Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 11Co/366/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111207148 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 07. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2111207148.2 Uznesenie Krajský súd v Trnave v právnej veci navrhovateľa: F. U., narodený XX.XX.XXXX, bytom L. XXX, O., zastúpený advokátom: JUDr. Igor Šafranko, Sovietskych hrdinov 163/66, Svidník, proti odporcovi: BL Finance, s.r.o., Šoltésovej 14, Bratislava, IČO: 44 307 683, zastúpený splnomocnencom: SOUKENÍK- ŠTRPKA, s.r.o., Šoltésovej 17, Bratislava, IČO: 36 862 711, o návrhu na obnovu konania, o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Trnava zo dňa 4. júla 2013 č.k. 27C/57/2011-177 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa uznesením napadnutým odvolaním zamietol návrh na obnovu konania vedeného na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 26Rob/68/2006. Zároveň určil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov konania vo výške 274,27 eur splnomocnenému zástupcovi odporcu do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Z odôvodnenia uznesenia vyplynulo, že navrhovateľ sa domáhal obnovy konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 26Rob/68/2006 v zmysle § 228 ods. 1 písm. a) a e) OSP s poukazom na to, že týždeň pred podaním návrhu sa dozvedel o dôvode obnovy konania. Poukázal na rozhodnutia súdov Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17CoE/2/2010, 16CoE/107/2009, rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10CoE/5/2010 a na viaceré rozhodnutia slovenských súdov, ktoré sa týkajú neprijateľných zmluvných podmienok pri úverových zmluvách. Poukázal, že súd pri rozhodovaní neriešil ako predbežnú otázku viaceré zmluvné podmienky uzatvorenej zmluvy o úvere so zreteľom na ich nesúlad so zákonom, európskymi pravidlami na ochranu spotrebiteľa dobrými mravmi. V neprospech navrhovateľa došlo k neprimeranému zabezpečeniu úveru, k dojednaniu Obchodného zákonníka na všetky právne vzťahy a k dojednaniu neprimeraných sankcií a nejasných, pre spotrebiteľa nezrozumiteľných podmienok. Povolenie obnovy je odôvodnené tým, že platobný rozkaz je v rozpore s rozhodnutiami Súdneho dvora EÚ (rozsudok z 27.6.2000 spojené prípady C-240/1998 až C-244/1998 Oceáno Grupo Editorial SA, rozsudok z 21.11.2002 - prípad C-473/00 Cofidis SA). Navrhovateľ doplnil, že o dôvodoch obnovy konania sa dozvedel dňa 27.2.2011 od Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS so sídlom v Nitre od Ing. Q.. Súd v konaní pripustil zámenu odporcu z GE Money a.s. na BL Finance s.r.o., nakoľko dňa 21.9.2009 uzatvorili tieto subjekty rámcovú zmluvu o postúpení pohľadávky. Odporca s návrhom nesúhlasil. Uviedol, že odporca nepodal odpor proti platobnému rozkazu, bol nečinný, rozhodnutia súdov, na ktoré poukazuje v čase pôvodného konania neexistovali, nesúvisia s pôvodným konaním ani sa ho netýkajú. Poukázal na nedodržanie trojmesačnej subjektívnej lehoty. Súd zistil vykonaným dokazovaním, že súdom prvého stupňa bol dňa 14.9.2006 vydaný platobný rozkaz, ktorým súd uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť právnemu predchodcovi odporcu sumu 1.045,03 eur spolu so zmluvnou pokutou 209,01 eur a úrokom z omeškania 0,1% denne zo sumy 1.045,03 eur od 13.8.2004 do zaplatenia a úrokom vo výške 2,46% mesačne od 13.8.2004 do zaplatenia a trovy konania 313,55 eur. Predmetný platobný rozkaz bol navrhovateľovi doručený dňa 13.10.2006 do vlastných rúk, odpor proti nemu nepodal, platobný rozkaz tak nadobudol právoplatnosť dňa 31.10.2006. Právne súd prvého stupňa vec posúdil podľa § 228 ods. 1, ods. 2, podľa § 230, § 232. § 233 a § 234 O.s.p. a tiež podľa § 120 ods. 1 O.s.p. Navrhovateľ prevzal platobný