Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 10Co/209/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113201501 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2113201501.1 Uznesenie Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobkyne: CETELEM SLOVENSKO, a.s., Bratislava, Panenská 7, zastúpenej usadenou euroadvokátkou: JUDr. Helena Strachotová, Martin, Hviezdoslavova 7, proti žalovanému: M. Z., nar. XX. B. XXXX, trvalo bytom E., ul. W.. W. XXXX/X, t. č. bytom P. XXX, okr. Y., za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Prešov, Nám. legionárov 5, zastúpeného advokátom: JUDr. Ambróz Motyka, Stropkov, Nám. SNP 7, o 990,25 eur s príslušenstvom, o odvolaniach žalobkyne a vedľajšieho účastníka proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 9. mája 2013 č. k. 16C/24/2013 - 70 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti trov konania žalobkyne a žalovaného r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie. Odvolanie žalobkyne o d m i e t a . o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napádaným rozsudkom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 624,28 eur s 8,5%-ným úrokom z omeškania ročne od 3. mája 2012 do zaplatenia a „trovy“ konania 273,57 eur, všetko do 3 dní od právoplatnosti takéhoto rozhodnutia; II. vo zvyšku žalobu zamietol; III. určil, že zmluvné podmienky uvedené v bode V. - 3. V. - 4 Všeobecných podmienok uvedených na rube žiadosti/zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru a žiadosť/zmluva o revolvingovom spotrebiteľskom úvere a vydanie kreditnej karty zo dňa 13. februára 2011 ohľadne zmluvnej pokuty a úroku sú ako neprijateľné neplatné a IV. rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Právne svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil ust. § 4 ods. 1 až 3 a ods. 5 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona SNR č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoSÚ“); § 25 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov; § 48 ods. 1, § 52, § 53 ods. 1 a 5, § 54 ods. 1 a 2, § 451 ods. 1 a 2, § 456, § 458, § 517 ods. 1 a 2 a § 544 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); § 3 a § 10a nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia O. z.; § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a poukazom na čl. 4 ods. 1 a čl. 6 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie sp. zn. C - 240/98 a C - 244/98 i s odkazom na uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 5MCdo 20/2009 z 25. januára 2011. Vecne dôvodil, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, keď nepreukázala, že medzi účastníkmi konania došlo k platnému uzavretiu zmluvy o spotrebiteľskom revolvingovom úvere (zmluvy o úverovom rámci) a to pre absenciu písomnej akceptácie návrhu zmluvy (žiadosti) žalobkyňou. Na čiastočné odstúpenie žalobkyne od úverovej zmluvy podľa § 48 O. z. neprihliadal, keďže mal za to, že od neplatnej zmluvy sa nedá odstúpiť. Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno preukázania jej tvrdenia o existencii peňažného záväzku žalovaného zo zmluvného vzťahu, teda nepreukázala dôvodnosť svojich tvrdení o existencii peňažného záväzku žalovaného titulom dlhu z úverovej zmluvy. Preto pokiaľ žalobkyňa žalovanému poskytla úverový rámec, žalovaný získal týmto plnením majetkový prospech bez právneho dôvodu, teda bezdôvodne sa obohatil podľa § 451 ods. 2 O. z. a vznikla mu povinnosť podľa § 451 ods. 1, § 456 a § 458 O. z. predmet bezdôvodného obohatenia vydať tomu, na úkor koho ho získal. Zmluvu považoval súd prvého stupňa tiež za úmyselne zmätočnú v rozpore s ust. § 4 ods. 2 a 3 ZoSÚ, nakoľko hoci aj navonok spĺňala formálne stanovené podmienky, uvedenie viacerých údajov v jednej zmluve spojených s poskytnutím jedného úveru s nejasnosťou ohľadom voľby podmienok, za ktorých má byť úver poskytnutý, predstavuje snahu obchádzať zákon (právnu úpravu, ktorá striktne žiada uvádzať presné a vyčerpateľné údaje o podmienkach poskytovaného úveru tak, aby tieto boli jednoznačné a nezameniteľné). Naviac zmluva obsahuje nečitateľné malé písmo a javí sa ako nepreskúmateľná. Na základe uvedeného priznaná bola len istina vo výške tak, ako ju sama žalobkyňa v žalobe špecifikovala, teda vo výške skutočne čerpaných prostriedkov a vo zvyšku bola žaloba ako nedôvodná zamietnutá. V súlade s § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. vo výroku súd určil, ktoré zmluvné podmienky považuje za neprijateľné. V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil právne odkazom na ust. § 142 ods. 2 O. s. p. a vecne čiastočným úspechom žalobkyne v konaní, pričom neúspech žalobkyne v časti istiny a v časti úroku z omeškania je úspechom žalovaného (i vedľajšieho účastníka), preto o náhrade trov konania rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania. U vedľajšieho účastníka mal naviac za to, že nevykonal relevantné a účelné náklady (?) na obranu práv žalovaného, keď vo veci podal len formulárové všeobecné vyjadrenie bez oboznámenia sa s vecou samou. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalobkyňa a vedľajší účastník na strane žalovaného. Vedľajší účastník podal odvolanie včas a iba v časti trov konania, s návrhom na zrušenie rozsudku v napadnutej časti (a zrejme i vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie). Výslovne však uviedol, že nepodáva odvolanie proti IV. výroku (ktorým súd vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania). Napádaný rozsudok je v časti trov konania zmätočný, nakoľko vo výroku I. súd „zaviazal“ žalovaného zaplatiť žalobkyni „trovy“ konania v sume 273,57 eur a vo výroku IV. vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, pričom z jeho odôvodnenia vyplýva, že rozhodnuté malo byť podľa § 142 ods. 2 O. s. p. tak, že žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal. Žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd výrok I. v časti o náhrade trov konania potvrdil a výrok IV. zrušil, alebo výroky I. a IV. v časti o náhrade trov konania zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa ako výroky nepreskúmateľné. Takéto jej vyjadrenie odvolací súd podľa obsahu posúdil ako odvolanie v časti o trovách konania, ktoré však nebolo podané včas (v odvolacej lehote). Žalovaný odvolací návrh nepodal. Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. vec len v medziach odvolania vedľajšieho účastníka (teda len v časti trov konania hlavných účastníkov konania) a to bez pojednávania, pretože tu nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom ustanovený prípad potreby prejednania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu a dospel k záveru, že rozsudok v napadnutej časti nemožno považovať za správny a to najmä pre jeho zmätočnosť (jeho 2 výroky o trovách konania hlavných účastníkov si odporujú), ale aj pre nedostatok riadneho odôvodnenia. Odvolanie žalobkyne bolo podané oneskorene, z ktorého dôvodu ho bolo potrebné odmietnuť. Bolo totiž nutné prisvedčiť vedľajšiemu účastníkovi, že rozhodnutie napádaným rozsudkom je v časti trov konania hlavných účastníkov zmätočné, nakoľko vo výroku I. bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni „trovy“ (správne „náhradu trov“) konania v sume 273,57 eur a vo výroku IV. bolo vyslovené, že žiaden z účastníkov (teda zjavne aj žalobkyňa) nemá právo na náhradu trov konania, pričom odôvodnenie rozsudku podporuje len druhý z takýchto spôsobov rozhodnutia. Vedľajší účastník však napadol rozsudok iba v časti trov konania hlavných účastníkov, IV. výrok rozsudku vo vzťahu medzi žalobkyňou a sebou samým nenapadol a v tejto časti sa preto rozsudok stal právoplatným. Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. súd (odvolací) rozhodnutie (súdu prvého stupňa) zruší, len ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom; podľa písm. h/ rovnakého paragrafu, odseku i zákona potom rovnako rozhodne, ak súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Konštatovanie, že vada konania vymedzená v prvom z práve odcitovaných ustanovení základného predpisu občianskeho procesného práva Slovenskej republiky (a inak aj ďalšia vada podľa § 221 ods. 1 písm. g/ O. s. p., spočívajúca v rozhodnutí vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom) je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces (inak práva zaručeného v podmienkach tuzemského právneho poriadku okrem zákonov i článkom 46 a nasledujúcimi Ústavy Slovenskej republiky, čiže ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov a tiež článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, tohto inak uverejneného v prílohe oznámenia ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.), patrí už k záverom ustálenej rozhodovacej praxe tunajšieho súdu (v uvedenej súv. por. napr. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 30. júna 2008 č. k. 10Co/152/2008-37 vo veci Okresného súdu Trnava sp. zn. 18C/173/2007). I podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91), Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I ÚS 226/03) a aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok z 27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať tiež nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu v podmienkach vnútroštátnej úpravy slovenského civilného procesu potom vymedzuje (na úrovni zákona) ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Korektným a i ústavne konformným výkladom takéhoto ustanovenia pritom treba dospieť k záveru, že s už uvedenými požiadavkami je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné zistenia, konštatovania alebo závery bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto vyvodené. Ak povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka); porušením uvedeného práva účastníka konania na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma aj možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) - v rámci využitia prípadných riadnych alebo tiež mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá sama osebe nielen dôvod odvolania podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p., ale zároveň i nevyhnutnosť rozhodnutia spôsobom predpokladaným takýmto ustanovením. Podľa názoru odvolacieho súdu potom nemôže byť vôbec predmetom akejkoľvek (nieto ešte