Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 23Co/148/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113213573 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2113213573.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Iveta Jankovičová a členov senátu JUDr. Lea Stovičková a JUDr. Daša Kontríková v právnej veci navrhovateľa: CASH COLLECTORS SK s.r.o., Mlynské Nivy 49, Bratislava, IČO: 44 703 015, zastúpený: Havel, Holásek & Partners, s.r.o., advokátska kancelária, Mlynské Nivy 49, Bratislava, IČO: 36 856 584, proti odporcovi: S. N., nar. XX.XX.XXXX, J. XX, D. J., za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Važecká 16, Prešov, IČO: 42 176 778, zastúpený advokátom: JUDr. Ambróz Motyka, Nám. SNP 7, Stropkov, o zaplatenie sumy 3.153,32 eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trnava, č. k. 27C/314/2013-131 zo dňa 13. januára 2014 v časti zamietnutia a v časti náhrady trov vedľajšiemu účastníkovi, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvého stupňa sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e . Navrhovateľ je povinný zaplatiť náhradu trov odvolacieho konania vedľajšiemu účastníkovi 155,05 eur k rukám právneho zástupcu vedľajšieho účastníka do 3 dní po právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Prvostupňový súd rozhodol, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi sumu 169,04 eur s úrokom z omeškania zo sumy 9 % ročne zo sumy 42,26 eur od 20.05.2010 do zaplatenia, zo sumy 42,26 eur od 20.06.2010 do zaplatenia, zo sumy 42,26 eur od 20.07.2010 do zaplatenia, zo sumy 42,26 eur od 20.08.2010 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku súd návrh zamietol. Súd nepriznal odporcovi náhradu trov konania. O trovách vedľajšieho účastníka rozhodol tak, že navrhovateľ je povinný zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 464,11 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku k rukám právneho zástupcu vedľajšieho účastníka. Posúdil právny vzťah účastníkov založený spotrebiteľskou zmluvou. Právny predchodca navrhovateľa bol od uzavretia zmluvy v postavení dodávateľa a odporca v postavení spotrebiteľa. Ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, účinné v čase uzavretia predmetnej zmluvy, je potrebné vykladať v súlade s obsahom a účelom európskej ochrany spotrebiteľov obsiahnutej v príslušných smerniciach. Vzhľadom na kogentné ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka je potrebné posúdiť vznesenú námietku premlčania podľa všeobecného právneho predpisu upravujúceho spotrebiteľské právo, a to Občianskeho zákonníka. Dňa 08.09.2006 bola medzi právnym predchodcom navrhovateľa ako veriteľom a odporcom ako dlžníkom uzatvorená zmluva o splátkovom úvere. Odporca a vedľajší účastník vzniesli námietku premlčania jednotlivých splátok, a preto sa súd najskôr zaoberal touto otázkou. Preto s aplikáciou § 100 ods. 1, § 101 a § 103 OZ poukázal na to, že vykonaným dokazovaním súd zistil, že nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť, ale úver zanikol uplynutím dohodnutej doby. Účastníci dohodli splácanie úveru v mesačných splátkach vo výške 42,26 eur splatných k 20. dňu v mesiaci. Posledná splátka bola splatná dňa 20.08.2010. Navrhovateľ podal návrh na súd dňa 15.05.2013. Súd dospel k záveru, že splátky splatné od 20.10.2008 do 15.05.2010 sú premlčané, pretože premlčacia doba jednotlivých splátok v zmysle § 103 Občianskeho zákonníka začala plynúť od ich zročnosti a uplynula do podania návrhu na súd dňa 15.05.2013. Súd zaviazal odporcu na zaplatenie 4 nepremlčaných splátok po 42,26 eur splatných dňa 20.05.2010, 20.06.2010, 20.07.2010 a 20.08.2010 spolu vo výške 169,04 eur. Zároveň súd priznal i úrok z omeškania z jednotlivých splátok od ich splatnosti do zaplatenia, nakoľko