Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 10Co/346/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2610201346 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 01. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2610201346.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Kataríny Slováčekovej a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci navrhovateľa: E. L., nar. XX. X. XXXX, bytom Z., G. XX, proti odporkyni: M. Z., nar. XX. J. XXXX, trvale bytom W., Z. XXX/X, t. č. W., G. XXX/X, o zrušenie povinnosti platiť výživné, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Senica z 18. augusta 2010 č. k. 11C/23/2010-38 (správne „-36") takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa m e n í tak, že ruší povinnosť navrhovateľa platiť odporkyni výživné od 1. júla 2010 a tým mení rozsudok Okresného súdu Bratislava II z 29. apríla 1996 č. k. 10 C 236/92 - 58 v časti výživného. Navrhovateľovi nepriznáva náhradu trov tohto konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh na zrušenie vyživovacej povinnosti (správne „povinnosti platiť výživné“) navrhovateľa k odporkyni, podaný z dôvodu, že odporkyňa (plnoletá dcéra navrhovateľa) 17. februára 2010 dovŕšila plnoletosť a navrhovateľ nemá vedomosť o jej pokračovaní v štúdiu. Odporkyni potom nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne ust. § 62 ods. 1 - 3, 4 vety prvej a 5, § 75 ods. 1 a § 78 ods. 1 vety prvej Zák. o rodine (zákona č. 36/2005 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení) i s poukazom na zák. opatrenie (?, správne „opatrenie Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR“) č. 300/2010 Z. z., vecne potom záverom o nedôvodnosti návrhu, keďže odporkyňa je stále študentkou, ktorá nie je nikde zamestnaná, z ktorých dôvodov vyživovacia povinnosť navrhovateľa k nej trvá. Samotné dovŕšenie plnoletosti dieťaťa nie je dôvodom zániku vyživovacej povinnosti, pretože tým je len nadobudnutie schopnosti dieťaťa samo sa o seba postarať. Výživné určené navrhovateľovi (13,28 eur) navyše nedosahuje ani zákonom ustanovené minimálne výživné rodiča bez ohľadu na jeho schopnosti a možnosti (ktorým je počnúc 1. júlom 2010 suma 25,38 eur), nakoľko však súd tu bol viazaný návrhom (na zrušenie povinnosti platiť výživné), tento bolo potrebné zamietnuť, pričom nesúhlasom navrhovateľa s otcovstvom k odporkyni sa nemožno zaoberať v tomto konaní (ale nanajvýš v samostatnom konaní o zapretie otcovstva); dôvodil napokon okresný súd. Rozhodnutie o trovách konania bolo potom odôvodnené právne ust. § 142 ods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a vecne plným úspechom odporkyne a nedostatkom vzniku tejto účastníčke žiadnych trov, ako aj neuplatnením si ňou požiadavky na náhradu. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie len navrhovateľ a navrhol ho zmeniť tak, aby jeho návrhu bolo vyhovené. Okrem zotrvania na námietkach týkajúcich sa otcovstva k odporkyni (pre ktoré má záujem na analýze DNA) a na tvrdeniach o platení ním matke odporkyne za pohlavný styk a o pohlavnom stýkaní sa tejto v minulosti s viacerými mužmi poukázal na svoj vek a tiež na schopnosť odporkyne postarať sa o seba. Odporkyňa odvolací návrh nepodala. Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania navrhovateľa celú vec (pretože rozhodnutie vo veci samej, čiže zamietnutie návrhu súdom prvého stupňa bolo napadnuté odvolaním ako celok a na takomto rozhodnutí bolo závislé i rozhodnutie o trovách konania) a to podľa § 214 ods. 1, § 211 ods. 2 a § 101 ods. 2 O. s. p. na pojednávaní v neprítomnosti oboch riadne predvolaných účastníkov konania (z ktorých žiaden nepožiadal o odročenie pojednávania, tým skôr nie z dôležitého dôvodu), zopakoval dokazovanie oboznámením podstatnej časti už súdom prvého stupňa pripojeného spisu Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 10C 236/92 a toto (dokazovanie) tiež doplnil zadovážením i oboznámením správy Strednej odbornej školy v W. zo 14. novembra 2011, pričom na takomto skutkovom základe dospel k záveru, že