Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 25CoP/31/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2213202170 Dátum vydania rozhodnutia: 04. 02. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2213202170.1 Uznesenie Krajský súd v Trnave vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti: 1. L. P., nar. XX.X.XXXX, bytom ako matka, 2. Z. R. P., nar. XX.X.XXXX, bytom ako matka, 3. W. P., nar. X.X.XXXX, bytom ako otec, všetky zastúpené kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Dunajská Streda, deti rodičov - matky: Mgr. I. P., nar. XX.X.XXXX, bytom X. - U., M. XXX/XX, zastúpenej advokátkou: JUDr. Beatrica Babačová, so sídlom Šamorín, Hlavná 43 a otca: Ing. R. P., nar. X.X.XXXX, bytom X., M. XXX/XX, zastúpeného advokátkou: JUDr. Miroslava Marcineková, so sídlom Bratislava, Bulharská 11, o návrhu matky na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas do rozvodu, na odvolanie otca maloletých proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 17.10.2013 č.k. 6P/18/2013-65 - s výnimkou zverenia maloletých do osobnej starostlivosti rodičov, zastupovania mal. W. a úpravu styku otca s maloletým Z., takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach o zastupovanie maloletých detí L. a Z. a spravovanie ich majetku, o výživnom na maloleté L., Z. a W., včítane dlhu na zročnom výživnom, a v závislom výroku o náhrade trov konania r u š í a v zrušenom rozsahu vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd na návrh matky doručený 11.2.2013 upravil výkon práv a povinností rodičov ku všetkým trom maloletým deťom na čas do rozvodu tak, že maloletú L. a Z. zveril do osobnej starostlivosti matky s tým, že bude oprávnená ich zastupovať v bežných veciach a spravovať ich majetok, otcovi uložil povinnosť platiť výživné na maloletú L. 350,- Eur a na maloletého Z. 200,- Eur mesačne s účinnosťou od 1.2.2013 s tým, že výživné je splatné vždy do 15. dňa toho-ktorého mesiaca vopred k rukám matky. Dlh na zročnom výživnom za obdobie od 1.2.2013 do 31.10.2013 na maloletú L. vo výške 2.700,- Eur a maloletého R. 1.350,- Eur, po započítaní výživného v prospech otca vo výške po 450,- Eur na každé z maloletých detí, súd povolil otcovi zaplatiť k rukám matky najneskôr do 31.12.2013. Maloletú W. súd zveril do osobnej starostlivosti otca s tým, že je oprávnený ju zastupovať v bežných veciach a spravovať jej majetok počnúc dňom 1.2.2013 a matke uložil povinnosť platiť na ňu výživné k rukám otca vždy do 15. dňa v mesiaci vopred vo výške rovnajúcej sa sume 30% zo životného minima na neplnoleté nezaopatrené dieťa. Dlh na zročnom výživnom za obdobie od 1.2.2013 do 31.10.2013 v sume 241,77 Eur súd uložil matke povinnosť zaplatiť k rukám otca najneskôr do 31.12.2013. Súd zároveň upravil styk otca s maloletým Z. R. tak, že otec je oprávnený dieťa zobrať k sebe každú sobotu od 9.00 hod. do 19.00 hod. s tým, že dieťa v stanovený čas vyzdvihne z miesta bydliska matky a v stanovený čas ho vráti v mieste bydliska matky. Záverom súd rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 36 ods. 1, § 62 ods. 1, 2, 3, 4, 5 a § 75 ods. 1 Zákona o rodine. Vecne argumentoval tým, že výsledkami vykonaného dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že