Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 11Co/278/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2109217871 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 05. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2109217871.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudcov JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobcu: E.. D. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom F.. J. E. X, Q., zastúpený splnomocnencom: ULC Čarnogurský s.r.o., so sídlom Tvarožkova 5, Bratislava, proti žalovanému: W PRESS a.s., so sídlom Partizánska 2, Bratislava, IČO: 35 907 266, zastúpený splnomocnencom: advokátska kancelária JUDr. Roman Kvasnica, advokát, s.r.o., so sídlom Sad A. Kmeťa 24, Piešťany, o ochranu osobnosti a poskytnutie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 28. marca 2012, č.k. 16C/226/2009 - 1052, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania vo výške 143,27 eur titulom trov právneho zastúpenia do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, a to splnomocnencovi žalovaného. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa tento domáhal rozhodnutia, ktorým by súd žalovaného zaviazal uviesť, že „v čísle 21/2009 týždenníka .týždeň zo dňa 25.05.2009 boli o E.. D. J. uverejnené tri články „Podivný svet arcibiskupa J.", „J. tieň" a „Násilná smrť kňaza H.", v ktorých boli uvedené nepravdivé a osočujúce informácie o E.. D. J., ktoré hrubým spôsobom zasiahli do občianskej cti a ľudskej dôstojnosti E.. D. J.. Ako príloha článku „Násilná smrť kňaza H." bola neoprávnene použitá fotografia E.. D. J.. Tieto informácie boli nepravdivé a vydavateľstvo W PRESS a.s. sa za ich uverejnenie a neoprávnené použitie fotografie E.. D. J. a s tým súvisiace zásahy do občianskej cti a ľudskej dôstojnosti E.. D. J. ospravedlňuje." Zároveň žiadal zaplatiť žalobcovi sumu 50.000,- eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy. O trovách konania súd rozhodol tak, že žalobcovi uložil zaplatiť žalovanému trovy konania vo výške 2.566,81 eur do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 11, § 12 ods. 1 a 2, ako aj čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, keď na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba nebola podaná dôvodne. Z hľadiska posúdenia zásahu do ochrany osobnosti bolo potrebné konštatovať, že u žalobcu nedošlo k takej značnej ujme na ochrane jeho práv. Nie sú rozhodujúce jeho subjektívne pocity, resp. subjektívny názor svedkov. Nebol zistený taký zásah do práva na česť a dôstojnosť, ktorým by bola v značnej miere znížená dôstojnosť alebo vážnosť žalobcu v spoločnosti. Ani v samotnom konaní nebola spochybnená skutočnosť, že došlo k závažným pochybeniam vo vedení účtovníctva arcidiecézy, z ktorých mohli vzniknúť pochybnosti o nakladaní s finančnými prostriedkami. Nie je pritom rozhodujúce, či skutočne tieto okolnosti boli celkom preukázané (nejedná sa o žalobu na plnenie spornej čiastky), z hľadiska predmetu konania je rozhodujúce, či tieto pochybnosti existovali pred zverejnením článkov, ktorých základom bola práve okolnosť získania a použitia finančných prostriedkov z predaja pozemkov. Aj v prípade, že by sa neskôr preukázalo skutočne správne nakladanie s finančnými prostriedkami, s poukazom na uvedené a slobodu prejavu nie je daná zákonná prekážka na uverejnenie sporných informácií. Tu treba zdôrazniť zásady používané ESĽP, podľa ktorých sa má zásah do slobody prejavu posudzovať prísne a naviac hodnotiace úsudky považujú vysokú mieru ochrany a s týmito zásadami sa súd stotožnil. V časti publikovanie snímky žalobcu súd poukazuje na už citovanú zákonnú licenciu upravenú v odseku 3 - tzv. spravodajská zákonná licencia, podľa ktorej bolo možné podobizeň žalobcu ako verejne činnej osoby použiť, táto bola použitá primerane z hľadiska účelu v súvislosti s publikáciou vecí o záležitostiach cirkvi a nedošlo tým k zásahu do osobnosti