Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 21CoE/183/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2709201151 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 12. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Božena Husárová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2709201151.1 Uznesenie Krajský súd v Trnave vo veci exekúcie oprávneného: Profidebt Slovakia, s.r.o., IČO: 35 925 922, so sídlom Mliekarenská 10, 820 05 Bratislava, právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, proti povinnému: I. K., nar. XX.X.XXXX, bytom H. XXXX/X, I., o vymoženie pohľadávky výške 615,45 eur s prísl. a ďalších trov exekúcie za účasti súdneho exekútora JUDr. Branislava Plška o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Skalica č. k. 1Er/233/2009 -56 zo dňa 19. októbra 2011 t a k t o r o z h o d o l : Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým uznesením vyhlásil exekúciu za neprípustnú, zastavil ju a oprávnenému uložil povinnosť súdnemu exekútorovi zaplatiť náhradu trov exekúcie v sume 57,43 eur. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že na základe návrhu oprávneného súdny exekútor predložil súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre vymoženie istiny, príslušenstva a ďalších trov exekúcie v zmysle exekučného titulu - Rozhodcovského rozsudku sp. zn. UD - 317/08- MK zo dňa 22.9.2008 rozhodcu JUDr. Michala Krnáča. Po preskúmaní podmienok zákonnosti exekučného konania súd prvého stupňa dospel k záveru, že exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok zo dňa 22.9.2008 a bol vydaný na základe Dohody o uznaní dlhu č. 3719516074 v spojení s prislúchajúcimi Zmluvnými ustanoveniami, uzavretej medzi oprávneným a povinným dňa 28.4.2008, je nespôsobilým exekučným titulom, a to s poukazom na čl. 9 zmluvných ustanovení, v ktorom je obsiahnutá rozhodcovská doložka, ktorá nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná, pričom dáva možnosť výberu medzi štátnym a rozhodcovským súdom žalujúcej strane, avšak ak dôjde k výberu rozhodcovského súdu žalujúcim dodávateľom, je spotrebiteľ nútený sa podrobiť rozhodcovskému konaniu, čo je v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Obč. zák. neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá je podľa § 53 ods. 5 Obč. zák. neplatná. Na základe týchto skutočností súd prvého stupňa dospel k záveru, že neplatná rozhodcovská doložka nie je spôsobilá založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, takýto rozhodcovský rozsudok je y toho dôvodu nulitný a ako exekučný titul neúčinný, preto exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekučné konanie zastavil. Súd prvého stupňa na rozhodnutie aplikoval ust. § 41 ods. 2 písm. d) a § 57 ods. 1 písm. g) zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „EP“), § 53 ods. 1, 4 písm. r) a ods. 5, § 53 ods. 5, § 54 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 (Občiansky zákonník) a príslušné ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Rozhodnutie o trovách exekúcie zdôvodnil odkazom na ustanovenie § 196, § 200 ods. 2 a § 203 ods. 1 EP v spojení s § 14 ods. 1 a 2 a § 22 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení neskorších predpisov. Proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa podal oprávnený prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonnej lehote odvolanie a žiadal ho v celom rozsahu zrušiť. V odvolaní namieta predovšetkým zmätočnosť a nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa, vyslovil pochybnosti o zákonnosti postupu exekučného súdu pri vydaní poverenia na vykonanie exekúcie a pri vydaní napadnutého uznesenia a súčasne poukázal na nesprávnosť posúdenia veci súdom prvého stupňa po právnej stránke s tým, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní pochybil prekročením rozsahu svojej preskúmavacej činnosti zverenej mu exekučným poriadkom. Oprávnený poukázal na ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v súvislosti so skutočnosťou, že ak súd prvého stupňa vydal poverenie na vykonanie exekúcie, na základe ktorého mali byť naplnené aj formálne aj materiálne znaky, tým potvrdil znenie vyššie uvedeného ustanovenia. Taktiež pripomenul, že ku dňu vydania uznesenia nedošlo k žiadnej, pre toto konanie relevantnej