Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 24Co/455/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2108225705 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2108225705.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a členov senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci žalobcov: 1/ MARIANI GROUP, a.s., Púpavová 28, Bratislava, IČO: 35 854 057, 2/ Patronka West Gate, s.r.o., Púpavová 75, Bratislava, IČO: 35 805 790, 3/ MARIANI GROUP SHOPPING CENTRE WEST II, s.r.o., Púpavová 75, Bratislava, IČO: 36 281 972, 4/ Technologies, s.r.o., Bernolákova 4, Senec, IČO: 35 710 675, 5/ Network Alliance, s.r.o., Cukrová 14, Bratislava, IČO: 35 805 242, zastúpení advokátskou spoločnosťou: Procházka & partners, s.r.o., Búdkova 4, Bratislava, IČO: 36 854 948, proti žalovanému: WebHouse, s.r.o., Paulínska 20, Trnava, IČO: 36 743 852, zastúpený advokátskou spoločnosťou: VRANOVIČ/ HALADA s.r.o., Kapitulská 21, Trnava, IČO: 36 669 661, o ochranu dobrej povesti právnických osôb, na odvolanie žalobcov 1/, 2/, 4/ a 5/ proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 27C 201/2008-422 zo dňa 21. októbra 2013 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti a v závislom výroku o náhrade trov konania štátu a účastníkov p o t v r d z u j e . Žalobcovia 1/, 2/, 4/ a 5/ sú p o v i n n í spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania vo výške 624,79 eur na účet právneho zástupcu žalovaného do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd zastavil konanie v časti týkajúcej sa žalobcu 3/, súd nepriznal žalovanému náhradu trov konania vo vzťahu k žalobcovi 3/, vo zvyšku súd návrh zamietol, žalobcom 1/, 2/, 4/ a 5/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť Okresnému súdu Trnava trovy konania štátu vo výške 48,34 eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a žalobcom 1/, 2/, 4/ a 5/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť odporcovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 3.712,78 eur splnomocnenkyni odporcu. Rozhodnutie prvostupňový súd po citácii § 19 O.s.p., § 68 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 103 a 107 ods. 4 O.s.p., § 19b ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka, § 2 písm. d) bod 1, § 6 ods. 4 a § 6 ods. 5 zákona č. 22/2004 Z.z. o elektronickom obchode vecne dôvodil tým, že v zmysle ustanovení osobitného zákona o elektronickom obchode žalovaný nie je pasívne legitimovaný. V konaní bolo preukázané, že internetovú doménu zaregistroval žalovaný na základe požiadavky spoločnosti, ktorej prenajal priestor na umiestnenie webstránky. Táto spoločnosť na svojej webstránke zverejnila oznámenie, ktoré podľa žalobcov zasiahlo do ich dobrej povesti. Žalovaný zo zákona nie je povinný sledovať informácie, ani oprávnený vyhľadávať informácie, ktoré sa prenášajú alebo ukladajú. Žalovaného dňa 30.10.2008 e- mailom Ing. V. vyzval na odstránenie obsahu webstránky G.. s odôvodnením, že informácie na tejto stránke sú nepravdivé. Svoju výzvu žiadnym bližším spôsobom nezdôvodnil. Vo varovaní sa uvádza, že konateľ a majiteľ obchodných spoločností je dlžníkom mnohým fyzickým osobám a právnickým subjektom a vedú sa proti nemu mnohé trestné oznámenia súdne spory. Žalovaný sa až z e-mailu dozvedel o zverejnenom varovaní a podľa obsahu varovania nemohol podľa názoru súdu jednoznačne posúdiť, či tvrdenie vo varovaní je protiprávne, alebo či ide o pravdivé tvrdenie, nakoľko Ing. V. nepoznal. Preto súd dospel k záveru, že v zmysle § 6 ods. 4 zákona o elektronickom obchode žalovaný nezodpovedá za obsah zverejnenej informácie, podľa názoru súdu nebola jednoznačne preukázaná vedomosť žalovaného, že je zverejnená informácia protiprávna. Z tohto dôvodu súd návrh zamietol. Okrem toho sa súd zaoberal otázkou, či tvrdenia uvedené vo varovaní sú pravdivé. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že proti konateľovi obchodných spoločností sa viedli minimálne tri exekučné konania. Zároveň sa v tom období viedlo a k dnešnému dňu bolo právoplatne skončených ďalších deväť konaní začatých pred zverejnením varovania, v ktorých boli žalobcovia zaviazaní zaplatiť pohľadávky uplatnené v týchto konaniach. Z tohto dôvodu súd dospel k záveru, že skutkové tvrdenie z varovania sú pravdivé a preto nemôžu predstavovať neoprávnený zásah do práva na dobrú povesť navrhovateľov. Naviac dobrú povesť žalobcov ohrozovala aj ich vlastná činnosť, nakoľko si preukázateľne neplnili svoje zmluvné povinnosti a preto sa proti nim viedli dôvodne viaceré súdne konania. Štátu vzniklo právo na náhradu trov konania podľa § 148 ods. 1 O.s.p. vo výške priznaného svedočného 48,34 eur vyplateného z rozpočtových prostriedkov súdu. Podľa výsledku konania súd zaviazal žalobcov spoločne a nerozdielne zaplatiť vzniknuté trovy štátu do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a žalovanému vo vzťahu k žalobcom 1/, 2/, 4/ a 5/ priznal náhradu trov konania, pretože mal vo veci plný úspech. Súd zaviazal žalobcov k náhrade trov právneho zastúpenia žalovaného za 7 úkonov právnej služby (prevzatie veci vrátane prvej porady dňa 19.3.2013, písomné vyjadrenie zo dňa 20.3.2013 a 31.5.2013, účasť na pojednávaní dňa 8.4.2013, 27.5.2013, 30.9.2013) po 486,29 eur, za účasť na pojednávaní dňa 21.10.2013 v 1/4-ine 121,57 eur + 7x paušálna náhrada 7,81 eur, spolu 3.093,98 eur. Súd priznanú odmenu zvýšil o 20% DPH (618,80 eur), spolu 3.712,78 eur. O trovách právneho zastúpenia súd rozhodol v zmysle ustanovení § 10 ods. 1, § 14 ods. 5, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. Náhradu trov konania súd zaviazal zaplatiť v zmysle § 149 ods. 1 O.s.p. k rukám právneho zástupcu žalovaného. