Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 10Co/44/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111208892 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 05. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2111208892.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Kataríny Slováčekovej a JUDr. Jána Mihala v právnej veci žalobcu: Mgr. Ing. Pavol Korytár, správca konkurznej podstaty úpadcu „Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, Trnava", Trnava, Sladovnícka 13, zast. splnomocnenkyňou: In Medias Res, s. r. o., Trnava, Sladovnícka 13, proti žalovanému: F. P., nar. XX. P. XXXX, bytom S., I. XXXX/XX a zast. advokátkou: JUDr. Barbora Šruteková, Trnava, Hlavná 44, o vypratanie bytu, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 22. novembra 2012 č. k. 26C/58/2011 - 92 (správne „26C/58/2011-88") takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému k rukám jeho advokátky náhradu trov odvolacieho konania v sume 67,88 eur a to do 3 dní. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal uloženia žalovanému povinnosti vypratať byt č. XX na 3. nadzemnom podlaží v bytovom dome - bytový dom - XX b. j. na I. ul. č. XX v S., označenom súp. č. XXXX, postavenom na par. č. XXXX/X, druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria o výmere 706 m2, so zápisom na LV č. XXXXX vydanom Správou katastra Trnava pre katastrálne územie, okres i obec S., garsónka (ďalej tiež len „predmetný byt“) a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi potom uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v sume 392,19 eur k rukám jeho advokátky do 3 dní. Takéto rozhodnutie odôvodnil vo veci samej právne ust. § 35 ods. 1 a 3, § 39, § 126 ods. 1, § 663, § 685 ods. 1 a § 686 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), vecne potom záverom o neplatnosti nájomnej zmluvy, uzavretej žalovaným s obchodnou spoločnosťou TAZ, a. s. v likvidácii 1. marca 2009 (ďalej tiež len akciová spoločnosť“) i s poukazom na genézu sporov medzi žalobcom (ako správcom konkurznej podstaty štátneho podniku TAZ, ďalej tiež len „štátny podnik“) a JUDr. T. F. (dnes už len niekdajším správcom konkurznej podstaty akciovej spoločnosti) a nemožnosť platného uzavretia zmluvy niekým, komu neprislúchalo postavenie vlastníka predmetného bytu; popri tom však i ďalším záverom o nespornom považovaní žalovaného žalobcom i U. X. - ako osobou poverenou žalobcom správou bytov (vrátane predmetného bytu) za nájomcu predmetného bytu, poberaním od neho platieb nájomného a súvisiacich úhrad, ako aj výslovnou požiadavkou, aby takto činil a tiež vystavovaním žalovanému predpisov nájomného a súvisiacich úhrad, ako aj vyúčtovaní, z ktorých dôvodov bolo treba usudzovať na uzavretie nájomnej zmluvy (nevyžadujúcej zo zákona písomnú formu) konkludentne. Žalovaný tak mal na užívanie predmetného bytu právny dôvod (riadnu nájomnú zmluvu) a požiadavke žalobcu na ochranu vlastníka pred neoprávneným užívaním veci nešlo vyhovieť, dôvodil napokon okresný súd, ktorý rozhodnutie (rozsudkom) o trovách konania odôvodnil právne odkazmi na ust. § 142 ods. 1 a § 149 ods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a vecne plným úspechom žalovaného a jeho trovami na právnej službe a paušálnych náhradách advokátky podľa vyčíslenia v odôvodnení. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie len žalobca, navrhujúc zrušenie rozsudku a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal nesprávnym právnym posúdením veci aj vyvodením (súdom prvého stupňa) z vykonaných dôkazov nesprávnych skutkových zistení (odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O. s. p.), keď podľa neho došlo k nesprávnemu považovaniu za uzavretie ním nájomnej zmluvy toho, že len rešpektoval pokojný (faktický) stav, vychádzajúc z predpokladu platného dojednania nájomných zmlúv užívateľmi bytov a nedisponujúc pritom žiadnou relevantnou dokumentáciou (v dôsledku porušenia povinnosti mu túto odovzdať zo strany druhého - vyššie spomínaného - správcu). On (žalobca a odvolateľ) pritom nikdy nemal vôľu uzavrieť nájomné zmluvy a jedinou vôľou mu pričítateľnou