Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 24Co/188/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111208922 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 04. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Krajčovičová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2111208922.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a členov senátu: JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Jozef Mačej, v právnej veci žalobcu: Mgr. Ing. Pavol Korytár, správca úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, IČO: 00 009 199, so sídlom Trnava, sídlo kancelárie správcu Sladovnícka 13, Trnava, zastúpeného spoločnosťou: In Medias Res, s.r.o., so sídlom Františkánska 22, Trnava, proti žalovanej: U. T., nar. XX.X.XXXX, bytom P. XX, T., o vypratanie bytu, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 1. februára 2012, č.k. 37C/66/2011-174, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa žalobca domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by žalovanej bola uložená povinnosť vypratať byt č. XX (garsónka ), na 3. nadzemnom podlaží v bytovom dome XX b.j. na P. ul. č.XX v T., označený súp.č. XXXX, v k.ú. T., postavený na parc. č. XXXX/X zastavané plochy a nádvoria o výmere 706 m2 okres Trnava, obec T., zapísané na LV č. XXXXX. Rozhodnutie prvostupňový súd po aplikácii ustanovení § 123, § 126 ods. 1, § 663, § 685 ods. 1, § 686, § 34, § 35 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka vecne odôvodnil v podstate tým, že po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že návrh je nevyhnutné ako nedôvodný zamietnuť. Zdôraznil, že Občiansky zákonník platnosť nájomnej zmluvy neviaže na určitú formu, z čoho vyplýva, že písomná forma nájomnej zmluvy nie je pre jej platnosť nevyhnutná, pričom zápisnica, o obsahu nájomnej zmluvy je iba dokladom o tom že sa nájomná zmluva uzavrela a rovnako nie je podmienkou vzniku nájomnej zmluvy. Súd potom dospel k záveru, že medzi účastníkmi konania došlo k uzavretiu nájomnej zmluvy na dobu neurčitú konkludentne, keď v konaní bolo nepochybne preukázané že žalobca od novembra 2009 prijímal a prijíma až dosiaľ od žalovanej platby za užívanie predmetného bytu (nájomné a úhrady za služby spojené s užívaním bytu), čím dal podľa názoru súdu jednoznačne najavo, že rešpektuje jej užívacie právo k bytu. Za celé toto obdobie žiadnu prijatú platbu žalovanej nevrátil, nevykonal (okrem tejto žaloby) žiadny právny krok, ktorým by nájomný / užívací vzťah žalovaných k predmetnému bytu spochybnil a to napriek tomu, že skutočnosť, že vlastnícke právo TAZ, a.s. v likvidácii, s ktorou mala žalovaná uzavretú nájomnú zmluvu, bolo spochybnené a následne vyvrátené, čo bolo žalobcovi známe minimálne od právoplatnosti rozhodnutia Okresného súdu Trnava č.k. 44Cbi/6/2007, t.j. od 20.11.2008. Po tomto rozhodnutí žalobca dokonca oznámil nájomcom (aj žalovanej), že nájomné a úhrady za služby spojené s užívaním bytu majú poukazovať na jeho účet. Z takéhoto konania žalobcu podľa prvostupňového súdu nepochybne vyplýva, že vystupoval ako vlastník a prenajímateľ, ktorý žalovaných, ako oprávnených užívateľov bytu akceptuje. Následne súd uzavrel, že i keď žalobca nie je právnym nástupcom pôvodného prenajímateľa bytu, medzi žalobcom a žalovanými došlo k uzavretiu nájomnej zmluvy k predmetnému bytu konkludentne, a to najneskôr dňom kedy žalobca začal prijímať od žalovanej platby nájomného a úhrad za služby spojené s užívaním bytu, bez toho, aby jej ich ako neoprávnené plnenia vrátil. Súd tiež poukázal na to, že v čase uzavretia