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalobcovia 1/, 2/, 4/ a 5/ prostredníctvom právneho zástupcu a domáhali sa, aby odvolací súd vo veci samej rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalovaný je povinný do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku zverejniť po dobu 60 dní na svojej internetovej stránke G. oznámenie s ospravedlnením červenej farby, a typom písma Times New Roman s veľkosťou písma 20pt v tomto znení: „Spoločnosť Webhouse, s.r.o. zverejnila na internetovej stránke G. oznam, v ktorom vyzýva návštevníkov tejto internetovej stránky, aby nespolupracovali so spoločnosťami MARIANI GROUP, a.s., MARIANI GROUP SHOPPING CENTRE WEST, s.r.o., MARIANI GROUP SHOPPING CENTRE WEST II, s.r.o., Technologies s.r.o. a Network Alliance , s.r.o., pretože Ing. W. V., ktorý je v týchto firmách majiteľom alebo konateľom, je dlžníkom mnohým fyzickým osobám alebo právnickým subjektom a vedú sa voči nemu mnohé trestné oznámenia, súdne spory. Tvrdenia uverejnené žalovaným v tomto ozname sú nepravdivé. Spoločnosť WebHouse, s.r.o. sa za zverejnenie tohto oznamu ospravedlňuje spoločnostiam MARIANI GROUP, a.s., Púpavová 28, 841 04 Bratislava; MARIANI GROUP SHOPPING CENTRE WEST, s.r.o., Bazovského 19/1, 841 01 Bratislava, Technologies, s.r.o., Bernolákova 4, 903 01 Senec a Network Alliance, s.r.o., Cukrová 14, 811 08 Bratislava.“ Žalovaný je povinný poskytnúť každému zo žalobcom 1/ a 2/ primerané zadosťučinenie v peniazoch v sume 11.617,87 eur a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku a žalovaný je povinný poskytnúť každému zo žalobcov 4/ a 5/ primerané zadosťučinenie v peniazoch v sume 4.979,09 eur do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. Zároveň žiadali, aby súd uložil žalovanému povinnosť uhradiť žalobcom 1/, 2/, 4/ a 5/ spoločne a nerozdielne náhradu trov na účet ich právneho zástupcu. Pre prípad, že odvolací súd bude názoru, že nie sú splnené podmienky pre zmenu rozsudku, odvolatelia navrhujú, aby odvolací súd vydal uznesenie, ktorým vo veci samej a vo výroku o trovách konania rozsudok zrušuje a vec vracia prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Odvolatelia majú za to, že rozsudok v napadnutej časti vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Prvostupňový súd nesprávne právne posúdil otázku pasívnej legitimácie žalovaného, teda otázku zodpovednosti žalovaného za protiprávny obsah zverejnených informácií, pričom pre tento záver neposkytol dostačujúce dôvody a dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam o absencii dobrej povesti žalobcov 1/, 2/, 4/ a 5/. Poukázal na to, že prvostupňový súd vo svojom predchádzajúcom rozsudku konštatoval, že žalovaný mal pasívnu vecnú legitimáciu v spore, avšak žalobca nepreukázal, že došlo k zhoršeniu dobrej povesti žalobcov v hospodárskej súťaži, po zrušení rozsudku však dospel k tomu, že pasívna legitimácia žalovaného nie je daná. Odvolatelia sú názoru, že v konaní bolo preukázané, že žalovaný je obchodnou spoločnosťou, ktorá pri svojej podnikateľskej činnosti poskytuje registráciu internetových domén (.sk) a poskytuje webový priestor na umiestnenie internetových stránok (webhosting). Podľa verejného zoznamu Národného registrátora spoločností SK.NIC a.s. bol žalovaný v rozhodnom čase od 31.10.2008 do 30.12.2008 vlastníkom a registrátorom internetovej domény V., identifikátor J.. Žalovaný si mohol vybrať, či predmetnú doménu bude registrovať ako jej vlastník alebo len v mene zákazníka, pričom sa rozhodol pre registráciu na seba ako vlastníka danej domény, teda právny úkon, ktorý mohol modifikovať rozsah svojej právnej zodpovednosti za obsah webstránky umiestnenej pod ním registrovanou doménou bol teda výlučne v jeho vlastnej dispozícii. Žalobcovia sú obchodné spoločnosti tvoriace jednu skupinu, predsedom predstavenstva žalobcu 1/ a konateľom žalobcov 2/, 4/ a 5/ je Ing. W. V., ktorý dňa 30.10.2008 zistil, že na internetovej stránke, umiestnenej na internetovej doméne marianigroup.sk bol umiestnený text: „Varovanie. Nespolupracujte s firmami, v ktorých je majiteľom alebo konateľom osoba Ing. Pavel Mariani Technologies s.r.o., MARIANI GROUP a.s., MARIANI GROUP SHOPPING CENTRE WEST s.r.o., MARIANI GROUP SHOPPING CENTRE WEST II s.r.o. a Network Allianz s.r.o.. Táto osoba je dlžníkom mnohým fyzickým osobám alebo právnickým subjektom a vedú sa voči nemu mnohé trestné oznámenia, súdne spory“. Ing. W. V. mailom 31.10.2008 požiadal žalovaného o zrušenie obsahu stránky umiestnenej na doméne V.. Túto svoju žiadosť zdôvodnil tým, že informácie sú nepravdivé, žalovaný tejto žiadosti nevyhovel, preto sa Ing. V. domáhal predbežnej ochrany na súde, až na základe predbežného opatrenia súdu dňa 30.12.2008, teda po dvoch mesiacoch dostupnosti každému užívateľovi internetu, žalovaný zneprístupnil obsah webstránky umiestnenej na predmetnej doméne. Odvolatelia pritom trvali na tom, že nepozastavenie zobrazovania textu, ktorý bol nielen spôsobilý, ale aj reálne zasiahol do ich dobrej povesti v rozhodujúcom období dostatočne odôvodňuje záver o pasívnej legitimácii žalovaného. Pasívnu legitimáciu odvolatelia odvodili od zápisu autorizovaného registrátora domén SK.NIC a.s. Žalobcovia k žalobe doložili potvrdenie získané z databázy spoločnosti SK.NIC a.s. umiestnenej