nech aj drvivú väčšinu odvolacích námietok navrhovateľa treba považovať za právne bezvýznamnú, toto neplatilo u tvrdeného nadobudnutia schopnosti odporkyne samostatne sa živiť a práve pre tento dôvod napadnutý rozsudok nešlo považovať za vecne správny (keďže vo vzťahu k takejto odvolacej námietke sa prejavilo nie celkom úplné právne posúdenie veci súdom prvého stupňa a i nie celkom dostatočne zistený skutkový stav). Predovšetkým sa totiž žiada uviesť, že súhlasiť treba so súdom prvého stupňa, pokiaľ tento odmietol argumentáciu navrhovateľa založenú na spochybňovaní ním otcovstva k odporkyni. Súd prvého stupňa v tomto prípade správne navrhovateľa poučil o tom, že konanie o úprave skôr určenej vyživovacej povinnosti rodiča k dieťaťu (vrátane tu využitej možnosti požadovať zrušenie povinnosti platiť výživné celkom) nie je konaním, v ktorom by bolo možno riešiť otázku otcovstva toho, kto má podľa skoršej úpravy výživné platiť. Prípadnému spochybneniu statusu platiteľa výživného ako otca toho, komu sa má takto výživné platiť, tak skutočne slúži len konanie o zapretie otcovstva ako samostatné konanie s takto určeným predmetom (v tejto súv. por. §§ 86 - 89, § 93 a § 96 Zák. o rodine), pričom len takéto konanie môže poslúžiť ako podklad pre prípadné úvahy o odstránení skorších rozhodnutí ukladajúcich osobe, ktorej v skoršom čase nasvedčuje niektorá zo zákonných domnienok otcovstva, platiť výživné. Na doplnenie, či skôr poopravenie argumentácie pojatej do odôvodnenia napadnutého rozsudku sa však javí potrebné poznamenať, že zapretie otcovstva na základe žaloby toho, komu svedčí domnienka otcovstva, je podľa aktuálnej úpravy rodinného práva Slovenskej republiky možným len v prípade tzv. prvej domnienky otcovstva (podľa ktorej sa za otca považuje manžel matky, tu por. i § 85 ods. 1 a 2 Zák. o rodine), resp. v prípade tej druhej (považujúcej za otca osobu, ktorej otcovstvo bolo určené súhlasným vyhlásením rodičov, tu por. tiež §§ 90 - 92 Zák. o rodine), naopak je však vylúčené v prípade tretej domnienky - považujúcej za otca osobu určenú rozhodnutím súdu (v tejto súv. por. i absenciu „zapieracieho“ ustanovenia v rámci §§ 94 a 95 Zák. o rodine). V ostatnom uvedenom prípade rozhodná právna úprava zjavne pracuje s konštrukciou, podľa ktorej autoritatívne rozhodnutie súdu o určení, kto je otcom dieťaťa, vydané po náležite vykonanom dokazovaní, je po vyčerpaní či nevyužití všetkých riadnych, resp. i mimoriadnych opravných prostriedkov spôsobilých príslušný záver súdu zvrátiť, nezmeniteľné (na rozdiel od prvších domnienok otcovstva nemajúcich pôvod v rozhodnutí súdu, ale v iných právnych skutočnostiach). Práve o taký prípad nezmeniteľnosti skoršieho rozhodnutia vo veci osobného stavu (§ 80 písm. a/ O. s. p.) ale zjavne malo ísť aj v tejto konkrétnej veci, v ktorej otcovstvo navrhovateľa k odporkyni bolo určené rozsudkom Okresného súdu Bratislava z 29. apríla 1996 č. k. 10 C 236/ 92 - 58, čiže práve tým rozsudkom, ktorým došlo i k uloženiu žalovanému z takého konania (totožnému s dnešným navrhovateľom) povinnosti platiť tamojšej žalobkyni (dnešnej odporkyni) výživné 400 niekdajších Sk mesačne. Za opísanej situácie ale nemala (pre rozhodnutie v prejednávanej veci) bezprostredný význam ani možná diskusia o tom, či v prípadoch určenia otcovstva rozhodnutím súdu môže otcovstvo zaprieť aspoň dieťa (keďže tu § 96 ods. 1 Zák. o rodine za jednu z podmienok pre vyvolanie už konania o prípustnosť zapretia otcovstva, majúceho predchádzať samotnému zapretiu, ustanovuje márne uplynutie lehoty na zapretie obom rodičom a možnosť nástupu takejto podmienky pri neustanovení pre tento prípad žiadnej lehoty je prinajmenšom diskutabilná), čo viedlo k tomu, že všetky námietky opreté o popieranie navrhovateľom otcovstva k odporkyni bolo nutné bez ďalšieho odmietnuť. Takto to muselo byť samozrejme i bez ohľadu na obvinenia vznesené (navrhovateľom) na adresu matky odporkyne v odvolacom konaní - či už tie z intímneho styku s inými mužmi (označovanými inak vždy len relatívne všeobecne spôsobom napr. „Myjavský kominár“, resp. „správca ubytovne na G., Q. ulici v Z.