si ho navrhovateľ uplatnil v súlade so zákonom a vo zvyšku uplatnenej istiny a úroku z omeškania návrh zamietol, nakoľko odporca vzniesol námietku premlčania. Z Obchodného zákonníka, ust. § 502 a § 503 vyplýva, že dlžník je povinný na základe zmluvy o úvere platiť úroky v dojednanej výške od doby poskytnutia peňažných prostriedkov až do doby určenej zmluvou ako lehota splatnosti úveru. Veriteľovi patria dohodnuté zmluvné úroky z poskytnutých prostriedkov iba do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania. Navrhovateľ si uplatnil zmluvný úrok z omeškania od 27.10.2010 do zaplatenia, t.j. po splatnosti úveru, preto súd návrh aj v tejto časti zamietol. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 142 ods. 2 O.s.p. podľa pomeru úspechu v konaní, navrhovateľ bol úspešný v 4 % a odporca v 96 %, t.j. celkový úspech odporcu je 92 %. Súd odporcovi nepriznal náhradu trov konania, nakoľko si ich neuplatnil a zo spisu mu trovy konania nevyplývajú. Vedľajšiemu účastníkovi priznal náhradu trov konania, ktoré pozostávajú z náhrady trov právneho zastúpenia jeho advokáta podľa ustanovení vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Náhrada bola priznaná za 3 úkony právnej pomoci po 121,17 eur (v zmysle § 10 ods. 1 a § 14 ods. 1 písm. a/ a c/ citovanej vyhlášky), pričom súd vychádzal z tarifnej hodnoty 3.153,32 eur (prevzatie a príprava zastúpenia zo dňa 02.01.2012, vyjadrenie zo dňa 09.09.2013 a 15.11.2013). Ďalej bol priznaný režijný paušál 7,63 eur + 2 x 7,91 eur (§ 16 ods. 3 cit. vyhl.). Celkom boli priznané trovy konania v sume 386,76 eur (121,17 eur x 3 + 7,63 eur + 7,91eur x 2), ktorú súd zvýšil o 20 % DPH 77,35 eur (§ 18 ods. 3 cit. vyhl.), nakoľko je právny zástupca navrhovateľa jej platcom, spolu 464,11 eur. Povinnosť navrhovateľa prisúdené trovy konania zaplatiť právnemu zástupcovi vedľajšieho účastníka vyplýva z ustanovenia § 149 ods. 1 O.s.p. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ z dôvodov ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a) že došlo k vadám v konaní uvedených v ust. § 221 ods. 1, podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. c), že súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. d), že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. f), že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal aplikáciu súdu prvého stupňa podľa ustanovenia § 103 OZ, že plnenie bolo dohodnuté v splátkach a teda, že premlčacia doba jednotlivých splátok začína plynúť odo dňa ich zročnosti, pričom sa nevysporiadal s argumentáciou právneho zástupcu navrhovateľa, ktorý uvádzal s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu 4 Obo 54/2007 zo dňa 17.06.2008, že nejde o plnenie dohodnuté v splátkach, ale o jedno plnenie rozložené na splátky. Nestotožňuje sa ani s nepriznaním časti uplatneného nároku, keď na otázku premlčania aplikoval ustanovenie § 100 a nasledujúcich OZ a celkovo otázku premlčania posudzoval podľa tohto predpisu, pričom sa nevysporiadal s argumentáciou právneho zástupcu, ktorý poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu 6 M Cdo 4/2012 zo dňa 27.03.2013 na rozsudok Krajského súdu v Bratislave pod sp. zn. 5 Co 293/12, podľa ktorých je aj v prípade, že je dlžník spotrebiteľom, je potrebné s pohľadom na kategóriu tzv. absolútnych obchodov aplikovať právnu úpravu premlčania podľa Obchodného zákonníka. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 5 Obo 56/2007, že nie je relevantné, že odporca nie je podnikateľom a s prihliadnutím na všetky okolnosti tohto obchodného záväzkového vzťahu súd správne dospel k záveru, že výklad príslušných ustanovení Obchodného zákonníka súdom prvého stupňa je správny. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 5 Obo 12/2010, keď vzhľadom na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútnym obchodom strany sa budú v právnom vzťahu vyplývajúcom zo zmluvy o úvere ako aj v právnom vzťahu, ktorý vznikne zo zabezpečenia záväzku dlžníka riadiť Obchodným zákonníkom. Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu vyplýva, že vzťahy pri zabezpečení záväzkov z úverovej zmluvy sa spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka. Tiež tak poukázal aj na rozhodnutie 1 Cdo 120/2010 a 4 Obo 115/1999 Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky pod sp. zn. II. ÚS 3711/11, kde sa poukazuje na skutočnosť, že zmluva o úvere bude vždy absolútnym obchodom. Podľa názoru odvolateľa, Obchodný zákonník obsahuje komplexnú právnu úpravu premlčania, preto má zato, že otázka premlčania v tomto prípade sa má posudzovať výhradne podľa ustanovení Obchodného zákonníka a nie je preto možné akékoľvek ustanovenia v úprave premlčania vytrhávať z kontextu a aplikovať na ne ustanovenia iného právneho predpisu. Preto odvolateľ - navrhovateľ nesúhlasí s určením počiatku, od ktorého začína plynúť premlčacia doba, nakoľko v zmysle článku I bod 1 Zmluvy o úvere bola presným dátumom určená konečná splatnosť úveru dňa 20.08.2010. Premlčaciu dobu je možné počítať až od tohto dátumu a táto uplynie najskôr dňa 21.08.2014. Poukázal tiež na článok 5 bod 5.5.6. Všeobecných obchodných podmienok platných od 01.02.2006, v ktorom sa uvádza, že výška poslednej splátky bude tvorená zostatkom pohľadávky banky. Výpočet dlžnej sumy, ktorý vykonal prvostupňový súd žiadnym spôsobom nereflektuje uvedené zmluvné dojednanie, nakoľko zmysel uvedeného ustanovenia sa suma 1.263,21 eur stala splatnou 20.08.2010. Potom s poukazom na ustanovenie § 391 ods. 1 Obchodného zákonníka a na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4 Obo 54/2007, ktorý posudzoval otázku počiatku plynutia premlčacej doby pri zmluve o úvere, že začala plynúť po lehote splatnosti celého úveru, poukázal na to, že nakoľko termín konečnej splatnosti úveru bol od 20.08.2010 a navrhovateľ uplatnil žalobu na súde 07.05.2013, tak menej ako 3 roky po konečnej platnosti, nemohlo prísť k premlčaniu tejto pohľadávky. Navrhovateľ si uplatnil riadny zmluvný úrok, nie zmluvný úrok z omeškania. Nestotožňuje sa preto s názorom súdu, že si mal navrhovateľ uplatniť zmluvný úrok z omeškania od 27.10.2010, nesúhlasí preto ani s argumentáciou ustanovenia § 502, § 503 Obchodného zákonníka, ako uvádza súd. Poukázal na odbornú literatúru v tejto oblasti vo vzťahu úroku z úveru a úroku z omeškania, a to Komentár k obchodnému zákonníku: ...zatiaľ čo úrok z úveru je cena peňažných prostriedkov, ktoré poskytovateľ úveru dáva do dispozície toho, kto úver prijíma na dohodnutú dobu, úrok z omeškania je sankcia za to, že dlžník mešká so splnením peňažného záväzku. Ak dlžník v oboch prípadoch nesplní svoju povinnosť včas, dostane sa do omeškania vzhľadom na to, že ide o 2 rozdielne inštitúty, ktoré sa odlišujú tak svojou podstatou ako aj funkciami, všeobecne treba vychádzať z toho, že pri omeškaní s vrátením peňažných prostriedkov má veriteľ nárok jednak na úrok len z úveru a jednak na úrok z omeškania. Navrhovateľ má teda nárok na riadny úrok vo výške 18,40 % ročne zo sumy 2.640,73 eur od 27.10.2010 do zaplatenia, ktorý prvostupňový súd navrhovateľovi nepriznal. Navrhovateľ žiadal priznať náhradu trov konania v celkovej výške 865,29 eur a žiadal zmeniť rozsudok súdu prvého stupňa, že je odporca povinný zaplatiť navrhovateľovi 3.153,32 eur s úrokom z omeškania vo výške 18,40 % ročne zo sumy 2.640,73 eur od 27.10.2010 do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2.640,73 eur od 27.10.2010 do zaplatenia a náhradu trov konania za súdny poplatok 368 eur, že odporca a vedľajší účastník na strane