na internetovej stránke G., z ktorého vyplýva, že vlastníkom aj registrátorom domén je žalovaný. Podľa bodu 10.4 pravidiel poskytovania menného priestoru v internetovej doméne Sk z 18.08.2004, ktorým sa spravovali registrácie v čase, keď žalovaný doménu registroval na svoje meno znelo nasledovne: Držiteľ domény vyhlasuje, že bude dbať o to, aby ním užívaná doména neporušovala priamo alebo nepriamo práva tretích subjektov a v prípade porušenia sám zodpovedá za spôsobenú škodu tretím osobám. Žalobcovia trvali na tom, že toto ustanovenie potvrdzuje zodpovednosť žalovaného, že umiestnenie textu bolo spôsobilé zasiahnuť do ich dobrej povesti, nakoľko obsahovalo nepravdivé tvrdenia a každý, kto sa pripojil cez vyhľadávač na internetovú stránku obsahujúcu tento text sa dozvedel, že žalobcovia sú ľudovo povedané podvodníci teda nedôveryhodní. Zároveň tento text zasiahol do ich dobrej povesti, pričom označili dva konkrétne prípady relevantné s ohľadom na čas, keď bol uvedený text prístupný na internete, podľa ktorých mal žalobca 2/ a 4/ dostať dve zákazky, pričom ich bez bližšieho zdôvodnenia nedostal. S ohľadom na tieto skutočnosti sa odvolatelia domáhali na súde ochrany svojho dobrého mena, ospravedlnenia a primeraného zadosťučinenia, pričom s týmito námietkami sa prvostupňový súd nevysporiadal. Prvostupňový súd svoj zamietajúci výrok odôvodnil tým, že žalovaný nie je pasívne legitimovaný, odkázal na § 6 ods. 4 a ods. 5 zákona č. 22/2004 Z.z. o elektronickom obchode, pričom podľa názoru súdu žalovaný nie je pasívne legitimovaný iba a len preto, že nebola preukázaná vedomosť žalovaného, že je zverejnená informácia protiprávna. Odvolatelia sa však domnievajú, že prvostupňový súd platný právny stav nesprávne právne vyložil, keď zákon o elektronickom obchode sa na tento špecifický skutkový kontext nevzťahuje. Predmetné ustanovenia zákona o elektronickom obchode nie sú osobitnou úpravou k úprave ochrany dobrej povesti právnických osôb obsiahnutej v Občianskom zákonníku, ktorá je koncipovaná na báze prísnej objektívnej zodpovednosti. To však ani podľa odvolateľov nie je rozhodujúce, platí totiž, že aj v prípade, ak sa na tento skutkový stav ustanovenia zákona o elektronickom obchode vzťahujú, nezbavujú žalovaného zodpovednosti za ohrozenie dobrej povesti žalobcov. Zodpovednosť za neoprávnené zásahy do názvu a do dobrej povesti právnických osôb je osobitným druhom občianskoprávnej zodpovednosti, ktorá je konštruovaná ako prísne objektívna zodpovednosť, t.j. zodpovednosť bez ohľadu za zavinenie subjektu zásahu. Odvolatelia poukázali na to, že podľa Najvyššieho súdu SR tento konštantne uvádza, že podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Odvolatelia citovali § 19b ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka, keď právnym predpokladom poskytnutia ochrany je neoprávnený zásah do dobrej povesti právnickej osoby a skutočnosť, že takýto zásah je objektívne spôsobilý ujmu na dobrej povesti vyvolať. Neoprávneným zásahom je zásadne každé nepravdivé tvrdenie zasahujúce práva právnickej osoby chránené v zmysle § 19b ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka. Občianskoprávna sankcia za neoprávnený zásah do dobrej povesti právnickej osoby je založená na objektívnom princípe, teda nevyžaduje sa popri neoprávnenosti zásahu aj zavinenie pôvodcu neoprávneného zásahu. Ak zásah spočíva v skutkových tvrdeniach, pôvodca neoprávneného zásahu sa zbaví (na ňom je povinnosť tvrdenia, dôkazná povinnosť, bremeno tvrdenia či dôkazné bremeno) občianskoprávnej sankcie, len ak preukáže, že tieto tvrdenia sú pravdivé (uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo 212/2007). Podobne judikuje aj Najvyšší súd Českej republiky, napríklad rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 1385/2006. Žalovanému tento osobitný právny a skutkový kontext bráni zbaviť sa zodpovednosti tým, že od obsahu na doméne, ktorú prevádzkoval ako jej vlastník dá jednoducho ruky preč, ale ponechá ho na doméne až do doby, kým mu opak neprikáže rozhodnutie súdu. Takýto záver by totiž znamenal, že povinnosť žalovaného zdržať sa zásahu do práv žalobcov vzniká až v dôsledku rozhodnutia súdu, teda že táto povinnosť nie je daná zákonom, ale ju upravuje až súd. Vedomosť žalovaného, že sú zverejnené informácie protiprávne, bola preukázaná. Žalovaný sa už z e-mailu dozvedel o zverejnení varovaní. V prípade, že by odvolací súd dospel k záveru o aplikovateľnosti ustanovení tak, ako ich vyložil prvostupňový súd, tak by boli práve tieto ustanovenia, ktoré by zakladali pasívnu legitimáciu žalovaného, keďže ten ako poskytovateľ služieb vedel vzhľadom na e-mail Ing. Marianiho o protiprávnosti informácií (o ich spôsobilosti zasiahnuť do dobrej povesti žalobcov), uložených a zverejnených pod jeho doménou a bol povinný odstrániť ich z elektronickej komunikačnej siete alebo aspoň zamedziť k nim prístup, keď sa dozvedel z e-mailu Ing. V. o ich protiprávnosti. Tým, že žalovaný ponechal dva mesiace od oboznámenia sa s obsahom e-mailu Ing. V. protiprávny obsah, spôsobilý narušiť dobrú povesť žalobcov 1/, 2/, 4/ a 5/ v elektronickej komunikačnej sieti prístupný, založil svoju pasívnu legitimáciu a zodpovednosť za neoprávnený zásah do dobrej povesti odvolateľov. S námietkami odvolateľov prednesenými v konaní sa prvostupňový súd síce vysporiadal, pričom ďalšou skutočnosťou, z ktorej prvostupňový súd odvodil absenciu pasívnej legitimácie žalovaného je údajná absencia dobrej povesti žalobcov 