Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 19Sp/16/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2010200224 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2010200224.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave sudcom Mgr. Dušanom Čimom v právnej veci navrhovateľky: PhDr. T. O., nar. XX. Y. XXXX, bytom W., D. XX, zast. splnomocnenkyňou: Mgr. N. X., W., P. XX, proti odporcom: 1/ Okresný úrad Senica, Senica, Hollého 750, 2/ P. F., nar. XX. Y. XXXX, bytom W. - F. W., B. XXXX/X, zast. splnomocnenkyňou navrhovateľky, 3/ Mesto Skalica, Skalica, Námestie slobody 10, 4/ SPP - distribúcia, a.s., Bratislava, Mlynské Nivy 44/b a 5/ Slovenský pozemkový fond, Bratislava, Búdková 36, o odvolaní navrhovateľky proti rozhodnutiu pôvodného odporcu 1/ z 31. marca 2010 č.j. 13/2010 -s. 96 /2008/KRA takto r o z h o d o l : Súd rozhodnutie pôvodného odporcu 1/ Obvodného pozemkového úradu v Senici z 31. marca 2010 č.j. 13/2010 -s. 96 /2008/KRA v napadnutej časti nepriznávajúcej navrhovateľke a odporcovi 2/ vlastnícke právo k tam uvedeným pozemkom podľa § 250j ods. 2 písm. a/, d/ a e/ a ods. 4 v spojení s § 250l ods. 2 O. s. p. z r u š u j e a vec v rozsahu zrušenia vracia Okresnému úradu Senica na ďalšie konanie. Navrhovateľke nepriznáva náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Napádaným rozhodnutím (označeným i spôsobom „Rozhodnutie o vlastníctve“) pôvodný odporca 1/ (Obvodný pozemkový úrad v Senici) navrhovateľke a odporcovi 2/ ako právnym nástupcom oprávnenej osoby D. P., nar. X. X. XXXX, naposledy bytom W., M. XX a zomr. XX. U. XXXX I. priznal vlastnícke právo k pozemku (správne „pozemkom“) v katastrálnom území X. uvedenému (-ým) v prvej časti výroku rozhodnutia (parc. č. XXXXXX/XXX, XXXXX/XXX, XXXXX/XXX a XXXXX/XXX o čiastkových výmerách 85 m2, 85 m2, 886 m2 a 65 m2, prvá z nich zrejme správne tiež len „XXXXX/XXX“, všetky evidované ako orná pôda o súhrnnej výmere 1.121 m2 i s doplnením ich označenia aj údajmi skoršej evidencie jednej nehnuteľnosti v pozemkovej knihe a to číslom pozemkoknižnej vložky 4077, parcelným číslom XXXX, druhom pozemku zhora a jeho výmerou 1.184 m2) a II. naopak rovnakým osobám nepriznal vlastnícke právo k ďalším pozemkom v tom istom katastrálnom území, uvedeným v takejto časti rozhodnutia (v tomto prípade k pozemkom identifikovaným len údajmi niekdajšej pozemkovej knihy a to číslom PKV 4077 a parc. č. XXXX, XXXX, XXXX, XXXX a XXXX, resp. číslom PKV 2232 a parc. č. XXXX, druhom prvého z takýchto pozemkov „lúka“ a ostatných „roľa“ a výmerami 2.172 m2, 2.717 m2, 9.589 m2, 3.147 m2, 11.887 m2 a 3.726 m2) a to s uvedením už vo výroku stručného dôvodu pre jedno i druhé rozhodnutie spočívajúceho v splnení právnym predchodcom navrhovateľky a odporcu 2/ podmienok oprávnenej osoby, v prechode pozemkov na štát spôsobom zakladajúcim tzv. reštitučný dôvod a v neexistencii zákonných prekážok vydania časti pozemku (rozhodnutie pod I. zhora), resp. existencii zákonnej prekážky spočívajúcej v tom, že „nevydávané“ pozemky patria do obvodu schváleného projektu pozemkových úprav (rozhodnutie pod II. zhora). Okrem toho svoje rozhodnutie odôvodnil (pôvodný odporca 1/) právne ust. § 4 ods. 2 písm. c/, § 6 ods. 1 písm. b/ a § 11 ods. 1 písm. d/ a h/ zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej tiež len „zákon o pôde“) a § 14 ods. 4 zákona SNR č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, obvodných pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách (ďalej tiež len „zákon o pozemkových úpravách“ alebo „ZoPÚ“); vecne potom jednak genézou celého tzv. reštitučného konania v tejto veci (vrátane úmrtia právneho predchodcu navrhovateľky a odporcu 2/ po uplatnení nároku a neskôr i jednej jeho priamej právnej nástupkyne v osobe matky odporcu 2/ PhDr. B. P.), ako aj praktickým zotrvaním na názore, podľa ktorého D. P. i jeho právnych nástupcov bolo treba považovať za oprávnené osoby v zmysle zákona o pôde a daný bol i dôvod reštitúcie, na druhej strane však vydaniu častí pozemkov tvoriacich predmet reštitučnej požiadavky bránilo v prevažnej časti ich zahrnutie do schváleného projektu pozemkových úprav (ku ktorému došlo v r. 2005, resp. už v r. 2001), resp. čiastočne (u výmery 63 m2 z pôvodnej pozemkoknižnej parcely č. XXXX) i zastavanie inžinierskymi stavbami brániacimi poľnohospodárskemu využitiu pozemku. Tieto závery boli podľa pôvodného odporcu 1/ namieste i po zrušení jeho skoršieho rozhodnutia rovnakého obsahu (o nepriznaní vlastníctva) rozsudkom Krajského súdu v Trnave z 10. júna 2009 (v čase vedenia veci týmto pod sp. zn. 32Sp/70/2008), keďže nedostatky vytknuté súdom boli v časti týkajúcej sa