Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 24Co/56/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2709203478 Dátum vydania rozhodnutia: 04. 04. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2709203478.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a členov senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Petra Príbelská, PhD., v právnej veci navrhovateľky: P. H., nar. XX.X.XXXX, bytom M. R. N. XXX/XX, E., zastúpenej advokátkou: JUDr. Alena Arbetová, so sídlom Holíč, Nám. sv. Martina 3/A, proti odporcovi: W&W trade, s.r.o., so sídlom Potočná 306/54, Skalica, IČO: 36 279 463, o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Skalica zo dňa 24.11.2011 č.k. 2C/194/2009-150, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd v celom rozsahu zamietol žalobu navrhovateľky, ktorým sa po súdom pripustenej zmene návrhu domáhala, aby súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané navrhovateľke odporcom podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je neplatné a pracovný pomer u odporcu trvá naďalej, ako i zaplatenia náhrady mzdy za obdobie od 18.5.2009 do 30.10.2009 vo výške 1.584,- Eur a náhrady trov konania. Rozhodnutie súd s použitím ust. § 68 ods. 1 písm. b), ods. 2, § 70, § 15, § 47 ods. 1 písm. b), § 81 písm. a), b), e), § 38 ods. 1, 2, 4 a § 77 Zákonníka práce, vecne odôvodnil v podstate tým, že z vykonaného dokazovania vyplýva záver, že návrhu nie je možné vyhovieť. Súd pritom na základe výsledkov vykonaného dokazovania uzavrel, že odporca okamžite skončil s navrhovateľkou pracovný pomer podľa § 68 ods. 1 písm. b) platne, keď jeho právny úkon spĺňa tak formálne ako aj hmotnoprávne podmienky, keď okamžité skončenie pracovného pomeru bolo vyhotovené písomne a dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru za použitia výkladového pravidla obsiahnutého v § 15 Zákonníka práce bol dostatočne zrejmý a účinnosť doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru nastala podľa § 38 ods. 4 posledná veta Zákonníka práce v podobe jej odmietnutia prevzatia navrhovateľkou. Prvostupňový súd pritom skonštatoval, že navrhovateľka uplatnila neplatnosť skončenia pracovného pomeru v zákonom stanovenej dvojmesačnej lehote. Písomná forma tohto právneho úkonu bola nesporne zachovaná. Hoci odporca formuloval dôvod skončenia pracovného pomeru a to porušenie pracovnej disciplíny všeobecne ako nerešpektovanie príkazov nadriadeného a neospravedlnená absencia, súd dospel k záveru, že prejav tejto vôle odporcu, vzhľadom na okolnosti daného prípadu je objektívne všeobecne pochopiteľný, keď navrhovateľka počas trvania pracovného pomeru mala len jednu neospravedlnenú absenciu a to v piatok dňa 15.5.2009. Nemohol pritom zohľadniť sprievodný list okamžitého skončenia pracovného pomeru, v ktorom zamestnávateľ spresnil, že ide o neospravedlnenú absenciu v zamestnaní od 15.5.2009 do 17.5.2009. V druhom kroku prvostupňový súd posudzoval, či možno neospravedlnenú absenciu navrhovateľky v zamestnaní dňa 15.5.2009 považoval za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Súd bol toho názoru, že neospravedlnená absencia navrhovateľky v zamestnaní, keď mala na starosti celú prevádzku - pracovala sama a nemal ju kto zastúpiť je závažné porušenie pracovnej disciplíny, s ktorým je možné spájať sankciu spočívajúcu v okamžitom skončení pracovného pomeru. Súd sa pritom nestotožnil s argumentmi navrhovateľky, keď tvrdila, že odporca jej povedal, aby už viac do práce nechodila, nakoľko toto svoje tvrdenie