1/, 2/, 4/ a 5/. Prvostupňový súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nevenoval tvrdeniam o difamačnej povahe informácií sprístupnených na internete. Z vykonaných dôkazov prvostupňový súd zistil iba to, že Ing. V., prípadne niektorí zo žalobcov boli účastníkmi niekoľkých súdnych sporov o zaplatenie peňažných súm, z čoho nemožno vyvodiť záver o absencii dobrej povesti odvolateľov. Tieto sumy prípadne rozhodnutia o povinnosti na jej zaplatenie neboli s ohľadom na počet a objem obchodných transakcií relevantné, teda neboli spôsobilé ich dobrú povesť v príslušných obchodných kruhoch ani len narušiť, nieto celkom vylúčiť. Proti Ing. V. nebolo vedené žiadne trestné stíhanie a s touto skutočnosťou sa súd nevysporiadal. Odvolatelia majú za to, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu pravdivosti uvedených difamačných tvrdení, prvostupňový súd sa nedostatočne vysporiadal s kvalitou dobrej povesti žalobcov a prvostupňový súd ignorovaním faktu, že proti Ing. V. nebolo doposiaľ vedené trestné stíhanie, zaťažil napadnuté rozhodnutie vadou nedostatočného zdôvodnenia. Odvolatelia majú za to, že prvostupňový súd porušil § 118 ods. 2 O.s.p. a odkázali na uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo 18/2000, 3Cdo 236/2010 a 5Cdo 189/2010. Zo zápisníc z pojednávania je podľa odvolateľov zrejmé, že prvostupňový súd nedodržal postup podľa § 118 ods. 2 O.s.p. Prvostupňový súd nezákonným postupom, v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou najvyššieho súdu žalobcom znemožnil akokoľvek si urobiť čo i len základnú predstavu o tom, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná. V danom prípade prvostupňový súd porušil i § 123 O.s.p., pretože v rámci vykonávania dokazovania nedal žalovanému možnosť vyjadriť sa k dôkazom, ktoré vykonal. S poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo 18/2010, keďže prvostupňový súd nedodržal postup, založil inú vadu konania. Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcov 1/ 2/ 4/ a 5/ sa písomne vyjadril prostredníctvom právneho zástupcu a navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu potvrdil a zaviazal žalobcov k náhrade trov odvolacieho konania za jeden úkon - písomné podanie na súd, vyjadrenie k odvolaniu vo výške 624,79 eur. K námietke pasívnej legitimácie žalovaný uvádza, že z hľadiska zodpovednosti žalovaného za obsah uloženej informácie na webovej stránke umiestnenej pod doménou V. je úplne irelevantné, či žalovaný registroval doménové meno ako jej vlastník alebo len v mene zákazníka. Skutočnosť, že žalovaný bol vlastníkom doménového mena marianigroup.sk totiž nijako nesúvisí so zodpovednosťou za obsah uloženej informácie. V priebehu konania na súde prvého stupňa žalovaný argumentoval, že doménové meno a webstránka sú celkom odlišné predmety občianskoprávnych vzťahov, preto nie je možné zamieňať alebo stotožňovať zodpovednosť vlastníka doménového mena a zodpovednosť vlastníka webstránky a naopak. Akákoľvek zodpovednosť žalovaného z titulu vlastníctva domény za prípadný difamačný zásah spočívajúci v spísaní, uložení a tvrdení nepravdivého oznámenia na cudzej webstránke je vylúčená. Vlastníctvo doménového mena nezakladá zodpovednosť za obsah cudzej webstránky, za obsah uloženej informácie umiestnenej v sieti www pod daným doménovým menom. Argumentácia odvolateľov s poukazom na pravidlá poskytovania menného priestoru v internetovej doméne je irelevantná, pretože tieto pravidlá upravujú otázku registrácie a užívania doménových mien, nie webstránok. Za obsah webovej stránky zásadne zodpovedá jej vlastník, pričom ide o zodpovednosť objektívnu. Žalovaný nie je ani nebol vlastníkom webstránky umiestnenej v sieti www pod doménou V.. Žiadnu informáciu týkajúcu sa žalobcov nespísal ani neumiestnil na predmetnú webstránku. Ak by za obsah cudzej webovej stránky zodpovedal aj poskytovateľ služieb informačnej spoločnosti, potom je jeho zodpovednosť obmedzená zákonom č. 22/2004 Z.z. o elektronickom obchode, ktorý upravuje vylúčenie zodpovednosti poskytovateľov služieb v § 6 ods. 4, ako aj v § 6 ods. 5. V zmysle tejto právnej úpravy by žalovaný ako poskytovateľ služieb informačnej spoločnosti zodpovedal za zásah do dobrej povesti žalobcov, spočívajúci v spísaní, uložení informácie na webstránke príjemcu služby (MAX Bratislava SK, s.r.o.), umiestnenej sa serveri žalovaného, prístupnej v sieti www iba vtedy, ak by žalovaný vedel o protiprávnom obsahu uložených informácií a na odstránenie protiprávneho stavu by nekonal bez zbytočného odkladu. Zároveň nemožno súhlasiť s tvrdením žalobcov, že žalovaný vedel o protiprávnosti obsahu uložených informácií, nakoľko bol e-mailom zo dňa 31.10.2008 upozornený na protiprávny obsah predmetnej webstránky. Z toho e-mailu získal žalovaný vedomosť iba o obsahu predmetnej webstránky a o tom, že Ing. W. V. považuje tieto informácie za nepravdivé. Pre vznik zodpovednosti však nepostačuje, že sa žalovaný dozvedel o obsahu uloženej informácie ako takej, ale vyžaduje sa vedomosť o protiprávnej povahe tejto informácie. Zo skutočnosti, že niekto označil tieto informácie za nepravdivé, nemožno nijako vyvodiť to, že žalovaný vedel o protiprávnosti tejto informácie. Žalovaný nemal možnosť objektívne posúdiť, ktoré z tvrdení je pravdivé a preto mu nemohlo byť zrejmé to, že ide alebo nejde o protiprávnosť informácie. Z toho vyplýva, že žalovanému z dôvodu neexistencie vedomostí o protiprávnosti obsahu uloženej informácie nevznikla povinnosť