Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 23Co/310/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2201899968 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:220189968.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a členov senátu: JUDr. Iveta Jankovičová a JUDr. Lea Stovičková, v právnej veci žalobcu: J. P., nar. XX.XX.XXXX, N., N. XXX, zastúpený advokátom: JUDr. Eduard Jurovatý, Bratislava, Nám. SNP 14, proti žalovanému: O. I., nar. XX.XX.XXXX, C., C. XXX/X, zastúpený advokátom: JUDr. Tibor Szakál, Dunajská Streda, Korzo Bélu Bartóka 789/3, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného: Slovenská kancelária poisťovateľov, Bratislava, Trnavská cesta 82, IČO: 36 062 235, o náhradu straty na zárobku, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 12C 118/2001-787 zo dňa 28. marca 2012, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom napadnutým odvolaním súd žalobu zamietol a o trovách konania vyslovil, že rozhodne do 30 dní po právoplatnosti tohto rozsudku. Svoje rozhodnutie prvostupňový súd po citácii § 420 ods. 1, 445, 446 Občianskeho zákonníka v znení účinnom k 29.10.2002 a v platnom znení, § 447 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom k 29.10.2002 a v platnom znení, § 100 ods. 1 a 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka dospel vecne k záveru, že súd mal preukázané porušenie právnej povinnosti aj zavinenie žalovaného. Práceneschopnosť žalobcu v dôsledku zranení spôsobených pri dopravnej nehode trvala s prihliadnutím na závery znalca od 06.12.1999 do 30.06.2000, od 11.09.2000 v trvaní najviac 4 týždňov a od 29.01.2001 v trvaní taktiež najviac 4 týždňov preukázateľne do 13.02.2001, keďže po ukončení práceneschopnosti nastúpil žalobca do zamestnania 14.02.2001 vo firme Group 4 Falck Slovensko s.r.o. ako pracovník strážnej služby. Žalobca si uplatnil náhradu straty na zárobku počas práceneschopnosti vo výške 624,38 eur za obdobie od 01.01.2001 do 13.02.2001, pričom tento svoj nárok vyčíslil a uplatnil podaním z 11.01.2012, keď dovtedy trval jeho nárok uplatnený podaním z 29.10.2002 sumou 101,94 eur od 01.02.2001 do dôchodkového veku. Nároky na stratu na zárobku si v adhéznom konaní neuplatnil. Súd sa z úradnej povinnosti musel zaoberať námietkou premlčania, ktorá bola uplatnená zo strany žalovaného a vedľajšieho účastníka. Škoda mala žalobcovi vzniknúť v súvislosti s dopravnou nehodou zo dňa 06.12.1999, pričom od uvedeného dňa mal žalobca vedomosť o tom kto mu škodu spôsobil. O tom aká škoda žalobcovi vznikla na strate na zárobku počas pracovnej neschopnosti sa mohol žalobca dozvedieť v tom okamihu, keď mu bola vyplatená posledná dávka nemocenského a vtedy mohol škodu špecifikovať. Žalobca súdu nepreukázal, že poberal v spornom období od 01.01.2001 do 13.02.2001 nemocenské dávky, podľa predloženého dokladu mu bola v mesiaci január a február 2001 poskytnutá dávka sociálnej pomoci 66,06 eur za mesiac. Nástupom do pracovného pomeru 14.02.2001 mal žalobca vedomosť o existencii škody spočívajúcej v strate na zárobku počas práceneschopnosti a týmto dňom mu začala plynúť premlčacia doba, ktorá uplynula 14.02.2003. Teda nárok uplatnený žalobcom podaním z 11.01.2011 sumou 624,38 eur je vzhľadom na námietku premlčania premlčaný a to v časti prevyšujúcej nárok vo výške 101,94 eur mesačne za obdobie od 01.02.2001 do 13.02.2001, pričom počiatočný nárok však žalobca v priebehu konania nijakým spôsobom nešpecifikoval a nie je zrejmé akým výpočtom dospel k tomuto nároku. Ani