Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 23CoE/116/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2708207167 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 11. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2708207167.1 Uznesenie Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Mliekarenská 10, 824 96 Bratislava 26, IČO: 35 792 752, zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., Kubániho 16, 811 04 Bratislava, proti povinnej: S. C., nar. XX.XX.XXXX, Y.. T. XXXX/XX, XXX XX R., o zastavenie exekúcie, na odvolanie oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu v Skalici č. k. 2Er/4836/2008-41 zo dňa 03. októbra 2011, takto r o z h o d o l : Uznesenie súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : Prvostupňový súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú, zastavil exekúciu a rozhodol, že súdnemu exekútorovi sa náhrada trov exekučného konania nepriznáva. Z odôvodnenia prvostupňového súdu vyplývalo, že preskúmal celú zmluvu aj zmluvné dojednania. Jednalo sa o zmluvu o revolvingovom úvere č. 8000054075 uzavretú medzi účastníkmi exekučného konania 28.11.2006. Z rozhodcovskej doložky, ktorá je uvedená v bode 18 zmluvných dojednaní zmluvy zistil, že je neplatná, že je neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa ust. § 53 ods. 4 písm. r) O.z. a je neplatná podľa ust. § 53 ods. 5 O.z. Poukázal na ust. § 53 ods. 1, 4 písm. r), § 53 ods. 5, § 54 ods. 1, 2 O.z., čl. 3 ods. 1, čl. 3 ods. 3, čl. 6 ods. 6 smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, pričom tento právny predpis, ako uviedol bol do ustanovení O.z. implementovaný a je ním chránené základné právo občana - spotrebiteľa pred nekalými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách. Neplatná rozhodcovská doložka podľa názoru súdu nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veciach konať a rozhodovať, preto takýto rozsudok je nulitný a exekučný titul je neúčinný. Tým je daný rozpor exekučného titulu so zákonom podľa ust. § 44 ods. 2 EP. Ak súd poveril exekútora vykonaním exekúcie i napriek tomu, že exekučný titul má nedostatky alebo zaväzuje povinného na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, súd exekúciu zastaví dodatočne. Pre zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 EP vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nepredstavuje prekážku veci rozsúdenej. Podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) EP preto súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú, lebo je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Podľa názoru súdu exekúcia na základe predmetného rozhodcovského rozsudku nie je podľa § 57 ods. 1 písm. g) EP prípustná z dôvodu, že je tu iný dôvod, pre ktorú ju nemožno vykonať a súd ju preto vyhlásil za neprípustnú a exekučné konanie zastavil. Podľa § 200 EP rozhodol aj o trovách exekúcie a keďže si ich exekútor neuplatnil, tak neboli priznané. Odvolanie proti tomuto uzneseniu podala právna zástupkyňa oprávnenej. Vo svojom odvolaní poukázala oprávnená na rozhodnutie vo veci C-40/08 ASTURCOM, ktoré ako jediné spomedzi rozhodnutí Súdneho dvora EU sa týka otázky výkonu rozhodcovského rozsudku vydaného ohľadne spotrebiteľskej zmluvy. V tej súvislosti poukázal na body 37, 40 a 47 odôvodnenia rozhodnutia a z uvedeného rozhodnutia podľa neho jednoznačne vyplývajú podmienky za akých môže exekučný súd zasahovať do právoplatne skončenej veci. V prvom rade ide o zhodnotenie, či spotrebiteľ využil svoje procesné možnosti priznané zákonom. Na prvom mieste ide o žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, podľa ust. § 40 Zákona o rozhodcovskom konaní . V rozhodnutí exekučného súdu, ktorý svojim postupom prekračuje právomoc spresnenú výkladom Súdneho dvora EÚ absentuje teda základná skutočnosť, ako je napr. zhodnotenie faktu nepodania žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku a najmä osobitného dôvodu pre podanie takéhoto návrhu - popieranie platnosti rozhodcovskej doložky. Ako jeden z dôvodov pre podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku je podľa § 40 ods. 1, písm. c/ Zákona č. 244/2002 Z.z.., teda popieranie platnosti rozhodcovskej doložky. V čase vydania rozhodcovského rozsudku a po ňom tento dôvod bol v zákone výslovne vymedzený. Pri podaní musí