Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 24Co/399/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113207774 Dátum vydania rozhodnutia: 04. 11. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Krajčovičová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2113207774.2 Uznesenie Krajský súd v Trnave, v právnej veci navrhovateľa: P. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XXXX/XX, S., zastúpeného advokátom: JUDr. Adriena Vysudilová, Paulínska 15/A, Trnava, proti odporkyni: Y. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XXXX/XX, S., zastúpená advokátom: JUDr. Michal Krutek, Hlavná 11, Trnava, o vypratanie nehnuteľnosti, na odvolanie odporkyne proti uzneseniu Okresného súdu Trnava zo dňa 30. apríla 2014, č.k. 18C/166/2013-47 o náhrade trov konania, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa m e n í tak, že navrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a . Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením prvostupňový súd po právoplatnom zastavení konania v dôsledku späťvzatia návrhu rozhodol o náhrade trov konania, tak, že uložil odporkyni zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania spočívajúcu v náhrade trov právneho zastúpenia vo výške 135,76 Eur k rukám právneho zástupcu navrhovateľa JUDr. Adrieny Vysudilovej do 3 dní od právoplatnosti uznesenia. Rozhodnutie odôvodnil vo veci s použitím § 146 ods. 2 a § 149 ods. 1 a tiež s použitím § 11 ods. 1 písm. a), § 14 ods. 1 a § 16 ods. 3 Vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb a vecne tým, že náhradu nákladov konania ovláda zásada úspechu v konaní, ktoré je doplnené zásadou zavinenia. Pri zastavení sporového konania je pre vyriešenie otázky náhrady nákladov konania kľúčové zistenie, či a pokiaľ áno, ktorý z účastníkov z procesného hľadiska zastavenie konania zavinil. Kritérium procesného zavinenia je potom treba posudzovať z objektívneho hľadiska a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúce strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konania bolo zastavené. V súvislosti s tým poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu, sp. zn. 7 M Cdo 4/2010. Na dané konanie potom aplikoval ust. § 146 ods. 2 druhá veta O.s.p., keď dospel k záveru, že navrhovateľ sa svojim návrhom domáhal vypratania nehnuteľnosti a tento návrh vzal späť z dôvodu správania sa odporkyne, tzn. z dôvodu, že odporkyňa po podaní návrhu predmetnú nehnuteľnosť vypratala. Je nesporné, že konanie bolo zastavené v dôsledku späťvzatia návrhu navrhovateľom, avšak z dôvodu, že odporkyňa sa zachovala v zmysle žalobnej požiadavky. Keby návrh navrhovateľka nepovažovala za dôvodný, bola by zotrvala v predmetnej nehnuteľnosti do vydania meritórneho rozhodnutia súdu v danej veci. vychádzajúc z uvedeného potom priznal navrhovateľovi náhradu trov konania, uložil odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania 135,76 Eur a to za dva úkony právnej služby po 60,07 Eur (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie návrhu na súd) + 2 x režijný paušál po 7,81 Eur. Proti tomuto uzneseniu podala odvolanie odporkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu a namietal, že súd prvého stupňa rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci. Z dikcie druhej vety § 146 ods. 2 O.s.p. vyplýva, že pre vyvodenie povinnosti odporcu uhradiť trovy konania je potrebné kumulatívne splnenie dvoch podmienok, a to späťvzatie návrhu a dôvodnosť samotného návrhu. Ak ide o prípad, že