neúplnosti skutkových podkladov a zrozumiteľnosti skoršieho rozhodnutia odstránené najmä zadovážením novej identifikácie parciel z 24. februára 2010 a geometrického plánu z 19. marca 2010 (identifikácie sa podľa záverov z napádaného rozhodnutia podstatne nelíšiacej od skoršej identifikácie z 3. júna 2008 a naopak geometrického plánu podstatne sa líšiaceho od novšej - a takto aj od pôvodnej identifikácie), ktoré potvrdzovali správnosť záverov o nemožnosti vydania časti, resp. o potrebe vydania ostatných pozemkov. Povinnými osobami boli katastrom evidovaní vlastníci pozemkov a v časti dotknutej pozemkovými úpravami takéto postavenie prislúchalo Slovenskému pozemkovému fondu, pri nadobudnutí vlastníctva Mestom Skalica nebol porušený zákaz prevodu podľa § 5 ods. 3 zákona o pôde (v tomto prípade šlo totiž o prechod vlastníctva podľa zákona SNR č. 138/1991 Zb. o majetku obcí) a nepriznanie vlastníctva v časti definovanej rozhodnutím nezbavuje oprávnené osoby práva na náhradné pozemky, resp. na náhradu v peniazoch; argumentovalo sa napokon v odôvodnení napádaného rozhodnutia. Proti tomuto rozhodnutiu podala včas odvolanie navrhovateľka a navrhla rozhodnutie (z povahy veci samozrejme len v časti nepriznávajúcej vlastnícke právo jej a tiež druhej oprávnenej osobe, čiže P. F. - tomuto vykázanému pre nepodanie odvolania aj ním do procesnej pozície jedného z odporcov) zrušiť a vec vrátiť správnemu orgánu na ďalšie konanie. Namietala predovšetkým, že ani tentoraz nedošlo k zohľadneniu okolnosti riadneho a včasného uplatnenia tzv. reštitučného nároku zo strany ich predchodcu D. P. a to dávno pred schválením projektu pozemkových úprav (kde sa tak javí nepochopiteľným začlenenie doň aj predmetu reštitúcie), pričom vlastnícke právo ich rodiny k pozemkom nespochybňovali ani tí ich užívatelia, ktorým boli pridelené do užívania v minulosti. I s námietkou nezrozumiteľnosti jej niektorých pasáží z odôvodnenia rozhodnutia a neúplnosti dôvodov, týkajúcich sa nadobudnutia časti pozemkov (vykúpenie, resp. i zastavanie) je preto naďalej presvedčená, že nepriznanie vlastníctva je v rozpore so zákonom. Pôvodný odporca 1/ vyjadrením k odvolaniu navrhol potvrdenie svojho rozhodnutia v napadnutej časti v podstate pre názor o splnení pokynov uvedených v zrušujúcom rozsudku súdu z júna 2009 a zotrvanie na tom, že priznaniu vlastníctva v celom rozsahu bráni zahrnutie „nevydávaných“ pozemkov do schváleného projektu pozemkových úprav. Odporca 2/ sa pripojil k odvolaniu navrhovateľky (inak aj pre názor o potrebe rozlišovania tých prekážok brániacich úspechu tzv. reštitučnej požiadavky, ktoré vznikli pred uplatnením nároku a tých, ktoré vznikli po takomto čase) a odporča 3/, odporkyňa 4/ ani odporca 5/ zrejmé odvolacie návrhy nepodali (títo podľa všetkého aj pre nedostatok ich priameho dotknutia napadnutou časťou rozhodnutia, nech by táto vyznela či už v prospech alebo v neprospech tzv. reštituentov). Krajský súd v Trnave rozsudkom z 9. marca 2011 č. k. 19Sp/16/2010-49 rozhodnutie pôvodného odporcu 1/ v napadnutej časti zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie; navrhovateľke tiež nepriznal náhradu trov konania. Za ťažiskové dôvody pre takéto jeho rozhodnutie považoval jednak nedostatky pri identifikácii pozemkov, uvedených v napadnutej časti rozhodnutia, najmä však mal za to, že v prejednávanej veci bolo v rozpore s princípom legitímneho očakávania adresáta právnej normy (tu rozumej najskôr predchodcu navrhovateľky, resp. oboch predchodcov odporcu 2/ a následne aj týchto účastníkov konania pred správnym orgánom i súdom), aby prekážku reštitúcie „in natura“ založil dôvod, ktorý sa v čase uplatnenia reštitučného nároku v zákone nenachádzal a bol tam (do zákona o pôde) zákonodarcom doplnený (vložený) až po riadnom uplatnení reštitučného nároku. Nato na odvolanie podané ešte pôvodným odporcom 1/ Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež len „NS“) uznesením z 26. septembra 2012 sp. zn. 10Sžr/144/2011 vyššie označený rozsudok tunajšieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajskému súdu vytkol, že tento sa dostatočne nevyporiadal s možnou spätnou účinnosťou zákona o pôde v platnom znení (rozumej predovšetkým v znení inkriminovanej novelizácie, vykonanej zákonom č. 549/2004 Z. z.), nakoľko s poukazom na viaceré (zrušujúcim uznesením NS čiastočne citované) rozhodnutia NS aj Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS“) treba za neakceptovateľnú považovať len pravú spätnú účinnosť právnych noriem (retroaktivitu), čiže vztiahnutie účinkov novej právnej úpravy vrátane ňou definovaných práv a povinností na celý upravovaný právny vzťah spolu s neuznaním