Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 21Cob/91/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111222505 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Bundzel ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2111222505.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra Bundzela a členov senátu JUDr. Boženy Husárovej a JUDr. Róberta Foltána v právnej veci žalobcu: B.F.B. správcovská, v.o.s., Radlinského 50/1593, Piešťany, IČO: 36 832 006, správca úpadcu spoločnosti BELLEZZA, s.r.o., Koniarekova 19, Trnava proti žalovaným: 1. Q. E., nar. XX.X.XXXX, bytom R., N. XXXX/ XX, zastúpenému advokátkou JUDr. Katarínou Bajovou, Trnava, Hlavná 25 a 2. Montauro, s.r.o., Brno, Mlynská 326/13, PSČ 60200, IČO: 262 72 792, Česká republika, zastúpenému spoločnosťou Advokátska kancelária ŠKODLER & PARTNERS, s.r.o., Dobšinského 12, Bratislava 811 05, IČO: 47 238 232 o určenie vlastníctva k hnuteľným veciam, o odvolaní žalovaného v 2. rade proti rozsudku Okresného súdu v Trnave, č.k. 36Cb/88/2011-170 zo dňa 27.4.2012 v spojení s opravným uznesením toho istého súdu č.k. 36Cb/88/2011-222 zo dňa 26.2.2013 jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zo dňa 27.4.2012 v napadnutej časti v spojení s opravným uznesením zo dňa 26.2.2013 p o t v r d z u j e. Žalobcovi sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Žalobca sa v konaní domáhal voči žalovaným v 1. a v 2. rade určenia vlastníckeho práva k hnuteľným veciam - železničným nákladným vozňom typu Fcs (tieto sú bližšie špecifikované vo výroku prvostupňového rozhodnutia zo dňa 27.4.2012 ako aj v opravnom uznesení súdu prvého stupňa zo dňa 26.2.2013) s tým, že ich výlučným vlastníkom je žalobca. Podanie žaloby odôvodnil tým, že žalovaný v 1. rade ako konateľ spoločnosti BELLEZZA, s.r.o. uzavrel ako fyzická osoba dňa 8.4.2011 s Z. C., nar. X.X.XXXX zmluvu o pôžičke, na základe ktorej tento ako veriteľ poskytol dlžníkovi Q. E. sumu 265 000 eur s lehotou splatnosti do 31.5.2011. Namietal, že žalovaný v 1. rade vystupujúc ako konateľ spoločnosti BELLEZZA, s.r.o. bez vedomia a súhlasu spoločníkov tejto spoločnosti uzavrel s veriteľom Z. C. dňa 8.4.2011 i záložnú zmluvu, ktorej predmetom bolo zriadenie záložného práva na súbor hnuteľných vecí vo vlastníctve spoločnosti BELLEZZA, s.r.o. - 40 kusov železničných nákladných vozňov typu Fcs v celkovej hodnote 185 537 eur bez DPH. Zriadenie záložného práva malo zabezpečiť nielen pohľadávku Z. C. voči Q. E. ako fyzickej osobe, ale aj prípadnú náhradu nákladov spojených s výkonom záložného práva, nákladov právneho zastúpenia ako aj iných nárokov. Uviedol, že pohľadávka Z. C. sa záložnou zmluvou zabezpečila do celkovej výšky 397 500 eur. Tvrdil, že za tohto stavu žalovaný v 1. rade zriadil záložné právo na ťarchu spoločnosti BELLEZZA, s.r.o., v ktorej bol v tom čase konateľom s cieľom zabezpečiť pohľadávku Z. C. voči sebe samému ako fyzickej osobe, z titulu uzavretej zmluvy o pôžičke, čím ohrozil majetkové postavenie spoločnosti BELLEZZA, s.r.o. a nepriamo aj jej vtedajších spoločníkov. Týmto svojim konaním, bez vedomia a súhlasu spoločníkov spoločnosti BELLEZZA, s.r.o. zriadil záložné právo zaťažujúce majetok spoločnosti na zabezpečenie svojho súkromného dlhu voči Z. C. bez akéhokoľvek súvisu s obchodnou spoločnosťou BELLEZZA, s.r.o., a teda porušil svoju zákonnú povinnosť v zmysle § 135a ods. 1 Obch. zákonníka, pretože uprednostnil