ničím nepreukázala a tomuto tvrdeniu ani nič nenasvedčuje. V prípade ak by odporca navrhovateľke prikázal, aby do zamestnania v piatok 15.5.2009 neprišla, zabezpečil by jej zástup inou pracovníčkou, avšak jej zastupovanie riešil až dňa 15.5.2009, keď prišiel na pracovisko a navrhovateľka tam (ani do 10.30 hod.) nebola. Tvrdenie navrhovateľky, že sa v piatok do práce dostavila, pričom čakala pred barom, navrhovateľka ničím nepreukázala a svedkyňa Q. jej tvrdenie poprela. Ako ďalším sporným bodom sa prvostupňový súd zaoberal otázkou, či došlo k účinnému doručeniu okamžitého skončenia pracovného pomeru. Výpoveďami svedka L., svedkyne Q. ako i štatutára odporcu pána N. mal súd za preukázané, že v pondelok dňa 18.5.2009 bola navrhovateľka prítomná na pracovisku a odporca sa jej snažil odovzdať okamžité skončenie pracovného pomeru, pričom toto odmietla. Pokiaľ navrhovateľka tvrdila, že v pondelok v zamestnaní nebola, toto svoje tvrdenie súdu ničím nepreukázala. Účinky doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru teda nastali odmietnutím prijatia písomnosti. Následné doručovanie tejto listiny poštou potom už nebolo účinné i keď bolo doručované na poslednú zamestnávateľovi známu adresu trvalého bydliska navrhovateľky, avšak nebolo adresované „do vlastných rúk“. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podala prostredníctvom svojej právnej zástupkyne odvolanie navrhovateľka, ktorým sa domáhala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a návrhu v celom rozsahu vyhovel, alternatívne, aby rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ako odvolacie dôvody uviedla, že prvostupňový súd nedostatočne zistil skutkový stav veci, nevysporiadal sa s predloženými dôkazmi, ani s jej tvrdeniami a rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietala, že súd nedostatočne vyhodnotil výpovede svedkov navrhnutých zo strany navrhovateľky, pričom bral do úvahy len výpovede svedkov - zamestnancov odporcu, čím porušil zásadu rovnosti účastníkov občianskeho súdneho konania. Rozsudok je podľa odvolateľky zmätočný zameraný jednostranne len na dôkazy, ktoré sú v neprospech navrhovateľky a nezohľadňuje tvrdenia navrhovateľky, čím je porušené ústavné právo účastníka konať pred súdom. Formálne ako odvolacie dôvody označila dôvody obsiahnuté v ust. § 205 ods. 2 písm. a), b), f) ako i § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. Poukázala na to, že medzi účastníkmi bol od začiatku sporný dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru. Podľa navrhovateľky týmto dôvodom bolo vyplatenie výhry U. C. a podľa odporcu neuposlúchnutie príkazov zamestnávateľa a absencia dňa 15.9.2009. Dôvod skončenia pracovného pomeru podľa navrhovateľky bol pritom obsiahnutý už v samotnom návrhu predtým ako sa oboznámila s výpoveďami svedkov a s výpoveďou samotného odporcu. V písomnom vyhotovení okamžitého skončenia pracovného pomeru pritom nie je uvedené kedy prišlo k danému porušeniu pracovnej disciplíny a ani výkladom podľa § 15 Zákonníka práce sa nedá zistiť aký bol dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru. Z toho dôvodu je okamžité skončenie pracovného pomeru podľa odvolateľky neplatné. Skutočné dôvody odporca špecifikoval až na pojednávaní 8.10.2009 a to pokiaľ ide o nerešpektovanie príkazov nadriadeného, že navrhovateľka kúpila kvety od človeka, ktorý povedal, že sú to kvety pre odporcu. V tejto súvislosti poukázala na to, že cenu kvetov ihneď uhradila z vlastných finančných prostriedkov. Nemohlo podľa odvolateľky