rozkaz dňa 13.10.2006. na výzvu súdu upresnil, že o dôvode obnovy konania sa dozvedel 27.2.2011 od Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OSF v Nitre. Návrh na obnovu konania súdu doručil dňa 30.3.2011. Súd sa zaoberal skutočnosťou, či bol návrh podaný včas. Lehota pre obnovu konania je prekluzívna. Obnova konania v zmysle § 230 ods. 1, 2 písm. a) OSP je možná oba v prípade, ak po uplynutí trojročnej objektívnej lehoty a súčasne v trojmesačnej subjektívnej lehote je podaný návrh na obnovu konania, pretože sú tu dôvody uvedené v § 228 ods. 1 písm. a) O.s.p. v prípade že ide o trestný rozsudok, na podklade ktorého sa v občianskom súdnom konaní priznalo právo a ktorý bol neskôr podľa trestno- právnych predpisov zrušený. Navrhovateľ poukázal na niekoľko civilných rozhodnutí súdov SR, ktoré v čase rozhodovania súdu neexistovali, teda nepreukázal existenciu trestného rozsudku s právnymi účinkami podľa § 230 ods. 2 písm. a) O.s.p., preto súd dospel k záveru, že návrh na obnovu konania bol z tohto dôvodu podaný oneskorene po uplynutí objektívnej lehoty, ktorá uplynula dňa 13.10.2009, t.j. tri roky od právoplatnosti rozhodnutia, nakoľko sa na daný prípad nevzťahuje výnimka z objektívnej lehoty uvedená v § 230 ods. 1 písm. a) O.s.p. Navrhovateľ sa však domáhal obnovy konania i z dôvodu podľa § 228 ods. 1 písm. e) O.s.p., pri ktorom sa plynutie lehôt na podanie návrhu posudzuje tiež v spojení s § 230 ods. 1, 2 O.s.p. Súd prvého stupňa poukázal na § 2 ods. 1 zákona č. 416/2004 Z.z. o úradnom vestníku Európskej únie, podľa ktorého všetko, čo bolo v úradnom vestníku uverejnené platí, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa to týka; domnienka o znalosti uverejnených právne záväzných aktov Európskeho spoločenstva a Európskej únie je nevyvrátiteľná. V úradnom vestníku EÚ sa uverejňujú aj zhrnutia rozhodnutí Súdneho dvora a súdu prvého stupňa, pričom platí, že dňom uverejnenia sa stali známymi každému koho sa týkajú, nemožno považovať návrh na obnovu konania za podaný včas, t.j. v lehote troch mesiacov od toho času, keď sa navrhovateľ o dôvode obnovy konania dozvedel, keďže sa vo svojom návrhu odvoláva na dva rozsudky Súdneho dvora C-240/98, C-473/2000 a uznesenie sp. zn. C-76/10. Nakoľko sa rozsudky Súdneho dvora európskych spoločenstiev alebo iného orgánu vynášajú v čase, ktorý presahuje objektívnu trojročnú lehotu, zákon umožňuje použiť dôvod na obnovu konania spočívajúci v takomto rozhodnutí aj po tejto objektívnej lehote, avšak subjektívna trojmesačná lehota počítaná od okamihu, keď sa navrhovateľ dozvedel alebo mohol o tomto rozsudku dozvedieť, musí byť dodržaná. Zákon nepripúšťa ani odpustenie takto zmeškanej lehoty. V tomto prípade navrhovateľ podal návrh na obnovu konania po uplynutí subjektívnej lehoty, ktorá uplynula tri mesiace po uverejnení rozhodnutí v úradnom vestníku Európskej únie. Vzhľadom na uvedené súd prvého stupňa návrh na obnovu konania v celom rozsahu zamietol, nakoľko bol podaný oneskorene, z dôvodu uplynutia subjektívnej lehoty v zmysle § 230 ods. 2 písm. e) a z dôvodu uplynutia objektívnej lehoty v zmysle § 230 ods. 2 písm. a) O.s.p. Navyše súd prvého stupňa dodal, že aj v prípade, ak by nebol návrh podaný oneskorene, súd by návrh zamietol z dôvodu, že obnova konania je prostriedkom na nápravu rozhodnutia, ktorého nesprávnosť spočíva v nedostatkoch v skutkovom zistení, ktoré nie sú spôsobené nesprávnou činnosťou súdu ale okolnosťami, ktoré účastníkovi objektívne neumožňovali použiť skutočnosti, rozhodnutia a dôkazy v pôvodnom konaní alebo nemožnosťou vykonať dôkazy v pôvodnom konaní. Skutočnosti uvedeného charakteru navrhovateľ v návrhu na obnovu konania neuvádza. V pôvodnom konaní mal navrhovateľ možnosť podať odpor proti platobnému