žalobcu. Za daného stavu je potrebné komplexne z pohľadu ESĽP a Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd konštatovať, že nedošlo k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu. Z hľadiska vyššie uvedených zásad žalovaní uverejnenými článkami i obrazovou snímkou len publikovali buď citácie zo zdrojov, ktoré považovali za spoľahlivé a konali v dobrej viere, naviac za situácie, kedy tieto zdroje nezávisle od seba im informácie poskytli, alebo uvádzali odkaz na výpovede z vyšetrovacieho spisu. Jednalo sa o hodnotiace úsudky, ktoré požívajú vysokú mieru ochrany, na strane žalobcu sa jednalo vzhľadom na jeho postavenie o osobu, ktorá bola a je povinná zniesť vyššiu mieru kritiky a publikácie. Uvedené články neobviňovali žalobcu priamo z nezákonnej alebo inej činnosti vrátane homosexuality alebo iných aktivít napádaných v konaní. V článkoch došlo k zverejneniu informácií, ktoré pochádzali z viacerých zdrojov, a teda jednalo sa o prostriedok na informovanie verejnosti nie v snahe presvedčiť ju o tom, že sa skutočne jedná o pravdivé a overené informácie, ale o podozrivých skutočnostiach. Ako vyplýva z vyššie uvedených zásad, nie je možné spravodlivo od žalovaného požadovať, aby tieto informácie overil v celom rozsahu, to v konečnom dôsledku ani nie je reálne možné. V samotnom konaní z hľadiska zásahu do práv na ochranu osobnosti žalobcu žalovaný relevantným spôsobom vyvrátil jeho tvrdenia o jeho ujme označenými a predloženými dôkazmi, z ktorých nepochybne vyplýva, že podozrenie z nekalých praktík tu bolo a v podstate je aj dané. Nie je pritom rozhodujúce, či finančné prostriedky boli použité v prospech inej osoby, ale rozhodujúca je skutočnosť, že účtovníctvo bolo neprehľadné a mohlo tak vyvolať pochybnosti o nakladaní s finančnými prostriedkami. Žalovaný teda vyvrátil tvrdenia žalobcu, ktorý nepreukázal taký zásah do jeho osobnostných práv, ktoré by odôvodňovali podanie žaloby. Znova treba poukázať na vysokú mieru ochrany novinárov z pohľadu ESĽP tak, ako je uvedený. Zákonná ochrana je daná len ak vytýkané prejavy sú zásadne nepravdivé alebo pravdu skresľujúce. Kritika nie je neoprávnená, ak nie sú prekročené medze kritiky vecnej (opierajúcej sa o pravdivé skutočnosti a vychádzajúce z nich závery, ktoré tieto skutočnosti odôvodňujú), a ak je primeraná obsahom i formou. V danom prípade mal súd za to, že žalovaný zverejnením hodnotiacich úsudkov a čiastočne i oprávnenej kritiky pomerov v cirkvi len splnil svoju povinnosť na základe poskytnutých informácií. Treba prihliadnuť na skutočnosť, že je tiež povinnosťou novinárov o takýchto informáciách verejnosť informovať a v danom prípade nemožno konštatovať, že sa jednalo o prejavy zásadne nepravdivé alebo pravdu skresľujúce, čo vyplýva aj z vykonaných dôkazov. Zverejnenie pravdivého skutkového tvrdenia, ktoré sa netýka osobného súkromia fyzickej osoby, nemôže byť neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti, nakoľko zverejnenie pravdivých skutkových tvrdení je v súlade s verejným záujmom. Publikované články neobsahovali presvedčenie novinárov o skutočnostiach, ktoré boli uvádzané. Jednalo sa o informácie, ktoré im boli poskytnuté zo zdrojov, ktoré sa im javili objektívne ako hodnoverné, konali teda v dobrej viere a v presvedčení o potrebe informovať verejnosť o závažných podozreniach. Tu nemožno namietať prípadnú prezumpciu neviny, nakoľko žalobca nebol priamo obvinený zo spáchania protizákonnej činnosti. Nepochybne sa jednalo o hodnotiace úsudky, citáciu výpovedí v rámci policajného vyšetrovania a poskytnutých (v prípade u osoby p. F. i potvrdených) informácií. Takýto prístup objektívne nemohol uškodiť vážnosti, dôstojnosti a cti žalobcu. Samotné okrajové vyjadrenie ohľadne celibátu takisto nebolo žiadnym priamym útokom naviac s poukazom na skutočnosť, že samotné dodržiavanie celibátu nie je možné objektívne preukázať ani vyvrátiť. Pokiaľ sa podľa vyjadrenia