žalobca dodržať zákonnú lehotu, a vymedziť niektorý z dôvodov § 40 ods. 4 cit. zákona. Dôsledkom postupu exekučného súdu je, že opomenutie, či zmeškanie lehoty povinným, nahradzuje exekučný súd svojim postupom ex offo, hoci ani ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ani ustanovenia exekučného poriadku ho neoprávňujú iniciovať konanie a posudzovanie o dôvodoch v spomenutom ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. Práve táto otázka bola riešená Súdnym dvorom Európskej únie v bode 47 odôvodnenia rozhodnutia vo veci 40/08. Vo veci MOSTAZA CLARO bolo prípustné, aby opomenutie namietať nekalosť podmienky v zákonnom konaní mohlo byť napravené v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku, nie však v konaní o výkon takéhoto rozhodnutia. Je teda zrejmé, že postup exekučného súdu je bez zákonnej opory, teda v rozpore z čl. 2. ods. 2 Ústavy SR a v rozpore s právom EU. Je právne neakceptovateľné, kedy súd nielen že bez zákonnej podpory, ale v rozpore s ňou zavádza procesný stav akoby žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku bola podaná. Základnou otázkou, ktorú si mal exekučný súd vyriešiť, je rozsah svojej právomoci v exekučnom konaní. Prvostupňový súd nevystupuje ani v pozícii súdu rozhodujúceho v základnom konaní a ani v pozícii súdu konajúceho o zrušení rozhodcovského rozsudku. Mal v konaní rozhodovať ako exekučný súd a vychádzať z povahy konania, ktorá mu rozsah právomoci jednoznačne určuje v zmysle ust. § 44 Exekučného poriadku. Prvostupňový súd tak porušil ústavné pravidlá vyložené Ústavným súdom SR., že obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedených v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva podľa názoru Ústavného súdu len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatnení. Jeho obsahom je totiž i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Konanie prvostupňového súdu ako exekučného, nie je zákonom upravené relevantné konanie. Vzniká preto otázka v akej časti ust. § 44 EP vyplýva právo exekučného súdu ex offo rozhodovať o otázkach, o ktorých pri postupe podľa § 40 a nasledujúcich, v rozhodcovskom konaní môže konať sa len na návrh. Podľa obsahu odôvodnenia je zrejmé, že exekučný súd túto otázku vôbec neriešil. Pokiaľ sa jedná o argument neplatnosti rozhodcovskej doložky, tak odvolateľ udáva, že toto zdôvodnenie nemá oporu v žiadnom právnom predpise ani v ustanovení zmluvy a predstavuje len účelovú argumentáciu na odôvodnenie záveru o neprijateľnosti podmienky zmluvy. Naopak § 53 ods. 4, písm. r) OZ, takto dojednané ustanovenie pripúšťa, keďže článok v zmluve nevyžaduje riešenie sporov zo zmluvy výlučne rozhodcovským konaním. Toto ustanovenie hovorí o podmienke vyžadujúcej podrobenie sa výlučne rozhodcovskému konaniu a nie o situácii, kedy jedna strana začne konanie a druhá sa má konaniu podrobiť. Ani príslušné ustanovenie Smernice 93/13/EHS, resp. jej prílohy č. 1 nerozlišuje medzi situáciou, kedy začína konanie dodávateľ, kedy spotrebiteľ, ale len určuje , že doložka vyžadujúca postup výhradne arbitrážnou sa považuje za nekalú. Poukázala na čl. 18 ods. 18.1 zmluvy, keď z uvedenej formulácie vyplýva, že osoba podávajúcu žalobu, ktorou môže byť tak veriteľ ako aj dlžník sa môže rozhodnúť pre konanie pred všeobecným súdom alebo pred rozhodcovským súdom. Zmluva neobsahuje povinnosť postupovať výlučne prostredníctvom rozhodcovského konania pri riešení sporov, nezrovnalostí, nárokov medzi zmluvnými stranami atď. Z jej obsahu je zrejmé aj to, že rozhodcovská doložka konanie pred rozhodcom je len alternatívna a teda nevyžaduje od spotrebiteľa, aby postupoval on pred arbitrážou. Potom poukázala na ust. § 53 ods. 4 písm. r) O.z. s poukazom na skutočnosť, že rozhodcovská doložka, výber spôsobu riešenia sporov zo zmluvy a tiež výber rozhodcu ponecháva na žalobcovi. Ak bude žalobu podávať spotrebiteľ, bude v procesnej pozícii žalobcu, a teda jemu bude patriť právo voľby medzi štátnym súdom a rozhodcovským konaním, čo znamená, že sám môže žalobou uplatniť svoje nároky vyplývajúce alebo súvisiace so zmluvou. Ak má však postavenie žalovaného, v konaní pred štátnym súdom si nemôže zvoliť, na ktorý súd bude žaloba podaná alebo či bude podaná v rámci rozhodcovského konania. Aj v konaní pred štátnym súdom sa musí žalovaná strana