k záveru, či žaloba bola podaná dôvodne je možné dôjsť až prejednaním veci a meritórnym rozhodnutím, nemožno uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania podľa § 146 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, že žaloba bola dôvodná (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Sžf 30/2010). Okresný súd Trnava dôvodnosť návrhu na začatie konania vyvodil zo skutočnosti, že samotná odporkyňa splnila to, čo navrhovateľ od nej žiadal a to vypratanie nehnuteľnosti. Konanie odporkyne však po podaní návrhu bez ďalšieho nemôže zakladať dôvodnosť samotného návrhu. Návrh na vypratanie nehnuteľnosti zo dňa 25.03.2013 nebol doplnený žiadnymi listinami, ktoré by preukazovali tvrdenia navrhovateľa uvádzané v návrhu. Dôvodnosť návrhu na začatie konania je potrebné posudzovať vo vzťahu k splneniu všetkých podmienok nevyhnutných na riadne domáhanie sa vypratania predmetnej nehnuteľnosti. V prípade ak nedošlo zo strany navrhovateľa k splneniu všetkých podmienok vzťahujúcich sa na vypratanie domu po zániku manželstva, nie je možné pokladať návrh na začatie konania za dôvodný. Vzťah vyplývajúci z užívania bytu v rodinnom dome po rozvode manželstva je občianskoprávnym vzťahom. Občiansky zákonník neobsahuje výslovnú úpravu existencie a podmienok nároku na bytovú náhradu pri zániku uvedeného odvodeného právneho dôvodu užívania bytu. Z toho však nemožno vyvodiť, že by priznanie bytovej náhrady v týchto prípadoch vylučoval. Bývalý manžel vlastníka rodinného domu, nie je povinný vysťahovať sa z bytu v tomto rodinnom dome, kým mu nie je zabezpečená bytová náhrada (Najvyšší súd SR, sp. zn. 3 Cdo 43/99). Splnenie uvedenej skutočnosti nevyplýva ani z obsahu návrhu na začatie konania, ani z návrhu na späťvzatie návrhu na začatie konania. Navrhovateľ v návrhu žiadnym spôsobom nepreukázal, že by odporkyňu vyzval k vyprataniu predmetnej nehnuteľnosti a ani že jej poskytol bytovú náhradu v zmysle už uvedeného rozhodnutia. Preto jeho návrh nebolo možné pokladať za dôvodný. Nedôvodnosť podaného návrhu vyplýva aj zo skutočnosti, že navrhovateľom požadovaný výrok rozhodnutia Okresného súdu Trnava neobsahuje podmienku bytovej náhrady, a preto ako taký obsahuje zásadnú vadu, pre ktorú je nevykonateľný. Záverom zdôraznil, že dôvodom prečo odporkyňa predmetnú nehnuteľnosť opustila nebol podaný návrh, ale fakt, že sa odporkyni podarilo nájsť nové ubytovanie a mohla sa od bývalého manžela spolu s dvomi deťmi odsťahovať. Ak navrhovateľ vezme návrh späť a nejde o prípad podľa § 146 ods. 2 O.s.p., z procesného hľadiska zásadne platí, že zavinil zastavenie konania, a preto je povinný nahradiť odporcovi trovy konania (R 49/1993). Navrhol preto, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zmenil a o náhrade trov právneho zastúpenia rozhodol tak, že navrhovateľ je povinný zaplatiť odporkyni trovy konania v sume 203,64 Eur do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia, ktoré trovy zároveň špecifikoval. Uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania 61,87 Eur za podanie odvolania a 1x náhradu hotových výdavkov 8,04 Eur. K doručenému odvolaniu odporkyne sa vyjadril navrhovateľ a po zhodnotení všetkých rozhodujúcich skutočností tvrdil, že nebolo jeho povinnosťou navrhovať petit aj ohľadne bytovej náhrady, uviedol, že ustupuje od svojho pôvodného návrhu na priznanie náhrady trov konania prejavujúc tým voči odporkyni veľkorysosť, ale nesúhlasil s priznaním náhrady trov konania odporkyni. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu danom odvolaním, v medziach daných odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie odporkyne je dôvodné a uznesenie je potrebné zmeniť. Z obsahu spisu bolo zistené, že navrhovateľ sa žalobou podanou na Okresnom súde Trnava dňa 28.03.2013 domáhal rozhodnutia uložiť povinnosť odporkyni vypratať nehnuteľnosť nachádzajúcu sa v kat. úz. S., zapísanú na Správe katastra Trnava, LV č. X ako parc. č. 8188 - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 301 m2, parc. č. 8189 - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 26 m2, parc. č. 8190 - záhrady vo výmere 383 m2 a stavby rodinný dom postavený na parc. č. 8189, súpisné č. XXXX a garáž postavená na parc. č. 8189, súpisné č. XXXX a zároveň žiadal uložiť odporkyni povinnosť zaplatiť mu náhradu trov konania tak, ako budú vyčíslené. Návrh dôvodil tým, že ich manželstvo s odporkyňou bolo rozsudkom Okresného súdu Trnava, č.k. 17P/37/2012 zo dňa 10.07.2012, ktorý nadobudol právoplatnosť 02.08.2012 právoplatne rozvedené, čím zanikol rodinný vzťah a právo užívania nehnuteľnosti titulom blízkej osoby a jeho nesúhlasu ako vlastníka. Zdôraznil, že popísané nehnuteľnosti, ktorých vymáhania sa domáha totiž tvoria jeho výlučné vlastníctvo, ktoré nadobudol na základe dohody matky a jeho brata a titulom dedenia. Právo užívania nehnuteľnosti odporkyni teda vzniklo na základe jeho súhlasu a súhlasu jeho matky, ktoré vyplývajú z výkonu vlastníckeho práva. V čase uzavretia manželstva predmetnú nehnuteľnosť užíval ako syn, teda z hľadiska rodinno-právneho vzťahu vo vzťahu k rodičom. Rozhodnutie, ktorým nadobudol nehnuteľnosť v 1/2-ne sp. zn. D 129/1993 je zo dňa 06.02.1995. Následne 15.06.2010 v rámci dohody s matkou a bratom sa dohodli, že matka mu daruje druhú polovicu nehnuteľnosti a matke bude zriadené bezplatné právo užívania a bývania domu a priľahlých pozemkov, čím sa teda on stal výlučným vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti. Dôvodom tejto dohody bolo to, že matka a brat nadobudli iné nehnuteľnosti. Po rozvode manželstva boli maloleté deti pochádzajúce z ich manželstva zverené do starostlivosti matky. Súd schválil ich rodičovskú dohodu a preto akceptoval zotrvanie bývalej manželky s deťmi v jeho dome s tým, že k otázke ďalšieho bývania sa bývalá manželka vyjadrila tak, že k januáru 2013 si bývanie zabezpečí pre seba i deti. Sám mal záujem akceptovať potrebný polročný časový úsek na vybavenie tejto záležitosti tak, aby si bývalá manželka mohla vybrať vhodnú nehnuteľnosť k nájmu, prípadne si zabezpečiť bývanie vo vlastnej nehnuteľnosti, nakoľko počítala s určitým príjmom z dedičského vyporiadania v ich rodine, keďže nehnuteľnosť užívala aj po uplynutí tejto lehoty, v záujme právnej istoty jej ponúkol návrh dohody o nájme, ktorý neprijala, preto jej oznámil, že nehnuteľnosť užíva bez právneho dôvodu s tým, že ju žiada o vypratanie do 31.12.2012. Tiež ju žiadal, aby prispievala na bežné výdavky spojené s užívaním nehnuteľnosti a opätovne ju upozornil na požiadavku vysťahovania do 31.12.2012. Keďže predmetnú nehnuteľnosť nevypratala a daný stav trvá aj ku dňu podania návrhu. Právnym základom tohto nároku je teda výkon jeho vlastníckeho práva. K podanému návrhu sa vyjadrila odporkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu, poukazujúc na to, že v súvislosti s rozhodnutím súdu o rozvode manželstva jej ako matke boli deti zverené do starostlivosti. Išlo o rodičovskú dohodu, pri ktorej súd zohľadnil aj