predmetnej nájomnej zmluvy bol v nej prenajímateľ uvedený, ako vlastník bytu a s ním žalovaní v dobrej viere vo vlastníctvo a v oprávnenosť konania JUDr. Dušana Pohoveja nájomnú zmluvu uzavreli na predpísanom tlačive, v priestoroch Správy mestského majetku Trnava, po súhlasnom vyjadrení JUDr. Dušana Pohoveja a riaditeľa Správy mestského majetku Trnava, následne byt užívala, platila nájomné a úhrady, a preto by rozhodnutie súdu, ktorým by návrhu vyhovel bolo tiež rozporné s dobrými mravmi a nechránilo by dobromyseľného užívateľa, adresáta právneho úkonu. Súd preto návrh zamietol. O náhrade trov konania rozhodol, že úspešnej žalovanej náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si náhradu trov konania neuplatnila. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie žalobca, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ako odvolacie dôvody uviedol, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., v zmysle § 205 ods. 1 písm. a) O.s.p., že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam v zmysle § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p., a že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. Ako prvé odvolateľ zdôraznil, že žalobca nemal vedomosť o osobách nájomcov z dôvodu porušenia povinnosti JUDr. Dušana Pohoveja na odovzdanie dokumentácie k nájomcom. Žalobca iba rešpektoval pokojný faktický stav a vychádzal z predpokladu, že osoby užívajúce byty sú osobami, ktorým svedčí právo byty užívať na základe platných nájomných zmlúv. Preto v korešpondencii aj žalovaných označoval pojmom nájomcovia, avšak len do času kým nezistil, že nájomcami nie sú. Zo skutočnosti, že na účet žalobcu prichádzali platby žalovaných vo výške, ktorá žalobcom nebola určená ani dohodnutá a pod variabilným symbolom, ktorý žalobcom nebol určený ani dohodnutý, nemožno za žiadnych okolností vyvodzovať, že žalobca prejavil akúkoľvek vôľu s týmito osobami uzavrieť nájomnú zmluvu, a to dokonca na dobu neurčitú. Žalobca nemohol mať ani len subjektívnu predstavu, nie to ešte objektívnu vedomosť, s kým mal údajne uzavrieť nájomnú zmluvu. Poukázanie nejakej sumy na účet úpadcu neznámou osobou nemožno ani pri najbenevolentnejšom výklade práva považovať za uzavretie zmluvy konkludentným spôsobom s konkrétnym nájomcom. V tejto súvislosti zdôraznil, že úpadca spravoval celkovo 390 bytov a pri ustanovení do funkcie správcu úpadcu nedisponoval žiadnymi dokladmi vzťahujúcimi sa k predmetným bytom. Fakt, že plnenia, ktoré žalovaní plnili žalobcovi sú označené ako nájomné a úhrady za služby spojené s užívaním bytu, neznamená nič iné len východiskový predpoklad, že osoby užívajúce byty, sú osobami, ktorým svedčí právo byty užívať na základe platných nájomných zmlúv. Plnenia, ktoré žalovaní plnili, považuje žalobca za plnenia bezdôvodného obohatenia spočívajúceho v užívaní cudzej veci - bytu, bez právneho dôvodu. Rozdiel medzi plnením žalovaných a reálnym kvantifikovaním bezdôvodného obohatenia (trhové nájomné), bude potom predmetom osobitného súdneho konania. Na strane žalobcu teda nikdy nebola daná vôľa uzavrieť nájomné zmluvy, a preto ani nemohlo dôjsť k prejavu takejto neexistujúcej vôle. Keďže neexistuje vôľa a ani jej prejav žalobcu ako prenajímateľa, nemožno takýto domnelý právny úkon považovať za slobodný, vážny, určitý a zrozumiteľný, a preto nemohlo dôjsť k uzavretiu nájomnej zmluvy. Žalobcovi neumožňovala uzatvárať nájomné zmluvy ani jeho funkcia správcu úpadcu. Na takýto postup nemal ani záväzný pokyn. Vzhľadom na uvedené, právny názor prvostupňového súdu, že medzi žalobcom a žalovanými