práv alebo povinností uznávaných skorším predpisom, kým tá nepravá (retroaktivita), spočívajúca v uznaní skôr vzniknutých práv a povinností a až následnej zmene právneho režimu skôr vzniknutých vzťahov, prípustnou je. Podľa názoru NS bolo treba vychádzať aj z celkového kontextu novelizácie, teda o. i. zo súbežnej novelizácie (zákonom č. 549/2004 Z. z.) zákona o pôde aj ZoPÚ (s doplnením do druhého z takýchto zákonov tiež nového § 42e, odôvodnením uznesenia odvolacieho súdu taktiež citovaného) a tiež z nevylúčenia (novelizovanou úpravou) práva oprávnených osôb na náhradu celkom (keďže je tu aj § 11 ods. 2 zákona o pôde), pričom prijatie názoru tunajšieho súdu by malo za následok i absolútne nepoužitie relevantnej právnej normy, hoci posudzovanie jej ústavnosti patrí do právomoci ÚS (v konaní o súlade právnych predpisov). V konaní po zrušení prvého rozsudku v tejto veci navrhovateľka, Okresný úrad Senica ako nástupca v priebehu konania zrušeného tamojšieho obvodného pozemkového úradu (v tejto súv. napokon por. i čl. I § 1 písm. a/ a c/, § 8 písm. b/ a § 9 ods. 4, ako aj čl. VII bod 9 a čl. XLII zákona č. 180/2013 Z. z.) a teda odporca 1/ i odporcovia 2/ a 3/ zotrvali na svojich skorších podaniach a prednesoch. Navrhovateľka popri tom namietala i porušením (v konaní predchádzajúcom vydaniu napádaného rozhodnutia) zásad ovládajúcich konanie pred správnym orgánom, keď okrem neposkytnutia uspokojivej odpovede na to, prečo nebolo zabránené prevodom sporných pozemkov na ich skorších užívateľov, resp. nájomcov, správny orgán nekonal v súlade s platným právom (zásada zákonnosti), ako ani v kooperácii s navrhovateľkou a odporcom 2/ (zásada súčinnosti), konanie až po vydanie napádaného rozhodnutia mu trvalo viac než 16 rokov (zásada rýchlosti a hospodárnosti) a nezistil ani všetky pre rozhodnutie významné skutočnosti (zásada materiálnej pravdy), pričom ak by postupoval inak, zistil by, že ani vykonanie projektu pozemkových úprav vydaniu sporných pozemkov (pre praktickú identičnosť pozemkov takto vzniknutých s tými pôvodnými) nebráni. Odporca 1/ nad rámec argumentácie svojho predchodcu poukázal na to, že identičnosť pozemkov vzniknutých pri pozemkových úpravách s pôvodnými pozemkami a ani podržanie si vlastníctva takýchto pozemkov štátom nie sú pre požadované priznanie vlastníctva rozhodujúcimi, nakoľko ustanovenie zákona majúce sa tu použiť (§ 11 ods. 1 písm. h/ zákona o pôde) za prekážku takéhoto postupu považuje už zahrnutie pozemku do projektu pozemkových úprav. Odporca 2/ popri stotožnení sa s argumentáciou navrhovateľky namietol ešte rozpory v postupe odporcu 1/ (presnejšie i tu jeho predchodcu), ktorý im k časti pozemkov vlastníctvo priznal a k časti nie, hoci sa tak stalo už v čase po iniciovaní projektu pozemkových úprav. Odporča 3/ sa aj v konaní po zrušení prvého rozsudku tunajšieho súdu v tejto veci len pridržalo svojich skorších prednesov a odporcovia 4/ a 5/ v takejto fáze konania už žiadne nové prednesy neurobili. Krajský súd v Trnave ako súd vecne a miestne príslušný (§ 246 ods. 1 a § 246a ods. 2 a 3 O. s. p. - Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) po zistení, že opravný prostriedok podala včas oprávnená osoba - účastníčka konania pred správnym orgánom (§ 250m ods. 2 a 3 O. s. p.) a to proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 250l ods. 1 O. s. p.), preto opätovne prejednal vec na pojednávaní (§ 250q ods. 1 O. s. p.) a napriek viazanosti názorom odvolacieho súdu (o potrebe vyporiadania sa aj s problémom prípustnosti nepravej retroaktivity) i tentoraz dospel k záveru, že opravnému prostriedku treba vyhovieť. Dôvodom pre takéto jeho praktické zotrvanie na už skôr zvolenom spôsobe rozhodnutia, teda na zrušení rozhodnutia správneho orgánu v napadnutej časti a vrátení veci v príslušnom rozsahu už nástupcovi autora takéhoto rozhodnutia na ďalšie konanie pritom neboli len prvým rozsudkom vytknuté vady (spočívajúce v nie celkom úplnom a preto i nesprávnom posúdení veci, ako aj v čiastočnej nezrozumiteľnosti dôvodov, spôsobilých presvedčiť o správnosti rozhodnutia správneho orgánu), ale tiež nevyhnutnosť dopracovania sa aj korektným (a ústavne konformným) výkladom už skôr ním analyzovaného ustanovenia (§ 11 ods. 1 písm. h/ zákona o pôde v príslušnom znení) i ďalšieho mu podsunutého odvolacím súdom (§ 42e zákona o pozemkových úpravách) k tomu záveru, že žiadne z nich prekážku reštitúcie „in natura“ (tvrdenú najskôr odporcom 1/ a po ňom naznačovanú i v zrušujúcom uznesení NS) nezakladalo. Hneď úvodom sa pritom žiada uviesť, že so zreteľom k pomerne kategorickým záverom zo zrušujúceho uznesenia NS, týkajúcim sa 1. akceptovateľnosti