, na ktorý bol odsúdený žalobca 3/, za bezvýznamný, pretože ostal na slobode a mohol podnikať, považujú za urážajúce a nevhodné konanie zo strany súdu, keďže k jeho odsúdeniu došlo v priamej súvislosti s nezákonnou exekúciou. Ďalej to, že žalobcovia podľa názoru súdu neozrejmili prečo pre výpočet náhrady škody ako fyzických osôb použili plat europoslanca v čase, keď ku škode došlo, je účelová dezinterpretácia vytrhnutá z kontextu, pretože základ pre výpočet škody žalobcov 2/ a 3/ je braný z účtovných dokladov a podnikateľského plánu. Pri vyčíslení škody len použili prirovnanie, že jeden deň utrpenia človeka je možno čiastočne kompenzovať sumou rovnajúcou sa jednodenným diétam europoslanca, ktorých výška rezonovala v médiách práve v čase vyčíslovania škody. Poznamenali, že nezákonná exekúcia trvala 2582 dní. Ďalej uviedli, že 30. apríla 2007 spoločnosť P.R.M. spol. s.r.o. musela zastaviť výrobu a prerušiť všetky ekonomické aktivity, a to ako priamy dôsledok nezákonnej exekúcie. Ak by nedošlo k vydaniu poverenia na vykonanie exekúcie a nezákonná exekúcia by nezačala, žalobca 1/ by zrealizoval svoj pripravený podnikateľský zámer, pričom spoločnosť by následne dosahovala plánované hospodárske výsledky a žalobcom 1/ až 3/ by nevznikla žiadna škoda. Žalobcovia tak mali za to, že vznik skutočnej škody a existenciu príčinnej súvislosti medzi nezákonnosťou rozhodnutia a škodou preukázali, a to listinnými dôkazmi založenými v súdnom spise. Navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalobe vyhovel, alternatívne, aby napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. K odvolaniu žalobcov sa vyjadrila žalovaná, ktorá navrhla napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podali včas oprávnené osoby, účastníci konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O. s. p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O. s. p.) postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov nie je dôvodné a napadnutý rozsudok treba považovať za správny (§ 219 ods. 1 a 2 O. s. p.). Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený dňa 24. apríla 2012 (§ 156 ods. 1 O. s. p.), pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli súdu od 16. apríla 2012, tjs. najmenej päť dní pred jeho vyhlásením (§ 156 ods. 3 O.s.p.). Predmetom konania vedeného pred Okresným súdom Senica ako súdom prvého stupňa je nárok žalobcov na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorým bola žaloba žalobcov v celom rozsahu zamietnutá. Odvolatelia, odvolanie odôvodnili v podstate tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) a že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. je daný, ak výsledok hodnotenia dôkazov súdom prvého stupňa nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 132 O.s.p., pretože súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo alebo súd nezohľadnil rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a vyšli počas konania najavo, alebo v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, dôležitosti, zákonnosti, pravdivosti a vierohodnosti je logický rozpor alebo ktoré odporujú ustanoveniam § 122 až 135 O.s.p.. Odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. je daný, ak súd prvého stupňa posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá alebo právnu normu síce správne určenú, nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisu dospel k záveru, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov a v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu vyslovenom v uznesení č. k. 10Co/70/2010-234 zo dňa 31. januára 2011 dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením napadnutého rozsudku, ktoré je náležité, podrobné a logické. Niet žiadneho dôvodu nestotožniť sa s argumentáciou súdu prvého stupňa pojatou ním do odôvodnenia napádaného rozsudku a podporujúcou nim zvolený spôsob rozhodnutia. Vzhľadom k aktuálnej úprave procesného práva by tak v zásade odvolaciemu súdu postačovalo i len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvého stupňa a odvolanie sa na ne prvá časť ustanovenia (§ 219 ods. 2 O.s.p.), ale pre úplnosť sa žiada ešte stručne doplniť (§ 219 ods. 2 O.s.p. in fine) nasledovné: Súd prvého stupňa predchádzajúcim rozsudkom zo 17. decembra 2009 č. k. 7C/7/2005-210 žalobu žalobcov zamietol a žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania s odôvodnením, že žalobcovia nepreukázali ani jednu z troch podmienok potrebných na priznanie náhrady škody, pričom zároveň nemohlo dôjsť ani k priznaniu nemajetkovej ujmy, nakoľko tá nadväzuje na úspešnosť domáhania sa nároku na náhradu škody. Na odvolanie žalobcov Krajský súd v Trnave uznesením č. k. 10Co/70/2010-234 z 31. januára 2011 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie. Viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v predmetnom uznesení, v zmysle ktorého možno existenciu neskoršieho uznesenia o zastavení exekúcie považovať za rozhodnutie, ktorým bola splnená podmienka zrušenia alebo zmeny nezákonného rozhodnutia (s poukazom