samotného žalobu vo Vatikáne „musel očistiť", súd má za to, že z hľadiska jeho námietky poškodenia mena a povesti práve týmto si sám žalobca protirečí, keď na jednej strane namieta poškodenie svojho mena a povesti v cirkevných kruhoch a medzi veriacimi, na strane druhej práve v týchto kruhoch boli všetky okolnosti podľa jeho názoru vyriešené. Tu však závery Svätej Stolice nie sú záväzné pre konanie pred súdom, avšak vyvracajú tvrdenia žalobcu o poškodení jeho povesti a mena. Nepochybne sa potom jedná o jeho subjektívny pocit zásahu do jeho osobnosti. Tiež treba poukázať na skutočnosť, že práve spomenuté vyšetrovanie cirkevnými kruhmi nemalo pôvod výlučne v publikovaných článkoch, jednalo sa o informácie, ktoré sa šírili vzhľadom na počet zdrojov i inými prostriedkami. Nebolo ani preukázané, že sa tak stalo výhradne v príčinnej súvislosti s napadnutými článkami. Rovnako nebolo preukázané, aký konkrétny zásah do osobnosti žalobcu mali články spôsobiť. Naviac odchod žalobcu z jeho funkcie nebol dôsledkom publikácie týchto informácií (sám žalobca uviedol, že články boli publikované dva týždne pred jeho odchodom z funkcie - teda odchod bol nie v tejto súvislosti). Ako bolo uvedené, ani existencia zásahu do osobnostných práv (ktoré žalobca subjektívne pociťuje) nemusí nevyhnutne viesť k záveru o neoprávnenosti takéhoto zásahu, ak bol dôsledkom uplatňovania iného základného práva a vzhľadom na konkrétne okolnosti nepresiahol hranice primeranosti. Vytýkané prejavy nie sú zásadne nepravdivé alebo pravdu skresľujúce, publikácia takýchto skutočností je kritikou a oprávneným zásahom tlače proti spoločenským, resp. cirkevným nešvárom. Proti oprávnenej kritike, hodnotiacim úsudkom nie je možné použiť inštitút ochrany osobnosti o to viac, že k takej kritike je tlač oprávnená a povolaná. V danom prípade do osobnosti žalobcu nemohli tieto úsudky relevantným spôsobom zasiahnuť tak, ako to namieta. S poukazom na uvedené ďalšie návrhy žalovaného na dokazovanie súd nepovažoval za účelné a hospodárne, keď vykonané dôkazy boli na objasnenie a rozhodnutie veci postačujúce. Pokiaľ ide o majetkovú ujmu nebolo zistené, že by bola v značnej miere znížená dôstojnosť žalobcu alebo jeho vážnosť v spoločnosti ako to ukladá zákon. Naviac žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal požadovanú výšku. S poukazom na citované ustanovenie zákona táto pripadá do úvahy v prípade, že nepostačuje morálna satisfakcia, na ktorú podľa názoru súdu žalobcovi nárok neprislúcha. Ak by aj bola morálna satisfakcia priznaná, práve v časti majetkovej ujmy spočíva dôkazné bremeno na žalobcovi. V tomto smere nielenže žalobca nenavrhol a neoznačil žiadne dôkazy, súd ani nepovažoval za potrebné a hospodárne v tomto smere z úradnej povinnosti dôkazy vykonávať, keď v samotnom základe žalobe vyhovené nebolo a podmienkou pre priznanie majetkovej ujmy je skutočnosť, že morálna satisfakcia nie je postačujúca. Sám žalobca však v tejto časti žaloby samotnú výšku nemajetkovej ujmy nešpecifikoval a nezdôvodňoval, jeho vyjadrenie bolo len všeobecné a bez akejkoľvek konkretizácie a unesenia dôkazného bremena. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a vo veci úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania titulom trov právneho zastúpenia v sume 2.566,81 eur. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a jeho žalobe vyhovieť a uložiť žalovanému zaplatiť náhradu trov konania. Žalobca v prvom rade namietol, že písomné vyhotovenie rozsudku nespĺňa zákonom stanovené náležitosti pre rozsudok vymedzené v ust. § 157 ods. 2 O.s.p. Prvostupňový súd v rozsudku vykonal mnoho pochybení, uviedol mnohé skutkové nepravdy, ktoré považoval z neznámych dôvodov za pravdivé. Poukázal na to, že ani predmetné nesprávne skutkové zistenia súdu však nepotvrdzujú rozhodujúcu skutočnosť pre toto súdne konanie, a to skutkové tvrdenie žalovaného o prevode 500 miliónov žalobcom na účet