svoj záujem na úkor záujmov spoločnosti a jej spoločníkov. Záložný veriteľ Z. C. dňa 1.6.2011 postúpil svoju splatnú pohľadávku voči žalovanému v 1. rade na spoločnosť IH INVEST, s.r.o. v zmysle § 524 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keď s postúpenou pohľadávkou prešli aj všetky práva s ňou spojené, t.j. aj zriadené záložné právo. Vzhľadom k tomu, že pohľadávka nebola v lehote splatnosti splnená, záložný veriteľ IH INVEST, s.r.o. začal s výkonom záložného práva, pričom dňa 19.7.2011 záložný veriteľ IH INVEST, s.r.o. v mene a na účet spoločnosti BELLEZZA, s.r.o. uzavrel so žalovaným v 2. rade na predmet zálohu kúpnu zmluvu. Vzhľadom k tomu, že záložný veriteľ písomne neoznámil záložcovi a dlžníkovi pri záložných právach oznámenie o začatí výkonu záložného práva, čím podľa § 151 l ods. 1 a § 151m ods. 1 Občianskeho zákonníka neboli splnené podmienky na výkon záložného práva jeho predajom. Za tohto stavu preto považoval kúpnu zmluvu, ktorou sa záloh scudzoval, z dôvodu jej rozporu so zákonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na ust. § 151 l ods. 1 a § 151m ods. 1 Občianskeho zákonníka za absolútne neplatnú. Žalovaný v 1. rade žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Mal za to, že vlastníkom predmetných hnuteľných vecí je naďalej žalobca, pričom podľa jeho názoru sa mal predmetnou žalobou domáhať vydania vecí a nie určenia vlastníckeho práva. V súvislosti s poskytnutou pôžičkou potvrdil, že táto mu bola poskytnutá ako fyzickej osobe - konateľovi žalobcu, avšak za účelom použitia finančných prostriedkov na obchodnú činnosť spoločnosti. K záložnej zmluve uviedol, že záložný veriteľ mu neoznámil výkon záložného práva, a preto nemohla nastať účinnosť výkonu záložného práva. V tejto súvislosti namietal, že výkon záložného práva sa začal realizovať pred splatnosťou samotnej pohľadávky dňa 1.5.2011, hoci splatnosť pohľadávky - pôžičky bola dohodnutá na termín 31.5.2011. Tvrdil, že záložný veriteľ vykonal výkon záložného práva bez jeho vedomia a počas jeho práceneschopnosti a hospitalizácie, a to aj napriek tomu, že mal vedomosť o týchto skutočnostiach. Mal za to, že tým, že záložný veriteľ mu neoznámil výkon záložného práva nepostupoval v súlade so zákonom, pričom nedošlo zo strany záložného veriteľa ani k zaregistrovaniu začiatku výkonu záložného práva v notárskom centrálnom registri. Naviac v samotnej záložnej zmluve nie je určitý termín výkonu záložného práva a preto je potrebné považovať túto záložnú zmluvu v tejto časti za neplatnú. Ďalšie porušenie spočívalo v tom, že veriteľ neoznámil dlžníkovi, ani záložcovi, ani notárskemu registru, že postúpil zabezpečenú pohľadávku voči dlžníkovi, pričom dňa 19.7.2011 uzatvoril kúpnu zmluvu, ktorej predmetom bol odpredaj založených hnuteľných vecí, ktorá bola uzavretá bez vedomia žalobcu a táto bola uzavretá v rozpore s ustanoveniami o výkone záložného práva. Žalovaný v 2. rade namietal miestnu príslušnosť Okresného súdu Trnava a žiadal, aby predmetná vec bola postúpená miestne príslušnému súdu - Okresnému súdu Bratislava I. V tejto súvislosti uviedol, že v konaní označený žalovaný v 1. rade nikdy nebol vlastníkom hnuteľných vecí, a preto nie je v konaní pasívne legitimovaný. Pokiaľ ide o uzavretú záložnú zmluvu poukázal na to, že túto zmluvu uzatvoril žalobca a nie žalovaný v 1. rade, a teda predpokladom absolútnej neplatnosti zmluvy by muselo byť