z podania z 29.10.2002 uvedené nie je možné zistiť a preto súd tento nárok zamietol z dôvodu, že ho nepreukázal. Nárok straty na zárobku po skončení práceneschopnosti bol pôvodne uplatnený sumou 101,94 eur mesačne, pričom žalobca neprodukoval v tomto smere žiadne dôkazy, ktorými mohol preukázať vznik tohto nároku a ktorými by svoj nárok presne vyčíslil. K určitej špecifikácii došlo až podaním zo dňa 02.06.2011 na sumu 27.454,62 eur, vrátane straty na zárobku počas práceneschopnosti a bez vyčíslených nárokov a následne až podaním z 11.01.2012 v sume 41.847,06 eur a mesačnú rentu 536,94 eur. Už vzhľadom na vznesenú námietku premlčania prichádza do úvahy preskúmanie oprávnenosti nároku len 2 roky spätne teda od 02.06.2009 do 31.12.2011 čo predstavuje 13.585,72,- eur a opakované plnenie renta a nárok 101,94 eur mesačne od 14.02.2001, pričom vo zvyšku ako premlčaný súd nárok zamietol. Ani však zostávajúci nárok nie je oprávnený a dôvodný a to s poukazom na dôkazy vykonané znalcami, ktorí potvrdili, že žalobca je schopný v súvislosti so spôsobenými zraneniami pri dopravnej nehode vykonávať svoju profesiu, v ktorej je vyučený a že bolesti, ktorými reálne trpí nie sú v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou. Súdu tak nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi škodnou udalosťou a tvrdenou škodou v danom prípade strata na zárobku po skončení práceneschopnosti a preto bola žaloba zamietnutá v celom rozsahu. O trovách konania rozhodol prvostupňový súd postupom podľa § 151 ods. 3 O.s.p. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca prostredníctvom právneho zástupcu a domáhal sa, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Pokiaľ prvostupňový súd vychádzal zo znaleckých záverov, žalobca dôvodil tým, že posudok znaleckej organizácie vypracovaný v roku 2011 preukazuje výlučne psychický stav žalobcu, prípadne následky u žalobcu v tejto oblasti a v žiadnom prípade ho nemožno použiť ako dôkaz preukazujúci vznik eventuálnej existencie fyzických následkov, ktorými žalobca trpel v dôsledku predmetnej dopravnej nehody a to bolesti dolných končatín, bolesti chrbta a pod., resp. ako dôkaz preukazujúci akékoľvek iné zmeny zdravotného stavu žalobcu fyzického charakteru. Znalecký posudok na posúdenie fyzického stavu žalobcu bol vypracovaný naposledy v roku 2003. Súd sa nezaoberal otázkou, či sa zdravotný stav v priebehu konania nezmenil. Žalobca vo svojich výpovediach opakovane udával, že v dôsledku predmetnej nehody trpí zdravotnými ťažkosťami ako sú bolesti chrbta, dolných končatín, hrudnej kosti, pričom tieto zdravotné ťažkosti sa objavili až s určitým časovým odstupom od predmetnej dopravnej nehody t. j. s odstupom 4 až 5 rokov a v dôsledku zdravotných komplikácií nielenže nemôže vykonávať svoje povolanie, ktorému sa vyučil, nemôže v noci spať, pociťuje bolesti aj pri dlhšom sedení. Žalobca navrhol ustanoviť znalca z príslušného odboru, aby opakovane posúdili zdravotný, fyzický stav žalobcu a s odstupom času zhodnotil či pretrvávajúce zdravotné problémy sú zapríčinené dopravnou nehodou, pretože preukázanie tejto skutočnosti úzko súvisí s nemožnosťou žalobcu zamestnať sa vo vyučenom odbore a teda aj s nemožnosťou žalobcu vykonávať profesiu v ktorej sa vyučil. Žalobca takéto znalecké dokazovanie žiada vykonať aj z toho dôvodu, že mal znalecký posudok vyhotovený tým istým znalcom MUDr. U. v roku 2000 pre účely trestného konania ako aj v predmetnom konaní, pričom závery znalca si vzájomne odporujú. Súd sa však návrhom