podrobiť začatému konaniu, nakoľko dispozícia so žalobou podľa platnej úpravy žalovanému nepatrí. Ustanovenie zmluvy čl. 18 ods. 18.1 je v súlade s prílohou č. 1 k smernici 93/13/EHS písm. q), v ktorom sa hovorí o podmienke zmluvy a nie o rozhodcovskej doložke. V tejto súvislosti poukázala na slovenské znenie prekladu, teda na ust. § 53 ods. 4 písm. r) O.z., ktoré síce hovorí o rozhodcovskej doložke, ale vzhľadom na znenie smernice, dokonca aj slovenské jazykové znenie, podmienky, ktoré majú za cieľ alebo účinok je zrejmé, že zakazuje podmienku zmluvy vyžadujúcu výlučne postup riešenia sporov v rozhodcovskom konaní a teda len takéto dojednanie je neprípustné a neplatné. Opačný záver, že ide o rozhodcovskú doložku by znamenal zákaz použitia rozhodcovského konania pre spotrebiteľské vzťahy, čo však zákonodarca evidentne nesledoval. Osobitne poukázal oprávnený aj na dôvodovú správa k ust. § 53 ods. 4 písm. r) O.z. Čl. 18 ods. 18. zmluvy toto plne rešpektuje a nebráni spotrebiteľovi využiť občianske súdne konanie. Tiež poukázal aj na dôvodovú správu k zák. č. 568/2007 Z. z., že uvedené ust. § 53 ods. 1 písm. r) O.z. v žiadnom prípade nespôsobuje neplatnosť celej rozhodcovskej doložky, čiže aj pri závere, že rozhodcovská doložka núti postupovať spotrebiteľa výlučne v rozhodcovskom konaní by nemohlo ísť o neplatnosť celej rozhodcovskej doložky, ale len o neplatnosť ustanovenia nútiaceho k rozhodcovskému konaniu. Súdom zavádzané tvrdenie teda neobstojí tak z hľadiska komunitárnej úpravy, ale ani z hľadiska úmyslu zákonodarcu, ani vzhľadom na znenie zákona. Preto vychádzajúc zo zákonného textu ust. § 53 ods. 4 písm. r) O.z. a jeho logického a gramatického výkladu, ako i zámeru zákonodarcu vyjadreného v dôvodovej správe je oprávnený toho názoru, že predmetná rozhodcovská doložka nie je v žiadnom prípade neprijateľnou podmienkou. Vzhľadom k tomu sú dané dôvody podania odvolania podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h), § 205 ods. 2 písm. b), d) a f) O.s.p. Preto oprávnená navrhla, aby odvolací súd zrušil uznesenie súdu prvého stupňa v plnom rozsahu a uplatnila si zároveň náhradu trov odvolacieho konania. Povinný odvolací návrh nepodal, k odvolaniu oprávneného sa písomne nevyjadril. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 37 ods. 1 Exekučného poriadku), proti rozhodnutiu proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, v dôsledku čoho bolo dôvodné vecne správne uznesenie súdu prvého stupňa potvrdiť. Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. definoval spotrebiteľské zmluvy v ust. § 52 rozdielne v období od 1.4.2004 do 31.12.2007 a rozdielne v období od 1.1.2008. § 52 Občianskeho zákonníka v znení v období od 1.4.2004 do 31.12.2007 zakotvoval, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. S účinnosťou od 1.1.2008 Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu už definuje ako každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľom podľa ods. 3 cit. ust. je pritom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa ods. 4 cit. ust. je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Je pravdou, že podľa znenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v období od 1.4.2004 do 31.12.2007, teda v čase uzavretia predmetnej zmluvy o úvere účastníkmi, zmluva o úvere, ktorá je upravená v obchodnom zákonníku, pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho zákonníka nespadala. Je ale nesporné,, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle cit. § 23a zák .č. 634/1992 Zb. v znení od 25.11.2004, kedže ide o zmluvu uzavretú podľa obchodného zákonníka a jej charakteristickým znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé ,že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil .Zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky spotrebiteľskou zmluvou. Keďže z ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka nie je možné vyvodiť, že 5. hlava Občianskeho zákonníka sa vzťahuje len a výlučne na tie spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 52 ods. 1, odvolací súd je toho názoru, že všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka je nevyhnutné aplikovať i na spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v cit. ust. § 23a Zákona o ochrane spotrebiteľa č. 634/1992 Zb. Keďže právny