Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 9Co/95/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2104899995 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Barcajová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2104899995.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Barcajovej a členov senátu JUDr. Márie Klepancovej a JUDr. Andrey Moravčíkovej, PhD. v právnej veci žalobcu: A. O., narodený XX.XX.XXXX, bytom D. X, U., proti žalovanému: Vincent Fančovič - LUCIA, IČO 176 985 11, pôvodne s miestom podnikania Bučany 43, zastúpený JUDr. Štefanom Bugalom, advokátom, so sídlom J. Fándlyho 32, Trnava, o zaplatenie 9.958,18 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 26C/40/2004-294 zo dňa 23. novembra 2011 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom žalobu žalobcu zamietol s tým, že o náhrade trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 657, 658 ods. 1, § 517 ods. 2 OZ a o trovách konania rozhodol podľa § 151 ods. 3 OSP. Zmluva o pôžičke je neformálnou ale reálnou zmluvou, ktorou jedna strana (veriteľ) prenecháva druhej strane (dlžníkovi) veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje po uplynutí dohodnutej doby vrátiť veci rovnakého druhu. Pre uzavretie zmluvy o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom. Keďže táto zmluva je reálnym kontraktom, k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Vzhľadom na vyššie uvedené závery súdu, bolo tak ďalšie dokazovanie zamerané na reálne odovzdanie predmetu pôžičky, ktorú skutočnosť žalovaný v konaní popieral a na solventnosť žalobcu v čase uzavretia zmluvy o pôžičke. Žalobca uvádzal, že peniaze pre žalovaného mu požičali rodičia, ktorí mali peniaze vyplatené z poistiek a usporené zo mzdy s tým, že časť peňazí mali rodičia v hotovosti doma a časť na vkladných knižkách, zmluvu o pôžičke ukázal žalobca rodičom po jej podpísaní. Žalobca ďalej uvádzal, že jeho sestra vedela o pôžičke od rodičov, keď rodičia šetrili peniaze pre žalobcu a jeho sestru. Svedkyňa I. O. uviedla, že peniaze, ktoré poskytli žalobcovi, mali z úspor a z dedičstva po rodičoch jej manžela a uložené ich mali doma, nie v banke, ani na vkladnej knižke. Rovnako svedok M. O. uviedol, že peniaze poskytnuté žalobcovi boli ich celoživotné úspory, ktoré mali uložené doma, keďže svedok bankám neveril. Z uvedeného vyplýva rozpor v tvrdení žalobcu o uložení časti peňazí jeho rodičov na vkladnej knižke a v tvrdení rodičov žalobcu o uschovaní peňazí doma. Ďalej existuje rozpor aj medzi tvrdením žalobcu, že jeho sestra V. O. mala vedomosť o pôžičke, avšak V. O. v trestnej veci uviedla, že o pôžičke sa dozvedela až v januári 2005 od matky. Tiež bol zistený rozpor medzi tvrdením žalobcu, že zmluvu o pôžičke ukázal rodičom po jej podpise a tvrdením rodičov v trestnej veci, kde uviedli, že zmluvu o pôžičke im žalobca ukázal až po tom, čo ho žalovaný vyhodil z práce. Všetky uvedené rozpory vo výpovedi žalobcu a jeho sestry i rodičov viedli súd k pochybnostiam o pravdivosti tvrdení žalobcu o okolnostiach poskytnutia pôžičky žalovanému. Navyše v konaní bolo preukázané výpoveďou svedkyne V. G. a O. G., že v čase poskytnutia pôžičky si sám žalobca od V. G. požičal sumu 80.000,-Sk na kúpu motorového vozidla, čo nerobil sporné ani sám žalobca. Tiež bolo výpoveďou svedkyne V. G. a V. F. preukázané, že V. F. sama poskytla otcovi žalobcu menšie pôžičky v sume minimálne 1.500,-Sk a v sume 4.000,-Sk. Z výpovede svedka M. C. vyplynulo, že otec žalobcu sa mu sťažoval, že mu to finančne nevychádza. Z výpovede svedka M. B. vyplynulo, že otec žalobcu si v práci pýtal peniaz na pivo a žiadal požičať peniaze v sume 20,-Sk. Vychádzajúc z uvedených skutkových zistení nepovažoval súd za