odstrániť túto informáciu z elektronickej komunikačnej siete alebo aspoň zamedziť k nej prístup (§ 6 ods. 5 zákona o elektronickom obchode) a z rovnakého dôvodu mu nevznikla ani zodpovednosť za obsah uloženej údajnej difamačnej informácie (§ 6 ods. 4 zákona o elektronickom obchode). Žalovaný zamedzil prístup k predmetnej webstránke preto, lebo mu to ukladalo vykonateľné predbežné opatrenie, aj keď sa žalovaný o protiprávnosti nedozvedel. Žalovaný je názoru, že prvostupňový súd správne interpretoval a aplikoval príslušné ustanovenia zákona o elektronickom obchode. Pokiaľ odvolatelia tvrdia, že zákon o elektronickom obchode nemožno aplikovať, je treba poukázať na to, že ak zásah do dobrej povesti právnickej osoby má spočívať v spísaní a uložení informácie na webovej stránke prístupnej v sieti www, potom sa na predmetné vzťahy aplikujú ustanovenia zákona o elektronickom obchode, ktorý upravuje vylúčenie zodpovednosti poskytovateľa služieb informačnej spoločnosti. Čo sa týka námietky žalobcov, že prvostupňový súd nesprávne vyvodil záver o absencii dobrej povesti žalobcov, tento záver vyplýva z vykonaných dôkazov a preto neobstojí námietka, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno k preukázaniu pravdivosti difamačných tvrdení. Tvrdenia odvolateľov, že prvostupňový súd nedal možnosť účastníkom konania vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, resp. že prvostupňový súd konal a rozhodoval nepredvídateľne, považuje žalovaný za neopodstatnené a nepreukázané. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenými osobami - účastníkmi konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má základné zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) tak, že na úradnej tabuli súdu oznámil čas a miesto verejného vyhlásenia rozsudku (§ 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov 1/, 2/, 4/ a 5/ nie je dôvodné, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky na jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p. Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcami tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p., odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov prvostupňového súdu odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľom. V zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivosti prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov. Odvolací súd zhodne s prvostupňovým dospel k záveru, že pri vyhodnotení vykonaného dokazovania každého z vykonaných dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach bolo v konaní dostatočným spôsobom preukázané, že žaloba žalobcov je v celom rozsahu nedôvodná. Podľa § 19b ods. 2 Občianskeho zákonníka pri neoprávnenom použití názvu právnickej osoby sa možno domáhať na súde, aby sa neoprávnený užívateľ zdržal jeho užívania a odstránil závadný stav; možno sa tiež domáhať primeraného zadosťučinenia, ktoré sa môže požadovať aj v peniazoch. Podľa § 19b ods. 3 Občianskeho zákonníka ods. 2 platí primerane aj pre neoprávnený zásah do dobrej povesti právnickej osoby. Právnym predpokladom poskytnutia ochrany v zmysle vyššie citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka je neoprávnenosť zásahu do dobrej povesti právnickej osoby a skutočnosť, že takýto zásah je objektívne spôsobilý ujmu na dobrej povesti vyvolať. Neoprávneným zásahom je zásadne každé nepravdivé tvrdenie zasahujúce do práva právnickej osoby chránené v zmysle § 19b ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka. Môže ním byť aj kritika, ak táto presiahla rámec oprávnenej kritiky. Občianskoprávna sankcia za neoprávnený zásah do dobrej povesti právnickej osoby je založená na objektívnom princípe, teda nevyžaduje sa popri neoprávnenosti zásahu aj zavinenie pôvodcu zásahu. Ak zásah spočíva v skutkových tvrdeniach, pôvodca neoprávneného zásahu sa zbaví občianskoprávnej sankcie len ak preukáže, že tieto tvrdenia sú pravdivé. Úspech žaloby na ochranu dobrej povesti právnickej osoby predpokladá existenciu jej dobrej povesti ako hmotnoprávnej podmienky; bremeno tvrdenia i dôkazné bremeno neexistencie dobrej povesti leží na tom, kto ho v konaní na ochranu osobnosti popiera. Povesť je odrazom vnímania druhých o nás, ktoré je tým pravdivejšie s čím viac zdrojov čerpá. Zlá povesť právnickej osoby je výnimkou zo zákona prezumovanej dobrej povesti a zakladá ju vždy len vlastná dlhodobá a nepoctivá, podvodná protiprávna činnosť, alebo naopak dlhodobá neodôvodnená nečinnosť ku škode druhých samotnej právnickej osoby. Existencia dobrej povesti právnickej osoby v súdnom konaní kumulatívne preukazuje tieto skutočnosti a to negatívne vyjadrenia samotných členov štatutárnych orgánov právnickej osoby, či jej vedúcich zamestnancov, hromadné trestné oznámenia podané nespokojnými zákazníkmi či obchodnými partnermi právnickej osoby v súvislosti s činnosťou právnickej osoby, hromadne verejne a dlhodobo vyjadrovaná, prevažujúce negatívne stanoviská a sťažnosti nespokojných zákazníkov či obchodných partnerov na činnosť právnickej osoby, trestné činnosti zo zúfalstva, krajne negatívne články o nepoctivom, podvodnom, protiprávnom konaní právnickej osoby z úmyslu jej obohatenia, nepoctivé, podvodné, protiprávne konanie právnickej osoby v rámci jej činnosti. V slovenskom právnom poriadku sa doménové meno, resp. doména výslovne spomína v zákone o elektronickom obchode v § 2 písm. d) a doménou sa rozumie symbolická adresa v elektronickej komunikačnej sieti. Dátová doména, teda