Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 9Co/235/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111209072 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 09. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Moravčíková, PhDr. ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2111209072.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Moravčíkovej, PhD. a členiek senátu JUDr. Evy Barcajovej a JUDr. Márie Klepancovej v právnej veci žalobcu: Mgr. Ing. Pavol Korytár, správca úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, IČO: 00 009 199, sídlo Trnava, sídlo kancelárie Trnava, Sladovnícka 13, zastúpený: In Medias Res, s.r.o., Trnava, Sladovnícka 13,, proti žalovanému: W. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom G., I. XX, o vypratanie bytu, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava, č.k. 8C/67/2011-105 zo dňa 3. mája 2012, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh žalobcu a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalobca žiadal uložiť žalovanému a pôvodne označenej žalovanej v 2. rade (voči ktorej bolo následne z dôvodu úmrtia konanie zastavené) povinnosť vypratať byt č. XX na I. ulici v G. na X. nadzemnom podlaží bytového domu č. XX, súp. č. XXXX na parc. č. 8399/122, k. ú. G., okres G. zapísaný na LV č. XXXX. Žalovaný s vyprataním nesúhlasil, byt užíval na základe nájomnej zmluvy, ktorú uzavrel s JUDr. Dušanom Pohovejom, správcom konkurznej podstaty TAZ, a.s. v likvidácii, v roku 2004 na dobu neurčitú. So žalobcom nemá uzavretú nájomnú zmluvu a v priebehu roka 2009 platil žalobcovi nájomné vo výške ako podľa pôvodnej nájomnej zmluvy, t. j. až do roku 2011. V byte žije s manželkou a dcérou, pričom manželstvo uzavrel dňa 09.07.2007. Dňa 04.03.2011 dal žalobca žalovanému výpoveď z predmetného bytu z dôvodu, že neuhrádza nájomné včas a riadne. Súd prvého stupňa právne posúdil vec podľa ust. § 123, 126 Občianskeho zákonníka a § 663 a nasl. OZ. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že od 22.10.2010 je úpadca Trnavské automobilové závody, š. p. v likvidácii, vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník sporného bytu. Žalovaný dňa 12.11.2004 uzavrel nájomnú zmluvu s prenajímateľom TAZ, a.s. v likvidácii. Uznesením Okresného súdu v Trnave č. k. 25K/2/2007-70 zo dňa 12.09.2007 bol na majetok úpadcu Trnavské automobilové závody, š. p. v likvidácii vyhlásený konkurz a následne bol do funkcie správcu menovaný Mgr. Ing. Pavel Korytár. Žalobca ako správca konkurznej podstaty úpadcu zahrnul do súpisu konkurznej podstaty aj bytový dom, v ktorom sa nachádza sporný byt. Následne v konaní vedenom Okresným súdom Trnava, sp. zn. 44Cbi/6/2007 o vylúčenie bytového, v ktorom sa sporný byt nachádza, bola žaloba konkurzného správcu JUDr. Dušana Pohoveja, správcu úpadcu TAZ, a.s. v likvidácii zamietnutá. Súd prvého stupňa ďalej zistil, že žalovaný od januára 2009 platí žalobcovi mesačne nájomné a preddavky za plnenia poskytované s užívaním bytu, avšak nepravidelne, na základe čoho žalobca dal žalovanému výpoveď z nájmu bytu podľa § 711 ods. 1 písm. d) OZ zo dňa 04.03.2011, ktorú žalovaný riadne prevzal dňa 29.03.2011. Žalobca žiada vypratanie predmetného bytu z dôvodu, že žalovaný tento užíva bez právneho dôvodu. Podľa žalobcu je zmluva o nájme bytu zo dňa 12.11.2004 neplatná, keďže domnelý prenajímateľ TAZ, a. s. v likvidácii nemal právo so sporným bytom nakladať, keďže nebol jeho vlastníkom. Súd prvého stupňa uzavrel, že ako prejudiciálnu otázku musí vyriešiť existenciu nájomného vzťahu medzi účastníkmi konania. Spornou je otázka, či žalovanému svedčí právo nájmu bytu, keďže tento sa ho dovoláva s poukazom na zmluvu o nájme zo dňa 12.11.2004. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že táto zmluva je neplatná od samého počiatku s poukazom na ust. § 39, keďže nájomné právo bolo zriadené k nehnuteľnosti, ktorá nepatrila obchodnej spoločnosti TAZ, a.s. v likvidácii a keďže bola nájomná zmluva uzavretá s nevlastníkom, právo nájmu podľa tejto zmluvy žalovanému nevzniklo. Keďže nájom nevznikol podľa tejto zmluvy, ako ďalšou otázkou sa súd zaoberal tým, či došlo k vzniku nájmu bytu medzi žalobcom a žalovaným na základe iných právnych skutočností. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalovaný byt užíva od 01.11.2004 a dňa 09.07.2005 uzavrel manželstvo s manželkou Y.U., s ktorou byt obýva doposiaľ. V priebehu roku 2009 platil žalobcovi nájomné, na ktorom mu vznikol dlh, ktorý však po prevzatí výpovede uhradil. Dňa 29.05.2009 správca bytového domu V. M. vyhotovil vyúčtovanie zálohových platieb za rok 2009. Účastníci sa zhodli na tom, že medzi nimi nebola uzavretá písomná nájomná zmluva, ako aj nespornou bola tá skutočnosť, že výpoveď z nájmu bola žalovanému riadne doručená. Neexistencia písomnej nájomnej zmluvy podľa § 686 ods. 1 OZ nespôsobuje jej neplatnosť a nezabraňuje vzniku nájmu, na základe čoho súd prvého stupňa dospel k záveru, že návrhu na vypratanie nie je možné vyhovieť. S poukazom na ust. § 658 ods. 1 a 686 ods. 1 a 2 OZ nájom bytu vzniká nájomnou zmluvou bez podmienky existencie písomnej formy. Nájomná zmluva medzi účastníkmi vznikla konkludentne na dobu neurčitú, keďže žalovaný uhrádzal platby nájomného a preddavky na úhradu plnení poskytovaných za užívanie bytu na účet žalobcu od roku 2009. Žiadnu z platieb žalobca žalovanému nevrátil, správal sa ako prenajímateľ, čo potvrdzuje aj to, že žalovanému dal výpoveď z nájmu a následne podal žalobu o vypratanie voči žalovanému. Žalobca nepodnikol žiaden právny krok, ktorým by nájomný vzťah žalovaného spochybnil napriek tomu, že vlastnícke právo spoločnosti TAZ, a.s. v likvidácii bolo spochybnené a žalobcovi bola známa skutočnosť existencie pôvodného nájomného vzťahu minimálne od 20.11.2008. Súd prvého stupňa sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že žalovaný užíva predmetný byt bez právneho dôvodu, keďže medzi účastníkmi bolo zrejmé, ktorý byt žalovaný užíva najneskôr odo dňa 04.03.2011, kedy bola žalovanému daná výpoveď z nájmu bytu, ako aj bolo zjavné, v akej výške platí žalovaný nájomné a preddavky na úhradu za plnenia poskytované s užívaním bytu. K obojstrannému súhlasu s obsahom zmluvy tak došlo najneskôr 03.03.2011, kedy došlo k vyriešeniu podstatných náležitostí nájomnej zmluvy označením bytu a rozsahu jeho užívania, ako aj výšky nájomného a preddavkov. Medzi účastníkmi tak došlo ku konsenzu o obsahu podstatných obsahových náležitostí nájomnej zmluvy, ktorá bola tak uzavretá na dobu neurčitú. Súd prvého stupňa uzavrel, že žalobca bol oprávnený dať žalovanému výpoveď z nájmu bytu, avšak žalovanému svedčí právo spoločného nájmu bytu spolu s manželkou, z čoho súd prvého stupňa dovodil, že výpoveď zo dňa 04.03.2011 nebola spôsobilá vyvolať ním predpokladaný právny účinok - zánik nájmu bytu, keďže žalovanému vznikol spoločný nájom bytu manželov. V prípade