R. F.. Súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, keď dospel k záveru, že: 1. Skutkové tvrdenie o prevode 500 miliónov malo reálny základ, 2. Ak novinári konali v dobrej viere s náležitou starostlivosťou, ak vyvinuli dostatočnú snahu preveriť pravdivosť tvrdenia, ak dali priestor na vyjadrenie dotknutej osobe a ak použili náležité formulácie, podľa názoru súdu nemôžu byť zodpovední ani vtedy, ak sa ich tvrdenie ukáže nepravdivým, 3. Z tohto skutkového tvrdenia vychádzajúce hodnotiace úsudky autorov jednotlivých článkov boli oprávnenou kritikou žalobcu, pričom žalobca ako vysoký predstaviteľ cirkvi mal podľa názoru súdu povinnosť znášať i kritiku, silnejšie výrazy a myšlienky, ktoré určitým spôsobom zasahujú do jeho osobnosti, 4. Zverejnenie skutkových tvrdení je v súlade s verejným záujmom, 5. V danom prípade však uverejnenými informáciami a kritikou nedošlo k zásahu do takej miery, aby zásadným spôsobom znížili žalobcovu česť, dôstojnosť a postavenie, 6. Autori článkov postupovali v dobrej viere a vychádzali z dôveryhodných zdrojov, pričom podľa názoru súdu je postačujúca pochybnosť novinárov o nakladaní s finančnými prostriedkami cirkvi, 7. Článok „Násilná smrť kňaza H." neindikuje súvis medzi smrťou tejto osoby a osobou žalobcu, pričom podobizeň žalobcu bola použitá zákonným spôsobom. Súd sa rovnako nezaoberal právnym posúdením nasledovaných otázok, hoci sa ich posúdením zaoberať mal: 1. Vyjadrovanie sa o ľubovoľnej sexuálnej orientácií, aj keď v rovine hodnotiacich súdov, je zásahom do osobnostných práv, pokiaľ sa neudeje na základe vysloveného súhlasu dotknutej osoby, 2. priame obvinenie so spáchania trestného činu porušuje zákonnú prezumpciu neviny a 3. útok na žalobcu je rovnako útokom na katolícku cirkev, pričom pri vyjadrovaní sa o náboženstve a v religióznych otázkach je potrebné používať v médiách obzvlášť úctivé, rešpektujúce a neurážlivé formulácie. Uviedol, že skutkové tvrdenie o prevode 500 mil. Sk nemá reálny základ, pričom ide o konštrukcie novinárov na základe tvrdení svedka M. E., ktoré tento ani vo svojej výpovedi pred súdom dňa 19.04.2011 nebol schopný relevantným spôsobom špecifikovať. Poukázal na to, že novinári žalovaného nekonali v dobrej viere a s náležitou starostlivosťou nevyvinuli dostatočnú snahu preveriť pravdivosť tvrdenia, dali priestor na vyjadrenie dotknutej osobe v minimálnom rozsahu a nepoužili náležité formulácie. Z obsahu vyjadrení žalovaného, ani zo svedeckých výpovedí svedkov U., U. a E. nebol preukázaný dôsledný postup žalovaného pri zverejňovaní sporných informácií v súlade s etikou žurnalistiky a už vôbec nie v súlade s požiadavkami definovanými judikatúrou ESĽP. Pokiaľ sa vychádza z predpokladu, že informácie pochádzajú z nemenovaných zdrojov a súčasne informácie, ktoré nemenované zdroje žalovanému poskytli, boli v čase ich poskytnutia nepodložené, o čom žalovaný mal vedomosť, ktorú v konaní nepoprel, je neprípustné vyvodzovať a dospieť k záveru, že žalovaný konal v dobrej viere a s náležitou starostlivosťou postupoval pri preverovaní sporných informácií. Domnieval sa aj na základe ďalších skutočností a prepojení o spoločnom vystupovaní svedka p. arcibiskupa T. a žalovaného, že žalovaný konal pri zverejnení nepravdivých tvrdení o žalobcovi úmyselne, nedobromyseľne a preukázateľne v rozpore s dobrou mierou a náležitou starostlivosťou. Žalovaný mal výlučne záujem na vyvolaní senzácie za účelom zvýšenia čítanosti svojho časopisu, pričom sa ani len nepokúsil o vyvážené informovanie o pravdivých skutočnostiach. Na základe uvedených dôvodov a predloženého dôkazu nepravdy v konaní považoval vzhľadom na dôsledky spôsobilosti takýchto skutkových tvrdení zasiahnuť do jeho osobnej sféry konanie novinárov žalovaného pred ich zverejnením za nedobromyseľné, osočujúce, odporujúce pravidlám etiky žurnalistiky preverovať pravdivosť akýchkoľvek poskytnutých informácii, či už zo známych alebo