zmene právnych predpisov. Odvolateľ sa vyjadril aj k Dohode o uznaní dlhu č. 3719516074 zo dňa 28.4.2008 s poukázaním na ustanovenie § 45 ods. 1 písm. c/ zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, na formálnu aj materiálnu stránku vykonateľnosti rozhodnutia a na posúdenie rozporu plnenia priznaného exekučným titulom ako plnenia objektívne možného, plnenia právom dovoleného a alebo plnenia v súlade s dobrými mravmi. Podľa oprávneného z tohto ustanovenia nevyplýva, že exekučný súd má právo preskúmavať právny dôvod, na základe ktorého sa v rozhodcovskom konaní plnenie uplatnilo a s poukazom na ust. § 40 ods. 1 zák. o rozhodcovskom konaní v znení do 30.6. 2009 a po 1.7.2009, v zmysle ktorého je povinnosť súdu zaoberať sa judikovaným plnením iba na základe žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Podľa odvolateľa súd prvého stupňa má rozlišovať medzi konaním vo veci samej a exekučným konaním, pretože preskúmavanie exekučného rozhodnutia podľa § 45 ods.1 písm. c) zák. o rozhodcovskom konaní len znamená, či plnenie, na ktoré zaväzuje rozsudok je možné, dovolené a v súlade s dobrými mravmi, a nie či zmluva ako právny úkon je možná, dovolená alebo v súlade s dobrými mravmi. Na základe týchto dôvodov preto odvolateľ nesúhlasí s tvrdením súdu prvého stupňa, ktorý zobral do úvahy pri rozhodovaní aj Dohodu o uznaní dlhu, keď súd vôbec nie je oprávnený o takejto dohode konať a rozhodovať, ale sa má zaoberať iba rozhodcovským rozsudkom. Tvrdenia súdu o rozpore rozhodcovskej doložky so zákonom odvolateľ označil za právne neopodstatnené. Z formulácie rozhodcovskej doložky totiž jasne vyplýva, že osoba podávajúca žalobu, ktorou môže byť tak veriteľ (dodávateľ), ako aj dlžník sa môže alternatívne rozhodnúť pre konanie pred všeobecným súdom, alebo pred rozhodcovským súdom a teda nevyžaduje sa od spotrebiteľa, aby postupoval len pred arbitrážou. Poukázal tiež na znenie § 53 ods. 4 písm. r) Obč. zák. a konštatoval, že predmetná rozhodcovská doložka toto ustanovenie plne rešpektuje, nakoľko nebráni spotrebiteľovi využiť v prípade sporu občianske súdne konanie a teda predmetné ustanovenie v žiadnom prípade nespôsobuje neplatnosť celej rozhodcovskej doložky. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len O. s. p.) po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 201, 204 O. s. p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 202 O. s. p., § 58 ods. 4 Exekučného poriadku), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa (§ 212 ods. 2 písm. a) O. s. p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne. Podľa § 219 ods. 1 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 O. s. p.) po preskúmaní napadnutého uznesenia a tiež predloženého spisového materiálu dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne. Z obsahu spisu vyplýva, že napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku (je tu iný dôvod, pre ktorý nemožno exekúciu vykonať) ju zastavil. Zároveň rozhodol o trovách exekúcie. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený odvolanie. Na rozhodcovské konanie sa rovnako vzťahuje základná zásada, podľa ktorej je porušením základného práva účastníka konania na spravodlivý proces vada konania spočívajúca v odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom, spôsobená postupom súdu (a to aj vada spočívajúca v osvojení si právomoci, ktorá mu nepatrí. Toto právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj článok 46 a nasledujúce Ústavy Slovenskej republiky - ústavný zákon SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd - oznámenie ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.. Z judikatúry Súdneho dvora ES vyplýva, že ochrana spotrebiteľa sa prejavuje aj výraznými zásahmi do možnosti ovplyvnenia následného vymáhania pohľadávok spôsobmi, ktoré sa javia ako rozporné so záujmom spotrebiteľa, a to dokonca v štádiu uplatnenia práva pred exekučným súdom. V rozhodcovských veciach sa podporuje zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku v záujme dosiahnutia ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, a to aj keď spotrebiteľ v rozhodcovskom konaní nenamietal rozhodcovskú doložku (rozsudok Súdneho dvora Oceano grupo editorial) a môže tak urobiť aj exekučný súd, ktorému to umožňuje