Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 24CoE/140/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2710205489 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 06. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anton Jaček ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2710205489.1 Uznesenie Krajský súd v Trnave, v právnej veci exekúcie v prospech oprávneného: CETELEM SLOVENSKO a.s., Bratislava, Panenská 7, IČO: 35 787 783, zastúpeného advokátom: JUDr. Marek Czompoly, advokát, Bratislava, Ventúrska 16, proti povinnej: A. C., bytom J., F. XXX/XX, vedenej pred Exekútorským úradom Bratislava, Koceľova 17 - súdny exekútor: JUDr. Jozef Kapronczai, pod sp. zn. EX 2596/2010, o vymoženie 668,25 Eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu v Skalici č.k. 2Er/1243/2010-8 zo dňa 26.1.2011, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že pri preskúmaní zmluvy o úvere aj všeobecných podmienok zistil, že v bode V. ods. 13 všeobecných podmienok je obsiahnutá rozhodcovská doložka, ktorá nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná. Táto rozhodcovská doložka síce dáva možnosť výberu medzi štátnym a rozhodcovským súdom žalujúcej strane. Tento výber je však daný tomu účastníkovi, ktorý začne konanie skôr. V praxi to býva dodávateľ resp. veriteľ, kto podá návrh na začatie konania proti spotrebiteľovi. Veriteľ na základe takejto doložky môže predložiť vec na prejednanie rozhodcovskému súdu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by inak bol príslušný. Ak dôjde k výberu rozhodcovského súdu žalujúcim dodávateľom, je spotrebiteľ nútený sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Podľa názoru prvostupňového súdu takáto rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka a podľa § 53 OZ je neplatná. Neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodovať a z tohto dôvodu je rozhodcovský rozsudok nulitný a ako exekučný titul je neúčinný. Na základe týchto skutočností preto prvostupňový súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol. Proti tomuto uzneseniu sa včas odvolal oprávnený a to s poukazom na § 205 ods. 2 písm. d) a písm. f) O.s.p., keď súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Ak prvostupňový súd prišiel k záveru, že v momente, ak sa oprávnený dovoláva svojho práva vzniknutého voči povinnému na rozhodcovskom súde na základe rozhodcovskej doložky a pokiaľ nie je možné, aby sa oprávnený (žalovaný - spotrebiteľ) súčasne domáhal svojho práva na súde všeobecnom, ide zo strany súdu o právny nonsens. Taktiež zo strany prvostupňového súdu ide o nesprávny výklad § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, lebo jeho zmyslom nie je zakázať rozhodcovské konanie, ale zákaz dohody o výlučnej povinnosti spotrebiteľa žalovať svoj nárok voči dodávateľovi na rozhodcovskom súde, ktorou by došlo k absolútnemu zamedzeniu prístupu spotrebiteľa všeobecnému súdu s nárokmi, ktoré mu prináležia. Taktiež poukazoval na nesprávny preklad Smernice 93/13/EHS v slovenčine. Oprávnený zdôrazňuje, že zo správneho prekladu textu smernice je zrejmé, že podľa Európskeho práva je neprijateľnou podmienkou len taká rozhodcovská doložka, ktorá spotrebiteľa núti žalovať svoj nárok na rozhodcovskom súde, ktorý svoju činnosť nevykonáva v medziach upravených právnymi predpismi. Právo žalovaného brániť svoje práva v konaní na rozhodcovskom súde je zachované v takom istom rozsahu, ako v konaní na všeobecných súdoch. Taktiež sa žalovaný môže domáhať na všeobecnom súde žalobou zrušenia rozhodcovského rozsudku. Prvostupňový súd sa vôbec nezaoberal napríklad aktivitou žalovaného, využitím jeho práva na žalobnú odpoveď a podobne. Suplovanie obrany subjektívneho práva povinného (žalovaného) súdom siaha až za hranicu prípustného. Oprávnený taktiež napáda exekučným súdom vymienenú právomoc na opätovné vecné preskúmanie úverovej zmluvy. Apeloval na odvolací súd, aby sa v odôvodnení vysporiadal aj s otázkou príslušnosti a právomoci exekučných súdov na opätovné vecné preskúmanie úverovej zmluvy. Pre rozsah prieskumnej pôsobnosti exekučného súdu vo vzťahu k rozhodcovským rozsudkom je v štádiu pred vydaním poverenia totožný s rozsahom prieskumnej pôsobnosti vo vzťahu k rozsudkom všeobecných súdov. Ani