zmysluplnej) diskusie fakt, že práve opísanou vadou bol postihnutý i rozsudok súdu prvého stupňa z prejednávanej veci v napadnutej časti trov konania hlavných účastníkov, kde okrem odkazu na jedno z ustanovení procesného práva (obsahujúce inak až dva spôsoby rozhodnutia, teda pomerné rozdelenie náhrady a vyslovenie nedostatku práva na náhradu u žiadneho z účastníkov, z ktorých si okresný súd evidentne vybral cestu menšieho odporu), konštatovania neúspechu žalobkyne v časti istiny a v časti úroku z omeškania (a naopak úspechu žalovaného i vedľajšieho účastníka v takejto časti) a nevykonania vedľajším účastníkom relevantného a účelného nákladu (keď tento vo veci podal len formulárové všeobecné vyjadrenie) na obranu práv žalovaného, niet už ničoho iného. Východiskom pre uplatnenie prvej z možností ponúknutých ustanovením § 142 ods. 2 O. s. p. (alinea prvá), teda pre priznanie len pomernej náhrady jednej strane sporu vždy musí byť najskôr ustanovenie podielu jednotlivých v konaní uplatňovaných nárokov na celkovom predmete konania, následné zistenie, v akom rozsahu bol ohľadne jednotlivých týchto nárokov účastník v konaní úspešný (resp. neúspešný) a až v závislosti na takomto vyhodnotení situácie následne ustálenie ako toho, u ktorého z účastníkov je namieste (a či vôbec) usudzovať na prevažný úspech, tak i toho, či mieru takéhoto prevažného úspechu (alebo aj jeho protikladu v podobe neúspechu) možno aj vyjadriť. V prípade, že je pomer úspechu a neúspechu účastníkov približne rovnaký (päťdesiatpercentný alebo blízky tomuto pomeru), môže súd rozhodnúť o trovách konania tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Takto ale súd prvého stupňa vec neposudzoval. Šlo tu tak nielen o takpovediac ukážkový prípad nepreskúmateľnosti rozhodnutia (pre jeho zmätočnosť a neuvedenie v ňom takmer žiadnych dôvodov), ale v záujme zachovania práva účastníkov na spravodlivý proces so všetkými jeho atribútmi v oboch stupňoch súdov (vrátane prípadného vyporiadania sa aj s otázkou výšky trov konania vzniknutých na tej-ktorej strane sporu) ani odvolaciemu súdu takto neostávalo iné, než rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a ods. 2 O. s. p. zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Podľa § 204 ods. 1 vety prvej O. s. p. odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje. Podľa § 57 ods. 1 O. s. p. do uplynutia lehoty sa nezapočítava deň, keď došlo k skutočnosti určujúcej začiatok lehoty, podľa odseku 2 vety druhej tohto ustanovenia ak koniec lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň a napokon podľa odseku 3 tu citovaného ustanovenia O. s. p. lehota je zachovaná, ak sa posledný deň lehoty urobí úkon na súde alebo podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť (pošta). Napokon podľa § 218 ods. 1 písm. a/ O. s. p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané oneskorene. Z obsahu spisu v prejednávanej veci vyplýva, že napádaný rozsudok bol žalobkyni (jej advokátke) doručený 11. júna 2013 (tu por. doručenku na č. l. 74). Zákonná 15-dňová lehota na podanie odvolania tak tejto účastníčke (neskoršej odvolateľke) začala plynúť nasledujúcim dňom (12. júna 2013) a posledný deň takejto lehoty pripadol na stredu 26. júna 2013. Pretože tento deň bol bežným pracovným dňom, 26. jún 2013 bol nielen posledným faktickým, ale zároveň i posledným právnym dňom, kedy žalobkyňa mohla podať včasné odvolanie (či už na Okresnom súde Trnava ako súde, proti rozhodnutiu ktorého odvolanie smerovalo; na Krajskom súde v Trnave ako na súde odvolacom či prípadne aj do zápisnice na nepríslušnom okresnom súde - takýmto spôsobom teda prakticky na ktoromkoľvek okresnom súde). Nebolo pritom rozhodné, či sa odvolateľka rozhodne využiť možnosť podania odvolania priamo na súde (rozumej osobne), alebo odvolanie zašle poštou (z hľadiska zachovania lehoty na odvolanie sú totiž obe takéto možnosti zásadne rovnocenné, i keď prípadný záujem urobiť odvolanie na súde do zápisnice z povahy veci vylučuje urobenie podania za pomoci pošty), ale len to, aby najneskôr v posledný deň určenej lehoty príslušné podanie bolo podané priamo na súde alebo na poštovú prepravu. Práve táto podmienka však v prejednávanej veci nebola splnená, pretože žalobkyňa odvolanie (datované 12. augusta 2013) zaslala súdu poštou až niekedy v období od 12. augusta 2013 do 15. augusta 2013 (por. č. l. 86 spisu), keďže na prijímacej pečiatke podateľne súdu prvého stupňa s dátumom prijatia 15. augusta 2013 je uvedené „prišlo v obálke“, tá však v spise pripojená nie je. Takéto odvolanie preto bolo oneskoreným a odvolací súd preto odmietol odvolanie žalobkyne. Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa § 226 O. s. p. viazaný a opätovne o otázke ostávajúcej predmetom konania (trovy konania hlavných účastníkov) aj po tomto rozhodnutí odvolacieho súdu rozhodnúť až po riadnom zvážení všetkých do úvahy prichádzajúcich možností a to s vypravením nového rozhodnutia aj náležitým odôvodnením (rešpektujúcim už vyššie zmienené požiadavky). K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení). Poučenie: Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.