práve ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní (ASTURCOM). Toto skúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok nebol, teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám vo veci rozhodoval. Tomuto záveru napokon prisvedčuje i doslovné znenie ust. § 35 zák. o rozhodcovskom konaní, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov. Už z tejto formulácie je zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne viazať všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku, pretože rozhodcovský súd je súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním. Je nezlučiteľné s povahou právneho štátu, aby boli súkromnoprávne orgány mocensky postavené plnohodnotne na roveň orgánov disponujúcim verejnou mocou. Súd prvého stupňa vyhodnotil príslušnú rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Obč. zák., pričom k uzatvoreniu predmetnej Dohody medzi oprávneným a povinným došlo dňa 28.4.2008 z čoho vyplýva, že v čase jej uzatvorenia bolo možné aplikovať vyššie uvedené zákonné ustanovenie, nakoľko neprijateľná podmienka vyžadujúca v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní (§ 53 ods. 4 písm. r)) sa stala súčasťou Občianskeho zákonníka a účinnou odo dňa 01. 01. 2008. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie, alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu, alebo exekučného titulu so zákona, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. V prejednávanej veci bolo potrebné vyriešiť si otázku viazanosti exekučného súdu rozhodcovským rozsudkom (vzťah § 35 zákona o rozhodcovskom konaní v spojení s § 159 O. s. p. k § 45 zákona o rozhodcovskom konaní) a jednak rozsah prieskumnej právomoci exekučného súdu vo fáze rozhodovania o udelení poverenia exekútorovi vo vzťahu k § 45 zákona o rozhodcovskom konaní (vzťah § 44 Exekučného poriadku k § 45 zákona o rozhodcovskom konaní). Otázku viazanosti exekučného súdu rozhodcovským rozsudkom je potrebné hľadať vo vzájomnom vzťahu § 35 ZoRK v spojení s § 159 O. s. p. a § 45 ZoRK. Z ustanovenia § 35 ZoRK plynie, že rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 ZoRK, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. Účinky právoplatného rozsudku v O. s. p. nie sú upravené. Teória však rozoznáva dvojaké účinky právoplatnosti: tzv. formálne a tzv. materiálne. Formálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, teda že žiadne opravné prostriedky už nemajú odkladný (suspenzívny) účinok. Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi, medzi ktorými má táto právoplatnosť účinky, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku, o ktorom nemožno znova konať, a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči všetkým orgánom. Materiálna právoplatnosť rozhodnutí ale nie je bezvýnimočná a z vážnych dôvodov existujú z nej výnimky. Určenie týchto dôvodov a rozsahu, v akom sa na účinky materiálnej právoplatnosti nemá prihliadať patrí zákonu, teda zákonodarcovi a súdom nepatrí skúmať vhodnosť, či nevhodnosť zákonodarcom zvoleného riešenia, pokiaľ nie je v rozpore s Ústavou SR, ústavnými zákonmi alebo medzinárodnými zmluvami, ktoré boli ratifikované a vyhlásené v súlade so zákonom. Vzhľadom na ustanovenie § 35 ZoRK, z účinkov materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku existujú výnimky rovnako, ako z účinkov materiálnej právoplatnosti súdnych rozhodnutí. Typickým prejavom takejto výnimky je ustanovenie § 40 ZoRK o žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Pokiaľ by totiž bolo ustanovenie § 35 ZoRK vykladané doslovne, potom by súd v konaní o tejto žalobe nemohol rozhodcovský rozsudok vôbec preskúmať, pretože by ním bol viazaný. Takýto výklad by však šiel zjavne proti zreteľne vyjadrenej vôli zákonodarcu, ktorý v § 40 ZoRK zakotvil oprávnenie súdu takýto rozhodcovský rozsudok preskúmať v rozsahu tam uvedenom. Z uvedeného dôvodu je preto potrebné i ustanovenie § 35 ZoRK (v spojení s § 159 O. s. p.) redukovať tak, že účinkami materiálnej právoplatnosti doručeného rozhodcovského rozsudku nie je viazaný súd, ktorý tento rozsudok preskúmava na základe žaloby podľa § 40 ZoRK. Vo vyššie uvedenom zmysle tak treba vykladať aj ustanovenie § 15 ZoRK. Toto ustanovenie v sebe zakotvuje osobitný prieskumný inštitút - prieskumnú právomoc