Smernica 93/13/EHS nezakladá právo spotrebiteľa na to, aby exekučný súd podrobil rozhodcovský rozsudok kontrole vecnej správnosti. Oprávnený tiež poukázal na skutočnosť, že pripustenie materiálnej kontroly rozhodcovského rozsudku v exekučnej fáze mimo predpokladaného obranného postupu by spôsobilo negatívne praktické následky. Vylúčil by sa tým predovšetkým akýkoľvek význam žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku v zmysle § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žiadal rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd príslušný na prejednanie odvolania (§ 10 ods. 1 O.s.p. a § 3 ods. 2 zák. č. 371/04 Z.z.), po zistení, že odvolanie podal účastník konania - oprávnený (§ 201 O.s.p. a § 37 ods. 1 Exekučného poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému bol tento opravný prostriedok prípustný (§ 202 O.s.p.), v zákonom stanovenej lehote 15 dní (§ 204 O.s.p.), ktoré má všetky náležitosti odvolania (§ 205 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), nenariaďoval na prejednanie odvolania pojednávanie (§ 214 O.s.p. v znení novely účinnej od 15.10.2008), oboznámil sa s návrhom, obsahom spisu, napadnutým rozhodnutím, odvolaním oprávneného a prišiel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť (§ 219 O.s.p.) a to z nasledovných dôvodov. Podľa § 44 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, alebo návrhu na vykonanie exekúcie, alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor v žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. Keďže odvolací súd je viazaný v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. rozsahom a dôvodmi odvolania oprávneného, bolo potrebné skúmať odvolanie oprávneného hlavne s ohľadom na rozsah prieskumu materiálnej a formálnej vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku, s ohľadom na skutočnosť, či zmluvný vzťah účastníkov bolo potrebné posudzovať podľa Obchodného zákonníka, alebo zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj z pohľadu rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky. Rozhodcovskému rozsudku zákon priznáva rovnaké účinky ako rozsudku všeobecného súdu (§ 35 Zákona o rozhodcovskom konaní). O význame materiálne právoplatnosti súdneho rozhodnutia niet žiadnych pochybností a tak, ako konštatuje Európsky súd pre ľudské práva, keď pripomína ustálenú judikatúru k čl. 6 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd „jedným zo základných aspektov právneho štátu je princíp právnej istoty, ktorý okrem iného vyžaduje, aby tam, kde súdy konečným spôsobom rozhodli, nebolo ich rozhodnutie ďalej spochybňované (porovnaj napr. Brumarescu proti Rumunsku)“. Európsky súd však na druhej strane vzápätí poukazuje na to, že „ak to odôvodňujú závažné okolnosti, je možné od tejto zásady upustiť (porovnaj Ryabykh proti Rusku). V prípadoch, kedy došlo k zrušeniu konečného a vykonateľného rozhodnutia z dôvodu odstránenia zásadného nedostatku, súd nevidel porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru (porovnaj napr. Protsenko proti Rusku)“. Zásada nezmeniteľnosti súdneho rozhodnutia teda nie je absolútna. Teória rozoznáva dvojaké účinky právoplatnosti a to tzv. formálne a tzv. materiálne. Kým formálna právoplatnosť je vždy bezvýnimočná, teda rozhodnutie buď je alebo nie je napadnuteľné riadnymi opravnými prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje omnoho väčšou flexibilitou. V právnom poriadku Slovenskej republiky je v tomto smere viacero príkladov, napr. § 7 Trestného poriadku, ktorý umožňuje orgánom činným v trestnom konaní neprihliadať na materiálnu právoplatnosť rozhodnutia vydaného iným orgánom verejnej moci (napríklad aj súdom v občianskoprávnej veci), podobne v občianskom súdnom konaní § 135 ods. 1 O.s.p. umožňuje súdu neprihliadať na právoplatné rozhodnutie v blokovom konaní napriek tomu, že podľa § 84 a nasl. zák. SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch je takéto rozhodnutie inak postavené na roveň každému inému rozhodnutiu o uznaní viny za priestupok, teda je materiálne právoplatné. Typickým prejavom takejto výnimky je aj ust. § 40 Zákona o rozhodcovskom konaní o žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku a preto je potrebné i ust. § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní (v spojení s § 159 O.s.p.) redukovať tak, že účinkami materiálnej právoplatnosti doručeného rozhodcovského rozsudku nie je viazaný súd, ktorý tento rozhodcovský rozsudok preskúmava na základe žaloby podľa § 40 Zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade rozhodcovského rozsudku Zákon o rozhodcovskom konaní naviac expressis verbis v § 45 upravuje prípady, kedy je možné rozhodcovský rozsudok preskúmať a to dokonca v exekučnom konaní. Podľa § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b) alebo písm. c) t.j. ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní je tak potrebné pre účely § 45 (ZRK) vylúčiť vo vzťahu k exekučnému súdu. Exekučný súd je teda pri postupe podľa § 45 ZRK oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol. Tomuto záveru napokon svedčí i doslovné znenie ust. § 35 ZRK, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov. Už z tejto formulácie je zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne viazať všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku, čo je pochopiteľné i s ohľadom na to, že rozhodcovský súd je - napriek výsledku svojej činnosti v podobe rozhodcovského rozsudku - súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním. Je preto nezlučiteľné s povahou právneho štátu, aby boli súkromnoprávne orgány mocensky postavené plnohodnotne na roveň orgánov disponujúcich verejnou mocou. Dôvody, pre ktoré sa má exekučné konanie zastaviť, napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku teda považoval zákonodarca za tak dôležité, že umožnil jeho preskúmanie a zvrátenie jeho účinkov. Dávku opatrnosti na strane zákonodarcu možno pričítať povahe procesu, v ktorom sa dosiahne rozhodcovský rozsudok. Rozhodcovské konanie, tak ako bolo vyššie uvedené, totiž nie je verejnoprávnym konaním. Toto napríklad skonštatoval aj Ústavný súd ČR (IV.ÚS 174/02), ktorý konštatoval, že „rozhodcovský súd nie je orgánom verejnej moci a preto ani jeho rozhodcovské rozhodnutia nemôžu byť rozhodnutím orgánu verejnej moci ... Jeho moc teda nie je delegovaná zvrchovanou mocou štátu, ale pochádza od vlastnej súkromnej moci strán určovať si svoj osud“. V týchto súvislostiach nakoniec dáva odvolací súd do pozornosti pripomienky Európskej komisie v právnej veci vedenej pred Súdnym dvorom Európskej únie C-76/10 Pohotovosť/Korčkovská, kde je uvedené, že „v prejednávanej veci sa nezdá, že by bolo problematické uplatnenie zásady res iudicata, keďže právo, dokonca povinnosť vnútroštátnych súdov zastaviť nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu zakotvuje už vnútroštátne právo. Riešenie, ktoré sú vnútroštátny zákonodarca zvolil v rámci procesnej autonómie členských štátov sa zdá byť v súlade s cieľom smernice 93/13/EHS a to zabezpečiť, aby nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách nezaväzovali spotrebiteľov. Pokiaľ sa ust. § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní uplatňuje aj na prípady, keď požadované plnenie je v rozpore s právom Únie, povinnosť vnútroštátneho súdu zastaviť exekučné konanie bez návrhu (ex offo) predstavuje dostatočné zabezpečenie uplatnenia tejto zásady.“ Z vyššie uvedeného odôvodnenia teda jednoznačne vyplýva, že exekučný prvostupňový súd mal právo skúmať aj právoplatný rozhodcovský rozsudok po jeho hmotnoprávnej stránke a preto sa odvolací súd ďalej zaoberal tým, či takéto skúmanie je možné už v štádiu rozhodovania o udelení poverenia. Tu je nutné konštatovať, že jednotný postup súdneho exekútora a exekučného súdu, pokiaľ ide o predkladanie veci súdu bez ohľadu na typ exekučného titulu, je zrejmý z ust. § 44 Exekučného poriadku. Podľa tohto ustanovenia po tom, ako súdny exekútor predloží súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, súd skúma, či okrem iného exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Ak súd zistí rozpor exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. To platí aj v prípade, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok. Ak teda zákon umožňuje preskúmať exekučný titul aj z iných ako procesných aspektov, súd tak musí urobiť už pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Neexistuje preto žiadny rozumný argument proti súdnemu prieskumu