anonymných zdrojov, ktoré zároveň ich formuláciou nepripúšťali aspoň čiastočnú nepravdivosť prezentovaných skutkových tvrdení, hoci preukázateľné podklady na takéto skutkové tvrdenia žalovanému pred ich zverejnením poskytnuté neboli, o čom žalovaný vedomosť mal. Namietol, že súd prezentovaným právnym posúdením poskytol neprimeranú, extenzívnu až absolútnu ochranu slobode prejavu. V prejednávanom prípade sa nejednalo len o kritiku, ale o obvinenie z trestno-právneho konania a škandalizáciu osoby žalobcu. Poukázal na to, že hodnotiace súdy nie sú podľa jeho názoru prípustné tam, kde sa nič nestalo, pričom verejným záujmom nemôže byť škandalizácia akejkoľvek osoby, v jeho prípade necitlivým spôsobom, spochybnením jeho celoživotnej služby v prospech cirkvi, veriacich, ale i spoločnosti bez akéhokoľvek opodstatnenia na základe nepravdivého skutkového tvrdenia. Záver súdu, že dotknutý článok a použitá fotografia žalobcu nezasiahli do jeho práva na ochranu osobnosti považoval za arbitrárny. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý navrhol napadnutý rozsudok z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdiť. Bol toho názoru, že prvostupňový súd svojim postupom neodňal žalobcovi možnosť konať pred súdom, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil. Namietol, že žaloba žalobcu zo dňa 14.08.2009 obsahuje petit formulovaný iba všeobecne, nepresne, bez možnosti jeho prebratia do rozsudku súdu. Taktiež uviedol, že žalobca sa v konaní domáha náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 50.000,- eur bez označenia dôkazov preukazujúcich potrebu výnimočného subsidiárneho priznania nemajetkovej ujmy v peniazoch. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - účastník konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny. Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 16C/226/2009 je ochrana osobnosti žalobcu a poskytnutie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd žalobu žalobcu zamietol a rozhodol o trovách konania. Odvolateľ odvolanie odôvodnil tým, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, nakoľko napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný, súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d) O.s.p.) a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). Odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. je daný, ak výsledok hodnotenia dôkazov súdom prvého stupňa nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 132 O.s.p., pretože súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo súd nezohľadnil rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a vyšli počas konania najavo, alebo v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli najavo inak, z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti a vierohodnosti je logický rozpor, alebo ktoré odporujú ustanoveniam § 122 až § 135 O.s.p. Odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. je daný, ak súd prvého stupňa posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, prípadne právnu normu, síce správne určenú, nesprávne vyložil a nesprávne aplikoval. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým sa znemožní účastníkovi konania realizácia procesných práv, ktoré mu občiansky súdny poriadok priznáva, pričom odňatie možnosti konať pred súdom je relevantné vtedy, ak išlo o postup nesprávny (uvažované z hľadiska zachovania postupu súdu určeného zákonom alebo ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi), a ak sa postup súdu prejavil v priebehu konania, a tiež pri rozhodovaní. Nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa uskutočňuje v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavuje predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu ako vyplývajú z článku 36 a nasledujúcich Listiny základných práv a slobôd, ako aj článku 46 Ústavy SR. Jedným z týchto princípov predstavujúcim súčasť práva na riadny proces a vylučujúcim svojvôľu pri rozhodovaní je i povinnosť súdov svoje rozhodnutia odôvodniť (§ 157 ods. 1 O.s.p.), a to spôsobom zakotveným v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p. Z odôvodnenia rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. V prípade, ak sú právne závery súdu v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba považovať takéto rozhodnutie za rozhodnutie v rozpore s článkom 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj článkom 46 Ústavy SR. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozhodnutia, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil, pričom postupom súdu prvého stupňa nedošlo k odňatiu možnosti konať pred súdom, nakoľko napadnutý rozsudok je odôvodnený v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvého stupňa obsiahnutými v odôvodnení napadnutého rozsudku, pričom v podrobnostiach na ne odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Fyzická osoba má právo domáhať sa najmä, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Z ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že predpokladmi úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je skutočnosť, že došlo k neoprávnenému zásahu, a ďalej, že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na právach chránených ustanoveniami § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom musia byť splnené oba tieto predpoklady, aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je právo fyzickej osoby domáhať sa ochrany a povinnosť subjektu zásahu znášať súdom uloženú sankciu. Pre priznanie finančnej náhrady sa vyžaduje aj vznik nemajetkovej ujmy na osobnosti fyzickej osoby, predstavujúci zníženie jej dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere a príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom a vznikom tejto ujmy. Jej výšku v takomto prípade určuje súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Dokazovanie musí súd zamerať na konkrétne skutkové zistenia, vyjadrujúce stupeň závažnosti nemajetkovej ujmy, vzniknutej v tom - ktorom konkrétnom prípade - dopad zásahu na osobné a rodinné pomery subjektu ochrany, pracovné a spoločenské súvislosti, miestne a časové hľadiská zásahu, ako aj na všetky ostatné relevantné skutočnosti, ktorých súhrn tvorí „okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práva" (spôsob, forma, prostriedky zásahu, stupeň nepravdivosti a difamie, oblasť sféry života fyzickej osoby, do ktorej sa neoprávnene zasiahlo a pod.). Občiansky zákonník v ustanovení § 11, podľa ktorého fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy, zabezpečuje každej fyzickej osobe širokú ochranu jej osobnosti bez akýchkoľvek obmedzení vyplývajúcich z odlišností daných pôvodom, pohlavím, rasou, náboženstvom, národnosťou, vzdelaním, jazykom či povolaním. Ochranu osobnosti poskytuje tým, že zakotvuje všeobecnú zásadu ochranu osobnosti (viď všeobecný poukaz na ochranu osobnosti) a že ju ďalej dopĺňa neúplným výpočtom príkladov typických hodnôt osobnosti fyzickej osoby, ktorých sa ochrana týka (viď uvedeným ustanovením za slovom „najmä" podaný výpočet niektorých hodnôt osobnosti fyzickej osoby, ktoré spolu s ďalšími hodnotami, v zákone výslovne neuvedenými, medziiným napríklad právom na osobnú slobodu, vytvárajú jej celistvý obsah). Osobnosť fyzickej osoby môže byť vo všeobecnosti dotknutá buď tak, že sa zasiahne len do jednej, jej súčasť tvoriacej hodnoty (napr. len právo na ochranu mena), alebo tiež tak, že jedným zásahom sa súčasne porušia alebo ohrozia viaceré hodnoty osobnosti fyzickej (napr. právo na česť a dôstojnosť spolu s právom na ochranu súkromia a osobnej slobody). Vzhľadom na mnohotvárnosť jednotlivých stránok osobnosti fyzickej osoby a rozmanitosť životných situácií, do ktorých osobnosť vstupuje, zákon nepodáva výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu byť dotknuté chránené osobnostné práva fyzickej osoby, ale stanovuje len