otec maloletých bol do 31.7.2013 zamestnaný na dobu určitú a dosahoval priemerný čistý mesačný príjem 1.733,71 Eur s tým, že v posledných troch mesiacoch bol práceneschopný. Od 1.8.2013 bol zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie a vznikol má nárok na výplatu dávky v nezamestnanosti vo výške 50% denného vymeriavacieho základu 75,8466 Eur v období od 1.8.2013 do uplynutia zostávajúcej časti podporného obdobia. Matka detí uviedla, že otec má uložené na účte úspory okolo 20.000,- Eur - odstupné od prechádzajúceho zamestnávateľa. Otec uznal, že na účte je zložených 10.000,- Eur a je to jeho železná rezerva, pričom ďalších 10.000,- Eur spoločne spotrebovali. Otec platí lízing na spoločné auto s mesačnou splátkou 388,- Eur. Súd skonštatoval, že maloleté deti boli zvyknuté na vysokú životnú úroveň, matka vyčíslila mesačné náklady na maloletú L. sumou 317,20 Eur a maloletého Z. 226,- Eur, k tomu je potrebné pripočítať náklady, ktoré súvisia s nájomným a internetom v sume 313,- Eur mesačne. Súd zohľadnil, že maloletá L. navštevuje tretí ročník gymnázia, s čím sú spojené cestovné náklady, trpí alergiou, navštevuje očného lekára, s čím sú spojené zvýšené výdavky, mesačne sporí na stužkovú 10,- Eur. Maloletý Z. navštevuje materskú škôlku, kde sa uhrádza na stravu 25,- Eur mesačne, rovnako trpí na alergiu, v dôsledku čoho sú mesačné náklady 10,- Eur na krémy a raz za tri mesiace na filter do vody 30,- Eur. Maloletá W. je zdravá, zvýšené výdavky preukázané neboli. Na základe vyššie uvedených zistení prvostupňový súd skonštatoval, že vzhľadom na príjem, ktorý otec dosahoval do 31.7.2013 a vzhľadom na to, že disponuje úsporami, je schopný uhradiť súdom stanovené výživné. Ďalej súd skonštatoval, že otcovi vznikol dlh na výživnom za deväť kalendárnych mesiacov, čo predstavuje u maloletej L. 3.150,- Eur a maloletého Z. 1.800,- Eur, pričom zohľadnil zhodné tvrdenie rodičov, že za uvedené obdobie otec dal k rukám matky 900,- Eur, ktorú sumu súd v polovici zohľadnil na každé dieťa a ustálil dlh na výživnom pre maloletú L. v sume 2.700,- Eur a maloletého Z. 1.350,- Eur. Dlh umožnil otcovi zaplatiť do 31.12.2013 vzhľadom na jeho úspory. S prihliadnutím na preukázaný priemerný čistý mesačný príjem matky v sume 76,26 Eur výživné jej bolo možné určiť iba v minimálnej výške 30% zo sumy životného minima na neplnoleté nezaopatrené dieťa, ktorá suma do 1.7.2013 predstavovala 26,65 Eur a s účinnosťou od 1.7.2013 do 31.10.2013 27,13 Eur. Následne súd vyčíslil celkový dlh matky na výživnom pre maloletú W. sumou 241,77 Eur a rovnako ako otcovi i matke ho uložil zaplatiť najneskôr do 31.12.2013. Styk s maloletým Z. bol upravený na základe súhlasného vyhlásenia oboch rodičov. Podľa § 146 ods. 1 písm. a) O.s.p. súd vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojej advokátky odvolanie otec maloletého a to výslovne vo vzťahu k prvému výroku súdu v časti, ktorá sa týka zastupovania a spravovania majetku maloletej L. a Z., vo vzťahu k druhému výroku súdu v časti týkajúcej sa povinnosti otca platiť výživné na maloletú L. 350,- Eur a na maloletého Z. 200,- Eur mesačne, vo vzťahu k tretiemu výroku v časti vyčísleného dlhu na výživnom na maloletú L. a Z., vo vzťahu k piatemu výroku