rozkazu, v rámci ktorého mal možnosť uviesť všetky skutočnosti, rozhodnutia a dôkazy, ktorými spochybňuje nárok odporcu. O nedostatku procesného zavinenia spočívajúceho v tom, že účastník konania nemohol skutočnosti rozhodnutia a dôkazy použiť bez svojej viny v pôvodnom konaní, čo zakladá dôvod obnovy v zmysle § 228 ods. 1 písm. a) O.s.p. nemožno hovoriť tam, kde odpor podaný nebol. Pokiaľ ide o v priebehu konania navrhovateľom predložené rozsudky súdov Slovenskej republiky, tieto nie sú pre predmetnú vec právne významné, keďže súdy SR rozhodujú nezávisle, sú viazané Ústavou, ústavným zákonom, Medzinárodnou zmluvou a zákonom. Navrhovateľ neuviedol ani jedno rozhodnutie súdneho dvora alebo iného orgánu Európskych spoločenstiev, ktoré by podľa neho malo byť v rozpore s právoplatným platobným rozkazom vydaným v pôvodnom konaní. Rozhodnutia, na ktoré navrhovateľ poukazoval, sa týkajú povinnosti členských štátov EÚ dosiahnuť, aby povinnosti uložené Smernicou rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách boli plnené. Navrhovateľ neoznačil žiadne rozhodnutia Súdneho dvora Európskych spoločenstiev, ktoré by bolo v rozpore s právoplatným platobným rozkazom. V našom právnom poriadku ustanovenie § 172 ods. 9 O.s.p. ukladá súdu povinnosť ex offo skúmať, či zmluva neobsahuje neprijateľné podmienky a zároveň neumožňuje súdu vydať platobný rozkaz ak po preskúmaní zmluvy vyvodí záver, že táto obsahuje neprijateľné podmienky. Navrhovateľ neosvedčil ani jednu zo skutočností zakladajúcich dôvod obnovy konania z hľadiska ustanovenia § 228 ods. 1 písm. a), e) O.s.p. a preto súd návrh na povolenie obnovy konania zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., v konaní úspešnému odporcovi priznal ich náhradu titulom trov právneho zastúpenia v sume 274,27 eur. Proti tomuto uzneseniu súdu prvého stupňa v zákonom určenej lehote podal odvolanie navrhovateľ. Uviedol, že nevedel, že vzhľadom na ustanovenie § 172 ods. 9 O.s.p. súd prvého stupňa nemal vydať platobný rozkaz. Vzhľadom na pomery nemal žiaden podiel na tom, že v pôvodnom konaní neboli použité skutočnosti a rozhodnutie, na ktoré mal okresný súd prihliadať ex offo. Ak by mal informácie alebo vedomosti o spotrebiteľskom práve, bránil by sa. To, že nepodal odpor je klasickým príkladom konania spotrebiteľa, ktorý nedokáže posúdiť neprijateľné zmluvné podmienky ani nekalé obchodné praktiky v zmluvách. Opakuje navyše, že platobný rozkaz bol vydaný v rozpore s § 172 ods. 9 O.s.p. Čo sa týka konštatácie súdu, že mal mať vedomosť o rozhodnutiach Súdneho dvora EÚ, ktoré existovali v čase pôvodného konania, tak má za to, že z rozhodnutí Súdneho dvora EÚ možno vyvodiť, že skôr, ako on mal mať rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vedomosť súd a preto je irelevantná námietka o jeho povinnosti na ne poukázať v čase pôvodného konania. Cieľom povolenia obnovy konania potom, čo spotrebiteľ predloží skutočnosti a dôkazy, o ktorých bez svojej viny nevedel v pôvodnom konaní (v lehote na podanie odporu proti platobnému rozkazu), ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci, je snahou vylúčenie zo života bežných ľudí neprimeraných podmienok, ktoré zhoršujú kvalitu života a tak napĺňa cieľ článku 6 Smernice rady 93/13/EHS „postarať sa, aby spotrebiteľov neprijateľné klauzuly v zmluvách nezaväzovali“. Priemerný spotrebiteľ nemá vedomosť o tom, že zo strany dodávateľa dochádza k systémovému porušovaniu spotrebiteľského práva prostredníctvom praktizovania nekalých obchodných praktík. Uvedená skutočnosť je spotrebiteľovi zrejmá až z kontaktu so združeniami na ochranu spotrebiteľov, on tieto informácie nemal počas plynutia lehoty na podanie odporu k dispozícii. Nakoľko sa o dôvodoch obnovy konania dozvedel len asi mesiac pred