preukázané, že rodičia žalobcu mali v apríli 2002 k dispozícii sumu 300.000,-Sk. I keď žalobca predložil súdu poštové poukazy, z ktorých vyplýva, že rodičom žalobcu a sestre bola v rozmedzí rokov 1991 až 2000 vyplatená z poistiek celkom suma 113.850,-Sk, o existencii zvyšku peňazí nepredložil žalobca súdu žiadne dôkazy. Navyše z dedičského spisu tunajšieho súdu spisová značka 4D/396/2008 vo veci poručiteľa M. O., zomrelého XX.X.XXXX, bolo zistené, že pohľadávka rodičov voči žalobcovi z pôžičky poskytnutej žalobcovi, nebola zahrnutá do dedičstva, i keď podľa vyjadrenia samotného žalobcu v čase smrti otca existovala. Tiež z obsahu uvedeného spisu vyplynulo, že otec žalobcu mal ku dňu jeho smrti debet na účte vo výške 144,14 eura a vo výške 91,03 eura a dňa 2.12.2005 dokonca uzatvoril zmluvu o pôžičke s Consumer Finnace Holding, a.s. na sumu 41.691,37 Sk. Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť, t. j. povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie tvrdených skutočností. Procesný dôsledok spojený s dôkaznou povinnosťou môže mať za následok neunesenie dôkazného bremena. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie za predpokladu, že ním tvrdená skutočnosť nebola inak preukázaná, nepriaznivé následky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe ostatných vykonaných dôkazov. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie. Súd musí teda zo zákona preskúmať, či skutkové tvrdenia žalobcu sú dôvodné, a pokiaľ ich žalobca v konaní jednoznačne nepreukáže, nemôže sa na základe skutkového stavu uvedeného v návrhu domáhať zaplatenia požadovanej istiny s príslušenstvom. Podľa názoru súdu sa žalobcovi nepodarilo vôbec preukázať, že by mal k dispozícii v apríli 2004 od rodičov sumu 9.958,18 eura (pôvodne 300.000,-Sk), ktorú mal požičať žalovanému, keďže žalovaný túto skutočnosť v rámci obrany robil sporné. Naopak žalovaný produkoval dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia ohľadne nesolventnosti rodičov žalobcu, a to výsluch svedkov V. G., O. G., M. C., M. B., V. F., ktoré dôkazy zhodnotil súd vyššie. V konaní zistený skutkový základ neumožňoval súdu ustáliť vznik konkrétnej povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 9.958,18 eura, keď dospel k záveru, že žalobca nepreukázal v konaní existenciu pôžičky, resp. odovzdanie predmetu pôžičky žalovanému, keďže pôžička ako kontrakt reálny vzniká až odovzdaním predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi, a preto súd rozhodol v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad (neúspech v konaní) pričítal žalobcovi. Práve neunesenie dôkazného bremena zo strany žalobcu malo vecný dopad na výsledok sporu v podobe vydania meritórneho rozhodnutia, ktorým súd návrh zamietol ako neopodstatnený. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý s týmto rozhodnutím nesúhlasil a domáhal sa jeho zmeny tak, aby jeho žalobe bolo vyhovené. Nesúhlasil so záverom, že jeho rodičia nemohli mať reálne nasporenú sumu 300.000,- Sk. Poukázal na to, že dňa 17.03.2011 doložil pôvod celej sumy, dokonca z podkladov vyplýva, že mali doma viac ako 400.000,- Sk. Svedkyňu V. G. považuje za zaujatú, pretože súdu napísala list, ktorý konzultovala so žalovaným. Svedkyňa najprv uviedla, že po údajnej krádeži peňazí u nich doma nesmel do ich domácnosti chodiť a neskôr mu požičala 80.000,- Sk na kúpu vozidla. Svedok M. B. vypovedal k finančným pomerom rodiny, avšak s otcom pracoval až štyri roky po nesplatení pôžičky, čiže v roku 2002, kedy došlo k pôžičke, nemal žiaden kontakt s jeho otcom. Obdobne i svedok M. C. pracoval s jeho otcom až po pôžičke. Svedkyňa V. F. vypovedala, že ju odporca požiadal o sprostredkovanie prostredníctvom dcéry O. F. o vrátenie požičanej sumy. Tvrdenia žalovaného považoval za nepravdivé, pretože žalovaný klame. Preto žiadal svojmu odvolaniu vyhovieť. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne vyjadril, rozsudok súdu prvého stupňa navrhol ako vecne správny potvrdiť. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 201 OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný, (§ 202 OSP), preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako i konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo (§ 212 ods. 1 OSP) a to na odvolacom pojednávaní (§ 214 ods. 1 OSP) a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0, t.j. jednohlasne (§ 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z.z.). Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd v podrobnostiach poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, z ktorého je zrejmé, že súd prvého stupňa pre svoje skutkové zistenia vzal do úvahy skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaných dôkazov a prednesov účastníkov, že žiadne rozhodné skutočnosti, ktoré boli v tomto konaní vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli za konania najavo neopomenul, v hodnotení dôkazov nie je logický rozpor a vec je i správne právne posúdená. Odvolací súd plne sa stotožňujúc s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa ho v zmysle § 219 ods. 1 OSP potvrdil a s poukazom ods. 2 citovaného ustanovenia svoje rozhodnutie odvolací súd podrobnejšie neodôvodňuje. Odvolací súd na potvrdenie správnosti právnej úvahy súdu prvého stupňa len dopĺňa Z dôvodu potreby vyporiadania sa s odvolacími námietkami a pre zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia odvolací súd považuje za potrebné dodať nasledovné: Predmetom tohto konania je pohľadávka žalobcu voči žalovanému v sume 9.958,18 eura s príslušenstvom z dôvodu poskytnutia uvedenej sumy ako pôžičky, ktorá mala byť medzi účastníkmi uzavretá dňa 04.04.2002 v písomnej forme (č.l. 11 spisu). Podľa § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Podľa § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky. Zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze a dlžník berie na seba záväzok po uplynutí dohodnutej doby vrátiť veriteľovi veci rovnakého druhu. Podstatnými náležitosťami zmluvy o pôžičke je dohoda o: a) prenechaní veci (o ich reálnom odovzdaní), b) druhovom určení veci, c) povinnosti vrátiť veci rovnakého druhu d) určení času vrátenia. Subjektmi právneho vzťahu založeného zmluvou o pôžičke sú veriteľ a dlžník. Obvykle pri zmluvách o pôžičke dochádza k požičiavaniu finančných prostriedkov - peňazí, ktoré sú určené podľa druhu, tzn. ide o veci zastupiteľné. Pri pôžičke sa nevracajú tie isté veci, ale veci toho istého druhu. Poskytovanie peňažnej pôžičky je obvykle spojené s platením úrokov. Úrok je odplata za užívanie peňažnej požičanej sumy (istiny) a platí sa v určitom dohodnutom percente za určité obdobie. Od úrokov je potrebné odlišovať úrok z omeškania. Je to odlišný inštitút a predstavuje sankciu za omeškanie so splatením (vrátením) požičaného peňažného dlhu. Zákon pre zmluvu o pôžičke nepredpisuje nijakú formu, nevyžaduje sa osobitná forma a nie je povinnosť uzavrieť zmluvu o pôžičke písomnou formou, možno ju uzavrieť ústne, ale aj konkludentným spôsobom. Po uzavretí zmluvy o pôžičke je veriteľ povinný odovzdať dlžníkovi predmet pôžičky, napríklad peniaze a po uplynutí dohodnutej doby je dlžník povinný tieto veriteľovi vrátiť a to v takom istom množstve, ako boli požičané. Ak si účastníci dohodli úrok, je dlžník povinný uhradiť i dohodnutý úrok a veriteľ je povinný toto plnenie od dlžníka prijať. Zmluva o pôžičke zaniká splnením, tzn. splnením dlhu, čiže vrátením požičanej peňažnej čiastky a uhradením