doménové meno je základom identity na internete, je to virtuálna adresa a on-line značka, doménové meno sa potrebuje vtedy, ak chce byť subjekt na internete vidieť pod nejakým názvom, zaregistrovaná doména je jedinečná a má len jedného vlastníka. Doména je súčasťou internetovej adresy, ktorá smeruje do konkrétneho adresára na danom serveri kde sú uložené dáta, napríklad webstránka. Táto webstránka sa zobrazí po napísaní adresy do horného riadku internetového prehliadača. Z technickej stránky je teda internetová doména adresný pojem, ktorý určuje počítač, server, na ktorom sa nachádza webstránka, e-maily a ďalšie údaje spojené s doménou. Jedným z dôvodov, prečo boli domény vytvorené je poskytnutie ľahko rozpoznateľného a zapamätateľného spôsobu identifikácie a lokalizácie na internete. Internetový prehliadač nájde server s doménou pomocou internet protokolu IP, kde IP adresa je číslo na lokalizáciu počítača na internete. Pre človeka je ťažké zapamätať si takéto číslo a preto boli vyvinuté domény, aby sa na identifikáciu internetovej adresy mohli používať ľahko zapamätateľné slová alebo frázy. Každej doméne prislúcha jedna IP adresa. Oficiálnym registrátorom domény SK pre Slovensko je spoločnosť SK-NIC, a.s.. SK-NIC však nepreberá žiadnu zodpovednosť za užívanie konkrétnej domény a predovšetkým za užívanie v rozpore s pravidlami pre poskytovanie menného priestoru v doméne SK stanovenými pre užívanie ochranných známok, obchodných mien a iných práv týkajúcich sa duševného vlastníctva. Takto je to definované v bode 10.4 pravidiel a všetka zodpovednosť je prenesená na subjekt, ktorý si doménu registruje. V zmysle § 90 O.s.p. účastníkmi konania sú navrhovateľ a odporca, alebo tí, ktorých zákon za účastníkov označuje. Účastníkmi konania sú teda osoby, o ktorých právach a povinnostiach sa má konať. Ak žalovaný označený žalobcom je nositeľom hmotno-právneho vzťahu tvrdeného v návrhu, je vecne legitimovaný. Legitimácia na strane žalovaného je pasívna, znamená stav vyplývajúci z hmotného práva, podľa ktorého osoba, ktorá má byť v konaní žalovaným, je subjektom povinností, ktoré majú byť predmetom konania. Pre nedostatok pasívnej legitimácie t.j., ak návrh smeruje proti osobe, ktorá nemôže byť povinnou z právneho vzťahu, ktorý je predmetom konania, súd návrh zamietne. Žalovaný je majiteľom domény G., nie je vlastník webstránky umiestnenej pod touto doménou. Vlastníkom webstránky je spoločnosť MAX Bratislava Sk, s.r.o. Žalovaný je poskytovateľom webhostingu a nevykonal žiadny zásah do dobrej povesti žalobcov. Webhosting (skrátene hosting) je prenájom servera alebo jeho časti na uloženie webstránky, mailov, databáz, a vytvorenie podmienok na ich prevádzku na internete. Prevádzkovateľ webstránky v plnej miere zodpovedá za obsah zverejnený na internetových stránkach. Ak bol však poskytovateľ výslovne upozornený, že obsah zverejnený na webstránke môže poškodzovať práva tretej osoby, mal by okamžite reagovať na takúto sťažnosť, napríklad aj stiahnutím takejto informácie z webovej stránky. Ak poskytovateľ na takéto upozornenie či sťažnosť nereaguje, je to možné posudzovať ako súčinnosť poskytnutú porušovateľovi práva a prevádzkovateľ by tak mal byť pripravený znášať zodpovednosť za zverejnenú informáciu. Prevádzkovateľom predmetnej webstránky, na ktorej sa varovanie zverejnilo však nebol žalovaný. Odvolatelia pasívnu legitimáciu žalovaného odvodili od zápisu autorizovaného registrátora domén SK.NIC a.s. Žalobcovia k žalobe doložili potvrdenie získané z databázy spoločnosti SK.NIC a.s. umiestnenej na internetovej stránke G. <. z ktorého vyplýva, že vlastníkom aj registrátorom domén je žalovaný. Podľa bodu 10.4 pravidiel poskytovania menného priestoru v internetovej doméne Sk z 18.08.2004, ktorým sa spravovali registrácie v čase, keď žalovaný doménu registroval na svoje meno znelo nasledovne: Držiteľ domény vyhlasuje, že bude dbať o to, aby ním užívaná doména neporušovala priamo alebo nepriamo práva tretích subjektov a v prípade porušenia sám zodpovedá za spôsobenú škodu tretím osobám. Žalobcovia trvali na tom, že toto ustanovenie pravidiel potvrdzuje a odvodzuje zodpovednosť žalovaného. Podľa názoru odvolacieho súdu pasívnu legitimáciu žalovaného v predmetnej veci nemožno odvodiť od zápisu autorizovaného registrátora domén SK.NIC a.s. a ani od bodu 10.4 pravidiel, pretože registrátor domény SK, ktorým bol podľa preukázaného stavu žalovaný, nezodpovedá za obsah webstránky, ktorej nie je prevádzkovateľom, ktorá skutočnosť bola rovnako preukázaná. Aplikácia bodu 10.4 pravidiel sa týka výlučne pravidiel poskytovania menného priestoru v internetovej doméne SK a nezakladá zodpovednosť žalovaného za tvrdený zásah do dobrej povesti žalobcov a vo vzťahu medzi účastníkmi konania nemôžu byť žalovanému uložené žiadané povinnosti vyplývajúce z § 19b ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka. Z dokazovania ustáleného prvostupňovým súdom vyplynulo, že žalovaný nezverejnil na svojej doméne a webstránke, ktorej nebol vlastníkov, registrátorom a prevádzkovateľom informáciu vo vzťahu ku ktorej sa žalobcovia domáhali ochrany svojej dobrej povesti a preto žalovaný nie je pasívne legitimovaným. Odvolatelia majú za to, že prvostupňový súd porušil § 118 ods. 2 O.s.p., nakoľko zo zápisníc z pojednávania je podľa odvolateľov zrejmé, že prvostupňový súd nedodržal postup podľa § 118 ods. 2 O.s.p. V danom prípade prvostupňový súd porušil i § 123 O.s.p., pretože v rámci vykonávania dokazovania nedal žalovanému možnosť vyjadriť sa k dôkazom, ktoré vykonal. Podľa § 100 ods. 1 veta tretia O.s.p. počas konania môže súd účastníkom uviesť, ako sa na základe doteraz tvrdených a preukazovaných skutočností javí právne posúdenie veci. Cit. ust. § 100 ods. 1 veta tretia O.s.p. bolo zavedené novelou O.s.p. zák. č.384/2008 Z.z. s účinnosťou od 15. 