výpovede nájmu bytu ako jednostranného hmotno-právneho úkonu prenajímateľa voči nájomcovi prejav vôle spočíva v tom, že písomná výpoveď musí byť daná a doručená nájomcovi, čo je však v tomto prípade splnené iba voči žalovanému, a nie voči jeho manželke. Keďže tento prejav vôle nebol doručený manželke odporcu, výpoveď nájmu bytu nemôže vyvolať predpokladaný právny účinok, ktorý sa s výpoveďou spája. Návrh žalobcu je tak nedôvodný a súd nemohol s poukazom na ust. § 126 OZ tomuto úkonu poskytnúť ochranu, na základe čoho návrh zamietol. Proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa včas podal odvolanie žalobca v celom rozsahu. Súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil vykonané dokazovanie a v konaní tak dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, pričom rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza aj z nesprávneho právneho posúdenia veci. To, že na účet žalobcu prichádzali platby žalovaných vo výške, ktorá žalobcom nebola určená, ani dohodnutá pod variabilným symbolom, ktorý žalobcom nebol určený ani dohodnutý, nemožno považovať za konkludentné uzavretie nájomnej zmluvy. Žalobca nemal objektívnu vedomosť, s kým mal údajne uzavrieť nájomnú zmluvu. Žalobca pri ustanovení do funkcie správcu úpadcu nedisponoval žiadnymi dokladmi týkajúcimi sa bytov, ktorých mal v správe celkovo 390. To, že plnenia, ktoré žalovaný plnil žalobcovi, sú označené ako nájomné a služby spojené s užívaním bytu neznamená, že existovala medzi účastníkmi nájomná zmluva. Žalobca považuje tieto platby za plnenie bezdôvodného obohatenia za užívanie cudzej veci bez právneho dôvodu. Žalobca žalovanému nikdy neposkytol predpis ohľadom výšky nájmu a služieb za celé obdobie svojej funkcie správcu. Na strane žalobcu nebola nikdy daná vôľa uzavrieť nájomné zmluvy a nemohlo dôjsť teda k prejavu neexistujúcej vôle. Takýto domnelý právny úkon nemožno považovať za slobodný, vážny, určitý a zrozumiteľný, ktorý by mal viesť k platnému právnemu úkonu - uzavretiu nájomnej zmluvy. Žalobca neuvažoval o uzatváraní nájomných zmlúv aj z dôvodu, že na takýto postup nemal oprávnenie veriteľského výboru. V prípade vzťahu žalobcu a žalovaného nejde o uzavretie neplatnej zmluvy, ale o neexistenciu záväzkovo-právneho vzťahu. Žalobca za relevantný dôvod na vypratanie bytu považuje absolútne neplatnú nájomnú zmluvu, ktorú nemožno konkludentne konvalidovať. Odvolaním žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len OSP), po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou - podal ho včas účastník konania (§ 201, 204 OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 202 OSP), v zákonom stanovenej lehote (§ 204 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení). Odvolací súd vo veci rozhodol podľa § 214 ods. 2 OSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania tak, že rozsudok verejne vyhlásil, keďže vec bola ústne prejednaná pred súdom prvého stupňa a v odvolacom konaní nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, a nariadenie pojednávania nevyžaduje ani dôležitý verejný záujem. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, avšak vec nesprávne právne posúdil, hoci jeho závery viedli v konečnom dôsledku k správnemu rozhodnutiu a rozhodnutie súdu prvého stupňa je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Predmetom konania vedeného pred súdom prvého stupňa bolo vypratanie nehnuteľnosti, ktorá je vo vlastníctve žalobcu. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že žalovaný nehnuteľnosti užíval na základe nájomnej zmluvy uzavretej s domnelým vlastníkom od roku 2004, žalobca od žalovaného poberal sumy zodpovedajúce nájomnému určenému touto nájomnou zmluvou. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že medzi účastníkmi vznikla konkludentným spôsobom nájomná zmluva a vypratania sa nemožno domáhať vzhľadom na skutočnosť, že výpoveď bola daná len jednému z manželov napriek tomu, že k bytu existuje platný spoločný nájom bytu manželmi žalovaný má právny titul k užívaniu predmetnej nehnuteľnosti. Súd prvého stupňa sa správne zaoberal ako predbežnou otázkou tým, kto bol oprávnený uzavrieť nájomnú zmluvu, ako aj tým, či medzi účastníkmi nevznikol iný právny vzťah ako čisto faktický. Dňa 26.03.2008 Okresný súd Trnava rozsudkom č.k. 44Cbi/6/2007-653 zamietol žalobu o vylúčenie nehnuteľností (vrátane predmetného bytu) zo súpisu všeobecnej podstaty úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, Trnava, a dňa 23.09.2008 Krajský súd v Trnave rozsudkom č.k. 21CoKr/4/2008-767 potvrdil uvedený rozsudok Okresného súdu Trnava, ktorý rozsudok nadobudol právoplatnosť 20.11.2008. Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 6Obdo/38/2009 zo dňa 18.02.2010 odmietol dovolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č.k. 21CoKr/4/2008-767. Ústavný súd SR uznesením č.k. II. ÚS 312/2010-19 odmietol ústavnú sťažnosť JUDr. Dušana Pohoveja. Z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 44Cbi/6/2007-653 zo dňa 26.03.2008 vyplýva, že žalobca (v tejto veci domnelý prenajímateľ bytu - TAZ, a.s.) neuniesol dôkazne bremeno a nepreukázal právo, ktoré zapísanie majetku do súpisu úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, vylučuje. Žalobca nepreukázal existenciu platného právneho úkonu, ktorým došlo k nadobudnutiu vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam na FNM a následne na žalobcu, preto súd návrh ako nedôvodný zamietol. V odôvodnení rozhodnutia Krajského súdu v Trnave č.k. 21CoKR/4/2007 - 767 zo dňa 23.09.2008 sa okrem iného uvádza, že žalobca na svoje tvrdenia nepredložil a ani nenavrhol vykonať žiadne relevantné dôkazy. Súd prvého stupňa správne konštatoval, že neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal právo vylučujúce zapísanie majetku do súpisu. V danom prípade žalobca svoje vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam postupom podľa § 78 zákona o konkurze a reštrukturalizácii neosvedčil, keď nebola úspešná jeho žaloba o vylúčenie nehnuteľností (vrátane predmetného bytu) zo súpisu všeobecnej podstaty úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, preto platí zákonná domnienka (aj keď nie je výslovne uvedená v ust. § 67 zák. č. 7/2005 Z.z. účinného v čase vyhlásenia konkurzu), že sporné nehnuteľnosti boli do súpisu úpadcu zapísané oprávnene, a teda ich vlastníkom bol úpadca Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, aj keby v konečnom dôsledku nebolo išlo o jeho majetok. V súvislosti s vyššie uvedeným aplikovanie zásady priority v prípade kolízie zápisov identického majetku do viacerých konkurzných podstát je správny. Tento názor vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29Cdo/249/2008, na ktorý odvolateľ poukazuje. V čase zapísania majetku do súpisu oboch konkurzných podstát zákon č. 328/1991 Zb., resp. zák. č. 7/2005 Z.z., tento duplicitný zápis nezakazoval tak, ako je to upravené