“), alebo z prijímania za pohlavný styk s navrhovateľom peňazí a iných benefitov; nakoľko tieto mali pre posúdenie existencie vyživovacej povinnosti navrhovateľa k odporkyni, resp. miery takejto povinnosti rovnako nulový význam. Čo ale oproti tomu uvedenému zhora význam malo, bola otázka tzv. sebestačnosti osoby výživou oprávnenej, vyjadrená zákonodarcom v základnom ustanovení Zák. o rodine o vyživovacej povinnosti rodičov k deťom, teda v § 62 ods. 1 tohto zákona tak, že plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Ak v uvedenej súvislosti za základ treba vziať záver ustálenej rozhodovacej praxe súdov (judikatúry) vo veciach výživného považujúci za obdobie neschopnosti dieťaťa živiť sa samostatne (a takto aj za obdobie trvania vyživovacej povinnosti rodičov k nemu) zásadne len obdobie sústavnej prípravy dieťaťa štúdiom zodpovedajúcim jeho predpokladom na budúce povolanie (tu por. napr. Zborník IV, str. 655 alebo R 16/1968), odvolaním bolo súdu prvého stupňa dôvodne (hoc aj len nepriamo) vytknuté, že práve túto okolnosť k času svojho rozhodovania (napadnutým rozsudkom) so zreteľom ku všetkým už tomuto súdu známym poznatkom neskúmal celkom dostatočne. I keď zaiste nie je dôvod nič namietať voči názoru, že na trvaní vyživovacej povinnosti samo osebe nič nemení dovŕšenie plnoletosti dieťaťa (tu por. i R 100/1967) a toto bol ďalší dôvod, pre ktorý už kľúčový dôvod vedúci navrhovateľa k podaniu návrhu v tejto veci mal povahu dôvodu právne bezvýznamného, rozhodujúcim tu bolo, že už z výsluchu odporkyne pred súdom prvého stupňa (na pojednávaní 19. mája 2010, č. l. 13) vyplynulo očakávané ukončenie prípravy tejto účastníčky na budúce povolanie stredoškolským štúdiom v júni 2010 s len neistou perspektívou pokračovania v takomto štúdiu (majúcom byť ukončenom výučným listom) až do získania maturity. Pri rozhodovaní vo veci až po čase, kedy už jedna alebo druhá možnosť mala byť realitou (v auguste 2010), potom súd prvého stupňa zjavne pochybil, ak netrval na doložení trvania štúdia odporkyne ešte i v čase takéhoto jeho rozhodovania, pričom z doplnenia dokazovania na odvolacom súde vyplynulo, že odporkyňa štúdium na Strednej odbornej škole v W. ukončila záverečnou skúškou k 30. júnu 2010 a na podloženie prípadného záveru o ďalšom pokračovaní v štúdiu táto účastníčka už žiadne dôkazy neprodukovala. Za takejto situácie ale prisvedčiť bolo treba navrhovateľovi v tom, že odporkyňa už v čase predchádzajúcom rozhodnutiu napadnutým rozsudkom objektívne nadobudla schopnosť sama sa živiť a to spôsobom nejaviacim sa v rozpore s jej predpokladmi (opak by opäť bola povinná preukazovať ona, keďže tu nešlo o žiadne z konaní, v ktorom by dokazovanie mal i bez iniciatívy účastníkov vykonávať súd) a práve to vylučovalo, aby od času nástupu takejto schopnosti (dňom nasledujúcim po ukončení štúdia) mohlo pretrvávať skoršie rozhodnutie ukladajúce navrhovateľovi (otcovi odporkyne) platiť výživné. Napadnutý rozsudok zamietajúci návrh i na základe úvahy o trvaní neschopnosti odporkyne samostatne sa živiť preto nemohol byť správnym a odvolací súd ho preto podľa § 220 O. s. p. i za použitia ust. § 163 ods. 1 rovnakého zákona (tohto i v spojení s ust. § 78 ods. 1 vety druhej Zák. o rodine) zmenil spôsobom vyplývajúcim z prvej vety tohto jeho rozsudku (krajského súdu). Pri takomto rozhodnutí to bol navrhovateľ (a nie odporkyňa), kto v konaní zaznamenal plný úspech a bol to on, komu vzniklo právo na náhradu trov celého konania (prvostupňového i odvolacieho) podľa § 142 ods. 1 a § 224 ods. 1 a 2 O. s. p. Nakoľko však navrhovateľ nenavrhol v zákonom ustanovenej lehote (§ 151 ods. 1 O. s. p.) priznanie mu žiadnej náhrady a zo spisu sa ani vznik žiadnych preukázateľných trov tohto účastníka nepodával, odvolací súd o tejto otázke rozhodol tak, že navrhovateľovi žiadnu náhradu trov tohto konania nepriznal. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení). Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.