primeranosť vyživovacej povinnosti navrhovateľovi a vychádzal z ustálenej súdnej praxe, že výška výživného, na platenie ktorého je navrhovateľ zaviazaný je primeraná jeho schopnostiam, možnostiam a majetkovým pomerom za predpokladu, že jeho dcéry zverené do starostlivosti odporkyne, užívajú jeho byt a náklady spojené s bývaním bude plnom rozsahu hradiť navrhovateľ. V tejto súvislosti doba, ktorú bude odporkyňa s dcérami nehnuteľnosť užívať nebola žiadnym spôsobom obmedzená. Pokiaľ deti pochádzajúce z manželstva mali právo užívať nehnuteľnosť patriacu navrhovateľovi a boli zároveň zverené do starostlivosti matky, matka mala zároveň odvodené právo aj od práva ich detí na užívanie ich bytu, s čím prejavil súhlas aj navrhovateľ pri súhlase s rodičovskou dohodou. Návrh teda považoval za nedôvodný a žiadala aby ho súd v plnom rozsahu zamietol. Následne ešte pred otvorením pojednávania navrhovateľ písomným podaním doručeným súdu prvého stupňa 30.08.2013 súdu oznámil, že v mesiaci august 2013 sa odporkyňa odsťahovala z predmetnej domovej nehnuteľnosti a preto návrh berie späť a konanie žiada zastaviť. Nakoľko odporkyňa je tá, ktorá zapríčinila vznik súdneho sporu navrhol, aby mu bola priznaná náhrad trov konania. Súd prvého stupňa uznesením zo dňa 09.09.2013, č.k. 18C/166/2013-28 konanie zastavil, navrhovateľovi vrátil súdny poplatok vo výške 92,87 Eur cestou Daňového úradu a odporkyni uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania 143,40 Eur do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia. V dôsledku podaného odvolania Krajský súd v Trnave uznesením č.k. 24Co/452/2013-40 zo dňa 29.01.2014 rozhodnutie v časti náhrady trov konania zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Súd prvého stupňa potom opätovne o náhrade trov konania rozhodol v podstate rovnako a uložil odporkyni zaplatiť navrhovateľovi napadnutým uznesením náhradu trov konania 135,76 Eur k rukám právneho zástupcu navrhovateľa. Podľa ust. § 146 ods. 1 písm. c) O.s.p. žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku ak konanie bolo zastavené. V zmysle ods. 2 § 146 O.s.p. ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporcu. Podľa § 150 ods. 1 O.s.p. ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť. Citované ust. § 146 ods. 1 O.s.p. vyjadruje výnimku, kedy výsledok konania nie je rozhodujúci pre náhradu trov konania a kedy ani účastníci na ich náhradu nemajú nárok. Ide teda o prípady, kedy neplatí zásada zodpovednosti za výsledok konania. V prípade zastavenia konania vo všeobecnosti platí, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Z tejto všeobecnej zásady existujú dve výnimky obsiahnuté v odseku 2. Ust. ods. 2 ukladá povinnosť nahradiť trovy konania tomu, kto zavinil, že konanie sa muselo zastaviť. Vyžaduje teda zodpovednosť za zavinenie účastníka, ktorého procesný úkon mal za následok zastavenie konania. Zavinenie v danom prípade je možné posudzovať len z procesného hľadiska, nie však podľa hmotného práva, lebo potom by išlo o posudzovanie dôvodnosti nároku vo veci samej tak, že by po zastavení konania súd neprípustne ďalej skúmal dôvodnosť uplatneného nároku. Pretože nárok na náhradu trov konania je nárokom vyplývajúcim nie z hmotného, ale z procesného práva, otázku, či išlo o dôvodne podanú žalobu je nevyhnutné posudzovať z procesného hľadiska, t.j. z hľadiska vzťahu výsledku chovania odporcu k požiadavkám navrhovateľa. Ide teda o to, či sa navrhovateľ domohol uplatneného nároku alebo nie, pričom súd