na charakter poverení na vykonanie exekúcie ako úkonov súdu postavených na úroveň rozhodnutí nenapadnuteľnými odvolaniami), bolo následne úlohou súdu prvého stupňa preskúmať splnenie druhej a tretej podmienky, pričom i podmienku stanovenú v § 15 ods. 1 a § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. odvolací súd považoval za splnenú. Po vrátení veci odvolacím súdom súd prvého stupňa správne vykonal ďalšie dokazovanie za účelom posúdenia splnenia druhej a tretej podmienky, ktoré by inak zakladali právo žalobcov na priznanie náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím Okresného súdu Senica č. 5205*000198 z 26. septembra 1997, a to výsluchom účastníkov konania na pojednávaniach konaných 12. júla 2011 a 27. septembra 2011 a opätovným posúdením žalobcami už predtým predložených listinných dôkazov ako aj listín predložených po rozhodnutí odvolacieho súdu (žiadosti žalobcu 1/ o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody z 6. augusta 2004, odpovede Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky z 27. októbra 2004 adresovanej žalobcovi 1/, zoznamu odberateľov žalobcu 1/, súhrnu záväzkov žalobcu 1/ k 27. septembru 2011, rozsudku Okresného súdu Senica č. k. 1T/71/02 z 15. marca 2004). Po vykonanom dokazovaní súd prvého stupňa správne ustálil, že žalobcovia vychádzali len z predpokladaných výnosov, ktoré by boli dosiahli len podľa ich úvahy v prípade realizácie údajného nákupu nového pekárenského stroja, pričom nimi predložené dôkazy nemajú žiadnu relevanciu a už v žiadnom prípade nepreukazujú, že by k očakávanému zvýšeniu ich zisku v nasledujúcich rokoch došlo. Napokon aj údajný plán na zvýšenie výrobnej kapacity o 100 %, ktorý mali pripravovať celý rok, mal byť zavŕšený nákupom pekárenskej pece, pričom realizáciu predchádzajúcich častí predmetného plánu, teda existenciu radu krokov majúcich sa končiť nákupom tejto pekárenskej pece, žalobcovia taktiež nepreukázali. Hoci u žalobcu 1/ došlo k zhoršeniu jeho hospodárskych výsledkov, resp. podľa niektorých tvrdení ani nie tak k zhoršeniu ako k ich „nezlepšeniu“, takýto stav nemožno považovať za škodu, ale za tzv. podnikateľské riziko, ktoré je súčasťou každého podnikania a za ktoré v žiadnom prípade nemôže niesť zodpovednosť štát, hlavne keď všetky tvrdenia žalobcov sa pohybujú v rovine nepodložených skutočností, ktoré nepreukázali aj napriek tomu, že im bol po zrušení rozsudku odvolacím súdom na to poskytnutý dostatočný priestor. Nielen že tak nepreukázali vznik škody, ale nakoniec aj akúkoľvek možnú príčinnú súvislosť medzi touto údajnou škodou a nezákonným rozhodnutím. Pochybným zostalo aj vyčíslenie výšky požadovanej náhrady škody a nemajetkovej ujmy, nakoľko k týmto dospeli žalobcovia znova len na základe ich osobných úvah a výpočtov so záverom, že ani takto určená suma neodzrkadľuje skutočnú škodu im vzniknutú, ktorá je oveľa vyššia, čo vlastne len potvrdzuje nepodloženosť ich postupov. Správne bolo tak konštatovanie súdu prvého stupňa, ktorý uviedol, že v tomto prípade ide o pocity žalobcov, ktoré nemajú oporu v objektívnom práve. Odvolací súd v zmysle konštantnej judikatúry (viď napr. i nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. I. ÚS 177/08 z 1. marca 2010) dodáva, že predpokladom na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody je preukázanie porušenia právnej povinnosti, vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi konaním alebo opomenutím (porušenie právnej povinnosti) a následkom (vzniknutou škodou), pričom vzniknutá škoda (v podobe skutočnej škody - damnum emergens alebo ušlého zisku - lucrum cessant) musí byť spôsobená bez pochybností práve porušením právnej povinnosti. Škoda, ani porušenie právnej povinnosti totiž ešte nezakladajú zodpovednosť za škodu a tomu korelujúce právo na jej náhradu. Príčinná súvislosť musí byť nielen tvrdená (domnelá), ale musí byť bezpečne preukázaná, pričom povinnosť tvrdenia, bremeno tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno, čo sa týka príčinnej súvislosti v civilnom procese, zaťažuje v zásade toho účastníka, ktorého tvrdenie má byť preukázané. Vzťah medzi príčinou a jej následkom musí byť pritom bezpečne preukázaný a bezprostredný. Tvrdenia osôb domáhajúcich sa náhrady škody v konaní pred všeobecnými súdmi, ktorými títo poukazujú na vzťah príčiny a následku, nemôžu byť čisto hypotetické, nakoľko v takom prípade sú z pohľadu nimi uplatneného nároku pred všeobecnými súdmi nespôsobilé privodiť pre nich priaznivý výsledok sporu. Vzhľadom na uvedené odvolací súd v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodu jeho vecnej správnosti vo veci samej potvrdil. Rovnako ako správne bolo potvrdené i rozhodnutie v časti trov konania. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. tak, že žalovanej ich náhradu nepriznal, hoci tá bola aj v odvolacom konaní úspešná, ale návrhom podľa § 151 ods. 2 O. s. p. si žiadnu náhradu trov konania nevyčíslila a ani jej žiadne trovy zo spisu nevyplývajú. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.