došlo k uzavretiu nájomnej zmluvy k predmetnému bytu konkludentne, považuje za absolútne neprijateľný a absurdný. Pri jeho akceptovaní by potom každá žaloba prenajímateľov o vypratanie nehnuteľnosti z dôvodu neexistujúceho právneho vzťahu musela byť zamietnutá, pretože prenajímateľ bude vždy po určitý čas konať s domnelým nájomcom ako s nájomcom, čím by neplatnú zmluvu nahradil platnou konkludentne uzavretou. Tvrdenie, že prijatím prvej platby na účet žalobcu došlo k uzavretiu nájomnej zmluvy na dobu neurčitú, označil za nesprávne, keďže pri jej prijatí žalobca neprejavil žiadnu vôľu a takýto záver je logicky neudržateľný. Žalovaná odvolací návrh nepodali. K doručenému odvolaniu žalobcu podala písomné vyjadrenie v ktorom uviedla, že sa stotožňuje s napadnutým rozsudkom a považuje ho sa správny. Z bytu sa nemieni vysťahovať nakoľko nie si vedomá, že by niečo porušila, byt užíva oprávnene. Ide o byt nízkej trhovej hodnoty, ktorý sa nachádza v lokalite, ktorá nie je lukratívna. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), d) f) a h) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny v dôsledku čoho boli splnené podmienky na jeho potvrdenie. Keďže prvostupňový súd v náležitom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie naplnenia zákonných podmienok, pre vypratanie predmetného bytu žalovanými a výsledky tohto dokazovanie jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku; a keďže prvostupňový súd vec zároveň v celom rozsahu i správne právne posúdil, keď na vec aplikoval všetky dotknuté právne normy, ktoré zároveň i správne vyložil, odvolací súd zdieľa i jeho právny záver vo veci. Vzhľadom na to odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. odkazuje na správne, výstižné a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových a právnych záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti záverov prvostupňového súdu, s poukazom na odvolacie argumenty sa potom žiada dodať už len nasledovné: Spornou v odvolacom konaní zostala už iba otázka vymedzená odvolacou argumentáciou žalobcu, či v danom prípadne došlo konkludentne k uzavretiu nájomnej zmluvy - vzťahu medzi žalobcom ako prenajímateľom a žalovanými ako nájomcami - užívateľmi predmetného bytu. Odvolací súd sa pritom plne stotožnil so závermi prvostupňového súdu, že v danom prípade, s prihliadnutím na všetky okolnosti veci, došlo medzi účastníkmi ku konkludentnému uzavretiu nájomnej zmluvy, a teda medzi účastníkmi je platný nájomný vzťah, v dôsledku čoho neboli splnené podmienky, aby bolo žalovanej uložené predmetný byt vypratať. Prejav vôle možno urobiť zásadne akýmkoľvek spôsobom, ktorý vôľu konajúceho robí poznateľnou pre iné osoby. Právny úkon možno urobiť aj konkludentne (nevýslovne, faktickým správaním) za predpokladu, že tento spôsob prejavu nevzbudzuje pochybnosti o tom akú vôľu chcel subjekt prejaviť (§ 35 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Nedostatok písomnej formy nájomnej zmluvy pritom nemá za následok jej neplatnosť (§ 686 ods. 1 a § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka); nájomná zmluva môže vzniknúť aj ústne prípadne i mlčky. V takom prípade, ale prejavy vôle smerujúce k uzavretiu zmluvy musia byť urobené spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom čo chceli účastníci prejaviť. Záver o uzavretí zmluvy o nájme bytu konkludentným spôsobom teda nutne predpokladá, že tu bol daný konkludentný prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy o nájme bytu tak na strane prenajímateľa ako aj na strane nájomcu. Otázku či k takémuto prejavu