neskúma, či by bol v meritórnom konaní úspešný alebo nie. Preto ak vzal navrhovateľ návrh späť, z procesného hľadiska zásadne platí (ak nejde o prípad podľa ust. § 146 ods. 2 veta druhá O.s.p., ktorý je výnimkou), že zavinil, že konanie muselo byť zastavené. Aj citované ust. § 150 ods. 1 O.s.p. rovnako predstavuje odchýlku zo zásahy zodpovednosti za výsledok aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Znamená, že súd nemusí zaviazať neúspešného účastníka nahradiť trovy konania úspešnému. Aplikácia daného ustanovenia musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter. Existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa musí tvrdiť a preukázať účastník inak povinný hradiť náhradu trov konania. V danom prípade síce vyplýva, že pre správanie odporkyne vzal navrhovateľ späť návrh, o ktorom nie je možné jednoznačne tvrdiť, že bol podaný dôvodne, hoci treba uviesť i to, že jeho nárok uplatnený návrhom nebol očividne na prvý pohľad vylúčený. Podľa aj názoru odvolacieho súdu preto , boli ale splnené podmienky pre aplikáciu výnimky z ust. § 146 ods. 1 písm. c) O.s.p. a to použitím ust. § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p. v dôsledku čoho zásadne odporkyni vznikla povinnosť zaplatiť náhradu trov konania navrhovateľovi. Odvolací súd, ale dospel k záveru, že v danom prípade boli splnené podmienky pre výnimočnú aplikáciu ust. § 150 O.s.p. na rozhodnutie o náhrade trov konania. Z obsahu spisu totiž vyplýva, že v čase, keď bol podaný návrh, odporkyňa užívala nehnuteľnosť patriacu navrhovateľovi spolu s ich maloletými deťmi, ktoré jej boli na čas po rozvode zverené do osobnej starostlivosti. Po podaní návrhu odporkyňa síce v písomnom vyjadrení k návrhu neprejavila ochotu nehnuteľnosť opustiť, ale s odstupom 3 mesiacov od doručenia návrhu, po zabezpečení náhradného bývania a to aj bez pomoci navrhovateľa sa z nehnuteľnosti spolu s deťmi odsťahovala a nehnuteľnosť vypratala. V súvislosti s výnimočnými okolnosťami daného prípadu nie je možné neprihliadnuť ani na osobné pomery odporkyne, ktorá na čas po rozvode má vo svojej starostlivosti dve dcéry, ktoré jej boli zverené do starostlivosti a z ktorých P. L. je aj v súčasnosti maloletá. Odvolací súd bol toho názoru, že tieto okolnosti daného prípadu vo vzájomnom kontexte sú takými osobitnými okolnosťami, ktoré odôvodňujú výnimočné uplatnenie § 150 O.s.p. na rozhodnutie o náhrade trov konania, v dôsledku ktorého navrhovateľovi náhrada trov konania nebude priznaná, hoci by mu inak podľa uvedeného v zásade náležala. Odvolací súd je presvedčený, že vzhľadom na vyššie špecifikované osobitné okolnosti prípadu, takéto rozhodnutie sa nemôže javiť ako neprimerane tvrdé voči navrhovateľovi, naopak za daných okolností sa javí spravodlivým, aby si každý účastník trovy, ktoré mu v predmetnom konaní vznikli (pričom obaja sú zastúpení advokátmi), uhrádzal sám z vlastných prostriedkov. Odvolací súd preto po aplikácii § 220 O.s.p. napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa o náhrade trov konania, zmenil tak, že navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznal. V tomto odvolacom konaní nebol plne úspešný ani jeden z účastníkov, keď odporkyňa žiadala nielen, aby nemusela platiť navrhovateľovi náhradu trov konania, ale naopak, aby navrhovateľ zaplatil náhradu trov prvostupňového aj odvolacieho konania jej. Vychádzajúc potom z uvedeného súd náhradu trov konania v zmysle § 142 ods. 2 v spojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.