bolo speňažiť majetok úpadcu (v čom mu práve bráni užívanie žalovaným jedného z bytov na to súcich bez právneho dôvodu, ktoré nemôže požívať ani ochranu pre rozpor s dobrými mravmi). Rovnako mu chýbalo i oprávnenie uzavierať nájomné zmluvy (plynúce z prípadného pokynu veriteľského výboru) a pre absenciu vôle tu nemohlo dôjsť k uzavretiu nájomnej zmluvy (platnej ani neplatnej), ale ide tu o neexistenciu akéhokoľvek záväzkovoprávneho vzťahu (?). Žalovaný navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť predovšetkým pre stotožnenie sa s jeho dôvodmi i pre názor o účelovosti argumentácie žalobcu, ktorý podľa neho najmä neobjasnil, na základe čoho ho prestal považovať za nájomcu predmetného bytu, pričom počínanie všetkých osôb vystupujúcich za prenajímateľa bytu ho (žalovaného) len utvrdzovalo v presvedčení o riadnej existencii nájomného vzťahu a naopak je to počínanie žalobcu, ktoré je i rozporné s dobrými mravmi. Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania žalobcu celú vec, pretože od výslovne napadnutého rozhodnutia vo veci samej bolo závislým i rozhodnutie o trovách konania a to podľa § 214 ods. 1 a contrario a ods. 2 O. s. p. bez pojednávania, pretože tu síce šlo o vec samu, nevznikla však potreba opakovania ani dopĺňania dokazovania, nešlo tu o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a na pojednávaní odvolacieho súdu nebol ani žiaden dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok treba považovať za vecne správny a to ako pre potrebu stotožnenia sa s dôvodmi predostretými už súdom prvého stupňa, tak i preto, že z pohľadu výkonu práva spôsobom rozporným s dobrými mravmi podľa neho nemohol obstáť len postup žalobcu (a nie i žalovaného). Odvolací súd predovšetkým totiž nemal (a to navzdory odchylnému názoru žalobcu) dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s argumentáciou, použitou súdom prvého stupňa na podporu ním zvoleného postupu (tu rozumej s dôvodmi, pre ktoré na jednej strane bolo treba usudzovať na existenciu práva žalovaných k predmetnému bytu, brániaceho jeho vyprataniu a na strane druhej nešlo žalobcovi poskytnúť ním požadovanú ochranu ním uplatňovaného práva). Pre takúto správnosť i objektívnu argumentačnú presvedčivosť odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa (objektívnu samozrejme z pohľadu nedostatku ambície presvedčiť i niekoho majúceho záujem na celkom inom výsledku konania) by tak v zásade postačovalo iba konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvého stupňa s odvolaním sa na ne prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.), pričom len z dôvodu vyporiadania sa aj s tzv. odvolacími námietkami, pre potrebu vyjadrenia sa i k aspektu výkonu práv a povinností spôsobom súladným či rozporným s dobrými mravmi a tiež pre úplnosť považuje za potrebné doplniť ešte nasledovné : Súdu prvého stupňa nešlo vytknúť, žeby si pred urobením či už záveru o neplatnosti nájomnej zmluvy uzavretej žalovaným s osobou reprezentujúcej pri tomto akciovú spoločnosť (ktorý záver i žalobca prijal), alebo ďalšieho záveru o konkludentnom uzavretí platnej nájomnej zmluvy so žalobcom, čo aj v rámci vstupovania žalovaným do kontaktu len s osobami žalobcu zastupujúcimi (ktorý záver naopak žalobca neakceptuje) neopatril dostatok skutkových podkladov pre takéto svoje závery. Žalobca síce postavil obhajobu vlastného stanoviska k problému žalovaným uvádzaného právneho dôvodu užívať predmetný byt 1. na nedostatku vlastného vôľového prejavu so žalovaným uzavrieť nájomnú zmluvu, 2. na neexistencii oprávnenia takto konať bez poverenia ho na toto veriteľským výborom a 3. na záujme všetkými svojimi úkonmi len konzervovať skorší pokojný stav (čím treba rozumieť neochotu žalobcu sa ale pri tomto k čomukoľvek zaväzovať); žiadna z takýchto námietok ale nebola spôsobilá vyvrátiť obsah podkladov podporujúcich to skutkové zistenie, že tu aj k uzavretiu nájomnej zmluvy s ním spôsobom prezentovaným súdom prvého stupňa došlo. K prvej z námietok zhora platí, že prejav vôle možno urobiť zásadne akýmkoľvek spôsobom, ktorý vôľu konajúceho robí poznateľnou pre iné osoby. Právny úkon možno