konanie v rozpore s dobrými mravmi žalobcu voči druhej zmluvnej strane Z. C. a nie údajné konanie konateľa spoločnosti voči spoločnosti, ktorej je konateľom a za ktorú bol oprávnený konať v plnom rozsahu. Mal za to, že ak by aj konanie žalovaného v 1. rade ako konateľa žalobcu bolo v rozpore s vnútornými predpismi spoločnosti, resp. v rozpore s dobrými mravmi, takéto konanie by smerovalo výlučne do vnútra spoločnosti a zakladalo by zodpovednosť konateľa voči spoločnosti v zmysle § 135a Obch. zákonníka, pričom z takéhoto konania konateľa nemožno vyvodzovať absolútnu neplatnosť záložnej zmluvy. Mal za to, že žalobca nepreukázal v čom malo spočívať konanie žalovaného v 1. rade ako konateľa v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko samotná skutočnosť uzatvorenia záložnej zmluvy takýto záver nepreukazuje a okrem toho takéto konanie žalovaného v 1. rade nie je účinné voči tretím osobám. Nepovažoval preto záložnú zmluvu za uzatvorenú v rozpore s ust. § 151b Obč. zákonníka a preto nie je postihnutá absolútnou neplatnosťou z dôvodu jej rozporu s dobrými mravmi. Ďalej uviedol, že zriadenie záložného práva bolo registrované v notárskom centrálnom registri záložných práv a zapísané dňa 1.6.2011 a pokiaľ ide o platnosť kúpnej zmluvy tak uviedol, že oznámenie o začatí výkonu záložného práva dňa 1.6.2011 odoslal žalobcovi ako aj žalovanému v 1. rade a to v oboch prípadoch dňa 1.6.2011, pričom zásielky neboli v odberných lehotách zo strany adresátov prevzaté, avšak dostali sa do sféry ich dispozície. Okresný súd v Trnave rozsudkom zo dňa 27.4.2012 v spojení s opravným uznesením zo dňa 26.2.2013 určil, že výlučným vlastníkom hnuteľných vecí - železničných nákladných vozňov je žalobca, pričom žalobu voči žalovanému v 1. rade ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že v konaní úspešnému žalobcovi vo vzťahu k žalovanému v 2. rade postupom podľa § 142 ods. 1 O.s.p. priznal náhradu trov konania vo výške 3 935,90 eur a súčasne mu uložil povinnosť zaplatiť žalovanému v 1. rade náhradu trov konania vo výške 2 877,69 eur. Podľa odôvodnenia rozhodnutia vo veci samej súd dospel k záveru, že v konaní označený žalovaný v 1. rade nikdy nebol vlastníkom hnuteľných vecí daných do zálohu a za tohto stavu žalobu voči nemu zamietol pre nedostatok vecnej pasívnej legitimácie. V tejto súvislosti konštatoval, že žalovaný v 1. rade zriadil záložné právo zaťažujúc majetok žalobcu na zabezpečenie svojho súkromného dlhu bez akéhokoľvek súvisu s obchodnou činnosťou žalobcu. Mal za to, že žalovaný v 1. rade porušil zákonnú povinnosť v zmysle § 135a ods. 1 Obch. zákonníka, pretože uprednostnil svoj záujem na úkor záujmov spoločnosti a jej spoločníkov, ďalej zneužil výkon práv konateľa a jeho konanie bolo v rozpore s dobrými mravmi. V dôsledku týchto skutočností prvostupňový súd považoval záložnú zmluvu zo dňa 8.4.2011 v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka za absolútne neplatnú, na základe ktorej nemohlo dôjsť k platnému výkonu záložného práva kúpnou zmluvou zo dňa 19.7.2011 a následne k platnému prevodu vlastníctva predmetu zálohu zo žalobcu na žalovaného v 2. rade. Konštatoval, že zmluvné strany zmluvy o zriadení záložného práva si v súlade s ust. § 151j ods. 1 a § 151m ods. 1 Občianskeho zákonníka nevymienili jeden z troch spôsobov výkonu záložného práva (dohodli si len podmienky za akých dôjde k výkonu záložného práva), a preto považoval