žalobcu na pojednávaní 12.03.2012 nezaoberal, neodôvodnil prečo dôkaz nevykonal a prečo predmetný návrh zamietol a preto je daný odvolací dôvod podľa ktorého prvostupňový súd nedostatočne zistil skutkový stav, čo je dôvodom na zrušenie rozsudku odvolacím súdom a teda aj dôvod na vrátenie veci prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Zároveň poukázal aj na závery rozhodnutia Krajského súdu v Trnave spis. zn. 10Co 411/2005 z 01.02.2007 v ktorom sa uvádza, že odvolací súd mal preukázanú príčinnú súvislosť medzi zdravotnými ťažkosťami žalobcu a dopravnou nehodou. Poukázal na odvolacie dôvody uvedené v § 205 ods. 2 písm. c) O.s.p. prvostupňový súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení prostredníctvom právneho zástupcu uviedol, že navrhuje rozsudok ako vecne správny potvrdiť, uplatnil si náhradu trov tohto odvolacieho konania. V znaleckom posudku MUDr. U. z 12.07.2003 je podrobne popísané vyšetrenie žalobcu znalcom, ale o tvrdeniach žalobcu niet žiadnej zmienky, pričom závery znalca namietané neboli. Žalobca nepreložil žiadnu lekársku správu pri výsluchu neurológa MUDr. K., ktorý údajne mal pripustiť možnosť bolesti ako spätných odrazov, pričom znalecký posudok psychiatrickej nemocnice vytýka nevenovanie sa dostatočnej pozornosti riešeniu somatických ťažkostí žalobcu. Samotné bolesti, ktoré žalobca udáva nie sú v príčinnej súvislosti s psychickou poruchou, ktorá by vznikla následkom jeho účasti na dopravnej nehode. Pokiaľ podľa žalobcu v rozhodnutí Krajského súdu v Trnave č. k. 10Co 411/2005 sa uvádza preukázaná príčinná súvislosť medzi zdravotnými ťažkosťami žalobcu a dopravnou nehodou, ide o zjednodušený náhľad žalobcu kedy sa konštatuje súvislosť medzi škodou na zdraví žalobcu a škodnou udalosťou ako vzťah následku a príčiny, ale zároveň sa uložilo aj doplniť dokazovanie na psychické trvalé následky žalobcu, ktoré by odôvodňovali len mimoriadne zvýšenie sťaženie spoločenského uplatnenia. Je na žalobcovi, aby preukázal, že jeho dnešné ťažko definovateľné zdravotné ťažkosti, ktoré mu majú brániť vo výkone jeho profesie, sú v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou zavinenou žalovaným dňa 06.12.1999. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril aj vedľajší účastník na strane žalovaného, ktorý vo svojom písomnom stanovisku uviedol, že žalobca navrhol vykonať dokazovanie na posúdenie aktuálneho zdravotného stavu a či pretrvávajúce zdravotné problémy súvisia s dopravnou nehodou z roku 1999, pričom tento návrh bol odôvodnený rozpornými znaleckými posudkami MUDr. U. z roku 2000 a 2003, znalecký posudok z roku 2000 bol vyhotovený pre potreby trestného konania, nezaoberal sa základným bodovým hodnotením bolestného. Znalecký posudok vyhotovený v roku 2003 bol vyhotovený ako dôkaz v tomto konaní, pričom k žiadnemu rozporu nedošlo. Žalobca sa na pojednávaniach nesťažoval na žiadne následky, len sa hanbil za jazvy po operáciách. Až po predložení posudku sa to zmenilo, začal pociťovať bolesti nôh, chrbta a hrudnej kosti. Žalobca nepredložil žiadne dôkazy o tom, že tieto následky sú v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou ani lekárske nálezy. Žalobca mal preukázať, že u neho reálne existuje znížená schopnosť vykonávať prácu a že táto je v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou zo dňa 06.12.1999. Vo vzťahu k spomínanému rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 10Co 411/2005 bolo poukázané iba na to, čo bolo v tom čase predmetom konania, pretože škoda