10. 2008. Cieľom zákonodarcu, ako to vyplýva z dôvodovej správy, bolo vytvoriť priestor účastníkom na náležitú právnu argumentáciu k právnemu posúdeniu veci súdom a garantovať, že nedôjde k tzv. prekvapivému rozhodnutiu. Je pravdou ale, že cit. ust. dáva súdu iba možnosť účastníkom uviesť ako sa na základe doteraz tvrdených a preukazovaných skutočností javí právne posúdenie veci a nezakotvuje povinnosť súdu pred rozhodnutím vo veci samej uviesť ako vec právne posúdi. Potreba účastníkom uviesť ako sa na základe doteraz tvrdených a preukazovaných skutočností súdu javí právne posúdenie veci bude závisieť od starostlivého posúdenia okolností každého jednotlivého prípadu. Oboznámiť účastníkov ako sa súdu javí právne posúdenie veci, aby sa predišlo prekvapivému nepredvídateľnému posúdeniu veci súdom, sa potom bude žiadať najmä v prípadoch, ak navrhovateľ vôbec neuvedie právnu kvalifikáciu žalobou uplatňovaného nároku ani odporca svojej obrany, príp. vec nesprávne právne kvalifikujú. Platí pritom, že účastník nie je povinný uviesť právnu kvalifikáciu žalobou uplatňovaného nároku (§79 O.s.p.) resp. obrany, keďže platí zásada „iura novit curia“ v zmysle ktorej, súd musí k v konaní tvrdeným a preukázaným skutočnostiam priradiť príslušné hmotnoprávne normy. Podľa § 118 ods. 2 O.s.p. po vykonaní úkonov podľa odseku 1 predseda senátu alebo samosudca podľa doterajších výsledkov konania uvedie, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli. Obdobné dôvody s cieľom predchádzať prekvapivým a nepredvídateľným rozhodnutiam viedli zákonodarcu v už cit. novele k prijatiu i cit. § 118 ods. 2 O.s.p. Z dôvodu predvídateľnosti postupu súdu a tým aj práva na spravodlivý súdny proces tu bola zakotvená povinnosť sudcu uviesť účastníkom rozsah sporných a nesporných skutočností a dokazovania. Toto oboznámenie má prebehnúť po úvode prvého pojednávania. Účastníkovi konania má tým byť vytvorená možnosť predvídať rozhodnutie súdu a tomu prispôsobiť uplatňovanie - realizáciu svojich procesných oprávnení. Predvídateľnosť rozhodnutia a jeho účinkov je rovnako významná ako iné procesné postuláty; princípy legitímneho (oprávneného) očakávania a predvídateľnosti rozhodnutia súdu sú totiž súčasťou právnej istoty - pojmového znaku právneho štátu. Ako to vyplýva z obsahu zápisníc z pojednávaní vo veci, prvostupňový súd si povinnosť v zmysle cit. § 118 ods. 2 O.s.p. splnil a účastníkov informoval o rozsahu sporných a nesporných skutočností a dokazovania a zároveň ich informoval v zmysle § 100 ods. 1 O.s.p. ako sa mu javí právne posúdenie veci. Rozhodnutie vo veci je potom založené na nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného, ktorú skutočnosť žalovaný ako jedna zo strán sporu v priebehu konania namietal a nedostatok pasívnej legitimácie aj právne odôvodnil napr. podaním zo dňa 21.03.2013, ktoré bolo strane žalobcov doručené a k námietke nedostatku pasívnej legitimácie sa v priebehu konania na súde prvého stupňa aj vyjadrovali. Spravodlivým prejednaním veci je súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a princípy, ktoré tvoria súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd. Podľa nálezu Ústavného súdu I.ÚS 26/94 obsah práva na súdnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva na súdnu ochranu alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom je potom porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba potom rozumieť závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. S poukazom na uvedené je zrejmé, že pokiaľ prvostupňový súd splnil zákonom uloženú povinnosť v zmysle cit. ust. § 118 ods. 2 O.s.p. nemožno konštatovať, že vydal pre účastníkov nepredvídateľné a prekvapivé rozhodnutie, účastníkom bolo umožnené náležite argumentovať, teda nebola postupom súdu odňatá účastníkom konania možnosť konať pred súdom. Podľa § 123 O.s.p. účastníci majú právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali. V občianskom súdnom konaní má účastník nielen procesné právo (zároveň povinnosť) označiť dôkazné prostriedky na preukázanie ním tvrdených skutočností (§ 101 ods. 1 O.s.p. a § 120 ods. 1 O.s.p.), ale tiež právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali (§ 123 O.s.p.). Právo účastníkov vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu sa v konaní realizuje tak, že predseda senátu spravidla bezprostredne po vykonaní každého dôkazu umožní účastníkovi, aby sa k nemu bezprostredne vyjadril a aby uviedol všetko, čo pri hodnotení vykonaného dôkazu považuje za významné. Vyjadrenie k vykonanému dôkazu je jedným z podkladov, na základe ktorých súd pri rozhodovaní vo veci samej hodnotí dôkazy. Právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom nemožno zamieňať s možnosťou účastníkov na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (§ 118 ods. 4 O.s.p.), pretože obsah a účel týchto procesných práv účastníka je rozdielny. Procesnú možnosť účastníka vyjadriť sa k vykonanému dôkazu (napr. z hľadiska vierohodnosti svedka a jeho vzťahu k prejednávanej veci, pravosti a správnosti listiny, osoby a odbornej spôsobilosti znalca, vecnej správnosti postupu súdu pri