úrokov. V prejednávanej veci sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 9.958,18 eura s príslušenstvom titulom zmluvy o pôžičke uzatvorenej medzi účastníkmi konania dňa 4.4.2002 v písomnej forme. Žalobca uvádzal, že dňa 4.4.2002 poskytol žalovanému sumu 9.958,18 eura na rozvoj podnikateľskej činnosti, ktorú sumu sa zaviazal žalovaný vrátiť žalobcovi do 1.7.2003 s tým, že peniaze mal žalobca požičané od svojich rodičov I. O. a M. O.. Žalovaný sa bránil tvrdením, že nikdy s žalobcom neuzavrel žiadnu zmluvu o pôžičke a žalobca mu neposkytol peniaze v sume 9.958,18 eura. Žalovaný nepopieral skutočnosť, že podpis na pôžičke je jeho pravým podpisom, avšak tvrdil, že mu žalobca podvrhol čistý papier na podpis a dodatočne doplnil na listinu text zmluvy o pôžičke. Samotný fakt, že podpis žalovaného na zmluve o pôžičke je pravým podpisom žalovaného nebol v súdenom prípade sporným, navyše tento fakt vyplýva aj z listinného dôkazu - Znaleckého posudku č. p.: PPZ-1141/KEU- BA-EXP-2005 vyhotoveného dňa 12.7.2005 Kriminalistickým a expertíznym ústavom Policajného zboru v trestnej veci vedenej na tunajšom súde pod spisovou značkou 30T/36/2005. Čo sa týka veci trestného činu podvodu, ktorého sa mal dopustiť žalobca tak, že žalovanému dal podpísať čistý papier, ktorý následne zneužil na vypracovanie nepravdivej zmluvy o pôžičke na sumu 9.958,18 eura, bolo rozsudkom tunajšieho súdu číslo konania 30T/36/2005-258 zo dňa 15.1.2008 v spojení s uznesením tunajšieho súdu číslo konania 30T/36/2005-293 zo dňa 14.5.2009 a v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave číslo konania 5To/104/2009-299 zo dňa 12.10.2010 rozhodnuté tak, že žalobca bol oslobodený spod obžaloby, nakoľko nebolo dokázané, že sa tento skutok stal. Súd prvého stupňa konštatoval, že majetkovými pomermi žalobcu a jeho príbuzných mal preukázané, že finančnými prostriedkami, ktoré sa mali stať predmetom pôžičky, rodina žalobcu nedisponovala, preto vychádzal zo záveru, že zmluva o pôžičke, ktorá je neformálnou ale reálnou zmluvou, medzi účastníkmi nevznikla, pretože nedošlo k skutočnému odovzdaniu predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. S týmto záverom sa plne stotožňuje i odvolací súd, pretože zistenie, či došlo k odovzdaniu predmetu pôžičky žalovanému je pre posúdenie daného nároku rozhodujúce, keďže k uzavretiu zmluvy o pôžičke nedochádza len na základe dohody zmluvných strán o poskytnutí pôžičky, ale až skutočným odovzdaním predmetu pôžičky dlžníkovi (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30.06.2010 sp. zn. 3 Cdo 325/09). Zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne. V danom prípade mal súd prvého stupňa z vykonaného dokazovania preukázané, že žalobca si mal finančné prostriedky vypožičať od svojich rodičov, pričom v konaní preukázal z rokov 1996 až 2000 to, že v rodine mali k dispozícii viac ako 110.000,- Sk z plnení Slovenskej poisťovne, a.s. a z dedičstva po rodičoch nebohého otca žalobcu. Čo sa týka ostatných finančných prostriedkov do sumy 300.000,- Sk, žalobca s prihliadnutím na príjmy rodiny vyhotovil predpoklad finančných pomerov rodiny vzhľadom na zárobky oboch rodičov a schopnosť tieto ušetriť. Takýto reálny základ pre možnosť poskytnutia pôžičky v sume 300.000,- Sk odvolací súd v zhode s názorom súdu prvého stupňa nepovažuje za relevantný. Skutočnosť, že rodina mohla mať takéto finančné prostriedky, totiž nie je podložená žiadnym relevantným dôkazom, že ich aj reálne mala. Žalobcovi sa nepodarilo tieto skutočnosti relevantne preukázať, pretože ani vyplatenie určitých súm Slovenskou poisťovňou, a.s. nedáva ešte reálny predpoklad pre to, že rodina takýmito finančnými prostriedkami skutočne disponovala, že ich mala uložené doma a