podaním návrhu, ako to v návrhu uvádza, a obnova konania môže privodiť pre neho priaznivé rozhodnutie, mal podľa jeho názoru okresný súd obnovu konania povoliť. Odporca v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že v čase, keď súd rozhodoval o vydaní platobného rozkazu, neexistovalo ustanovenie § 172 ods. 6 a 9 O.s.p., z čoho vyplýva, že súd v čase, keď rozhodoval o návrhu, neprihliadal ex offo na neprijateľné zmluvné podmienky. Zvýšená ochrana spotrebiteľa prostredníctvom ustanovenia § 172 ods. 6 a ods. 9 bola do slovenského právneho poriadku zavedená zákonom č. 384/2008 Z.z. s účinnosťou od 15.10.2008, t.j. dva roky potom, čo bol predmetný platobný rozkaz vydaný. Navrhovateľ v pôvodnom konaní nepodal odpor, nerozporoval vôbec žiadny zo žalovaným uplatnených nárokov, zostal nečinný a až dňa 25.03.2011 napadol rozhodnutie súdu mimoriadnym opravným prostriedkom návrhom na obnovu konania. Pokiaľ sa týka tvrdenia navrhovateľa, že z internetových stránok Ministerstva spravodlivosti SR sa dozvedel o nových rozhodnutiach všeobecných súdov i rozhodnutia Európskeho súdneho dvora, tak na to, aby rozhodnutie mohlo byť dôvodom obnovy konania platí obdobne ako pri skutočnostiach a dôkazoch, že počas pôvodného konania existovalo, a však účastník ho nemohol bez svojej viny v pôvodnom konaní použiť, z čoho vyplýva, že nemožno použiť rozhodnutia všeobecných súdov Slovenskej republiky, ktoré v čase pôvodného konania neexistovali. K ďalším dôvodom, pre ktorý žiada povoliť obnovu konania nie je dôvodné sa vyjadrovať z dôvodu, že navrhovateľ je názoru, že povolenie obnovy konania nebolo žiadané v trojmesačnej lehote v zmysle § 230 ods. 1 O.s.p. Lehota na podanie obnovy konania je lehotou prekluzívnou. Navrhovateľ ako dôvod obnovy uvádza rozhodnutia, ktoré vydal Európsky súdny dvor v roku 2000, v druhom prípade v roku 2002, v treťom prípade v roku 2010 a tiež odvolanie opiera o rozsudok zo dňa 14.06.2012. Všetky rozsudky Európskeho súdneho dvora sú uverejnené na internetovej stránke CURIA v deň ich vyhlásenia alebo čítania. Neskôr sú uverejnené v Zbierke rozhodnutí súdneho dvora a všeobecného súdu, ktoré sú prístupné verejnosti na informačnom portále o práve Európskej únie www.eur-lex.europa.eu <http://www.eur-lex.europa.eu>. Dňom uverejnenia sa tieto rozhodnutia stali známymi každému, koho sa týkajú, ktorá domnienka je nevyvrátiteľná. Od 01.11.2008 nadobudla účinnosť vyhláška MS SR 406/2008 Z.z. o organizácii práce a postupe komisie na posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách od začiatku svojej činnosti zabezpečuje spotrebiteľom prístup k rozsudkom Európskeho súdneho dvora, teda ja k vyššie uvedeným rozsudkom. Dôvod obnovy konania nie je možné uplatniť po uplynutí trojmesačnej subjektívnej lehoty, ktorá začína plynúť okamihom, keď sa navrhovateľ o tomto dôvode dozvedel, resp. subjektívnym momentom, od ktorého sa mohol dôvod obnovy konania uplatniť prvýkrát. Má za to, že navrhovateľ mohol predmetné rozhodnutia súdu Európskeho súdneho dvora prvýkrát uplatniť už v čase pôvodného konania, nakoľko niektoré rozsudky už boli v danom čase uverejnené v Zbierke rozhodnutí Európskeho súdneho dvora. Navrhovateľ na pojednávaní uviedol, že o dôvode obnovy konania sa dozvedel od Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS dňa 27.2.2011. Podľa registra občianskych združení v uvádzanom čase však občianske združenie neexistovalo, vzniklo až 15.4.2011. Navrhovateľ je povinný označiť dôkazy o začiatku plynutia subjektívnej premlčacej lehoty. Sám navrhovateľ v návrhu uviedol ako začiatok plynutia trojmesačne lehoty slovné spojenie pred mesiacom, pričom následne na pojednávaní uviedol, že sa dozvedel 27.2.2011 od Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS, pričom