došlo, treba zodpovedať s prihliadnutím na okolnosti daného prípadu. Konkludentný prejav možno urobiť predovšetkým použitím takých vyjadrovacích prostriedkov, ktoré v spoločenskom a v právnom styku obvykle slúžia na vyjadrenie určitej vôle, ale aj použitím takých vyjadrovacích prostriedkov, ktoré síce obvykle neslúžia na vyjadrenie určitej vôle, z ktorých ale, vzhľadom na okolnosti prípadu, treba vyvodiť v konkrétnom prípade, že ide o prejav určitej vôle. Ani odvolací súd nemá pochybnosti o tom, že v danom prípade bola medzi účastníkmi konania konkludentne uzavretá nájomná zmluva. Po tom ako vlastnícke právo žalobcu k predmetnému bytu bolo ustálené a určené súdmi, až do podania predmetnej žaloby, žalovaná predmetný byt užívala (vychádzajúc z písomnej ale neplatnej nájomnej zmluvy). Za toto obdobie byt nerušene ako nájomca užívala, nielenže žalobcovi pravidelne uhrádzala nájomné a úhrady za služby spojené s užívaním bytu, bola jej poskytovaná dodávka a odber plnení spojených s užívaním bytu, museli jej byť predpisované zálohy na plnenia poskytované s užívaním bytu, i vypracované vyúčtovania týchto služieb, na druhej strane žalobca platby poskytované žalovanou bez výhrad prijímal, a tomu že obe strany považovali existenciu nájomného vzťahu žalovaných k predmetnému bytu za daný, nasvedčuje i prebiehajúca korešpondencia. Zo všetkých vyššie uvedených skutočností nesporne vyplýva, že obe strany sporu akceptovali, že medzi nimi existuje platný nájomný vzťah a konkludentne tým prejavili vôľu nájomnú zmluvu uzavrieť. Odvolací súd pritom považuje za úplne irelevantné, že spočiatku žalobca nemal dostatok podkladov a informácií pre posúdenie existencie predmetného nájomného vzťahu. Celý vyššie popísaný komplex okolností daného prípadu (nielen teda prijímanie platieb nájomného a úhrad za služby žalobcom), jednoznačne nasvedčuje uzavretiu nájomnej zmluvy medzi účastníkmi. Rovnako za nerozhodnú odvolací súd považoval skutočnosť, či žalobca mal k takémuto právnemu úkonu potrebný pokyn, prípadne, že by žalobca takýmto úkonom porušoval svoje povinnosti správcu úpadcu. Neobstojí námietka odvolateľa, že potom by každá neplatná nájomná zmluva bola vždy nahradená novou uzavretou konkludentne, keďže sú situácie kedy vlastník nehnuteľnosti od počiatku popiera nájomný vzťah s domnelým nájomcom - užívateľom (napr. pri neoprávnenom obsadení nehnuteľnosti - bytu). Dôležité je následné správanie dotknutých osôb. Vyššie uvedený výklad predmetného právneho úkonu zároveň zabezpečí ochranu dobromyseľnosti žalovaných, ktorí podľa výsledkov vykonaného dokazovania nesporne od domnelého uzavretia predmetnej nájomnej zmluvy v roku 2002 až do doručenia im predmetnej žaloby, boli dobromyseľní v tom, že daný byt užívajú na základe existujúceho nájomného vzťahu (§ 35 ods. 3 OZ). S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, prvostupňový súd správne žalobu žalobcu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol, v dôsledku čoho bolo potom dôvodným, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa s použitím § 219 ods. 1 O.s.p., ako vo výroku vecne správny potvrdil a to včítane závislého, odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého, výroku o náhrade trov konania ( obdobne odvolací súd rozhodol aj rozsudkom 24Co/ 46/2012-142 zo dňa 19.03.2013). V odvolacom konaní boli opätovne plne úspešná žalovaná. Keďže, ale si náhradu trov odvolacieho konania návrhom v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnili, nebola jej odvolacím súdom priznaná. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.