znaky, pri danosti ktorých treba určité konanie považovať za zásah do osobnosti. Prvým zo znakov uvedených vyššie je objektívna spôsobilosť zásahu vyvolať nemajetkovú ujmu, spočívajúcu buď v porušení, alebo i len ohrození osobnosti fyzickej osoby. O danosti tohto znaku možno hovoriť vždy vtedy, ak zásah do cti alebo dôstojnosti fyzickej osoby je v konkrétnom prípade objektívne so zreteľom na všetky okolnosti prípadu spôsobilý ohroziť uvedené chránené hodnoty ľudskej osobnosti. Pri konštrukcii, ktorá bola zvolená v ustanovení § 11 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka nie je významná subjektívna stránka (t.j. to, ako určitá fyzická osoba zo svojich subjektívnych hľadísk vníma určité konanie a jeho dôsledky). Znak objektívnej spôsobilosti zasiahnuť do chránených osobnostných práv je preto daný vždy vtedy, ak ide o také konanie, ktorého dôsledky by v rovnakej situácii negatívne pôsobili na každú inú fyzickú osobu ako nebezpečenstvo zníženia jej vážnosti u spoluobčanov a tým aj nebezpečenstvo nepriaznivého ovplyvnenia jej uplatnenia v spoločnosti. So zreteľom na to, že právna úprava ochrany osobnosti v právnom poriadku Slovenskej republiky je založená na už spomenutom objektívnom princípe, nevyžaduje sa, aby na strane pôvodcu zásahu existoval úmysel priamy alebo nepriamy, alebo nedbanlivosť či už vedomá alebo nevedomá. V dôsledku toho môže byť uvedený znak daný aj v prípade mimovoľného konania alebo konania zo žartu a napokon aj konania v dobrej viere, pri ktorom si konajúci neuvedomuje objektívnu spôsobilosť svojho konania zasiahnuť do osobnosti inej fyzickej osoby (napr. ak je osobne presvedčený o pravdivosti ním na verejnosti prednesených nepravdivých skutkových tvrdení o niekom inom). Druhým zo znakov konania zasahujúceho do chránených práv osobnosti fyzickej osoby je neoprávnenosť zásahu. Neoprávneným je zásah, ktorý je v rozpore s právnym poriadkom. Môže k nemu dôjsť ústne, písomne alebo aj inak, vždy však musí byť jeho súčasťou rozpor so zákonom spočívajúci v tom, že ten, kto do chránených práv zasiahol, nemal na to zákonné oprávnenie a že nebol daný žiadny z dôvodov výnimočne vylučujúcich protiprávnosť zásahu (vo všeobecnosti sa pripúšťa, že neoprávnenosť vylučuje predchádzajúci súhlas dotknutej osoby so zásahom do jej osobnosti, ale tiež existencia zákonom uznávaného dôvodu pre určitý zásah, za ktorý napr. § 12 ods. 2 Občianskeho zákonníka považuje použitie písomností osobnej povahy na úradné účely a na základe zákona, a napokon tiež skutočnosť, že k zásahu došlo pri výkone iného subjektívneho práva stanoveného zákonom alebo pri plnení povinnosti vyplývajúcej zo zákona). Posledným, tretím znakom právne relevantného zásahu do osobnosti fyzickej osoby je príčinná súvislosť na jednej strane medzi neoprávneným zásahom objektívne spôsobilým negatívne zasiahnuť do niektorej z hodnôt tvoriacich jej fyzickú a morálnu integritu, a na druhej strane medzi vznikom nemajetkovej ujmy spočívajúcej v porušení alebo aspoň ohrození chránených osobnostných práv. Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je teda jednak to, že došlo k neoprávnenému zásahu a jednak to, že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na chránených osobnostných právach. Obe náležitosti musia byť splnené, aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je na jednej strane právo domáhať sa ochrany podľa § 11 Občianskeho zákonníka a na druhej strane povinnosť znášať sankcie uložené súdom. Účastníkom, ktorý je v rámci tohto právneho vzťahu nositeľom uvedeného oprávnenia (subjektom ochrany), je fyzická osoba, do osobnostných práv ktorej bolo zasiahnuté. Účastníkom, ktorý je nositeľom povinnosti upustiť od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti alebo odstrániť následky zásahov alebo poskytnúť primerané zadosťučinenie, je vždy tá fyzická alebo právnická osoba, ktorá sa dopustila určitého konania neoprávnene zasahujúceho