ani jeden relevantný dôkaz o tejto skutočnosti nepredložil. Keď bol oboznámený, že združenie OFS v tom čase neexistovalo uviedol, že sa o tejto skutočnosti pravdepodobne dozvedel od Občianskeho združenia HOOS a čas presne konkretizovať nevie. Z uvedeného je jednoznačné, že navrhovateľ uplatnil dôvody podľa § 228 ods. 1 písm. e) po uplynutí subjektívnej trojmesačnej lehoty, preto je dôvodné návrh na povolenie obnovy konania zamietnuť. Navrhol uznesenie súdu prvého stupňa potvrdiť. Uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania vo výške 83,06 eur. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - účastník konania proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., preskúmal napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, pretože uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne. Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 27C/57/2011 je návrh navrhovateľa na obnovu konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 26Rob/68/2006 a odklad vykonateľnosti platobného rozkazu č.k. 26Rob/68/2006 zo dňa 14.9.2006 v zmysle § 228 ods. 1 písm. a) a e) O.s.p. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorým bol návrh na obnovu konania zamietnutý z dôvodu oneskoreného podania, nedodržania trojmesačnej subjektívnej lehoty, tiež nedodržania podmienok stanovených v ustanovení § 228 ods. 1 písm. a), e) O.s.p. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia, ako aj celého spisového materiálu dospel k záveru, že po vykonanom dokazovaní potrebnom na vyhlásenie uznesenia dospel súd k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil. Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie odvolateľom tvrdených skutočností, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel súd prvého stupňa k správnym skutkovým zisteniam a pretože v celom rozsahu zdieľa jeho právny záver s poukazom na § 219 ods. 2 O.s.p. ako odvolací súd odkazuje na správne odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného uznesenia. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverom prvostupňového súdu odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi, ktorý navyše v odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti, s ktorými by sa súd prvého stupňa nevysporiadal a ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu v napadnutej časti rozsudku. Odvolací súd má za to, že súd prvého stupňa správne vyhodnotil, že návrh na obnovu konania bol podaný po uplynutí subjektívnej trojmesačnej lehoty uvedenej v § 230 ods. 1 O.s.p.. Navrhovateľ nepreukázal jednoznačne, kedy sa o ním tvrdených dôvodoch obnovy konania dozvedel. Tu však odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že rozhodnutia súdov Slovenskej republiky, na ktoré poukazuje v čase pôvodného rozhodovania neboli ešte vydané, takže tieto nemôžu byť dôvodom pre obnovu konania. Takisto niektoré z rozhodnutí Európskeho súdneho dvora na ktoré poukazuje, neboli ešte v čase platobného rozkazu vydané a tie, ktoré boli vydané, boli už v čase, kedy bol platobný rozkaz vydaný zverejnené, takže sa má za to, že boli navrhovateľovi známe. Pokiaľ sa týka namietaného ustanovenia § 172 ods. 9 O.s.p., tak v čase vydania platobného rozkazu, teda v pôvodnom konaní znenie ustanovenia § 172 ods. 9 neexistovalo, toto bolo do OSP zavedené až s účinnosťou od roku 2008. Vzhľadom k všetkým vyššie uvedeným skutočnostiam preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. z dôvodu vecnej správnosti potvrdil. O práve na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. za použitia ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p., keď v odvolacom konaní úspešnému odporcovi priznal ich náhradu v sume Uvedené uznesenie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.