mohla ich požičať. Pritom žalobca i jeho rodičia tvrdili, že všetky finančné prostriedky mali sústredené vo svojej domácnosti, pretože bankám neverili. Pritom z obsahu dedičského spisu po nebohom otcovi žalobcu vyplýva, že tento mal kontakt s bankovými inštitúciami, pretože mal založený vo VÚB banke Flexi účet, v Slovenskej sporiteľne osobný sporožírový účet, bol mu poskytnutý spotrebný úver so splatnosťou 5 rokov, taktiež v roku 2007 uzavrel zmluvu o pôžičke Quatro, čím okrem tohto kontraktu je dôležitý i fakt, že tvrdenie žalobcu o tom, že rodičia peňažným ústavom nedôverovali, kontaktovali sa s bankami len v nevyhnutnom rozsahu, nie je celkom pravdivá, pretože ako tento úver, tak i hore uvedené výpisy z účtov nebohého otca žalobcu potvrdzujú, že rodičia žalobcu v peňažných ústavoch mali svoje účty, mali tu peniaze a napriek tomu, že podľa prepočtu žalobcu i po požičaní sumy 300.000,- Sk im mala zostať suma cca 100.000,- Sk, požičali si finančné prostriedky v banke(za úroky, i keď mali mať ešte cca 100 000,- Sk - č.l. 225, 226 sp.). Preto tvrdenie žalobcu o tom, že rodičia bankám neverili, peniaze v nich nemali uložené, resp. obmedzovali akýkoľvek kontakt, komunikáciu s bankami, sa javí byť nevierohodné a obsahom dedičského spisu po nebohom otcovi žalobcu i vyvrátené. I podľa názoru odvolacieho súdu žalobcovi sa nepodarilo v konaní preukázať, že disponoval finančnými prostriedkami, ktoré mal žalovanému pri podpise zmluvy o pôžičke odovzdať. Tvrdenie žalobcu, že jeho rodičia mali k dispozícii sumu 300.000,- Sk, resp. i viac, bolo podporené len tvrdením jeho rodičov, ktorí túto verziu žalobcu o pôvode peňazí potvrdzovali, avšak vzhľadom k tomu, že išlo o blízkych príbuzných žalobcu a boli vznesené dôvodné pochybnosti o tom, že rodina žalobcu takouto sumou mohla disponovať, ani odvolací súd nepovažuje v konaní za preukázané požičanie sumy peňazí 300.000,- Sk žalobcom žalovanému. Naproti tomu žalovaný preukázal výpismi z bankových účtov to, že disponoval finančnými prostriedkami potrebnými na podnikanie, bol osobou, ktorá skôr požičiavala peniaze blízkym ľuďom vo svojom okolí, jeho finančné problémy neboli v konaní preukázané, na jeho strane v danom období nebola preukázaná reálna potreba finančných prostriedkov, ktoré by bolo potrebné si vypožičať na podnikanie a obrana žalovaného v tom, že žalobcovi podpisoval viaceré listiny a tak sa mohlo stať, že podpísal i predmetnú zmluvu o pôžičke, sa preto javí byť reálna a spochybňujúca uzavretie zmluvy o pôžičke, z ktorej plnenia sa žalobca domáha v tomto konaní. Ani skutočnosti uvedené v odvolaní žalobcu nie sú spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Jeho spochybňovanie výsluchu svedkov (napríklad spolupracovníkov nebohého otca) nie je náležité, keďže svedkovia sa vyjadrovali najmä k celkovej majetkovej situácii nebohého otca žalobcu, prípadne jeho rodiny a i keď išlo o spolupracovníkov z obdobia po požičaní sumy 300.000,- Sk, svedkovia opisovali celkové majetkové pomery nebohého otca žalobcu a jeho spôsobu života, resp. výdavkov na občerstvenie a iné. S prihliadnutím na správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa i dostatočné odôvodnenie tohto rozhodnutia odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo veci samej ako vecne správny potvrdil, v plnom rozsahu si osvojujúc dôvody tohto rozhodnutia. Podľa § 224 ods. 4 OSP ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3, o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa. Pretože súd prvého stupňa vyslovil, že o náhrade trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (§ 151 ods. 3 OSP), súd prvého stupňa rozhodne i o trovách tohto odvolacieho konania. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.