tzv. nepravej retroaktivity a 2. nutnosti vyvolania konania o súlade právnych predpisov pred ÚS (ak by mal tzv. všeobecný súd za to, že predpis majúci sa použiť nie je v súlade s ústavným poriadkom) by sa mohlo zdať, že i priestor pre úvahy o ďalšom postupe tunajšieho súdu bol takto de facto zúžený na možnosti reprezentované 1. postupom podľa právnej úpravy tunajším súdom skôr spochybnenej alebo 2. napadnutím takejto úpravy na ÚS. Pri voľbe medzi takýmito alternatívami sa tunajší súd pôvodne prikláňal práve k druhej z nich (k iniciovaniu konania o súlade právneho predpisu sily zákona s ústavným poriadkom); napokon však dospel k záveru, že takýto postup nemá opodstatnenie práve preto, že výsledkom náležitej aplikácie diskutovanej a na vec dopadajúcej právnej úpravy (za pomoci všetkých relevantných metód výkladu práva a so všetkými dôsledkami z toho plynúcimi) musí byť (i so zreteľom ku konkrétnym okolnostiam prípadu v prejednávanej veci) celkom rovnaký záver, ako keby tu novelizovanej právnej úpravy ani nebolo. Súčasťou judikatúry ÚS, ktorú je podľa pokynov NS z jeho zrušujúceho uznesenia potrebné vziať do úvahy pri ďalšom rozhodovaní, je totiž aj záver, podľa ktorého keď právnu normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a medzinárodnými dohovormi podľa čl. 11 Ústavy Slovenskej republiky a druhý výklad je s nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie právnej normy, ale všetky štátne orgány majú vtedy Ústavou Slovenskej republiky určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s Ústavou Slovenskej republiky (čl. 152 ods. 4; v tejto súv. por. odôvodnenie nálezu ÚS sp. zn. PL. ÚS 15/98 z 11. marca 1999, s výnimkou odôvodnenia uverejneného i pod č. 66/1999 Z. z.). Ak tunajší súd nevidí dôvod nič meniť na tom svojom názore, podľa ktorého ústavnú konformitu výkladu právnej normy, majúcej sa v konkrétnom prípade použiť, treba pomeriavať aj parametrom v podobe princípu legitímneho očakávania adresáta právnej normy a takýmto legitímnym očakávaním je v prípadoch zásahov do právnych noriem definujúcich obsah právneho vzťahu zachovanie prinajmenšom takej úrovne (i kvality) práv a povinností, akú primárnemu adresátovi právnej normy zaručuje právo v čase vzniku vzťahu, o ktorý tu ide; práve za pomoci takéhoto nazerania na vec bolo treba pristúpiť aj k obom i z pohľadu NS rozhodným ustanoveniam právnych predpisov. Z tých ustanovenie § 42e zákona o pozemkových úpravách (v znení čl. I bodu 62 a čl. IX zákona č. 549/2004 Z. z.), teda ustanovenie zakotvujúce, že ak sa v obvode projektu pozemkových úprav nachádza pozemok, na ktorý bol uplatnený reštitučný nárok po schválení vykonania projektu pozemkových úprav, rozhodnutie sa vydá postupom podľa osobitného predpisu (s odkazmi v poznámke č. 56 pod čiarou na zákon o pôde a zákon č. 503/2003 Z. z. v znení zákona č. 217/2004 Z. z.), nebolo na prejednávanú vec použiteľným už len preto, že tu k uplatneniu reštitučného nároku nedošlo po schválení vykonania projektu pozemkových úprav, ale ešte predtým, než sa tak stalo (nárok bol uplatnený ešte 30. decembra 1991 a vykonanie projektu pozemkových úprav bolo schválené až rozhodnutím z 28. januára 2005 č. j. PPÚ-99/05/KOC, nadobudnuvším právoplatnosť 21. februára 2005), takže tu vôbec nešlo o prípad naplnenia hypotézy tu zmieňovanej právnej normy. Obdobne to bolo aj v prípade ustanovenia § 11 ods. 1 písm. h/ zákona o pôde (tu rozumej v znení čl. II bodu 1 a čl. IX zákona č. 549/2004 Z. z.), i keď z iného než prvým rozsudkom v tejto veci uvádzaného dôvodu. V tomto prípade síce závery NS z jeho zrušujúceho uznesenia v spojitosti s viazanosťou tunajšieho súdu názorom súdu odvolacieho (§ 226 O. s. p.) a do tretice i s praktickou nemožnosťou účinne polemizovať s viac-menej teoretickou úvahou o všeobecnej prípustnosti nepravej spätnej účinnosti právnych predpisov vylučovali, aby tunajší súd mohol zotrvávať na názore o absolútnej nepoužiteľnosti toho ustanovenia zákona, ktoré bolo z pohľadu výsledku konania pred správnym orgánom kľúčovým; toto všetko však na druhej strane nemohlo mať za následok obmedzenie autonómie tunajšieho súdu (ako súdu povolaného v prvom stupni vyporiadať sa s otázkou zákonnosti odvolaním spochybneného rozhodnutia správneho orgánu) pri posudzovaní splnenia podmienok dopadu tu diskutovanej normy na súdenú vec a takto aj pri poskytnutí odpovede na otázku, či je daná odporcom 1/ tvrdená prekážka uspokojenia reštitučného nároku v tej podobe, v akej na tom mali primárny záujem navrhovateľka s odporcom 2/. Podľa uvodzovacej vety zákona o pôde je jedným z leitmotívov prijatia takejto úpravy zmierniť následky niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948 až 1989. Zákonom výslovne preferovaným (uprednostneným) spôsobom zmiernenia následkov, o ktorých tu je reč, je vydanie nehnuteľností štátom či právnickými osobami držiacimi takéto veci (§ 6 zákona o pôde) alebo prechod vlastníctva z fyzickej osoby nadobudnuvšej nehnuteľnosť od štátu či právnickej osoby za podmienok zákonom o pôde neprijímaných (§ 8 zákona). Až ďalším v poradí nasledujúcim spôsobom je prevod vlastníctva k inému pozemku (podľa § 11 ods. 2 zákona), poznačený však na základe aktuálnej úpravy (na rozdiel od tej pôvodnej a odhliadajúc tu od nastúpeného trendu rozširovania prekážok vydania) celým radom obmedzení (tu por. § 11 ods. 3 - 7 zákona o pôde v platnom znení a odseky 2, 4 a 5 rovnakého paragrafu v pôvodnom znení zákona), resp. i náhrada v peniazoch (§ 11 ods. 2 a 8 zákona). Podľa § 11 ods. 1 písm. h/ zákona o pôde (v znení zákona č. 549/2004 Z. z.) pozemky alebo ich časti nemožno vydať v prípade, že pozemok sa nachádza v obvode projektu pozemkových úprav a jeho vykonanie bolo schválené (odkaz poznámkou č. 10c v zákone o pôde na § 14 ods. 4 ZoPÚ). Podľa § 11 ods. 1 časti vety pred bodkočiarkou ZoPÚ za pozemky podliehajúce pozemkovým úpravám patrí vlastníkom pozemkov vyrovnanie zodpovedajúce hodnote ich pozemkov a trvalých porastov, ktoré sa na nich nachádzajú; podľa odseku 2 vety prvej tohto ustanovenia vyrovnanie sa poskytuje vlastníkom pozemkov a vlastníkom spoluvlastníckych podielov na iných pozemkoch (ďalej len "nový pozemok") a podľa odseku 3 vety prvej rovnakého paragrafu i zákona nové pozemky majú byť svojím druhom, výmerou, bonitou, polohou a hospodárskym stavom primerané pôvodným pozemkom, pričom sa prihliada na výhody získané pozemkovými úpravami (v ktorej súvislosti zaiste nie je bez významu, že tu citované ustanovenia pri porovnaní úprav spred 1. novembra 2004 a tej z ďalšieho obdobia neboli dotknuté žiadnou pre rozhodnutie v tejto veci podstatnou zmenou). Podľa § 14 ods. 1 ZoPÚ po schválení projektu pozemkových úprav okresný úrad nariadi jeho vykonanie a podľa odseku 4 tohto ustanovenia dňom právoplatnosti rozhodnutia o schválení vykonania projektu pozemkových úprav alebo neskorším dňom určeným v rozhodnutí nadobudne sa vlastníctvo (odkaz poznámkou č. 9 v ZoPÚ na § 133, § 135 a § 489 ods. 1 O. z. - Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) k novým pozemkom (§ 11 ods. 2) alebo právo na vyrovnanie v peniazoch podľa rozdeľovacieho plánu vo forme umiestňovacieho a vytyčovacieho plánu; rozhodnutie o schválení vykonania projektu pozemkových úprav a rozdeľovací plán vo forme geometrického plánu alebo vo forme obnovy katastrálneho operátu novým mapovaním sú listinami, na ktorých základe sa vykonajú zmeny v katastri nehnuteľností (tu odkaz poznámkou č. 10 v ZoPÚ na zákon č. 162/1995 Z. z., čiže katastrálny zákon); rozhodnutie o schválení vykonania projektu pozemkových úprav oznámi verejnou vyhláškou okresný úrad a napokon proti rozhodnutiu o schválení vykonania projektu pozemkových úprav sa nemožno odvolať. Aj v prípade citácie § 14 ods. 4 zákona je pritom žiadúce doplniť, že ani toto v súvislosti so súbežnou novelizáciou zákona o pôde aj ZoPÚ zákonom č. 549/2004 Z. z. nebolo zmenené spôsobom pre prejednávanú vec významným, keďže sa tak stalo len doplnením vyššie citovanej prvej vety o časť tvorenú slovami „vo forme umiestňovacieho a vytyčovacieho plánu“, resp. i vety druhej ustanovenia o časť tvorenú slovami „vo forme geometrického plánu alebo vo forme obnovy katastrálneho operátu novým mapovaním“ (v tejto súv. por. i čl. I bod 38 zákona č. 549/2004 Z. z.), kým odstránenie skoršej možnosti vyrovnania i „v cenných papieroch“ bolo dôsledkom inej a to neskoršej novely zákona (tu pre prípad záujmu por. tiež čl. I bod 53 a čl. VIII zákona č. 571/2007 Z. z., nadobudnuvšieho účinnosť 1. januára 2008) a naopak zmena osoby orgánu povolaného schváliť (resp. v dôsledku nejednotnosti terminológie zákona i „nariadiť“) vykonanie projektu pozemkových úprav a tiež oznámiť príslušné rozhodnutie súvisela so zmenami v sústave miestnych orgánov verejnej správy (o ktorých sa tunajší súd zmienil už v súvislosti s objasňovaním právneho nástupníctva po pôvodnom odporcovi 1/). Ak z už uvedeného musí byť mimo akúkoľvek pochybnosť zjavné, že s pozemkovými úpravami i s rozčlenením takéhoto procesu na dve fázy spočívajúce vo vytvorení a schválení projektu (1. fáza) a schválení vykonania projektu pozemkových úprav (2. fáza) pracuje nielen súčasná (resp. od 1. novembra 2004 účinná) úprava, ale s nimi počítala i úprava skoršia (ktorou tu treba rozumieť úpravu v zákone o pôde a v ZoPÚ pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 549/2004 Z. z.), rovnako predpokladajúca isté limity pre uspokojenie reštitučných nárokov k pozemkom v obvodoch projektov pozemkových úprav a až v priebehu „života“ takejto úpravy prišlo tiež k uzákoneniu ďalšej (v skoršom čase neexistujúcej) prekážky reštitúcie prvým zákonom predpokladaným spôsobom (vydaním nehnuteľnosti), spočívajúcej v spolupatričnosti pozemku majúceho sa vydať alebo i len časti takéhoto pozemku k obvodu projektu pozemkových úprav, ktorého vykonanie bolo schválené (pričom zákonom predpokladaným následkom právoplatnosti rozhodnutia schvaľujúceho vykonanie projektu s možnosťou odkladu takéhoto účinku až na deň určený takýmto rozhodnutím je stav právneho zániku pôvodných pozemkov a vzniku pozemkov iných, zákonom o pozemkových úpravách označovaných za pozemky nové i s nadobudnutím vlastníctva k takýmto iným pozemkom); ustanovenie, zanesené do zákona až jeho novelizáciou a koncipované ako prekážka reštitúcie in natura bolo treba interpretovať (i za použitia metód historického a doslovného jazykového výkladu) presne v tom význame, v akom bolo do zákona prinesené. Výsledkom takejto interpretácie musí byť jednak ten záver, že prekážku v podobe nemožnosti vydania pozemku alebo jeho časti danú zahrnutím pozemku do obvodu pozemkových úprav zakladá len schválenie vykonania projektu pozemkových úprav do nadobudnutia účinnosti zákona č. 549/2004 Z. z. (tu por. najmä použitie v príslušnom zákonnom ustanovení slovného spojenia „bolo schválené“, teda v minulom čase, ako aj možnosť pozemkových úprav i procesu rozhodovania o nich, nič z toho sa v podstatných rysoch nelíšiace od dnešnej úpravy a existujúce tu už pred „obohatením“ zákona o novú prekážku vydania), popri tom však tiež ďalší záver vyjadriteľný i tak, že schválenie vykonania projektu pozemkových úprav pred uzákonením prekážky vydania pozemku či jeho časti pre spolupatričnosť pozemku k obvodu schválených pozemkových úprav síce bráni vydaniu pôvodného pozemku, nezbavuje však orgán povolaný poskytnúť vyrovnanie povinnosti poskytnúť nový pozemok aj polohou primeraný pozemku pôvodnému. I keď totiž nemôže byť sporu o tom, že právoplatnosťou rozhodnutia schvaľujúceho vykonanie projektu pozemkových úprav alebo najneskôr v takomto rozhodnutí určeným neskorším dňom pôvodný pozemok ako vec v právnom slova zmysle (samozrejme za predpokladu splnenia všetkých zákonných podmienok pre vydanie takéhoto rozhodnutia) zaniká a nahradený je vecou novou - či už súborom menších nových pozemkov alebo naopak väčším pozemkom zahŕňajúcim i ten pôvodný a to so všetkými možnými variáciami na pomer pôvodného a nového usporiadania (vrátane možnosti, že pôvodný pozemok či jeho časť majúca sa pôvodne vydať bude hranicami i umiestnením celkom identickým s niektorým novým pozemkom), ani nenapadnuteľný postup vedúci k schváleniu vykonania projektu pozemkových úprav nespôsobuje absolútnu nemožnosť poskytnutia oprávnenej osobe (postupom podľa § 11 ods. 2 ZoPÚ) vyrovnania v podobe nového pozemku. Pri rešpektovaní i kritéria primeranosti vyrovnania potom len ťažko za iné než primerané môže byť považované predovšetkým poskytnutie nového pozemku v prírode kopírujúceho hranice pozemku pôvodného a ak by k takémuto novému usporiadaniu (pozemkovými úpravami) aj prišlo, treba v práve takomto poskytnutí vyrovnania vidieť i tzv. vyššiu spravodlivosť, keďže nedostatok tu diskutovanej prekážky vydania pozemku pred 1. novembrom 2004 v spojení so schválením vykonania projektu pozemkových úprav v práve uvedenom zmysle až po takomto čase nemôže mať na možnosť vydania pozemku žiaden dopad (a z pohľadu práva je tu nerozhodné, či sa prizná vlastníctvo k pozemku identifikovanému pôvodnými alebo novými údajmi) a naopak prípad schválenia vykonania projektu pozemkových úprav ešte pred 1. novembrom 2004 síce je spôsobilý privodiť nadobudnutím účinnosti zákona č. 549/2004 Z. z. príslušnú prekážku vydania „in natura“, pri tu diskutovanom faktickom „preklopení pôvodného pozemku“ do nového však rovnako nemôže zabrániť uspokojeniu reštitučného nároku spôsobom, na ktorom je tu záujem (nakoľko v takomto prípade sa rozdiel medzi priznaním vlastníctva k pôvodnému pozemku a poskytnutím vyrovnania v podobe nového pozemku s identickými hranicami, výmerou i lokalizáciou a prípadne len inak identifikovaného a môžbyť i zasadeného medzi iné pozemky s problematickejším prístupom celkom stiera). So zreteľom k práve uvedenému preto odmietnuť bolo treba ako námietku odporcu 1/, podľa ktorej pre nemožnosť vydania je postačujúce už zahrnutie pôvodného pozemku do obvodu projektu pozemkových úprav a otázka identičnosti pôvodného a nového pozemku