Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 21CoE/35/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2212203536 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Božena Husárová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2212203536.2 Uznesenie Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, právne zastúpená: Advocate, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 36 865 141, proti povinnému: Ľubomír Urban, nar. XX.XX.XXXX, bytom F. U. O. XXX, IČO: 11 810 483, o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda, č. k. 12Er/243/2012-37 zo dňa 26.11.2013 takto r o z h o d o l : Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorú súdny exekútor žiadal na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava, spis. zn. SR 08389/11 zo dňa 02.09.2011, ktorým bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému sumu vo výške 368,00 eur spolu so zmenkovým úrokom vo výške 0,25 % denne zo sumy 368,00 eur od 30.04.2011 do zaplatenia, zákonným úrokom vo výške 6 % ročne zo sumy 368,00 eur od 14.07.2011 do zaplatenia a nahradiť trovy rozhodcovského konania vo výške 160,15 eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Súd prvého stupňa zo spisu mal za preukázané, že právny vzťah založený medzi účastníkmi zmluvného vzťahu má charakter spotrebiteľský na základe čoho zmluvu uzavretú medzi oprávneným a povinným súd kvalifikoval ako zmluvu spotrebiteľskú podľa § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. (Občiansky zákonník, ďalej len „OZ“, pozn. odvolacieho súdu) a súčasne dospel k záveru, že rozhodcovská zmluva spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa. Zmluva nebola uzavretá v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa, ale v spojitosti so zmluvou o úvere a jediným záujmom spotrebiteľa tu bolo získanie peňažných prostriedkov. Zmluva núti spotrebiteľa podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu, z ktorého dôvodu sa prieči dobrým mravom a preto je v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) a ods. 5 OZ neprijateľná, a teda neplatná. Predmetom posúdenia zo strany súdu prvého stupňa (okrem vyššie uvedenej skutočnosti) bolo aj ujasnenie si postavenia účastníka zmluvného vzťahu (povinného), nakoľko tento bol v predmetnej Úverovej zmluve označený okrem základných identifikačných údajov aj IČO - m. Prvostupňový súd má za to, že v prípade pochybnosti o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu, má dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ (veriteľ - oprávnený). Pochybnosti musí odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie - aj nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný bezpečne spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Bezpečným preukázaním nemôže byť len všeobecný údaj o uzavretí zmluvy (poskytnutí úveru) na výkon podnikateľskej činnosti, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aká je to činnosť a aký konkrétny súvis s ňou či s predmetom činnosti odberateľa vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má. Na výzvu súdu, aby oprávnený preukázal účelové využitie poskytnutého úveru oprávnený reagoval písomným podaním zo dňa 10.09.2013, v ktorom uviedol, že povinnému bol poskytnutý úver na podnikanie, čo vyplýva zo samotnej zmluvy o úvere, z ktorej je evidentné, že povinný je živnostníkom. Vzhľadom na uvedené prvostupňový súd uzavrel, že účelovosť úveru súdu nebola preukázaná, pričom poukázal i na to, že jednotlivé kolónky vo formuláre zmluvy sú vyplnené automaticky, keď sú formulárom vyžadované a nijako tu nie je preukázaná reálna viazanosť úveru s podnikateľskou činnosťou povinného a deklarácia, že prostriedky potrebuje na účely podnikania. Z toho dôvodu, súd prvého stupňa posúdil uvedený vzťah ako spotrebiteľský s poukazom na § 2 písm. a) a b) a § 1 ods. 3 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a taktiež s poukazom na ustanovenie § 52 a nasl. OZ. Na základe týchto skutkových zistení súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (zák. č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení) zamietol. Proti tomuto uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený prostredníctvom svojho právneho zástupcu, ktorý navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. tým, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa nesprávne aplikoval na zistený skutkový stav ustanovenia na ochranu spotrebiteľa, pričom súd konal bez toho, aby mal za preukázané podmienky vzniku spotrebiteľského právneho vzťahu upravené v hypotéze príslušnej normy (ustanovenia § 52 a nasl. OZ). Prvostupňový súd sa v konaní vôbec nezaoberal splnením základnej podmienky pre vznik spotrebiteľského vzťahu, t.j. existenciou spotrebiteľa a dodávateľa. Poukázal na skutočnosť, že povinný je podnikateľ podľa ustanovenia § 2 zákona č. 513/1991 Zb. (Obchodný zákonník) v znení neskorších predpisov v spojení so zákonom číslo 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov. Z vyššie uvedeného potom vyplýva, že súd prvého stupňa nedostatočne odôvodnil posúdenie Zmluvy ako spotrebiteľskej zmluvy a tým pádom nesprávne právne posúdil Zmluvu ako spotrebiteľskú. Oprávnený v odvolaní poukázal i na rozhodcovskú zmluvu, ktorá je (podľa oprávneného) individuálne dojednaná, pričom účastníci rozhodcovského konania sa slobodne a po zvážení všetkých náležitostí rozhodcovského konania rozhodli založiť právomoc zvoleného rozhodcovského konania vec prejednať a rozhodnúť v prípade existencie sporu. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote (§ 201, § 204 ods. 1 OSP) a zistení, že odvolanie spĺňa náležitosti § 205 a nasl. OSP, preskúmal napadnuté rozhodnutie a bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné . Z obsahu spisu vyplýva, že rozhodnutie súdu prvého stupňa č.k. 12Er/243/2012-15 zo dňa 8.8.2012 bolo na základe odvolania oprávneného uznesením odvolacieho súdu č.k. 21 CoE/465/2012-30 zo dňa 30.7.2013 zrušené a vrátené prvostupňovému súdu z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia, keď sa prvostupňový súd pre rozhodnutie o veci v potrebnom rozsahu nezaoberal skúmaním návrhu z hľadiska posúdenia právneho vzťahu ako zmluvy, ktorá mala byť uzatvorená so spotrebiteľom, ako bez ďalšieho súd prvého stupňa skonštatoval, ale takáto skutočnosť nebola v konaní preukázaná. Na základe uznesenia odvolacieho súdu preto prvostupňový súd vyzval oprávneného, aby predložil dôkazy preukazujúce, že sa v danej veci nejedná o vzťah spotrebiteľský, najmä, že z úveru poskytnuté peňažné prostriedky boli použité na podnikanie. Oprávnený na výzvu súdu síce reagoval podaním zo dňa 10.9.2013, ale žiadne iné dôkazy ako tie, z ktorých prvostupňový súd vychádzal už vo svojom prvom rozhodnutí o veci nepredložil a neoznačil . Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a vec aj správne právne posúdil a z tohto dôvodu sa odvolací súd stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a na toto poukazuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je povinný skúmať exekučný titul aj podľa kritérií uvedených v § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní. Exekučný súd je povinný zistiť, či exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok, nemá nedostatky uvedené v § 40 ods. 1 písm. a), b) zákona o rozhodcovskom konaní, alebo či nezaväzuje na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo v rozpore s dobrými mravmi. V prípade, ak exekučný súd zistí, že rozhodcovský rozsudok má niektorý z týchto nedostatkov uvedených v § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, musí v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd musí počas celej doby vykonávania exekúcie dbať o to, aby sa exekúcia vykonávala v súlade so zákonom. Súd prvého stupňa správne posúdil predmetnú zmluvu ako spotrebiteľskú a správne postupoval, keď preskúmal v zmysle smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách rozhodcovskú doložku. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa a tiež posúdil predmetnú rozhodcovskú doložku ako nekalú podmienku spotrebiteľskej zmluvy. Išlo tu pritom o spotrebiteľský vzťah so zmluvou obsahujúcou neprijateľné podmienky, ktorá navyše v časti uvedenia obchodných podmienok malým a zhusteným písmom bola nezrozumiteľnou i z tohto dôvodu. V zmysle § 53 ods. 1 OZ neprijateľnou je zmluvná podmienka, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Predmetná rozhodcovská doložka znemožňuje voľbu povinného (spotrebiteľa) dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ podá žalobu na dohodnutom rozhodcovskom súde. Možno povedať, že takto dojednaná rozhodcovská doložka spôsobuje hrubú jednostrannú výhodnosť pre dodávateľa, pretože výber rozhodcu dodávateľom nemal spotrebiteľ možnosť ovplyvniť a vzhľadom na svoje slabšie postavenie v tomto vzťahu mohol zmluvu, ktorá bola vopred pripravená, len ako celok prijať alebo odmietnuť. V danom prípade nemožno teda uvažovať nad tým, že by išlo o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku. Rozhodcovská doložka dojednaná za týchto podmienok môže ľahko slúžiť na obchádzanie platnej právnej úpravy slúžiacej na ochranu spotrebiteľa. Dodávateľ, ktorý fakticky určuje, ktorý rozhodca bude rozhodovať o prípadných sporoch zo zmluvy, nakoľko spotrebiteľ nemá možnosť tento výber ovplyvniť, je pre vybraného rozhodcu zdrojom príjmov, preto je namieste obava, do akej miery je potom takéto rozhodcovské konanie objektívne. Následkom je skutočnosť, že rozhodcovský súd vôbec nemal právomoc, vzhľadom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, rozhodovať daný spor, preto predmetný rozhodcovský rozsudok nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul. Odvolací súd zároveň poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS 372/2011-18 zo dňa 13.09.2011 súvisiaceho s problematikou neprijateľnej rozhodcovskej doložky, v ktorom Ústavný súd SR konštatoval, že: „všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať“. Ústavný súd SR v citovanom rozhodnutí poukázal aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 1997 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej“. To obdobne platilo aj u námietok procesnej či dokonca ústavnoprávnej povahy. Do úvahy neprichádzala potenciálne uplatniteľná námietka vybočením exekučného súdu z medzí ústavného rámca činnosti štátnych orgánov (zásada tzv. verejného práva z čl. 2 ods. 2 Ústavy SR vyjadriteľná tiež slovami, že štátne orgány môžu konať len to, čo je zákonom dovolené) známa odvolaciemu súdu aj z iných obdobných vecí. Podľa ustanovenia § 44 ods. 2 E. p., ktoré zakotvuje nielen možnosť, ale i povinnosť exekučného súdu zastaviť exekúciu v prípade nesúladu žiadosti o poverenie, návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom; pričom pre rozhodnutie takýmto spôsobom postačuje už ustálenie nezákonnosti i u len jednej z celkom troch listín majúcich sa takto preskúmať (nezriedka pritom vady prvej, ktorou je z hľadiska chronológie a povahy veci exekučný titul sú prenesené i do inej či do oboch ďalších). Odvolací súd považuje za potrebné dodať, že neprijateľnou sa javí aj samotná rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu povinného dosiahnuť rozhodovanie sporu všeobecným súdom, ak veriteľ podá žalobu u rozhodcu, nejde o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku a táto spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. V prípade, ak je neprijateľnou podmienkou samotná rozhodcovská doložka, je to dôvod na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, nakoľko táto potom prebieha na základe nespôsobilého exekučného titulu. Odvolací súd poukazuje, že zmluvná podmienka - rozhodcovská doložka, ktorá je dohodnutá v rámci Úverových zmluvných podmienok ako v štandardnej formulárovej spotrebiteľskej zmluve nie je individuálne dojednaná vylučujúc súd inak príslušný neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) a § 53 ods. 5 OZ je teda absolútne neplatná. Poukazujúc na vyššie uvedené dôvody odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa správne rozhodol, keď žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol, a preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne v zmysle § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil. Odvolací súd o trovách odvolacieho konania nerozhodoval, pretože tu nešlo o konečné rozhodnutie a nedostatok rozhodnutia súdu prvého stupňa (o trovách konania či exekúcie) je spojený s povinnosťou súdu prvého stupňa rozhodnúť v konečnom rozhodnutí aj o trovách odvolacieho konania (§ 251 ods. 4 a § 224 ods. 4 OSP). Odvolacím súdom bolo toto uznesenie prijaté pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednohlasne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.