na zdraví vznikla pri dopravnej nehode a žiadne iné následky preukázané neboli a krajský súd sa k ďalším novým problémom žalobcu ani nevyjadroval. Vyčíslenie prípadnej straty na zárobku nie je správne, pretože je v rozpore s právnymi predpismi a s § 446 až 447 Občianskeho zákonníka. Žalobca počas celého konania nepredložil žiadny dôkaz o tom, že nemôže v dôsledku následkov z dopravnej nehody zo dňa 06.12.1999 vykonávať prácu vo svojom odbore a vznikla mu tak strata na zárobku. Preto žiada rozsudok z dôvodu vecnej správnosti potvrdiť. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má základné zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom odvolania teda v plnej miere (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) tak, že na úradnej tabuli súdu oznámil čas a miesto verejného vyhlásenia rozsudku (§ 156 ods. 3 O.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky na jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p. Predmetom konania bola náhrada straty na zárobku počas práceneschopnosti a náhrada straty na zárobku po skončení práceneschopnosti. Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p., odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov prvostupňového súdu odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi. Žalobca ako odvolací dôvod uviedol, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c) O.s.p.). Účastníci majú povinnosť tvrdenia t.j. povinnosť uvádzať rozhodujúce skutočnosti, ale súčasne majú dôkaznú povinnosť t.j. povinnosť navrhovať dôkazné prostriedky na preukázanie svojich tvrdení. O tom, ktoré z navrhnutých dôkazných prostriedkov sa vykonajú, rozhodne súd (§ 120 ods. 1). Súd teda nemá povinnosť vykonať všetky navrhnuté dôkazné prostriedky. Ak súd v priebehu konania nevykonal všetky dôkazné prostriedky navrhované účastníkmi, resp. vykonal iné dôkazné prostriedky na zistenie skutočného stavu, nemožno to považovať za odňatie možnosti konať pred súdom. Ak ale súd nevykoná niektoré z dôkazných prostriedkov, ktoré boli navrhnuté, a v dôsledku toho dôjde k neúplnému zisteniu skutkového stavu, je to dôvod na podanie odvolania. V zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivosti prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov. Odvolací súd zhodne s prvostupňovým dospel k záveru, že pri vyhodnotení vykonaného dokazovania každého z vykonaných dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach bolo v konaní dostatočným spôsobom preukázané, že žaloba žalobcu je v celom rozsahu nedôvodná. K strate na zárobku dochádza z dôvodu, že pracovná schopnosť zamestnanca bola v dôsledku poškodenia zdravia znížená alebo zanikla a účelom náhrady za stratu na zárobku je poskytnúť primerané odškodnenie poškodenému, ktorý nie je schopný pre svoje zdravotné postihnutie spôsobené dopravnou nehodou dosahovať taký zárobok, aký by mal pred poškodením zdravia. Škoda spočívajúca v strate na zárobku je majetkovou ujmou, ktorá predstavuje rozdiel medzi zárobkom pred vznikom škody a zárobkom po škode, ku ktorému treba pripočítať prípadný invalidný alebo čiastočný invalidný dôchodok poskytovaný z tohto istého dôvodu. V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie veci. Podľa § 153 ods. 1 O.s.p. súd rozhodne na základe skutkového stavu, zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti. V občianskom súdnom konaní každý účastník má nielen povinnosť tvrdenia, ale aj povinnosť poskytnúť na svoje tvrdenia dôkazy (§ 120 O.s.p.). Dôkazné bremeno preukázať svoje tvrdenia