v tejto časti záložnú zmluvu za nejasnú, nezrozumiteľnú, neurčitú, a preto za absolútne neplatnú. Za tohto stavu preto nemohlo dôjsť k platnému výkonu záložného práva a teda aj k platnému prevodu vlastníctva predmetu zálohu zo žalobcu na žalovaného v 2. rade. V súvislosti s prejednaním veci v neprítomnosti žalovaného v 2. rade konštatoval, že postupoval v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p., keď predvolanie na pojednávanie na deň 27.4.2012 splnomocnený zástupca žalovaného v 2. rade prevzal 30.3.2012, pričom z neúčasti na pojednávaní sa ospravedlnil z dôvodu ním vznesenej námietky miestne nepríslušnosti a návrhom na postúpenie veci Okresnému súdu Bratislava I., prípadne predloženia veci na rozhodnutie Najvyššiemu súdu SR s poukazom na ust. § 105 O.s.p. . Pokiaľ ide o vznesenú námietku miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Trnava tak uviedol, že zákon neurčuje, ktorý súd je v prípade označenia viacerých žalovaných miestne príslušným, pričom je na rozhodnutí žalobcu, na ktorý miestne príslušný súd si podá žalobu. V danom prípade v konaní označený žalovaný v 1. rade má bydlisko v obvode Okresného súdu Trnava, ktorý je podľa § 85 ods. 1 O.s.p. miestne príslušným súdom, pričom pre účely určenia miestnej príslušnosti súdu je samotná dôvodnosť, resp. nedôvodnosť návrhu voči ktorémukoľvek zo žalovaných právne bezvýznamná. V súvislosti s nevykonaním výsluchu žalovaného v 2. rade, tak súd prvého stupňa mal za to, že jeho výpoveď by nezvrátila už súdom zistený skutkový stav a bola by nadbytočná. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal žalovaný v 2. rade v zákonnej lehote odvolanie, ktorým sa domáhal zrušenia rozhodnutia súdu prvého stupňa a vrátenia mu veci na ďalšie konanie. V dôvodoch odvolania poukázal na to, že súd prvého stupňa svojim postupom porušil zákon, neúplne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a postupom súdu bolo žalovanému v 2. rade ich uplatnenie znemožnené a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že v predmetnej veci bolo porušené jeho právo ako účastníka na zákonného sudcu, keď už samotný žalobca vo svojej žalobe nepovažoval žalovaného v 1. rade čo i len za potencionálneho vlastníka železničných vagónov, pretože žalovaný v 1. rade pri uzatváraní záložnej zmluvy konal v mene žalobcu, právnickej osoby ako jej jediný konateľ a štatutárny zástupca v zmysle § 20 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a teda nebol účastníkom právneho úkonu, záložnej zmluvy, z ktorého by pre neho ako fyzickú osobu vyplývali práva alebo povinnosti. Za tohto stavu mal za to, že vo veci nerozhodol miestne príslušný súd, pričom súd prvého stupňa sa námietkou miestnej príslušnosti na pojednávaní konanom dňa 27.4.2012 nezaoberal a urobil tak iba v samotnom rozsudku. V tejto súvislosti poukázal na to, že bolo povinnosťou súdu prvého stupňa rozhodnúť o námietke miestnej príslušnosti uznesením na pojednávaní, v zmysle príslušných ustanovení § 167 a nasl. O.s.p. a bez takéhoto rozhodnutia súd prvého stupňa nemohol vo veci konať a ani vo veci rozhodnúť. Postup súdu prvého stupňa preto považoval za rozporný aj s poukazom na ust. § 105 O.s.p. podľa ktorého, ak súd potom, čo žalovaný v 2. rade namietol miestnu príslušnosť súdu mal vec neodkladne postúpiť príslušnému súdu bez rozhodnutia, alebo ju za podmienok uvedených v § 11 ods. 3 O.s.p. predložiť Najvyššiemu súdu SR a o tomto