prísť ani k porušeniu pracovnej disciplíny z dôvodu neospravedlnenej absencie v dňoch 15.5. až 17.5.2009, nakoľko odporca navrhovateľke oznámil ešte 14.5.2009, aby odovzdala kľúče a nechodila viac do práce. Ak tak urobila, iba plnila príkaz zamestnávateľa a dňa 15.5.2009 priniesla a odovzdala kľúč. Ak teda navrhovateľka neprišla do práce z dôvodu, že rešpektovala príkaz svojho zamestnávateľa, ktorý jej zakázal nastúpiť do práce, ako aj skutočnosť, že jej bolo oznámené, že jej bolo zaslané okamžité skončenie pracovného pomeru na adresu jej trvalého bydliska, nemožno hovoriť o zavinenom závažnom porušení pracovnej disciplíny. Pýtala sa potom, že ak odporca neoznámil navrhovateľke ešte 14.5.2009, že jej dáva okamžité skončenie pracovného pomeru, prečo už v pondelok 18.5.2009 mal prichystanú túto listinu a z akého dôvodu nešiel za navrhovateľkou tak, ako to bežne robil, ale vyhľadal rovno pani Q.. Z toho potom podľa odvolateľky vyplýva, že odporca vedel, že navrhovateľka do práce nepríde a ani nechcel, aby do práce prišla. Namietala, že súd účelovo nebral do úvahy výpoveď svedka A. N., ktorý potvrdil, že odporca prišiel do garsónky, kde bývali a oznámil navrhovateľke, že z dôvodu nevyplatenia výhry U. C. končí s ňou pracovný pomer a žiada, aby tieto peniaze išla vypýtať a zaniesla ich do baru a na druhý deň aby doniesla kľúč do baru. Podľa navrhovateľky je na škodu veci, že pán C. zrazu úplne zabudol prečo navrhovateľka od neho tak úpenlivo prosila peniaze naspäť. Ak by odporca za navrhovateľkou neprišiel, nešla by bezdôvodne za U. C. a nepýtala od neho peniaze. Odvolateľka tiež spochybnila, že by dňa 18.5.2009 malo prísť k odovzdaniu okamžitého skončenia pracovného pomeru a ona toto odmietla prevziať. Namietala, že svedkovia L. aj Q., ktorí toto potvrdzovali, boli zamestnancami odporcu a preto neboli nezainteresovaní. Ich výpovede sú preto neobjektívne, skreslené a účelové. Tvrdila, že v pondelok 18.5.2009 v bare vôbec nebola. Odporca napriek tomu, že vedel kde býva, okamžité skončenie pracovného pomeru jej zaslal na adresu, kde sa dlhodobo nezdržuje a naviac neobsahovalo poznámku do vlastných rúk v rozpore s § 38 ods. 2 Zákonníka práce. Mimo kontextu bez bližšej argumentácie či zdôvodnenia v odvolaní uviedla tiež vetu, že súd neskúmal, či konanie odporcu nebolo ovplyvnené diskrimináciou navrhovateľky. Odporca odvolací návrh nepodal. K odvolaniu navrhovateľky doručil písomné vyjadrenie, ktorým navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil a odvolanie ako nedôvodné zamietol. Odvolanie označil za účelové s tým, že zástupkyňa navrhovateľky účelovo a jednostranne vykladá Zákonník práce. Poukázal na to, že opakovane bol nespokojný s pracovným nasadením a pracovnou morálkou navrhovateľky, ktorá bola nízka a nedostatočná, čo nakoniec vyústilo v tom, že sa rozhodla dňa 15.5.2009 nenastúpiť do práce a ohroziť tak chod prevádzky. Vymyslela si ničím nepodloženú konštrukciu, podľa ktorej s ňou mal byť skončený pracovný pomer z dôvodu, že neoprávnene vyplatila nejakej osobe výhru z hry vo výhernom hracom prístroji. Ignoruje pritom, že všetci zúčastnení, ktorí boli namieste prítomní potvrdili, že sa takáto skutočnosť nikdy nestala. Tvrdenie navrhovateľky nepotvrdila ani osoba, ktorej mala byť vyplatená výhra, rovnako ako to nepotvrdila ani svedkyňa Q.. Odporca tiež poprel tvrdenie odvolateľky, že by jej okamžité skončenie pracovného pomeru nebolo doručené zákonným spôsobom. Opätovne zopakoval, že konateľ spoločnosti sa ho pokúsil doručiť dňa 18.5.2009, kedy prišla navrhovateľka na pracovisko. Na túto listinu navrhovateľka reagovala podráždene a teatrálne s tým, že nič nepodpíše. Za tejto situácie bol prítomný aj svedok L., ktorý to potvrdil. Odporca si nevie predstaviť spôsob dokázania tejto skutočnosti inými osobami ako zamestnancami odporcu. Odvolanie navrhovateľky odporca považuje za nedôvodné a rozsudok okresného súdu za vecne a právne správny s prihliadnutím tiež na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave v danej veci. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), d) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok prvostupňového súdu je vecne správny, v dôsledku čoho sú splnené podmienky na jeho potvrdenie odvolacím súdom. Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav pokiaľ ide o zistené skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľkou uplatneného nároku a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľke. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, s poukazom na odvolacie argumenty navrhovateľky, sa potom žiada dodať nasledovné: V zmysle Občianskeho súdneho poriadku (§ 120 a nasl.) účastník má v konaní nielen povinnosť tvrdenia, ale i povinnosť označiť dôkazy na preukázanie ním tvrdených skutočností. Na tvrdenia účastníka je potom možné relevantne prihliadnuť len vtedy, ak tieto svoje tvrdenia preukázal predostretými dôkazmi. Dôkazné bremeno pritom spočíva na tom z účastníkov, ktorý určitú skutočnosť tvrdí a vyvodzuje z nej pre seba priaznivé procesné následky. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je v konaní preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) a to ani na základe navrhnutých dôkazov je pre účastníka neunesenie dôkazného bremena a tým pre neho nepriaznivé rozhodnutie súdu. Neobstojí preto tvrdenie navrhovateľky v odvolaní, že súd nezohľadnil jej tvrdenia. S poukazom na odôvodnenie prvostupňového súdu, s prihliadnutím na citovanú konštantnú judikatúru, i odvolací súd je toho názoru, že vzhľadom na to čo danému okamžitému skončeniu pracovného pomeru medzi účastníkmi prebiehalo i vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľka v tomto zamestnaní mala iba jedinú neospravedlnenú absenciu a to tú, ktorá bola dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru, ak zamestnávateľ v listine o okamžitom skončení pracovného pomeru uviedol nielen citáciu zákona, ale stručne skutkovo aj vymedzil dôvod ako „ospravedlnená absencia“, pričom naviac v sprievodnom liste spresnil, že sa jedná o absenciu v zamestnaní v dňoch 15.5. až 17.5.2009, objektívne medzi účastníkmi muselo byť skutkovo nepochybné čo bolo dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru a tento dôvod bol dostatočným spôsobom špecifikovaný tak, aby nebol zameniteľný. Ak potom prvostupňový súd uzavrel, že táto absencia bola závažným porušením pracovnej disciplíny a teda i relevantným dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru, bolo už potom nadbytočným skúmať aj druhý z uvedených dôvodov „nerešpektovanie príkazov nadriadeného“. Prvostupňový súd pritom správne z vykonaného dokazovania prijal záver, že navrhovateľka svoje tvrdenie, že v piatok dňa 15.5.2009 sa dostavila pred pracovisko ničím nepreukázala a teda neuniesla v tomto smere svoje dôkazné bremeno. Jej tvrdenie bolo vyvrátené nielen tvrdením odporcu, ale najmä zhodnými a neprotirečiacimi sa výpoveďami svedka L. a Q.. Rovnako z preukázanej skutočnosti, že odporca začal zabezpečovať zastúpenie neprítomnej navrhovateľky v piatok dňa 