predchodca oprávneného PROFIREAL SLOVAKIA spol.s.r.o., je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, oprávnený pri uzatvorení predmetnej zmluvy vystupoval v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a je i veriteľom v zmysle § 3 ods. 1 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Vzhľadom na to, že povinný pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ho v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka v uvedenom znení považovať za spotrebiteľa a zároveň je spotrebiteľom i v zmysle § 3 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z. Vzhľadom na to, že predmetnou zmluvou o úvere sa zaviazal poskytnúť oprávnený ako dodávateľ povinnému ako spotrebiteľovi dočasné peňažné prostriedky vo forme úveru a povinný ako spotrebiteľ sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, zmluva uzavretá medzi účastníkmi spĺňa základné náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle § 2 písm. a) a b) zák. č. 258/2001 Z.z .bez ohľadu nato, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod ( § 261 ods.3 písm..d) )Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady „ lex specialis derogat lex generalis“, ktorá podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako i ust. §52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred všeobecnou úpravou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi posudzovať podľa citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení Zákona o spotrebiteľských úveroch. Keďže zároveň nebolo preukázané, že by zmluva uzavretá medzi účastníkmi bola niektorou zo zmlúv vymenovaných v § 1 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z., nie je vylúčená spod jurisdikcie tohto zákona. Odvolací súd berúc zreteľ na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania a požiadavku Európskej únie na ex offo súdnu kontrolu zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách, podrobil kontrole prednostne rozhodcovskú doložku. V zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (neprijateľná podmienka). Toto citované ustanovenie ods. 1 sa nevzťahuje iba na predmet plnenia, alebo na cenu plnenia (ods. 2). V ods. 3 Občiansky zákonník príkladmo demonštratívne vymenúva niektoré neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách. V ods. 4 zakotvuje, že neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Článok 1 písm. q) prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 účinnej od 21.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá predstavuje interpretačné pravidlo, za neprijateľnú zmluvnú podmienku odporúča aj „zmluvnú podmienku neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom, alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“. Smernica ako právny akt orgánov Európskej únie na rozdiel od Nariadenia pritom nemá priamu právnu záväznosť, ale všeobecne sa vyžaduje, aby výklad vnútroštátneho práva bol eurokonformný, teda aby súd vykladal vnútroštátne normy vo svetle európskych smerníc a to i v tom období, keď ich zásady neboli ešte do vnútroštátnych noriem inkorporované. ESĽP v rozsudku z 27.6.2000 vo veci navrhovateľa Océano Grupo Editorial SA nariadil, že národný súd je povinný počas použitia ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu než uvedená smernica (93/13/EHS o neprimeraných nečestných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách) interpretovať ich pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a účelu smernice. Požiadavka o výklad v zhode so smernicou žiada národný súd zvlášť podporiť výklad, ktorý by na jeho vlastný návrh nepovolil jurisdikciu naň delegovanú na základe neprimeranej, nečestnej podmienky. Súdny dvor Európskej únie vo veci „C40/08 Asturcom Telecomunicationes SL proti Cristina Rodrigeuez Nougueira“ označil za neprijateľnú zmluvnú podmienku tiež neprijateľné (vzdialené) miesto rozhodcovského konania, ktoré môže spotrebiteľa odradiť od uplatnenia svojich práv. Ako už bolo uvedené vyššie zmluvné strany dohodli rozhodcovskú doložku v bode 18. strany dohodli, že akékoľvek spory, nezrovnalosti, alebo nároky medzi zmluvnými stranami, vyplývajúce, alebo súvisiace s ustanoveniami zmluvy budú riešené s konečnou platnosťou rozhodnuté v písomnom rozhodcovskom konaní pred jedným z rozhodcov tam uvedených. Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu zmluvných strán rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc delegovali. Ako veľakrát i v tomto prípade je rozhodcovská zmluva vyjadrená iba v podobe rozhodcovskej doložky, ktorá splýva s ostatnými zmluvnými podmienkami v zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je ale význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu súkromná osoba rozhodne o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných strán, s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským súdom je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej veci akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces neuvedomuje. Okrem toho táto doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Predmetná rozhodcovská doložka, ktorá má založiť legitimitu pre exekučný titul znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami vo formulárovej zmluve ani nemal na výber. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým jej ustanoveniam, teda aj rozhodcovskému konaniu. V obdobnej veci ÚS SR v rozhodnutí IV.ÚS 55/2011 z 24.2.2011 zaujal stanovisko, že pokiaľ súd vyslovil názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je neprijateľná a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom, resp. že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ust. § 52 a nasl. OZ za použitia ich výkladu v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery súdov nemožno považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu základných práv sťažovateľa nedošlo. Ak teda podľa cit. rozhodnutia ÚS je neprijateľnou zmluvnou podmienkou rozhodcovská doložka, ktorá umožňuje výber žalobcu, či podá žalobu na rozhodcovskom alebo na štátnom súde, o to skôr ňou bude doložka ukladajúca spory riešiť výlučne pred rozhodcovským súdom, ako je tomu v danom prípade. Odvolací súd je preto toho názoru, že zmluvná podmienka dojednaná účastníkmi v podobe rozhodcovskej doložky podľa ktorej prípadné budúce spory prejedná výlučne určený rozhodcovský súd, čím núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu a zbavuje ho možnosti riešiť prípadné spory pred štátnym súdom, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a je teda neprijateľnou zmluvnou podmienkou, na ktorú musí súd v ktoromkoľvek štádiu konania z úradnej povinnosti (ex offo) prihliadať, pričom musí zabezpečiť, aby spotrebiteľ takouto neprijateľnou podmienkou nebol viazaný. Je zrejmé, že rozhodcovská doložka dojednaná účastníkmi v zmluve o úvere je v priamom rozpore s cit. ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka v aktuálnom znení. Keďže ale v čase uzavretia predmetnej zmluvy Občiansky zákonník citované ustanovenie, ktoré bolo zavedené až novelou účinnou od 1.1.2008 neobsahoval a v zmysle § 879j Občianskeho zákonníka vznik právnych vzťahov a nároky vzniknuté pred 1.1.2008 je potrebné posudzovať podľa doterajších predpisov, neprijateľnosť predmetnej zmluvnej podmienky odvolací súd vyslovil s použitím cit. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka za použitia jeho eurokonformného výkladu, s poukazom na vyššie uvedenú smernicu, závery Súdneho dvora EÚ i Ústavného súdu SR. Keďže predmetná rozhodcovská doložka, s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka je neplatná a keďže potom medzi zmluvnými stranami nebola platne uzavretá rozhodcovská zmluva v zmysle § 3 a nasledujúcich zák. č. 244/2002 Z.z., nebola ani založená právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať a rozhodnúť. Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol predložený ako exekučný titul je preto právne neúčinný nulitný ničotný, neschopný vyvolať právne následky. Exekučný titul je teda v rozpore so zákonom, v dôsledku čoho boli splnené podmienky § 44 ods. 2 Exekučného poriadku pre zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celosti. S poukazom na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania bolo potom už nadbytočným zaoberať sa ďalším obsahom zmluvy o úvere a prípadnou neprijateľnosťou ďalších zmluvných podmienok. Vychádzajúc z vyššie uvedeného zdôvodnenia, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým žiadosť o udelenie poverenia zamietol, ako vo výroku vecne správne, s použitím ust. § 219 O.s.p. potvrdil. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.