postúpení upovedomiť účastníkov. Ďalej namietal, že súd prvého stupňa sa v rozsudku nezaoberal otázkou právomoci a miestnej príslušnosti v konaní so zahraničným subjektom, v zmysle nariadenia Rady ES č. 44/2001, pričom takýto postup považoval za nezákonný, a preto žiadal, aby vec bola postúpená miestne príslušnému súdu určenému v súlade s ust. § 85 ods. 4 O.s.p. (podľa miesta podnikania) alebo v súlade s ust. § 86 ods. 3 O.s.p. podľa sídla zastupiteľstva Českej republiky, čo je rovnako Okresný súd Bratislava I. Ďalej mal za to, že súd prvého stupňa vo veci konal napriek tomu, že nebolo možné v konaní pokračovať pre nedostatok spočívajúci v tom, že k návrhu nebol pripojený výpis z registra alebo z inej evidencie, do ktorej je zahraničná osoba - žalovaný v 2. rade zapísaná. Tvrdil, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, keď súd rozhodol postupom podľa § 101 ods. 2 O.s.p. na prvom pojednávaní, pri prvej ospravedlnenej neúčasti žalovaného v 2. rade, teda v čase, keď súd prvého stupňa ešte nevykonal žiadne dôkazy a ani dôkazy výsluchom účastníkov konania. V tejto súvislosti uviedol, že výslovne nežiadal o odročenie pojednávania, ale žiadal, aby vec bola postúpená Najvyššiemu súdu SR na rozhodnutie o miestnej príslušnosti, čím jednoznačne vyjadril vôľu, aby sa pojednávanie dňa 27.4.2012 nekonalo a bolo odročené. Za tohto stavu mal za to, že postupom súdu boli porušené základné zásady civilného procesu, ktorými sú zásada priamosti a ústnosti občianskeho súdneho konania ako aj zásada kontradiktórnosti konania, čím odňal účastníkovi konania možnosť konať pred súdom. Ďalej uviedol, že prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil, pokiaľ považoval záložnú zmluvu zo dňa 8.4.2011 za neplatnú, nakoľko účastníci záložnej zmluvy si jasne a zrozumiteľne dohodli spôsob uspokojenia záložného veriteľa, a to predajom po uplynutí 30 dní od oznámenia o začatí výkonu záložného práva záložcovi. Rovnako právny dôvod začatia výkonu záložného práva bol jasne dohodnutý a to v prípade, ak dlžník nesplní pohľadávku, uvedenú v článku I. ods. 1 riadne a včas, teda ak dlžník nezaplatí svoj dlh v lehote splatnosti do 31.5.2011. V tejto súvislosti uviedol, že žalobca v konaní nijakým spôsobom nepreukázal, že rozhodnutie konateľa bolo v rozpore s právnymi predpismi alebo dobrými mravmi. Uviedol, že samotná skutočnosť, že by žalovaný v 1. rade ako konateľ žalobcu uzatvoril záložnú zmluvu bez súhlasu spoločníkov, teda valného zhromaždenia bez ďalšieho neznamená, že konateľ konal v rozpore s dobrými mravmi a to aj s poukazom na tvrdenie žalovaného v 1. rade, že peniaze, ktoré získal pôžičkou a ktoré boli zabezpečované majetkom žalobcu použil na financovanie podnikateľskej činnosti žalobcu. V tomto smere súd prvého stupňa nepovažoval za potrebné vykonať akékoľvek dokazovanie, napr. výsluchom žalovaného v 2. rade, prípadne iných, ním navrhnutých svedkov. Mal za to, že konanie žalovaného v 1. rade ako konateľa spoločnosti voči žalobcovi je pre posúdenie platnosti záložnej zmluvy právne irelevantné, nakoľko žalovaný v 1. rade ako konateľ spoločnosti nekonal za seba, ale konal za žalobcu a účastníkom záložnej zmluvy boli výlučne žalobca a žalovaný v 2. rade, a preto v žiadnom prípade nie je možné žalovaného v 1. rade považovať za účastníka záložnej zmluvy a jeho správanie voči žalobcovi posudzovať ako dôvod neplatnosti zmluvy na základe rozporu s dobrými