v súčasnosti v zmysle ust. § 78 ods.9 zák. č. 7/2005 Z.z. Odvolateľ tento právny názor nesprávne interpretuje na danú vec, v ktorej je odlišná situácia. V súčasnosti už bolo rozsudkom Okresného súdu Trnava č.k. 44Cbi/6/2007-653 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.k. 21CoKr/4/2008-767 právoplatne rozhodnuté o nedostatku vlastníckeho práva úpadcu k dotknutému majetku, čím zásada priority stratila opodstatnenie. Pokiaľ v rámci speňažovania podstaty správca takúto vec predá, nemôže sa tretia osoba úspešne domáhať určenia vlastníckeho práva, prípadne vydania veci, lebo v zmysle § 132 Občianskeho zákonníka, takéto nadobudnutie má právne účinky prevodu vlastníctva aj proti pôvodnému vlastníkovi (ÚS SR 263/2009). Z vyššie uvedeného vyplýva, že sporné byty sú predmetom konkurzného konania vyhláseného na majetok úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, Trnava, a iba správca uvedeného úpadcu je oprávnený disponovať s uvedenými nehnuteľnosťami a iba tento subjekt bol po celý čas vlastníkom sporných nehnuteľností. Podstata nájomnej zmluvy upravenej v ust. § 663 a nasl. Občianskeho zákonníka a z nej vyplývajúceho nájomného pomeru spočíva v tom, že prenajímateľ prenecháva vec nájomcovi do dočasného užívania za odplatu. Dočasnosť trvania nájomného pomeru môže a nemusí byť výslovne dohodnutá, vec môže byť odovzdaná aj bez konkrétneho časového určenia. Z nájomnej zmluvy vyplýva pre nájomcu právo, aby prenajatú vec užíval a spôsob užívania upravujú ustanovenia Občianskeho zákonníka, prípadne nájomná zmluva. Práva a povinnosti prenajímateľa sú rovnako upravené v zákonnom predpise a môžu byť spresnené v nájomnej zmluve. Podľa ust. § 685 ods. 1 nájom bytu vzniká nájomnou zmluvou, ktorou prenajímateľ prenecháva nájomcovi za nájomné byt do užívania, a to buď na dobu určitú, alebo bez určenia doby užívania; nájomná zmluva spravidla obsahuje aj opis príslušenstva a opis stavu bytu. Podľa ust. § 703 ods. 1 OZ ak sa za trvania manželstva manželia alebo jeden z nich stanú nájomcami bytu, vznikne spoločný nájom bytu manželmi. Občiansky zákonník nevyžaduje pre nájomnú zmluvu určitú formu, možno ju teda uzavrieť aj konkludentne, t.j. aj rešpektovaním stavu užívania a poberaním nájomného. Občiansky zákonník nepredpisuje, čo má nájomná zmluva obsahovať, okrem úpravy nájmu bytu. Súd prvého stupňa správne dospel k záveru, že žalobca vedel, že je vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti. Skutočnosť, že následne oznámil žalovanému číslo účtu, na ktorý majú poukazovať nájomné, svedčí o konkludentnom uzavretí nájomnej zmluvy. Žalobca rešpektoval pokojný stav, je nesporným že od roku 2009 poberal od žalovaného nájomné. Žalovaný si pri rešpektovaní základného princípu ochrany dobrých mravov mohol tieto úkony vykladať tak, že s ním uzavrel nájomnú zmluvu. V komunikácii medzi účastníkmi nikdy nedošlo k vymáhaniu žalobcom tvrdeného bezdôvodného obohatenia (žalobca vždy vyzýval na zaplatenie nájomného). To, že takéto posúdenie stavu žalovaným je oprávnené, vyplýva aj z faktu, že zo strany žalobcu došlo k vypovedaniu nájomného vzťahu. Aj z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR vyplýva, že nedostatok písomnej formy nájomnej zmluvy nespôsobuje jej neplatnosť. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie NS SR vo veci sp. zn. 5 Cdo 266/2007, v ktorej sa prejednávala vec s obdobným skutkovým stavom, a hoci záver rozhodnutia je opačný - súd dospel k záveru, že zmluva nebola uzavretá pre nedostatok formálnych predpokladov na preukázanie konkludentnej akceptácie návrhu, pre právne posúdenie veci je možné toto rozhodnutie podporne aplikovať aj v tejto prejednávanej veci. Najvyšší súd tu konštatuje, že prejavy vôle smerujúce k uzavretiu nájomnej zmluvy musia byť urobené spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosť o tom, čo chceli účastníci konania prejaviť (§ 35 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Záver o uzavretí zmluvy o nájme bytu konkludentným spôsobom preto nevyhnutne predpokladá, že tu bol daný konkludentný prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy o nájme bytu ako na strane prenajímateľa, tak aj na strane nájomcu (nájomcov). Pokiaľ žalobca po dobu viac ako dva roky pristupoval k žalovanému ako k nájomcovi, jeho postavenie nijako nespochybnil, nájomné mu platil a on tieto platby prijímal, ako aj z jeho vystupovania, bola zjavná vôľa, aby byt užíval za odplatu (neboli mu doručované žiadne výzvy na vypratanie bytu do momentu doručenia výpovede, užívacie právo nebolo spochybňované), je v súlade s princípom ochrany dobrých mravov a výkladu vôle v prospech toho, kto koná dobromyseľne, uzavrieť, že nájomná zmluva medzi účastníkmi vznikla konkludentne prijatím nájomného na účet žalobcu (pričom je potrebné zdôrazniť, že na takúto platbu a na vopred určený účet bol žalovaný priamo vyzvaný žalobcom, nešlo o svojvoľne vykonanú úhradu). To, že podľa tvrdení žalobcu nemal právo vstupovať do nájomných vzťahov z dôvodu, že na to nemal súhlas veriteľského výboru, nemôže spôsobiť neplatnosť takto uzavretej zmluvy (o tomto nemohli mať nájomcovia vedomosť a zákon o konkurze a reštrukturalizácii s takýmto konaním správcu nespája neplatnosť úkonu). Súd nehodnotil len to, či trvá nájomný vzťah a či zanikol, ale po vyriešení predbežnej otázky skúmajúcej platnosť nájomného vzťahu medzi spoločnosťou TAZ a.s. a žalovaným správne zisťoval, či medzi účastníkmi nevznikol nový nájomný vzťah a aký má význam podaná výpoveď. Správne dospel k záveru, že medzi účastníkmi vznikol nájomný vzťah, korý má podľa ust. § 703 ods. 1 OZ charakter spoločného nájmu bytu manželov. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Cdo 137/2003, v ktorom sa konštatuje, že právo spoločného nájmu bytu manželmi je osobitným prípadom spoločného nájmu bytu, ktorý sa vyznačuje tým, že svedčí obidvom manželom spoločne a nedielne. Nedeliteľnosť tohto práva sa v hmotno-právnej oblasti (okrem iného) prejavuje tým, že výpoveď musí byť daná obidvom manželom a obidvom musí byť tiež doručená. V prípade, že prenajímateľ dal výpoveď len jednému z manželov (výpoveď doručí len jednému z manželov), nemôže takáto výpoveď vyvolať zánik nájomnému vzťahu ani u jedného z nich. Vo vzťahu k druhému manželovi tu totiž chýba existencia hmotno-právneho úkonu prenajímateľa, ako prejavu vôle adresovanému aj tomuto spoločnému nájomcovi bytu, smerujúceho k ukončeniu jeho nájomného vzťahu. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa ust. § 219 ods. 1 OSP potvrdil. S poukazom na ust. § 219 ods. 2 OSP svoje rozhodnutie odvolací súd podrobnejšie neodôvodňuje s konštatovaním správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní patrí procesne úspešnému žalovanému náhrada trov odvolacieho konania, avšak žalovaný si túto neuplatnil, na základe čoho mu ju odvolací súd nepriznal. Poučenie: Toto rozhodnutie nemožno napadnúť odvolaním.