odporcu Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS sú povinní nahradiť spoločne a nerozdielne navrhovateľovi do troch dní trovy právneho zastúpenia prvostupňového a odvolacieho konania vo výške 865,29 eur, eventuálne navrhol zrušiť rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu nepriznania 2.984,28 eur a v rozsahu nepriznania úrokov z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2.471,69 eur a zmluvného úroku 18,40 % ročne z 2.640,73 eur od 27.10.2011 do zaplatenia a v rozsahu nepriznania trov konania a trov právneho zastúpenia. K odvolaniu sa vyjadril vedľajší účastník, ktorý poukázal na prednostnú aplikáciu Občianskeho zákonníka pred Obchodným zákonníkom, hlavne poukázal na ustanovenie § 54 ods. 1 OZ, kde je uvedený zákaz, aby zmluvné podmienky spotrebiteľských zmlúv sa odchýlili od Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa a zakazuje sa, aby spotrebiteľ sa vopred vzdal práv, ktoré mu zákon priznáva alebo si inak zhoršil svoje zmluvné postavenie. Dogmatickú teóriu absolútneho obchodu považuje preto vedľajší účastník v kontexte kogentnej a špeciálnej spotrebiteľskej úpravy za dnešného stavu už za prekonanú. Ak pôjde o úverovú zmluvu medzi bankou a fyzickou osobou, čo je inak absolútny obchod podľa Obchodného zákonníka, dojednanie úroku z omeškania sa musí uskutočniť v súlade s občianskoprávnymi predpismi. Tie isté závery platia aj vtedy, ak zmluvné strany dohodou upravia, že ich vzťah sa bude riadiť ustanoveniami Obchodného zákonníka (§ 262 ods. 1 Obchodného zákonníka). Takéto dojednanie teda nemôže vylúčiť práva vyplývajúce pre spotrebiteľa z právnej úpravy upravujúcej jeho postavenie podľa iných všeobecno-záväzných právnych úpravách. Preto nebude použiteľné žiadne ustanovenie Obchodného zákonníka, ktoré by zhoršovalo postavenie spotrebiteľa. Bude sa to napr. týkať odstúpenia od zmluvy, reklamácie, premlčania (Jaroslav Krajčo, Spotrebiteľská zmluva v aplikačnej praxi v Slovenskej republike a EÚ, Eurounion, október 2011, str. 34). Právny problém prednostného použitia civilného kódexu pred kódexom obchodnými je riešený aj v judikatúre slovenských súdov, (rozhodnutie Najvyššieho súdu z 25.01.2011 5M Cdo 20/2009, pričom Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na nemožnosť aplikácie štvorročnej premlčacej doby podľa Obchodného zákonníka, pretože táto je menej priaznivá pre spotrebiteľa v porovnaní s trojročnou premlčacou dobou podľa Občianskeho zákonníka (§ 54 ods. 1 OZ). Ku splatnosti úveru uvádzal vedľajší účastník, že navrhovateľ okrem iného namietal, že súd prvého stupňa na premlčanie nesprávne aplikoval ustanovenie § 103, keďže k splatnosti celého úveru došlo 20.08.2010. Táto argumentácia je nenáležitá, keďže ku dňu 20.08.2010 nastala splatnosť poslednej zmluvne dojednanej splátky a nie splatnosť úveru ako celku. Potom s poukazom na ustanovenie § 103 a § 565 OZ poukázal nato, že aj keď boli splnené podmienky na zosplatnenie celého úveru, keďže sústavné omeškanie odporcu so splácaním úveru nastalo už 15.09.2007, právny predchodca navrhovateľa však toto právo po dobu skoro troch rokov nevyužil, namiesto toho každý mesiac odporcovi účtoval splátky, poplatky a úroky (poplatok za správu úveru, poplatok za upomienku, riadny úrok, úrok z omeškania, sankčné úroky). Týmto konaním právneho predchodcu navrhovateľa vznikla situácia, že z poskytnutého úveru 1.327,76 eur je po roku splácania v súčasnosti pohľadávka 3.153,32 eur. Tento postup nie je konaním dodávateľa s náležitou odbornou starostlivosťou, práve naopak, je možné ho považovať za konanie v rozpore s dobrými mravmi. V konaní bolo preukázané, že plnenie bolo dohodnuté v splátkach, avšak navrhovateľ žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal, že k splatnosti celého úveru došlo k