exekučného súdu, resp. súdu rozhodujúceho vo veci výkonu rozhodnutia. V zmysle vyššie uvedených výkladov účinkov materiálnej právoplatnosti by však toto ustanovenie úplne stratilo svoj význam, ktorý mu dal zákonodarca zreteľným vyjadrením v jeho texte, a to umožniť exekučnému súdu odmietnuť exekučnú právnu ochranu nároku priznanému rozhodcovským rozsudkom, ktorý vykazuje niektorú z vád uvedených v § 45 ZoRK. Účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle § 35 ZoRK je tak potrebné na účely § 45 ZoRK vylúčiť vo vzťahu k exekučnému súdu. Exekučný súd je teda pri postupe podľa § 45 ZoRK oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, ako by materiálne právoplatný nebol - nie je ním teda viazaný v zmysle § 159 O. s. p. a môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 ZoRK aj čo do jeho materiálnej správnosti. Môže teda skúmať, či sú tu dôvody na zastavenie uvedené v § 268 O. s. p. (resp. § 57 Exekučného poriadku), či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a) alebo b) ZoRK, alebo či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Toto preskúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok nebol, teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval o týchto otázkach. Môže preto samostatne posúdiť, či vec je spôsobilá na rozhodovanie v rozhodcovskom konaní (§ 1 ods. 1 ZoRK), či v tejto veci bolo už vydané právoplatné rozhodnutie súdu alebo rozhodcovského súdu, ďalej posúdiť obsah povinnosti uloženej rozhodcovským rozsudkom z hľadiska jej objektívnej možnosti, súladu s právom alebo dobrými mravmi. Takéto posudzovanie je potom neoddeliteľne späté i s posúdením platnosti zmlúv, prípadne iných právnych úkonov, ktoré sú základom nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom, ktorý sa preskúmava, ako aj posúdením toho, či tento nárok riadne vznikol, existuje, je splatný a podobne. Zo spisu bolo zistené, že povinný, ako dlžník a oprávnený, ako veriteľ uzavreli dňa 28.4.2008 Dohodu o uznaní dlhu pod č. 3719516074, v ktorej sa povinný zaviazal splatiť pohľadávku vo výške 16.321,70,- Sk v 55 mesačných splátkach po 297,- Sk. Podľa obsahu zmluvy neoddeliteľnou súčasťou dohody sú Zmluvné ustanovenia. Z článku 9.2.1 týchto podmienok vyplýva, že akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky medzi účastníkmi tejto dohody vyplývajúce alebo súvisiace s ustanoveniami tejto dohody, s porušením, ukončením či neplatnosťou dohody a všetky spory alebo nároky vyplývajúce zo záväzkových vzťahov špecifikovaných v bode B a C tejto dohody, z ktorých záväzky spoludlžník uznal čo do dôvodu a výšky v článku 2 tejto dohody budú riešené a s konečnou platnosťou rozhodnuté v písomnom rozhodcovskom konaní pred jedným z tam uvedených rozhodcov a v prípade, že postupne alebo naraz nastane situácia, že ani jeden z hore uvedených rozhodcov nebude môcť prevziať funkciu rozhodcu v sporoch podľa tejto doložky, určí náhradného rozhodcu veriteľ. Z formy a obsahu tejto zmluvy je zrejmé, že sa jedná o tzv. „formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač formulára mal oprávnený už pripravenú a dopisoval do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa povinnej, pričom povinná obsah tejto zmluvy žiadnym podstatným spôsobom nemohla ovplyvniť ani neovplyvnila. Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31. 12. 1992 do 30. 6. 2007. Jeho ust. § 23a účinné v období od 1. 1. 2000 do 24. 11. 2004 zakotvilo tzv. typovú zmluvu, ktorou sa podľa citovaného zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia typová zmluva nesmie obsahovať a) neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä 1. podmienky, ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej služby, 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby s požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo podobnú zmluvu; b) podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi. S účinnosťou od 25. 11. 2004 (do 30. 6. 2007) citovaný zákon v § 23a definoval už spotrebiteľské zmluvy ako zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Nadväzne dňa 1. 7. 2007 nadobudol účinnosť nový zákon o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z.z., ktorý v pôvodnom znení v § 3 ods. 3 zakotvil, že každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka alebo aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje; aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Toto znenie bolo účinné až do novelizácie zák. č. 397/2008 s účinnosťou od 1. 