nemá žiaden význam, tak i do istej miery opačnú námietku odporcu 2/, založenú na iba zdanlivom nesúlade postupov predchodcu odporcu 1/ spred 1. novembra 2004 a po takomto čase (v tomto prípade preto, že predchodca dnešného odporcu 1/, domnievajúci sa, že priznaniu vlastníctva bráni ním tvrdená prekážka, mohol takto logicky uvažovať až od momentu, keď bol zákon o pôde v príslušnom zmysle doplnený). Z pohľadu udržateľnosti rozhodnutia napádaného odvolaním (v odvolaním dotknutej časti) však ten najzásadnejší význam malo to, že ak k schváleniu vykonania projektu pozemkových úprav v prejednávanej veci malo dôjsť až v januári 2005 a k právoplatnosti príslušného rozhodnutia až v mesiaci po tomto nasledujúcom, nemohla byť splnená zákonná prekážka vydania sporných pozemkov „in natura“, reprezentovaná tou podmienkou, že už v čase konštituovania takejto prekážky muselo byť vykonanie projektu pozemkových úprav schválené (stalo sa tak totiž až následne a z pohľadu obrany odporcu 1/ irelevantne, čiže právne bezvýznamne). Rozhodnutie predchodcu odporcu 1/ toto nerešpektujúce preto nemohlo obstáť. V ďalšom tunajší súd môže už len zopakovať tú časť záverov z jeho prvého rozsudku v tejto veci, na ktorých podľa jeho názoru zrušujúce uznesenie NS nič nezmenilo. Predmetom súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu bolo rozhodnutie o nepriznaní navrhovateľke a odporcovi 2/ vlastníckeho práva k niektorým z väčšieho počtu pozemkových nehnuteľností (v rámci rozhodnutia naopak k iným nehnuteľnostiam vlastníctvo priznávajúceho) podľa § 4 ods. 2 písm. c/, § 6 ods. 1 písm. b/ a § 11 ods. 1 písm. d/ a h/ zákona o pôde. Z týchto ustanovení zákona majúceho sa použiť (a aj správnym orgánom pri jeho rozhodovaní aplikovaného) prvé upravuje časť okruhu oprávnených osôb pri tzv. pozemkových reštitúciách, druhé tzv. reštitučný dôvod predstavovaný odňatím majetku majúceho sa prinavrátiť bez náhrady postupom podľa zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy alebo podľa zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme a napokon tretie a štvrté niektoré zo zákonom predpokladaných výnimiek z možnosti tzv. reštitúcie „in natura“ (čím treba rozumieť prekážky pre vydanie práve toho majetku, o ktorý oprávnená osoba alebo jej právny predchodca prišli v období prakticky sa kryjúcom s dobou neslobody - zadefinovanou v zákone č. 480/1991 Zb.). Aj pri odhliadnutí od niektorých nesprávností rozhodnutia (vyžadujúcich si za iných okolností prinajmenšom opravu napádaného rozhodnutia, v tejto súv. por. najmä podobu tzv. kmeňa obchodného mena odporkyne 4/ odporujúcu príslušnému zápisu v obchodnom registri a i už vyššie naznačenú chybu v označení jednej z parciel, u ktorých tu vlastníctvo bolo priznané) totiž u rozhodovania pozemkového (dnes okresného) úradu o priznaní (resp. i nepriznaní) vlastníctva podľa zákona o pôde (§ 9 ods. 4 zákona) platí, že tu ide o jedno z rozhodnutí štátnych orgánov, ktoré sú podkladom zápisu vlastníckych práv v katastri nehnuteľností - majúceho sa vykonať záznamom. Rovnako to bolo aj pri postupoch podľa § 9 ods. 1 zákona, teda u schvaľovania dohody oprávnenej a povinnej osoby o vydaní nehnuteľnosti (i keď spôsob evidencie nehnuteľností bol pred účinnosťou zákona č. 265/1992 Zb. a predpisov súbežne s ním prijatých odlišný, v prípadoch obdobných tomu v prejednávanej veci nebolo možno očakávať vydanie rozhodnutia zakladajúceho dôvod zmeny v evidencii ešte podľa predpisov účinných do 31. decembra 1992 vrátane). Nakoľko v tomto smere nedošlo k žiadnej zmene ani prijatím i dnes účinného zákona č. 162/1995 Z. z. (resp. žiadneho zákona taký zákon neskôr meniaceho či dopĺňajúceho), práve preto ako rozhodnutiu o priznaní vlastníctva, tak aj jeho opaku (nepriznaniu vlastníctva) musí predchádzať tiež také celkom jednoznačné určenie predmetu príslušného vzťahu (pozemkov tvoriacich predmet reštitúcie), ktoré zodpovedá právnej úprave evidencie nehnuteľností v čase rozhodovania (keďže len ono môže byť spôsobilým podkladom zápisu). Tomu odvolaním napádané rozhodnutie v tejto veci nezodpovedalo. Práve v odvolaním napadnutej časti nepriznávajúcej vlastníctvo boli všetky tam uvádzané pozemky označené len údajmi niekdajšej pozemkovej knihy (teda dokonca ani nie evidencie bezprostredne predchádzajúcej vzniku katastra nehnuteľností, ale ešte tej existujúcej tu v čase nadobudnutia nehnuteľností právnym predchodcom navrhovateľky a odporcu 2/) a navyše pri posudzovaní rozhodnutia ako celku (teda i časti odvolaním nenapádanej) dosť dobre nešlo nepovšimnúť si viaceré rozpory (samým rozhodnutím nevysvetlené a ani za stavu vecí v čase opätovného zaoberania sa súdu otázkou