mravmi. Uviedol, že konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným je štatutárnym orgánom spoločnosti, ktorý riadi činnosť spoločnosti a koná v jej mene, pričom v zmysle § 133 odsek 3, odsek 2 Obch. zákonníka obmedzenie tohto práva konateľa spoločenskou zmluvou alebo valným zhromaždením nie je účinné voči tretím osobám. V danom prípade to znamená, že keď aj konateľ riadne uzavrel záložnú zmluvu bez súhlasu valného zhromaždenia, nie je možné mať za to, že táto zmluva je z tohto dôvodu neplatná. Žalovaný v 2. rade podal odvolanie voči rozhodnutiu aj čo do výroku o náhrade trov konania, pričom namietal, že súd prvého stupňa výšku súdneho poplatku stanovil v zmysle sadzobníka súdnych poplatkov z návrhu na začatie konania, podľa sadzby, ak nemožno predmet konania oceniť peniazmi, t.j. vo výške 99,50 eur, ale výšku jedného úkonu právnej pomoci stanovil z hodnoty veci, t.j. tak ako keby bolo možné predmet konania oceniť peniazmi, pričom však neuviedol v akej výške a akým spôsobom ocenil predmet konania v peniazoch. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozhodnutie prvostupňového súdu v napadnutej časti ako vecne správne potvrdiť. Odvolací súd vec prejednal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. a podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pričom o odvolaní rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania rozsudkom podľa § 156 ods. 3 O.s.p., oboznámil sa s celým obsahom spisového materiálu a dospel k záveru o nedôvodnosti odvolania žalovaného v 2. rade. V súvislosti s podanými opravnými prostriedkami odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním (§ 212 ods. 1 O.s.p.), podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané. Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd poukazuje i na uznesenie Ústavného súdu SR spis. zn. II ÚS 78/2005 podľa ktorého „odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, pokiaľ zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní“. Dokazovanie v rozsahu vykonanom prvostupňovým súdom odvolací súd považuje za dostatočné, v ktorom sa prvostupňový súd podrobne zaoberal všetkým súvisiacimi skutočnosťami a vznesenými námietkami zo strany žalovaného v 2. rade, tieto správne jednotlivo v ich vzájomnej súvislosti vyhodnotil a právny záver, ku ktorému dospel je správny a správne je i rozhodnutie o náhrade trov konania, a to tak z hľadiska ich priznanej výšky ako aj úspechu účastníkov v konaní, pričom súd prvého stupňa v predmetnej veci správne vychádzal pri priznaní trov konania žalobcovi z hodnoty hnuteľných vecí, ku ktorým tento žiadal určiť vlastnícke právo. Na doplnenie správnosti rozhodnutia prvostupňového súdu v súvislosti s námietkou žalovaného v 2. rade, že bolo porušené jeho právo na zákonného sudcu z dôvodu miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Trnava vo veci konať a rozhodovať, odvolací súd dopĺňa, že v prípadoch, ak je žalovaných viacero osôb, žalobca má právo voľby, ktorý miestne a vecne príslušný súd si zvolí, pričom musí byť splnená podmienka, že tento súd musí byť vecne a miestne príslušným súdom aspoň jedného zo žalovaných, čo platí aj pre daný prípad. Táto podmienka v konaní bola splnená, nakoľko bol zvolený všeobecný súd žalovaného v 1. rade a to s poukazom na ust. § 85 ods. 1 O.s.p., pričom je irelevantné, či žalobcom uplatnený nárok voči žalovanému v 1. rade bol uplatnený dôvodne, alebo nie. V