do chránených osobnostných prác (je pôvodcom alebo subjektom zásahu). Otázku, kto je v tom - ktorom prípade subjektom ochrany a kto je subjektom zásahu, musí súd v konaní o ochranu osobnosti riešiť vždy medzi prvými. Je totiž logické, že spornosť v otázkach nedovolenosti zásahu, jeho intenzity a dôsledkov, existencie príčinnej súvislosti medzi zásahom a spôsobenou nemajetkovou ujmou, adekvátnosti požadovanej formy nápravy spôsobenej ujmy, splnenia podmienok pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, primeranosti výšky priznávaného zadosťučinenia a pod., môže byť v tomto konaní riešená len medzi subjektmi, ktorých sa táto spornosť týka - medzi tým, do práv ktorého bolo zasiahnuté a tým, kto sa dopustil konania zasahujúceho do chránených práv. Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je zistenie, že žalobca je osobou, ktorého osobnostné práva boli porušené alebo ohrozené, a že žalovaný sa dopustil konania, ktorým bolo spôsobené toto porušenie alebo ohrozenie. Toto zisťovanie je súčasťou skúmania, kto je v konaní vecne legitimovaný. Vecnou legitimáciou sa rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva, v rámci ktorého je jeden z účastníkov nositeľom oprávnenia (je aktívne legitimovaný) a druhý účastník je nositeľom právnej povinnosti (je pasívne legitimovaný). Nedostatok vecnej legitimácie (aktívnej alebo pasívnej) vedie vždy k zamietnutiu návrhu na začatie konania meritórnym rozhodnutím. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že právna úprava obsiahnutá v Občianskom zákonníku nie je vždy pre aplikačnú prax dostačujúca. Pri aplikácii ustanovení zákona upravujúcich ochranu osobnosti treba preto upriamiť pozornosť najmä na čl. 14 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky, ktorá garantuje základné ľudské práva a slobody. V tejto súvislosti nadobúda osobitné postavenie Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd dojednaný v Ríme 4. novembra 1950 uverejnený ako oznámenie pod č. 209/1992 Zb. (ďalej len dohovor) keď v aplikačnej časti pri rozhodovaní vo veciach základných ľudských práv a slobôd treba rešpektovať ustanovenia uvedeného dohovoru, ak vnútorná úprava nezabezpečuje väčší rozsah práv a slobôd. Kľúčovou otázkou pre aplikáciu ustanovení § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka je správny výklad čl. 10 dohovoru, ktorý jednoznačne ako prioritné preferuje právo na slobodu prejavu. Iba odstavec 2) tohto článku slobodu prejavu obmedzuje tým, že výkon práva na slobodu prejavu zahŕňa aj povinnosť a zodpovednosť. Súčasne toto ustanovenie pripúšťa možnosť, aby výkon tohto práva podliehal takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám za predpokladu, že tak hovorí zákon a je to nevyhnutné v demokratickej spoločnosti z dôvodov v dohovore uvedených. Rozsah slobody prejavu je vymedzený subjektom, ktorý informácie a myšlienky šíri alebo prijíma, formou v akej ich šíri a napokon obsahom týchto informácií a myšlienok. Prvostupňový súd sa podľa názoru odvolacieho súdu dostatočným spôsobom vyporiadal s námietkami uplatnenými žalobcom a vzhľadom na to, že tento ani v odvolacom konaní neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by bolo potrebné zhodnotiť, na ktoré by bolo potrebné prihliadnuť, odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na dôvody obsiahnuté v odôvodnení napadnutého rozsudku. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. z dôvodu vecnej správnosti potvrdil. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania vo výške 143,27 eur titulom trov právneho zastúpenia s nasledujúcou špecifikáciou: 1 úkon právnej pomoci (vyjadrenie k odvolaniu) vo výške 111,26 eur, 1krát režijný paušál vo výške 7,63 eur a DPH 23,88 eur. Podľa § 149 ods. 1 O.s.p. odvolací súd žalobcovi uložil zaplatiť priznanú náhradu trov konania splnomocnencovi žalovaného. Senát krajského súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.