vykonávaní ohliadky a pod.) musí súd vytvoriť účastníkovi už v rámci dokazovania. Naopak, procesnú možnosť zhrnúť návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci je súd v zmysle § 118 ods. 4 O.s.p. povinný vytvoriť účastníkovi až na záver pojednávania (v "záverečnej reči" môžu účastníci zhrnúť svoje návrhy, vyjadriť svoj názor na vykonané dokazovanie z hľadiska jeho úplnosti, zákonnosti, môžu v nej tiež vyjadriť svoj názor, z akých skutkových a právnych záverov by mal súd vychádzať a ako by mal vec po právnej stránke posúdiť). Odvolatelia iba všeobecne namietali porušenie práva podľa § 123 O.s.p., neuviedli konkrétne ku ktorému návrhu na dôkazy sa nemohli vyjadriť ani neuviedli v ktorom štádiu konania im bolo odňaté právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom. Za tohto stavu, keď odvolací súd ani z obsahu spisu nezistil porušenie práva odvolateľov vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, považoval uvedenú odvolaciu námietku za neopodstatnenú. Pokiaľ odvolatelia v odvolaní poukazovali na skutočnosť, že zo strany súdu došlo k porušeniu práva odvolateľov na súdnu ochranu, keď súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, svoje rozhodnutie pritom ani dostatočne neodôvodnil v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., túto odvolaciu námietku nepovažuje odvolací súd za dôvodnú. V zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku, a v spojení s ust. § 167 ods. 2 O.s.p. i uznesenia (použitých s odkazom na § 251 ods. 4 O.s.p.), súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Z ust. § 157 ods. 2 O.s.p. vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutia má obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti samotného výroku rozsudku. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Účelom odôvodnenia rozhodnutia predovšetkým je preukázať správnosť rozhodnutia a jeho odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia, t.j. musí byť preskúmateľné. Spravodlivým prejednaním veci je súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a princípy, ktoré tvoria súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd. Podľa Nálezu Ústavného súdu SR I. ÚS 26/94 obsah práva na súdnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva na súdnu ochranu alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom je potom porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba potom rozumieť závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny je potom aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Vyjadruje to aj znenie vyššie citovaného ust. § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 7 Cdo 148/2011, ktorý konštatuje, že podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/06). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnym noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p., m. m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07). Za arbitrárny, resp. nie dostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok všeobecného súdu aj vtedy, keď popri jednoznačnom právnom závere dospeje bez akéhokoľvek vysvetlenia či zdôvodnenia aj k protichodnému právnemu záveru. Rovnako treba kvalifikovať aj situáciu, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 154/05 z 28. februára 2006). Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia prvostupňového súdu s vyššie uvedenými kritériami, je zrejmé, že prvostupňový súd sa nimi dôsledne riadil, keď svoje rozhodnutie s poukazom na vyššie uvedené, zo všetkých relevantných hľadísk dostatočným spôsobom právne aj vecne odôvodnil. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia stručným a primeraným spôsobom vysporiadal s argumentáciou žalobcov aj žalovaného, čo spôsobuje presvedčivosť odôvodnenia. Odvolací súd v napadnutom rozhodnutí nenašiel žiadnu takú vadu rozhodnutia, ktorá by mala za následok nepreskúmateľnosť a nezákonnosť tohto rozhodnutia. Žiada sa dodať, že podľa konštantnej súdnej judikatúry (napríklad ÚS SR, sp. zn. III.ÚS209/2004) súd nemusí v odôvodnení svojho rozhodnutia dať odpovede na úplne všetky otázky (resp. námietky) nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam. Odvolací súd preto nepovažoval za potrebné vyjadrovať sa ku všetkým početným, ale vo vzťahu k predmetnému rozhodnutiu založeného na nedostatku pasívnej legitimácie, pripomienkam, námietkam, tvrdeniam uplatňovaných odvolateľmi. Preto odvolací súd svoje rozhodnutie v súlade so zásadou hospodárnosti konania založil na vyššie uvedených relevantných skutočnostiach. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvého stupňa žalobu žalobcov 1/, 2/, 4/, 5/ zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, vrátane rovnako vecne správneho závislého výroku o náhrade trov konania štátu a účastníkov, potvrdil. V odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému vzniklo podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. právo na náhradu trov konania voči v odvolaní neúspešným žalobcom 1/,2/, 4/ a 5/. Trovy odvolacieho konania predstavujú sumu 624,79 eur ako odmenu za 1 úkon - písomné vyjadrenie k odvolaniu vo výške 512,85 eur + 7,81 eur režijný paušál + 20% DPH, podľa § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. b), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Podľa § 149 ods. 1 O.s.p. bola neúspešným odvolateľom uložená povinnosť zaplatiť náhradu trov konania na účet právneho zástupcu žalovaného. Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.