pritom spočíva na tom účastníkovi, ktorý určitú skutočnosť tvrdí a ktorý z tejto skutočnosti vyvodzuje pre seba priaznivejšie dôsledky v konaní. Keďže žalobca tvrdil, že mu bola spôsobená strata na zárobku a že v dôsledku následkov z dopravnej nehody nemôže vykonávať prácu vo svojom odbore, bolo na ňom aby uvedené preukázal (označil dôkazy na svoje tvrdenia). Odvolateľ odôvodňoval potrebu znaleckého dokazovania na fyzické následky žalobcu a na posúdenie či pretrvávajúce zdravotné problémy súvisia s dopravnou nehodou v roku 1999 aj tým, že znalecké posudky MUDr. U. si odporujú. Prvý znalecký posudok MUDr. U. z roku 2000 bol vyhotovený pre potreby trestného konania a zaoberal sa základným bodovým ohodnotením bolestného, pričom už v tomto posudku je uvedené, že celková práceneschopnosť žalobcu nie je z medicínskeho hľadiska zdôvodnená. Druhý znalecký posudok MUDr. U. z 18.07.2003 bol vyhotovené v tomto konaní po vyšetrení žalobcu, pričom medzi posudkami niet viditeľného rozporu. Spochybňovanie znaleckého posudku žalobcom až s časovým odstupom viac ako 10 rokov, s poukazom na zostávajúci predmet konania, ktorým je náhrada straty na zárobku, súd nepovažoval za dôvodné. Žalobca závery znaleckého posudku v rozhodnom čase vôbec nespochybnil, na žiadne ťažkosti sa na pojednávaniach nesťažoval. Navrhované doplnenie dokazovania preto nepochybne vzhľadom na predmet konania treba považovať za neúčelné. K odvolacím argumentom žalobcu je potrebné uviesť, že žalobca namieta, že posudok z roku 2011 vyhotovený Psychiatrickou nemocnicou Philipa Pinela v Pezinku nemožno použiť ako dôkaz pre vznik fyzických následkov žalobcu a vytýkal, že súd sa nezaoberal, či sa zdravotný stav žalobcu v priebehu trvania súdneho konania nezmenil, čo mal urobiť podľa jeho názoru znaleckým dokazovaním, ktoré žalobca žiadal doplniť ustanovením znalca. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu navrhol vykonať znalecké dokazovanie na posúdenie fyzického stavu žalobcu, či zdravotné problémy, ktorými v súčasnosti žalobca trpí súvisia s dopravnou nehodou z roku 1999. Tento dôkaz prvostupňový súd nevykonal, pretože vykonanie dôkazu nepovažoval za potrebné. S týmto názorom sa stotožňuje aj odvolací súd, nakoľko predmetom konania zostala už iba náhrada straty na zárobku počas práceneschopnosti a po skončení práceneschopnosti, nárok v určitých častiach bol premlčaný a navrhnuté znalecké dokazovanie na posúdenie fyzického stavu žalobcu a či súčasné zdravotné problémy žalobcu súvisia s dopravnou nehodou, sú vzhľadom na predmet konania neopodstatnené a neriešia žiadnym spôsobom daný predmet konania. S poukazom na uvedené nie je dôvodný odvolací argument, že by prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu nezistil skutkový stav veci na posúdenie predmetného nároku žalobcu. Žalobca dôvodil závermi rozhodnutia Krajského súdu v Trnave spis. zn. 10Co 411/2005 z 01.02.2007, v ktorom sa uvádza, že odvolací súd mal preukázanú príčinnú súvislosť medzi zdravotnými ťažkosťami žalobcu a dopravnou nehodou. Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, že z doposiaľ vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa jednoznačne vyplynulo, že medzi škodou na zdraví žalobcu a škodnou udalosťou - dopravnou nehodou zo dňa 06.12.1999 spôsobenou žalovaným 2/, je jednoznačne vzťah následku a príčiny t.j. príčinná súvislosť, pričom bezprostredným škodcom bol žalovaný 2/ a škodnou udalosťou dopravná nehoda zo dňa 6.12.1999 a poškodeným žalobca, pričom zavinenie na poškodení zdravia žalobcu žalovaný 2/ nespochybňoval. Uvedené rozhodnutie sa však otázke straty na zárobku venuje iba okrajovo, pretože z návrhu na začatie konania nevyplýva, ktorý z nárokov si žalobca uplatňuje či stratu na zárobku počas práceneschopnosti alebo stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti. S poukazom na uvedené preto nemožno považovať za dôvodnú odvolaciu námietku žalobcu, že k otázke príčinnej súvislosti medzi dopravnou nehodou, za ktorú zodpovedá žalovaný a stratou na zárobku po skončení práceneschopnosti sa vyjadril Krajský súd v Trnave v rozhodnutí spis. zn. 10Co 411/2005 z 01.02.2007, pretože v tom čase nebolo zrejmé aké nároky vôbec žalobca z tohto titulu uplatňuje. Podľa názoru žalobcu bolo dôvodným vychádzať z pravdepodobných príjmov, ktoré by žalobca dosiahol s prihliadnutím na príjmy v rovnakom alebo v podobnom predmete podnikania, v predmete činnosti automechanika. Uvedený postup však predpokladá preukázanie, že žalobca sa po skončení svojej pracovnej neschopnosti nemohol v dôsledku následkov vzniknutých dopravnou nehodou venovať práce automechanika. Prvostupňový súd dospel k záveru, že žalobca svoje tvrdenia nepreukázal, pretože zo záveru znaleckého posudku z roku 2003 znalca MUDr. U. vyplýva, že žalobca je vyučený automechanik, túto prácu nevykonával, bol na vojenskej civilnej službe, trvalé následky mu nevznikli, pričom žalobca je plne schopný vykonávať primerané zamestnanie teda aj zamestnanie ako automechanik, strážnik a pod. I pre náhradu straty na zárobku podľa § 447 Občianskeho zákonníka je rozhodujúce, či príčinou škody straty na zárobku bolo jednanie škodcu či škodná udalosť alebo či táto škoda má podklad v určitých iných príčinách napr. vo všeobecných chorobách alebo v iných úrazoch a pod. Určitá predispozícia síce nevylučuje záver o príčinnej súvislosti medzi následkami úrazového deja a stratou na zárobku, avšak musí byť naisto zistené, že úraz bol vyvolávajúcim činiteľom poškodenia zdravia, pretože ak by išlo len o dovŕšenie už nastávajúceho nepriaznivého zdravotného stavu poškodeného. Záleží na tom, či pokles na zárobku je poprípade v takej miere v príčinnej súvislosti s poškodením zdravia poškodeného, či sa poškodenie do práce nezapojil poprípade nevyvíja také pracovné úsilie, ktoré by vzhľadom ku svojmu zdravotnému stavu a okolnostiam konkrétneho prípadu vyvíjať mohol. Pokiaľ žalobca uplatňoval náhradu straty na zárobku po skončení práceneschopnosti ako pravdepodobný zárobok, rozdiel medzi tým aký by zárobok dosahoval a pravdepodobným zárobkom automechanika a ak tvrdil, že prácu automechanika v dôsledku následkov dopravnej nehody, ktorú zavinil žalovaný nie je schopný vykonávať, tak žalobca nepreukázal žiadnym spôsobom príčinnú súvislosť a neuniesol dôkazné bremeno preukázania príčinnej súvislosti medzi dopravnou nehodou, za ktorú zodpovedá žalovaný a stratou na zárobku po skončení práceneschopnosti. Počas konania žalobca nepredložil ani neoznačil žiaden dôkaz, že prácu automechanika v dôsledku následkov dopravnej nehody, ktorú zavinil žalovaný, nie je schopný vykonávať. So zreteľom na uvedené odvolací súd, riadiac sa rozsahom a dôvodmi odvolania, rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil z dôvodu vecnej správnosti podľa § 219 O.s.p. O trovách tohto odvolacieho konania rozhodne prvostupňový súd postupom podľa § 224 ods. 4 O.s.p., pretože odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3 O.s.p. Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je možné podať odvolanie.