dátumu splatnosti poslednej zmluvne dojednanej splátky, resp., že došlo k splatnosti celého úveru v zmysle skutkových okolností uvedených v § 565 OZ. Preto prvostupňový súd správne aplikoval ustanovenie § 103 OZ a posúdil premlčanie každej jednotlivej splátky osobitne. Preto navrhol vedľajší účastník vecne správne rozhodnutie v napadnutej časti potvrdiť a zároveň si uplatňoval náhradu trov odvolacieho konania za vyjadrenie k odvolaniu vo výške 121,17 eur podľa § 13a ods. 1 písm. c) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. a režijný paušál vo výške 8,04 eur (§ 16 ods. 3) a 20 % DPH vo výške 25,84 eur, celkové trovy 155,05 eur. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po tom, čo zistil, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 201, 204 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je opravný prostriedok prípustný (§ 202 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), pretože dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3 : 0, t.j. jednohlasne (§ 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z.). Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozhodnutia v napadnutej časti, to znamená v časti zamietnutia návrhu z dôvodu premlčania nárokov, považuje ich za správne, odkazuje na ne a na zdôraznenie správnosti dôvodov uvádza nasledovné: V rozhodovacej činnosti súdov sa vyskytujú spory, kde spotrebiteľská zmluva sa posudzuje podľa Občianskeho zákonníka ale i spory, kde sa postupuje podľa Obchodného zákonníka. Ide predovšetkým o prípady, kde je právny vzťah upravený Občianskym zákonníkom (napr. zmluva o pôžičke) a tu nie je dôvod aplikovať Obchodný zákonník, a preto i premlčacia doba sa posudzuje podľa Občianskeho zákonníka (§ 657, 658 OZ - zmluva o pôžičke). Ďalším typom zmlúv je zmluva o úvere (§ 497 a nasl. Obchodného zákonníka), ktorá sa posudzuje ako zmluvný typ upravený v Obchodnom zákonníku, pretože úverová zmluva predstavuje absolútny obchod bez ohľadu na to, kto sú účastníkmi úverovej zmluvy, pritom i takúto zmluvu je potrebné podriadiť pod § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Právny predchodca navrhovateľa bol od uzavretia zmluvy v postavení dodávateľa a odporca v postavení spotrebiteľa. Ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka účinné v čase uzavretia predmetnej zmluvy je potrebné vykladať v súlade s obsahom a účelom európskej ochrany spotrebiteľov obsiahnutej v príslušných smerniciach. Vzhľadom na kogentné ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka je potrebné posúdiť vznesenú námietku premlčania podľa všeobecného právneho predpisu upravujúceho spotrebiteľské právo, a to Občianskeho zákonníka. Zákonom č. 102/2014, článok VIII, bol novelizovaný zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa § 5b tak, že: ....orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania K tomuto ustanoveniu neboli prijaté prechodné ustanovenia, § 29b, § 29c sa k uvedenému zákonnému ustanoveniu nevzťahujú. Zákon nadobudol účinnosť 1. mája 2014 a keďže neobsahuje prechodné ustanovenia, je možné použiť § 5b aj na doterajšie právne vzťahy vzniknuté a posudzované pred jeho prijatím. Preto posudzovanie premlčania tak ako prvostupňový súd rozhodoval je správne. Splátky splatné od 20.10.2008 do 15.05.2010 sú premlčané, pretože premlčacia doba jednotlivých splátok v zmysle § 103 Občianskeho zákonníka začala plynúť od ich zročnosti a uplynula do podania návrhu na súd dňa 15.05.2013. Plnenie bolo dohodnuté v splátkach, navrhovateľ nepreukázal, že k splatnosti celého úveru došlo k dátumu splatnosti poslednej zmluvne dojednanej splátky respektíve, že došlo k splatnosti celého úveru v zmysle skutkových okolností uvedených v § 565 OZ. Preto prvostupňový súd správne aplikoval ustanovenie § 103 OZ a