rozhodcovského rozsudku podľa § 45 ZRK už v štádiu rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia. Pojem „zastavenie“ je spravidla pojmom procesným (porovnaj napr. § 103 O.s.p.), zastavením sa konanie končí, ak nie sú splnené podmienky jeho začatia alebo ďalšieho postupu. V terminológii exekučného konania (i výkonu rozhodnutia) je však tento pojem širší. Z ust. § 57 EP totiž plynie, že exekúcia sa zastavuje nielen v prípadoch procesných, ale aj z dôvodov hmotnoprávnych. Ak sa preto v súvislosti s exekúciu používa pojem „zastavenie“, nemožno ho vykladať len v jeho procesnom význame, teda ako postup súdu pri zistení, že nie sú splnené podmienky (ďalšieho) konania. Naopak, dôvodmi „zastavenia“ exekúcie sú tiež prípady, kedy je exekúcia hmotnoprávne neprípustná (zakázaná). Preto ak § 45 ZRK hovorí o tom, že za tam uvedených podmienok je exekučný súd oprávnený „zastaviť exekúciu“, je potrebné preskúmať, či tam ustanovené dôvody „zastavenia“ sú dôvodmi hmotnoprávnymi alebo procesnoprávnymi. Procesnoprávnymi podmienkami exekúcie sú spôsobilí účastníci, právomoc a príslušnosť súdu, spôsobilý návrh (§ 38 až § 40 Exekučného poriadku) a listina, o ktorej oprávnený tvrdí, že je vykonateľným exekučným titulom (to, či skutočne aj je exekučným titulom je hmotnoprávnou podmienkou exekúcie, ktorú súd skúma pri rozhodovaní o udelení poverenia), prípadne listiny, o ktorých oprávnený tvrdí, že preukazujú prechod alebo prevod nároku. Všetky ostatné predpoklady exekúcie sú predpokladmi hmotnoprávnymi (materiálnymi), ktorých nedostatok síce nebráni začatiu a pokračovaniu exekučného konania, ale bráni prípustnosti exekúcie ako takej. Z uvedeného plynie, že súlad rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s § 45 ZRK je hmotnoprávnym predpokladom vykonania exekúcie. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku však súd musí zamietnuť návrh na udelenie poverenia, ak zistí „rozpor ... exekučného titulu so zákonom“. Exekučný súd je tak povinný už v tejto fáze konania prihliadnuť na to, či tu sú dôvody neprípustnosti exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku uvedené v § 45 ZRK. Nakoniec tento záver je aj v súlade so zásadou hospodárnosti exekučného konania (§ 6 v spojení s § 251 ods. 4 O.s.p.). Exekučný súd je v zmysle tejto zásady povinný v rámci svojich možností dbať o to, aby trovy exekúcie tak na strane súdneho exekútora, ako aj na strane účastníkov (a konečne i na strane súdu) boli čo najmenšie. Výklad, podľa ktorého by mal súd vydať poverenie pred súdneho exekútora aj vtedy, ak je zjavné, že exekučný titul - rozhodcovský rozsudok odporuje ust. § 45 ZRK a následne by mal exekučné konanie zastaviť, je s touto požiadavkou na exekučné konanie v priamom rozpore. Pokiaľ sa týka posúdenia, či v danom prípade je potrebné postupovať podľa Obchodného zákonníka alebo Zákona o spotrebiteľských úveroch, je nutné uviesť nasledovné. Oprávnený je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (čo potvrdil aj v odvolaní), oprávnený pri uzatvorení predmetnej zmluvy vystupoval v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka, a je i veriteľom v zmysle § 3 ods. 1 zákon č. 258/2001 Z. z. Naproti tomu povinný pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy nekonal v rámci svojej obchodnej činnosti, alebo inej podnikateľskej činnosti a preto je potrebné v zmysle § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka povinného ako fyzickú osobu považovať za spotrebiteľa a zároveň je spotrebiteľom i v zmysle § 3 ods. 2 zákon č. 258/2001 Z.z. Vzhľadom na to, že predmetnou zmluvou o úvere sa zaviazal oprávnený poskytnúť ako dodávateľ povinnému ako spotrebiteľovi dočasné peňažné prostriedky vo forme úveru a povinný ako spotrebiteľ sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, zmluva medzi účastníkmi spĺňa základné náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle § 2 písm. a) a b) zákon č. 258/2001 Z.z. Keďže zároveň zmluva uzavretá medzi účastníkmi nie je žiadnou zo zmlúv vymenovaných v § 1 ods. 2 zákon č. 258/2001 Z. z., nie je vylúčená spod jurisdikcie tohto zákona. A to aj napriek tomu, že účastníci predmetnú zmluvu o úvere uzavreli v zmysle § 497 Obchodného zákonníka i bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat flex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch má prednosť pred všeobecnou právnou úpravou, ktorou je v danom prípade obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi posudzovať podľa ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z. Pokiaľ sa týka rozhodcovskej doložky, v tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením súdu prvého stupňa, toto odôvodnenie považuje za správne, zmluva o úvere bola uzavretá 6.4.2009. S účinnosťou od 1.1.2008 novelou vykonanou zák. č. 568/2007 Z.z. boli citované ustanovenia Občianskeho zákonníka novelizované nasledovne: V zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1.1.2008 spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa („ďalej len neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia, alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia za individuálne dojednané zmluvné podmienky sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. V ods. 4 potom zákonodarca demonštratívne vymenúva ustanovenia v spotrebiteľskej zmluve, ktoré sú neprijateľnými podmienkami. Výpočet táto novelizácia doplnila o písm. r) v zmysle ktorého za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Podľa ods. 5 tohto ustanovenia neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Podľa dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu cieľom úpravy je umožniť spotrebiteľovi rozhodnúť sa, kde uplatní svoje právo. Z cit. ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán zo spotrebiteľskej zmluvy je neprijateľná. Neprijateľnou sa stáva vtedy, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany. Článok 1 písm. q) prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 účinnej od 21.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá predstavuje interpretačné pravidlo, za neprijateľnú zmluvnú podmienku odporúča aj „zmluvnú podmienku neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom, alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“. Smernica ako právny akt orgánov Európskej únie na rozdiel od Nariadenia pritom nemá priamu právnu záväznosť, ale všeobecne sa vyžaduje, aby výklad vnútroštátneho práva bol eurokonformný, teda aby súd vykladal vnútroštátne normy vo svetle európskych smerníc a to i v tom období, keď ich zásady neboli ešte do vnútroštátnych noriem inkorporované. ESĽP v rozsudku z 27.6.2000 vo veci navrhovateľa Océano Grupo Editorial SA nariadil, že národný súd je povinný počas použitia ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu než uvedená smernica (93/13/EHS o neprimeraných nečestných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách) interpretovať ich pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a účelu smernice. Požiadavka o výklad v zhode so smernicou žiada národný súd zvlášť podporiť výklad, ktorý by na jeho vlastný návrh nepovolil jurisdikciu naň delegovanú na základe neprimeranej, nečestnej podmienky. Súdny dvor Európskej únie vo veci „C40/08 Asturcom Telecomunicationes SL proti Cristina Rodrigeuez Nougueira“ označil za neprijateľnú zmluvnú podmienku tiež neprijateľné (vzdialené) miesto rozhodcovského konania, ktoré môže spotrebiteľa odradiť od uplatnenia svojich práv. Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu zmluvných strán rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc delegovali. Ako veľakrát i v tomto prípade je rozhodcovská zmluva vyjadrená iba v podobe rozhodcovskej doložky, ktorá splýva s ostatnými zmluvnými podmienkami v zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je ale význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu súkromná osoba rozhodne o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných strán, s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským súdom je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej veci akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces neuvedomuje. Okrem toho táto doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Predmetná rozhodcovská doložka, ktorá má založiť legitimitu pre exekučný titul znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte predtým podal žalobu na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami vo formulárovej zmluve ani nemal na výber. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým jej ustanoveniam, teda aj rozhodcovskému konaniu. V obdobnej veci Ústavný súd SR v rozhodnutí IV.ÚS 55/2011 z 24.2.2011 zaujal stanovisko, že pokiaľ súd vyslovil názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je neprijateľná a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom, resp. že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ust. § 52 a nasl. OZ za použitia ich výkladu v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery súdov nemožno považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu základných práv sťažovateľa nedošlo. Ako vyplýva zo všeobecných podmienok oprávneného a to konkrétne v časti V. ods. 13, kde sa hovorí „Táto zmluva, ponuka služieb klientovi, riešenie sporov sa riadi právnym poriadkom Slovenskej republiky. Zmluvné strany sa dohodli, že všetky spory vzniknuté z tejto zmluvy, vrátane sporov o platnosť, výklad alebo zánik zmluvy, sa budú rozhodovať v rozhodcovskom konaní pred jediným rozhodcom Stáleho rozhodcovského súdu pri Komerčnej rozhodcovskej spoločnosti a.s., so sídlom v Čadci alebo Rozhodcovského súdu v Bratislave so sídlom v Bratislave, Venturská 14. „Týmto nie je dotknuté právo navrhovateľa obrátiť sa s návrhom na začatie konania na príslušný súd Slovenskej republiky. Účastník, proti ktorému návrh smeruje, berie túto skutočnosť na vedomie a súhlasí s ňou bez výhrad“. Z takto znejúcej doložky je teda zrejmé, že doložka dáva účastníkom na výber len medzi Stálym rozhodcovským súdom pri Komerčnej rozhodcovskej spoločnosti a.s., so sídlom v Čadci alebo Rozhodcovským súdom v Bratislave a len následne uvádza možnosť a to len navrhovateľa obrátiť sa s návrhom na začatie konania na príslušný súd Slovenskej republiky. Vo svetle vyššie uvedenej argumentácie, odvolací súd je zhodne s prvostupňovým toho názoru, že zmluvná podmienka dojednaná účastníkmi v podobe rozhodcovskej doložky podľa ktorej prípadné budúce spory prejedná súd, podľa výberu žalobcu, čím v prípade podania žaloby dodávateľom núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu a zbavuje ho možnosti riešiť spor pred štátnym súdom, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a je teda neprijateľnou zmluvnou podmienkou, na ktorú musí súd v ktoromkoľvek štádiu konania z úradnej povinnosti (ex offo) prihliadať, pričom musí zabezpečiť, aby spotrebiteľ takouto neprijateľnou podmienkou nebol viazaný. Je zrejmé, že rozhodcovská doložka dojednaná účastníkmi v zmluve o úvere je v priamom rozpore s cit. ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka v aktuálnom znení. Keďže ale v čase uzavretia predmetnej zmluvy Občiansky zákonník citované ustanovenie, ktoré bolo zavedené až novelou účinnou od 1.1.2008 neobsahoval a v zmysle § 879j Občianskeho zákonníka vznik právnych vzťahov a nároky vzniknuté pred 1.1.2008 je potrebné posudzovať podľa doterajších predpisov, neprijateľnosť predmetnej zmluvnej podmienky odvolací súd vyslovil s použitím cit. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka za použitia jeho eurokonformného výkladu, s poukazom na vyššie uvedenú smernicu, závery Súdneho dvora EÚ i Ústavného súdu SR. Keďže predmetná rozhodcovská doložka, s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka je neplatná a keďže potom medzi zmluvnými stranami nebola platne uzavretá rozhodcovská zmluva v zmysle § 3 a nasledujúcich zák. č. 244/2002 Z.z., nebola ani založená právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať a rozhodnúť. V dôsledku toho je potom nutné uzavrieť, že predmetný rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania s analogickým použitím § 40 ods. 1 písm. a) ZORK, keďže absentuje platná a účinná rozhodcovská zmluva. Rozhodcovský rozsudok má teda v zmysle cit. § 45 ods. 1 písm. b) ZORK nedostatok uvedený v § 40 ods. 1 písm. a) a súd potom s poukazom na § 45 ods. 2 ZORK bol povinný aj bez návrhu ex offo predmetné exekučné konanie zastaviť. Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol predložený ako exekučný titul je preto právne neúčinný nulitný ničotný, neschopný vyvolať právne následky. S poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vo výroku vecne správne s použitím ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.