11. 2008. V ostatnom znení má § 3 ods. 3 zák. č. 250/2007 Z.z. zakotvené, že každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách. Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. definoval spotrebiteľské zmluvy v ust. § 52 rozdielne v období od 1. 4. 2004 do 31. 12. 2007 a rozdielne v období od 1. 1. 2008. § 52 Občianskeho zákonníka v znení v období od 1. 4. 2004 do 31. 12. 2007 zakotvoval, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. S účinnosťou od 1. 1. 2008 Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu už definuje ako každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľom podľa ods. 3 cit. ust. je pritom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa ods. 4 cit. ust. je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Je nesporné, že predmetná zmluva je v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky spotrebiteľskou zmluvou. Odvolací súd berúc zreteľ na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania a požiadavku Európskej únie na ex offo súdnu kontrolu zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách, podrobil kontrole prednostne rozhodcovskú doložku. S účinnosťou od 1. 1. 2008 novelou vykonanou zák. č. 568/2007 Z.z. boli citované ustanovenia Občianskeho zákonníka novelizované nasledovne: V zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1. 1. 2008 spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa („ďalej len neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia, alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia za individuálne dojednané zmluvné podmienky sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. V ods. 4 potom zákonodarca demonštratívne vymenúva ustanovenia v spotrebiteľskej zmluve, ktoré sú neprijateľnými podmienkami. Výpočet táto novelizácia doplnila o písm. r), v zmysle ktorého za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Podľa ods. 5 tohto ustanovenia neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Podľa dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu cieľom úpravy je umožniť spotrebiteľovi rozhodnúť sa, kde uplatní svoje právo. Z cit. ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán zo spotrebiteľskej zmluvy je neprijateľná. Neprijateľnou sa stáva vtedy, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany. Článok 1 písm. q) prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. 4. 1993 účinnej od 21. 4. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá predstavuje interpretačné pravidlo, za neprijateľnú zmluvnú podmienku odporúča aj „zmluvnú podmienku neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom, alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“. Smernica ako právny akt orgánov Európskej únie na rozdiel od Nariadenia pritom nemá priamu právnu záväznosť, ale všeobecne sa vyžaduje, aby výklad vnútroštátneho práva bol eurokonformný, teda aby súd vykladal vnútroštátne normy vo svetle európskych smerníc a to i v tom období, keď ich zásady neboli ešte do vnútroštátnych noriem inkorporované. ESĽP v rozsudku z 27. 6.2000 vo veci navrhovateľa Océano Grupo Editorial SA nariadil, že národný súd je povinný počas použitia ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu než uvedená smernica (93/13/EHS o neprimeraných nečestných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách) interpretovať ich pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a účelu smernice. Požiadavka o výklad v zhode so smernicou žiada národný súd zvlášť podporiť výklad, ktorý by na jeho vlastný návrh nepovolil jurisdikciu naň delegovanú na základe neprimeranej, nečestnej podmienky. Súdny dvor Európskej únie vo veci „C40/08 Asturcom Telecomunicationes SL proti Cristina Rodrigeuez Nougueira“ označil za neprijateľnú zmluvnú podmienku tiež neprijateľné (vzdialené) miesto rozhodcovského konania, ktoré môže spotrebiteľa odradiť od uplatnenia svojich práv. Zákon explicitne nekonfrontuje navzájom inštitút dobrých mravov a inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané však tvoria základ hodnotového poriadku, čím sa dajú definovať dobré mravy a ak tomuto kritériu zmluvná podmienka nevyhovuje, prieči sa dobrým mravom. Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa, je neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória a prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej, rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi. (uznesenie Ústavného súdu SR z 24. 2. 2011, č. k. IV. ÚS 55/2011-19). Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu zmluvných strán rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc delegovali. Ako veľakrát i v tomto prípade je rozhodcovská zmluva vyjadrená iba v podobe rozhodcovskej doložky, ktorá splýva s ostatnými zmluvnými podmienkami v zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je ale význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu súkromná osoba rozhodne o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných strán, s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským súdom je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej veci akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces neuvedomuje. Okrem toho táto doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Predmetná rozhodcovská doložka, ktorá má založiť legitimitu pre exekučný titul znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte predtým podal žalobu na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami vo formulárovej zmluve ani nemal na výber. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým jej ustanoveniam, teda aj rozhodcovskému konaniu. Táto rozhodcovská doložka napĺňa znaky neprijateľnej podmienky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 53 ods.1 Obč. zák., pretože núti spotrebiteľa nenávratne a výhradne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu, aj keď si to spotrebiteľ výslovne neželá. V obdobnej veci ÚS SR v rozhodnutí IV.ÚS 55/2011 z 24. 2. 2011 zaujal stanovisko, že pokiaľ súd vyslovil názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je neprijateľná a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom, resp. že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ust. § 52 a nasl. Obč. zák. za použitia ich výkladu v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery súdov nemožno považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu základných práv sťažovateľa nedošlo. Vo svetle vyššie uvedenej argumentácie odvolací súd je toho názoru, že zmluvná podmienka dojednaná účastníkmi v podobe rozhodcovskej doložky podľa ktorej prípadné budúce spory prejedná rozhodcovský súd, čím núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu a zbavuje ho možnosti riešiť prípadné spory pred štátnym súdom, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a je teda neprijateľnou zmluvnou podmienkou, na ktorú musí súd v ktoromkoľvek štádiu konania z úradnej povinnosti (ex offo) prihliadať, pričom musí zabezpečiť, aby spotrebiteľ takouto neprijateľnou podmienkou nebol viazaný. Je zrejmé, že rozhodcovská doložka dojednaná účastníkmi v zmluve je v priamom rozpore s cit. ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka v aktuálnom znení. Keďže predmetná rozhodcovská doložka, s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka je neplatná a keďže potom medzi zmluvnými stranami nebola platne uzavretá rozhodcovská zmluva v zmysle § 3 a nasledujúcich zák. č. 244/2002 Z.z., nebola ani založená právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať a rozhodnúť. Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol predložený ako exekučný titul je preto právne neúčinný nulitný, neschopný vyvolať právne následky a preto nie je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ust.§ 41 Exekučného poriadku a výkon exekúcie na jeho podklade je neprípustný (Pozri rozhodnutie NS SR pod sp.zn. 3 M Cdo 20/2008). Poukazujúc na vyššie uvedené dôvody odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa správne rozhodol, keď exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju, preto napadnuté rozhodnutie ako vecne správne v zmysle § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p., ale povinnému náhradu trov konania nepriznal, pretože mu žiadne v odvolacom konaní nevznikli. Senátom odvolacieho súdu bolo toto rozhodnutie prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.