15.5.2009 až po 10.30 hod., keď prevádzka sa otvárala od 10.00 hod. vyplýva, že príchod navrhovateľky očakával a vyvracia to tvrdenie navrhovateľky, že jej už predtým zakázal nastúpiť do práce. Je pravdivé tvrdenie odvolateľky, že prvostupňový súd v preskúmavanom rozsudku necitoval výpoveď svedka A. N.. Tento svedok na pojednávaní pred prvostupňovým súdom ešte dňa 5.11.2009 uviedol, že v niektorú stredu v máji prišiel do garsónky, kde spolu s navrhovateľkou býval, odporca (zrejme konateľ), ktorý vytýkal navrhovateľke, že prečo vyplatila C. celú výhru a prečo mu z nej nezrazila 200,- Eur, že jej dá preto výpoveď a následne odišiel preč. Popoludní mal počuť telefonát, v ktorom opätovne odporca oznámil navrhovateľke, že jej dáva výpoveď a že má priniesť kľúče do baru. Ani z výpovede tohto svedka ale nevyplýva, že by konateľ odporcu oznámil, resp. prikázal, resp. zakázal navrhovateľke nastúpiť následne do zamestnania. Tvrdenie navrhovateľky v tomto smere teda nebolo v konaní preukázané. Odhliadnuc od toho v zmysle § 47 ods. 1 písm. b) zamestnanec je povinný vykonávať práce a to osobne podľa pracovnej zmluvy v určenom pracovnom čase a dodržiavať pracovnú disciplínu. Túto základnú povinnosť je teda zamestnanec povinný dodržiavať od vzniku pracovného pomeru až do jeho účinného skončenia. V piatok 15.5.2009 a ani nasledujúce dva dni pracovný pomer odporca s navrhovateľkou ešte neukončil a bola preto povinná si plniť pracovné povinnosti a teda i nastúpiť do zamestnania v určenom čase. To, že tak nekonala práve na pokyn zamestnávateľa, v konaní navrhovateľka nepreukázala. Odvolanie navrhovateľky neobstojí ani v tej časti, ktorou namieta riadne nedoručenie listiny o okamžitom skončení pracovného pomeru. Prvostupňový súd správne uzavrel, že výpoveďami nielen zástupcu odporcu, ale i svedkov L. a Q., ktoré boli v podstatnom zhodné a neodporovali si navzájom a preto nebol dôvod pochybovať o ich vierohodnosti, bolo nesporne preukázané, že odporca sa pokúsil o doručenie listiny o okamžitom skončení pracovného pomeru navrhovateľke v pondelok dňa 18.5.2009, keď sa dostavila na pracovisko a ona prevziať túto písomnosť bezdôvodne odmietla, v dôsledku čoho v zmysle § 38 ods. 4 Zákonníka práce je potrebné považovať povinnosť odporcu ako zamestnávateľa doručiť túto písomnosť za splnenú. Súd tiež správne uzavrel, že navrhovateľka neuniesla dôkazné bremeno preukázať svoje tvrdenie, že v tento deň sa na pracovisko vôbec nedostavila. Keďže účinky doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru nastali odmietnutím jeho prevzatia navrhovateľkou, nebolo už dôvodným zaoberať sa otázkou miesta, kde následne odporca ako zamestnávateľ nadbytočne túto písomnosť navrhovateľke zaslal. Keďže skutkové i právne závery prvostupňového súdu odvolací súd považoval v celom rozsahu za správne i s prihliadnutím na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako plne vecne správny, s použitím ust. § 219 ods. 1 a 2 O.s.p., včítane závislého odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého výroku o náhrade trov konania, potvrdil. V odvolacom konaní bol plne úspešný odporca a preto v zmysle § 142 ods. 1 v spojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. mu vzniklo právo na náhradu trov konania voči v odvolaní plne neúspešnej navrhovateľke. Odporca si ale náhradu trov odvolacieho konania návrhom v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil, preto mu ich náhrada odvolacím súdom nebola priznaná. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.