danom prípade súd prvého stupňa skúmal miestnu príslušnosť, nie je však povinnosťou súdu o nej rozhodovať uznesením a toto uznesenie doručovať účastníkom konania. Pokiaľ ide o ďalšiu námietku žalovaného v 2. rade, že k žalobe nebol pripojený výpis z registra zahraničnej osoby - žalovaného v 2. rade, tak išlo o takú vadu, ktorá je odstrániteľná a pre takýto nedostatok nemožno žalobu odmietnuť. Odvolací súd konštatoval, že súd prvého stupňa správne považoval podmienky na prejednanie a rozhodnutie veci v neprítomnosti žalovaného v 2. rade za splnené, keď tento účastník mal na pojednávanie nariadené na deň 27.4.2012 doručenie predvolania riadne vykázané dňom 30.3.2012, svoju neúčasť síce ospravedlnil, avšak nuviedol dôležitý dôvod ani nepožiadal súd o odročenie pojednávania, a teda boli splnené zákonné podmienky na prejednanie a rozhodnutie veci v jeho neprítomnosti postupom podľa § 101 ods. 2 O.s.p. . Postup súdu prvého stupňa vo veci preto odvolací súd nepovažoval za taký, ktorým by odvolateľovi bola odňatá možnosť v konaní pred súdom uplatňovať a brániť jeho práva. V súvislosti s ďalšou námietkou žalovaného v 2. rade, ktorý poukazuje na to, že v konaní nebol vypočutý žalovaný v 2. rade ako aj ďalší svedkovia, ktorých by navrhol v konaní vypočuť, odvolací súd dáva do pozornosti platnú judikatúru, podľa ktorej výsluch účastníka konania je iba jedným z dôkazných prostriedkov, nevykonanie ktorého nie je postupom, ktorým by súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (NS SR sp.zn. 2Cdo/96/1999), pričom Občiansky súdny poriadok v žiadnom ustanovení neukladá súdu povinnosť v každom prípade vypočuť účastníka konania. Výsluch účastníka konania je hodnotený ako každý iný dôkaz a súd je oprávnený zvážiť, či nevykonanie výsluchu nie je na ujmu riadneho zistenia skutkového stavu veci. Súd prvého stupňa správne posúdil aj neplatnosť záložnej zmluvy zo dňa 8.4.2011, ktorú je potrebné považovať za absolútne neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka ako aj z dôvodu jej neurčitosti, pokiaľ ide o vymedzenie spôsobu výkonu záložného práva. Rozpor s dobrými mravmi je potrebné vidieť v konaní žalovaného v 1. rade, ktorý bez vedomia a súhlasu spoločníkov žalobcu zriadil záložné právo zaťažujúce majetok žalobcu na zabezpečenie svojho súkromného dlhu voči Z. C. bez akéhokoľvek súvisu s obchodnou činnosťou žalobcu. Prvostupňový súd na daný prípad správne aplikoval, v súvislosti s vymedzením povinností konateľa žalobcu - žalovaného v 1. rade ust. § 135a ods. 2 Obch. zákonníka, a to jednak z hľadiska jeho konania ako aj z pohľadu stretu záujmov, keď v danom prípade nepochybne zo strany žalovaného v 1. rade došlo k uzavretiu nevýhodnej záložnej zmluvy pre spoločnosť - žalobcu. Takéto konanie žalovaného v 1. rade je potrebné považovať za konanie dôsledkom ktorého práva a povinnosti strán právneho vzťahu sú v zjavnej nerovnováhe, nie sú v súlade so záujmami žalobcu. Vzhľadom k vyššie uvedenému, odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s rozhodnutím prvostupňového súdu a preto rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej časti v spojení s opravným uznesením podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd s poukazom na skutočnosť, že v tomto konaní úspešnému žalobcovi súd nárok na ich náhradu nepriznal, nakoľko si žiadne neuplatnil. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je možné podať odvolanie.