urobiť aj konkludentne, čiže nevýslovne (najčastejšie faktickým správaním) za predpokladu, že tento spôsob prejavu nevzbudzuje pochybnosti o tom akú vôľu chcel subjekt prejaviť (§ 35 ods. 1 O. z.). Nedostatok písomnej formy nájomnej zmluvy nemá za následok jej neplatnosť, keďže tu nejde o právny úkon, pre ktorý by takúto formu predpisoval či už zákon alebo dohoda účastníkov (§ 686 ods. 1 a § 40 ods. 1 O. z.) a k uzavretiu nájomnej zmluvy preto môže dôjsť aj ústne, či dokonca i mlčky. V takom prípade ale prejavy vôle smerujúce k uzavretiu zmluvy musia byť urobené spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chceli účastníci prejaviť. Záver o uzavretí zmluvy o nájme bytu konkludentne teda nutne predpokladá, že tu bol daný konkludentný prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy o nájme bytu na strane prenajímateľa aj na strane nájomcu. Otázku, či k takémuto prejavu došlo, treba zodpovedať vždy so zreteľom k okolnostiam konkrétneho prípadu. Konkludentný prejav možno urobiť predovšetkým použitím takých vyjadrovacích prostriedkov, ktoré v spoločenskom a právnom styku obvykle slúžia na vyjadrenie určitej vôle, ale aj použitím takých vyjadrovacích prostriedkov, ktoré síce obvykle neslúžia na vyjadrenie určitej vôle, z ktorých ale, vzhľadom na okolnosti prípadu, treba vyvodiť v konkrétnom prípade, že tu ide o prejav určitej vôle. Ani odvolací súd potom nemá pochybnosti o tom, že aj medzi účastníkmi konania v prejednávanej veci bola konkludentne uzavretá nájomná zmluva a nechýbal tu najmä dostatočne určitý prejav vôle žalobcu buď rešpektovať skorší stav nájmu alebo tento (pre prípad neexistencie nájmu) založiť. Na toto bolo treba usudzovať z viacerých písomností zasielaných i žalovanému žalobcom, resp. osobou poverenou správou bytov, o ktoré tu ide (U. X., reprezentujúcim správcu tzv. bytov TAZ), v ktorých bola aj žalovanému (v tejto súv. por. rukopisné poznámky s priezviskom žalovaného na č. l. 71, 73 a 84 spisu) adresovaná požiadavka vyjadrená slovami „platiť nájomné“, resp. „Nájom“ „ako doteraz !“ (v predpisoch mesačných zálohových platieb č. l. 73 a 84) alebo v nich bola vyjadrená obdobná požiadavka „uhrádzať nájomné v rovnakej výške ... v záujme vyčlenenie“ (správne zrejme „vyčlenenia“ - pozn. odvolacieho súdu) „osôb, ktoré si pravidlene uhrádzajú svoje záväzky od osôb, ktoré permanentne porušujú svoje povinnosti ...“ (čiže tu bez rozlišovania oslovovaných na užívateľov bytov s právnym podkladom a bez neho, tu por. bližšie neoznačený list žalobcu na č. l. 72) či dokonca paušálne všetci adresáti písomnosti boli označení za nájomníkov bytov (tu napokon por. vyúčtovanie zálohových platieb za rok 2009 na č. l. 71). V uvedenej súvislosti podľa názoru odvolacieho súdu význam nemalo, či príslušná osoba disponovala vedomosťou o tom, či tu je nájomná zmluva a či sa prípadne touto šlo aj preukázať, ale tu naopak bolo treba usudzovať na vôľu žalobcu zotrvať v nájomnom vzťahu so žalovaným, resp. takýto vzťah pre prípad nedostatku jeho skoršieho platného vzniku založiť. Ubrániť sa proti tomu nešlo námietkou o nepoverení žalobcu robením aj takýchto právnych úkonov zo strany veriteľského výboru (ak by tu aj poverenie nebolo, na platnosti dojednania a predovšetkým potrebe ochrany dobromyseľne nadobudnutých práv žalovaným by to nemohlo nič zmeniť, ale by to nanajvýš mohlo založiť prípadný zodpovednostný vzťah podľa predpisov o konkurze) ani tvrdením o snahe len rešpektovať skorší pokojný stav bez ochoty žalobcu sa k čomukoľvek zaväzovať, nech aj s námietkou nepredloženia mu zo strany správcu akciovej spoločnosti potrebnej dokumentácie (ktorému tvrdeniu sa naopak dalo úspešne oponovať tým, že ak mal žalobca v príslušnom smere pochybnosti, nič mu nebránilo používať neutrálnejšie oslovenia, resp. byť pri komunikácii s užívateľmi tzv. bytov TAZ zdržanlivejším a medzi nájomcami a užívateľmi bez právneho dôvodu začať rozlišovať až v závislosti na obdržaní potrebnej dokumentácie či potom, čo bude treba usudzovať na nedostatok takejto dokumentácie). Práve to tu však nebolo, keď žalobca jediný aj v prejednávanej veci preukázateľný záujem na