posúdil premlčanie každej jednotlivej splátky osobitne. Bolo preto potrebné zaviazať odporcu na zaplatenie 4 nepremlčaných splátok po 42,26 eur splatných dňa 20.05.2010, 20.06.2010, 20.07.2010 a 20.08.2010 spolu vo výške 169,04 eur. Rozhodnutie súdu prvého stupňa, keď vo zvyšku uplatnenej istiny a úroku z omeškania návrh zamietol, nakoľko odporca vzniesol námietku premlčania, je vecne správne. Zmluvný úrok je dohodnutá odplata za užívanie požičanej istiny. Istina je suma poskytnutých finančných prostriedkov veriteľom vo forme úveru podľa § 503 ods. 1 veta prvá Obchodného zákonníka. Zmluvné úroky sú splatné spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky, t. j. spolu s istinou. Doba splatnosti úrokov sa tak zhoduje s dobou splatnosti úveru. Obchodný zákonník rozlišuje splatnosť úrokov v závislosti od splatnosti istiny úveru, od spôsobu splatenia istiny úveru, t. j. jednorázovo alebo v splátkach. Celková suma úrokov musí byť zaplatená najneskôr so zaplatením poslednej splátky úveru. Úroky do doby vrátenia peňažných prostriedkov je dlžník povinný zaplatiť len v prípade, ak dlžník je oprávnený vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky pred dobou určenou v zmluve (§ 503 ods. 3 Obchodného zákonníka). Podľa citovaného zákonného ustanovenia (§ 503 ods. 1 až 3 Obchodného zákonníka) sú úroky splatné najneskôr do doby splatnosti úveru, avšak už nie po splatnosti úveru. Podľa zákonom stanovenej úpravy splatnosti úrokov podľa obchodného ako aj občianskeho práva (§ 658 ods.1 OZ podľa ktorého pri peňažnej pôžičke možno dojednať úroky) úroky sú splatné najneskôr spolu s istinou. Veriteľ nie je oprávnený žiadať od odporcu ako dlžníka zmluvné úroky aj po splatnosti úverovej istiny. Z uvedenej zákonnej úpravy nevyplýva, že po vyhlásení celého úveru za splatný sa ďalej úročí istina úveru do zaplatenia (do vrátenia peňažných prostriedkov prislúchajú úroky len v prípade vrátenia peňažných prostriedkov pred dobou splatnosti podľa § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka). Uvedený záver vyplýva z podstaty zmluvného úroku, ktorý je odplatou za užívanie finančných prostriedkov, ktoré sa poskytujú veriteľovi do doby splatnosti (veriteľ neposkytuje finančné prostriedky po lehote splatnosti), porovnaj uznesenie ÚS SR IV ÚS 476/2012 zo dňa 18.09.2012, R 59/1998, 4Obo 143/1998). Zo zmluvy je zrejmé, že navrhovateľovi patrí úrok z istiny a nie úrok z úrokov (vyčíslených a pripočítaných k istine). Navrhovateľ nesprávne argumentuje s poukazom na § 6 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy), pretože cit. ustanovenie rieši situáciu, keď spotrebiteľ splatí úver ešte pred lehotou splatnosti a v takom prípade je povinný uhradiť úroky len do splatenia úveru (teda nie do termínu splatnosti) ale len do skoršieho termínu, kedy reálne skôr splatil spotrebiteľský úver. Výklad citovaného ustanovenia na ochranu spotrebiteľa predložený navrhovateľom v neprospech spotrebiteľa je preto zjavne nesprávny. Na základe uvedeného vyhodnotil odvolací súd námietky navrhovateľa týkajúce sa nepriznania úrokov 18,40 % ročne z 2.640,73 eur od 27.10.2011 do zaplatenia ako neopodstatnené. S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd preto vecne správny rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, s použitím § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Úspešnému vedľajšiemu účastníkovi podľa ust. § 224 ods. 1 za použitia ust. § 142 ods. 1 O.s.p. priznal náhradu trov odvolacieho konania za vyjadrenie k odvolaniu vo výške 121,17 eur podľa § 13a ods. 1 písm. c) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. a režijný paušál vo výške 8,04 eur (§ 16 ods. 3 ) a 20 % DPH vo výške 25,84 eur, celkové trovy 155,05 eur. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.