zákonnosti administratívneho rozhodnutia nevysvetliteľné). Tie spôsobovala nielen nemožnosť dospieť k záveru, podľa ktorého by výmery pozemkov majúcich byť vytvorených z niekdajšej pozemkoknižnej parcely č. XXXX v ich súčte mohli tvoriť výmeru pôvodného pozemku, ale i narábanie odporcu 1/ s identifikáciou jednotlivých pozemkov tak, že rovnaké parcelné číslo tu bolo priraďované hneď viacerým evidentne rôznym nehnuteľnostiam, u ktorých však nebolo zrejmé, kedy a akým spôsobom mali vzniknúť a aká mala byť ich celková výmera. Pôvodná pozemkoknižná parcela č. XXXX totiž mala mať podľa časti rozhodnutia o priznaní vlastníctva výmeru 1.184 m2, výmery z nej neskôr vytvorených štyroch pozemkov uvedených v rovnakej časti rozhodnutia však spolu predstavovali len 1.121 m2 (o 63 m2 menej, čiže o výmeru zodpovedajúcu časti pozemku dotknutej inžinierskymi sieťami), podľa napadnutej časti o nepriznaní vlastníctva potom výmera bývalej pozemkoknižnej parcely č. XXXX ale mala byť až 2.717 m2 (výrazne viac než dvojnásobok výmery uvedenej v časti o priznaní vlastníctva). Pomyselnú korunu takémuto postupu (opäť na ujmu zrozumiteľnosti úvah správneho orgánu) potom nasadil predchodca odporcu 1/ praktickým odvolaním sa v časti nepriznávajúcej vlastníctvo na geometrický plán (odčleňujúci časť jedného z pozemkov dotknutú zástavbou inžinierskych sietí podľa výroku od zvyšku „nevydávaných“ pozemkov majúcich naopak spadať do režimu pozemkových úprav a nie od tých vydávaných, čomu by naopak nasvedčoval výpočet zhora) a nespochybniteľným súčasným odvolaním sa ďalšou časťou rozhodnutia (o priznaní vlastníctva) na identifikáciu parciel, to všetko pri výslovnom poukaze (odôvodnením rozhodnutia) na odlišnosť takýchto podkladov. Tým ale logicky muselo byť dané, že rozhodnutie založené na oboch nesúladných podkladoch majúcich priviesť k jednomu poznatku (k správnej identifikácii nehnuteľností) pred odstránením nesúladu nemohlo byť správnym. Toto viedlo k tomu, že i ostatné (tentoraz posudzované) rozhodnutie správneho orgánu bolo ako vychádzajúcim z nesprávneho právneho posúdenia veci, tak i nepreskúmateľným pre nedostatočnú zrozumiteľnosť jeho dôvodov (nevysvetlenie rozporov). Súdu preto neostávalo iné, než rozhodnutie pôvodného odporcu 1/ v napadnutej časti podľa § 250j ods. 2 písm. a/, d/ a e/ a ods. 4 v spojení s § 250l ods. 2 O. s. p. (a inak aj podľa § 250q ods. 2 vety prvej rovnakého zákona) opätovne zrušiť a vec v rozsahu zrušenia nástupcovi takéhoto správneho orgánu vrátiť na ďalšie konanie. Opravným uznesením podľa § 246c ods. 1 a § 164 O. s. p., pojatým do tohto písomného vyhotovenia svojho rozsudku pritom opravil aj zrejmé nesprávnosti v rozsudku vyhlásenom na pojednávaní, ktorými boli 1. nevyjadrenie (celkom presne) okolnosti zrušenia rozhodnutia v priebehu konania zaniknutého správneho orgánu, spojené s potrebou vrátenia veci na ďalšie konanie jeho nástupcovi a 2. opomenutie uvedenia aj vo výroku rozsudku ustanovení, podľa ktorých došlo k zrušeniu rozhodnutia správneho orgánu. O trovách konania potom rozhodol podľa § 250k ods. 1 O. s. p. spôsobom uvedeným v druhej vete výroku tohto svojho rozsudku, teda nepriznaním náhrady úspešnej navrhovateľke, ktorá sa procesného práva na náhradu trov výslovne vzdala (takže tu postup podľa vety prvej na tomto mieste použitého ustanovenia nebol možným a rozhodnutie sa tak nelíšilo od toho predpokladaného druhou vetou ustanovenia, i keď preň neboli žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa). Pre úplnosť na záver súd považuje za potrebné zopakovať i ďalšie už raz ním uvedené a síce, že formálne možno súhlasiť s tým, ako sa pôvodný odporca 1/ vyporiadal s výhradou tunajšieho súdu týkajúcou sa možného rozporu zmien vo vlastníckych vzťahoch k nehnuteľnostiam s ustanovením § 5 ods. 3 zákona o pôde (ods. 2 pôvodného znenia zákona), nakoľko v prípadoch spadajúcich pod režim zákona o majetku obcí skutočne nejde o nakladanie s majetkom na základe zmluvy (teda o prevod), ale o zmenu nastupujúcu priamo na základe zákona (čiže o prechod vlastníctva, por. marginálne rubriky čiže názvy celej druhej časti i § 2 zákona SNR č. 138/1991 Zb.). Zároveň však takýto prechod už nadobudnutím účinnosti zákona o majetku obcí (§ 2 ods. 7 zákona) vylučoval čo i len teoretickú uplatniteľnosť zákazov zo zákona o pôde vo vzťahu k nadobudnutiu majetku odporčaťom 3/ (Mestom Skalica), keďže zákon o majetku obcí sa stal účinným skôr než zákon o pôde (prvý už 1. mája 1991 a druhý až 24. júna rovnakého roka). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia cestou podpísaného súdu k Najvyššiemu súdu SR v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.