rozlišovaní prejavil spôsobom opísaným vyššie, teda výlučne oddelením osôb riadne si plniacich svoje povinnosti od tých počínajúcich si presne opačne, ničím nebolo preukázané ani, žeby žalovaný mal patriť do druhej takto zadefinovanej skupiny (rozumej do skupiny permanentných porušovateľov svojich povinností) a napokon odmietnuť bolo treba i ten názor prezentovaný odvolaním, podľa ktorého by tu malo ísť (medzi žalobcom na jednej a žalovaným na druhej strane) o neexistenciu akéhokoľvek záväzkovoprávneho vzťahu (ak by to totiž naozaj malo byť tak, nemohol by tu byť ani z názoru žalobcu o bezprávnom užívaní bytu žalovaným vyvierajúci záväzkovoprávny vzťah z bezdôvodného obohatenia - ako podklad pre ponechávanie si žalobcom, resp. inými osobami s ním konajúcimi v zhode platieb za predmetný byt, poukazovaných žalovaným). I ak by potom nemalo platiť uvedené zhora, je tu ešte úprava z ustanovenia § 3 ods. 1 O. z. Podľa takéhoto ustanovenia výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Za stavu, keď vlastnícke i prenajímateľské oprávnenia úpadcu, reprezentovaného žalobcom (ako správcom konkurznej podstaty), boli pomerne dlhý čas popierané a boli tiež (resp. sčasti ešte stále sú) predmetom viacerých súdnych sporov, vedených najmä medzi správcami konkurzných podstát štátneho podniku a akciovej spoločnosti; treba považovať i z pohľadu súladu výkonu práv a povinností účastníkov tu diskutovaného právneho vzťahu s dobrými mravmi za neakceptovateľné, aby dobromyseľné uzavretie nájomnej zmluvy na byt s niektorým z takto sa sporiacich správcov mohlo byť osobe vstupujúcej do príslušného vzťahu na strane nájomcu na ujmu a to i spôsobom sledovaným žalobou v prejednávanej veci (teda tak, že platné uzavretie zmluvy s jedným správcom bude spochybnené a druhý správca sa následne domôže vypratania bytu s poukazom na neexistenciu práva nájmu). V tomto prípade totiž záujem na ochrane práva vlastníka, ktorého vlastnícke právo bolo dlhý čas sporné (a ktorým právom už v čase rozhodovania napadnutým rozsudkom navyše žalobca disponovať nemal a iný dôvod domáhania sa ním vypratania bytu vo vlastnom mene nepreukázal) musí ustúpiť záujmu na ochrane dobromyseľného užívateľa bytu - presvedčeného, že urobil všetko preto, aby byt získal do nájmu, pričom výlučne z okolností ním nezavinených i neovplyvniteľných sa takáto otázka stala neskôr predmetom sporu a právne postavenie osoby povolanej do konania v procesnom postavení žalovaného neistým. Zo všetkých týchto dôvodov preto žalobu i odvolanie žalobcu bolo treba považovať za bezzákladné, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zamietajúci žalobu naopak za vecne správne rozhodnutie a odvolací súd preto takýto rozsudok podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdil (vrátane rovnako správneho rozhodnutia o trovách konania, ktoré inak odvolaním ani spochybnené nebolo a v prípade ktorého ani odvolací súd nezistil žiadne zjavné dôvody jeho nesprávnosti). Aj v takto skončenom odvolacom konaní (tak ako predtým v konaní na súde prvého stupňa) preto zaznamenal plný úspech žalovaný a bol to tak on, komu vzniklo aj právo na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. Odvolací súd mu preto priznal náhradu trov na odmene za právnu službu advokátky predstavovanú jedným úkonom (vyjadrením k odvolaniu žalobcu vo veci samej) podľa § 11 ods. 1 písm. a/ a § 14 ods. 1 písm. b/ advokátskej tarify (vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení, platnom a účinnom do 30. júna 2013 vrátane) v sume 60,07 eur a na paušálnej náhrade podľa § 16 ods. 3 advokátskej tarify v sume 7,81 eur, spolu teda v sume 67,88 eur. Povinnosť na zaplatenie takejto sumy uložil neúspešnému žalobcovi s tým, že sa tak má stať k rukám advokátky žalovaného (platobné miesto podľa § 149 ods. 1 O. s. p.) v zákonnej lehote 3 dní (§ 160 ods. 1 O. s. p. a nezistenie dôvodu pre výnimku z pravidla). K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení). Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním. Ak povinnosť ním uložená nebude splnená dobrovoľne v určenej lehote, možno sa jej domáhať návrhom na vykonanie exekúcie.