súdu v časti výšky výživného, ktorou bola matka zaviazaná na maloletú W. a vo vzťahu k šiestemu výroku súdu vo vyčíslení dlhu na výživnom matky k maloletej W.. Nestotožnil sa pritom s určením výživného na maloletú L. a Z. s tým, že ide len o určenie výživného na čas do rozvodu a preto výživné je značne vysoké a nezohľadňuje potreby detí, namietal, že súd neúplne zistil skutkový stav a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, že v konaní nebola preukázaná oprávnenosť výšky výživného vo výške 550,- Eur mesačne, že súd nesprávne právne posúdil vec ohľadne zastupovania a spravovania majetku maloletej L. a Z., ak toto oprávnenie nezveril obom rodičom spoločne, s poukazom na to, že rodičovské práva a povinnosti patria obidvom rodičom, i že súd neúplne zistil skutkový stav veci pokiaľ ide o možnosti a schopnosti matky, keďže matka mala vyšší príjem ako 76,26 Eur. Poukázal na to, že deťom kupuje aj iné veci, platí výlety a darčeky, čo nemožno opomenúť. On má na maloletú W. výdavky vo výške cca 300,- Eur mesačne, pričom matka na jej výživu, odkedy žije dieťa u neho, neprispela vôbec. Zdôraznil, že matka si ponecháva rodinný prídavok prislúchajúci maloletej W., čím sa na úkor dieťaťa obohacuje. Určené výživné je vysoké i preto, že nezohľadňuje zmenu pomerov na strane otca, keďže stratil zamestnanie k 31.7.2013 a bol evidovaný na úrade práce. Jeho príjem zistený prvostupňovým súdom zahŕňa aj jednorazové čiastky a ročný bonus, ktoré nie sú nárokové a v nasledujúcom období s nimi nie je možné kalkulovať. Čistý príjem očistený o tieto jednorazové položky je 1.518,57 Eur. Podľa odvolateľa prvostupňový súd sa nedostatočne vysporiadal s odôvodnenými potrebami maloletých detí, keďže ich neskúmal komplexne i tým, že do výšky výživného započítal aj nájomné a internet vo výške 313,- Eur. Rozporoval pritom mesačné výdavky na ošatenie na maloletú L. vo výške 50,- Eur, výdavok na mobilný telefón vo výške 16,- Eur, výdavok na stužkovú po 30,- Eur mesačne do budúcnosti, keďže stužková je začiatkom decembra 2013. Po komplexnom vyhodnotení odôvodnených potrieb maloletej L. podľa otca výživné predstavuje 200,- Eur a nie 350,- Eur mesačne. Otec tiež namietal súdom určené výživné na maloletého Z. vo výške 200,- Eur mesačne, ktoré sa mu javí pre 6-ročného chlapca na čas do rozvodu neprimerane vysoké. Spochybňuje výdavok na maloletého Z. 50,- Eur mesačne na ošatenie i 100,- Eur mesačne na stravu. Vodný filter podľa neho už nie je potrebný, keďže maloletý vyrástol z citlivosti na chlór. Dieťa trávi víkendy aj s otcom, ktorý mu vtedy zabezpečuje stravu. Po komplexnom posúdení odôvodnených potrieb maloletého Z. otcom podľa neho výživné predstavuje cca 150,- Eur a nie 200,- Eur mesačne. Namietal, že súd do výživného započítal aj nájomné vo výške 300,- Eur a 13,- Eur na internet s tým, že na tieto výdavky nemal prihliadať, keďže výdavky na domácnosť si platí každý z rodičov a otec naviac spláca úver na rodinný dom, čo matka nehradí. Namietal, že matka nepreukázala a prvostupňový súd sa nevysporiadal dostatočne s nájomným s tým, že matka uviedla, že mesačne hradí na nájomné 300,- Eur a jej zárobok je 76,26 Eur. Matka platbu nájomného vierohodne nepreukázala. Za závažný procesný nedostatok - vadu konania odvolateľ označil, že súd matkou predkladané listiny podrobne nepreskúmal, keď podľa zistení otca matka dosahovala v rozhodnom období príjem vo výške 283,- Eur resp. 295,- Eur tak, ako to sama uviedla v konaní o rozvod. V tomto konaní matka do spisu založila listinné dôkazy o tom, že jej príjem od dvoch zamestnávateľov dokopy predstavuje 284,61 Eur mesačne netto. Ak teda ešte v apríli 2013 dosahovala tento príjem, o päť mesiacov neskôr nemôže mať ročný priemer 76,- Eur, to by v posledných piatich mesiacoch zarábala nulu. Príjem 285,- Eur mesačne vyplýva aj z výpisov z účtu matky za roky 2012/2013. Následne otec vypočítal, že priemerný čistý mesačný zárobok matky musí byť 483,93 Eur pri 72,7% úväzku. Matka tiež opomenula uviesť ako príjem rodinné prídavky 23,10 Eur na dieťa a mesiac spolu 69,30 Eur. V ďalšom odvolateľ poukázal na trinásť bodov, v ktorých vytýka procesné porušenia prvostupňového súdu najmä tým, že neskúmal podrobne príjem matky, že ho v odôvodnení rozsudku nešpecifikoval a nedostatočne zdôvodnil, napriek tomu, že príjem otca skúmal do detailov, rovnako ako jeho pomery do budúcnosti a pomery matky do budúcnosti neskúmal, neskúmal stav účtu matky, neriešil vôbec výdavky otca, naopak výdavky matky a detí v rozsudku odôvodnil, súd úplne opomenul skúmať a preukazovať možnosti, schopnosti a majetkové pomery matky, v čom vidí určitú formu diskriminácie. V kontexte namietaného preto spochybňuje dôvodnosť výšky výživného 550,- Eur na obidve deti. Žiadal, aby súd rozsudok zmenil aj vo výške výživného na maloletú W. s tým, že položil otázku aké výživné v skutočnosti bude matka platiť, ak skompenzuje rodinný prídavok patriaci W., bude to 4,06 Eur. Domnieva sa, že v súčasnej dobe má matka možnosť platiť na maloletú W. výživné vo výške 60,- Eur mesačne a takto žiada i zmeniť rozsudok v dotknutej časti. V ďalšom otec vyčíslil aký príjem bude mať matka po zaplatení súdom prvého stupňa určeného výživného spolu s jej príjmom z pracovného pomeru vo výške 480,- Eur a to 1.100,- Eur netto, naproti tomu otec bude mať predpokladaný príjem 1.500,- Eur netto, čo nepovažuje za vhodné, účelné a spravodlivé a pýta sa, aké výživné bude matka požadovať v ďalších rokoch. Pokiaľ prvostupňový súd rozhodol o určení daného výživného napriek tomu, že sa dostatočne nevysporiadal s námietkami otca a nekonfrontoval tvrdenia oboch účastníkov, nadväzne rozhodnutie adekvátne neodôvodnil, čím svojím postupom odňal otcovi možnosť konať pred súdom. Ďalej poukázal na to, že prvostupňový súd dobrovoľné platby zo strany otca neakceptoval a nezohľadnil ich v zročnom výživnom. Žiadal preto odrátať od zročného dlhu príspevky: platba na účet maloletej L. 250,- Eur, príspevok na školský výlet L. 50,- Eur, kúpa bicykla maloletému Z. 184,- Eur, štartovací balíček do školy pre Z. 34,- Eur, dovolenka so všetkými troma deťmi 600,- Eur. Dobrovoľný príspevok na stužkovú pre L. vo výške 75,- Eur a ďalší dobrovoľný príspevok vo výške 50,- Eur. Domnieva sa, že určeným výživným si matka chce pokryť svoje osobné výdavky, nakoľko si ich nevie sama zabezpečiť zo svojho príjmu. Otec chce do budúcnosti zriadiť osobitný účet na každé dieťa, na ktorý vloží po 2.000,- Eur zo svojej finančnej rezervy 10.000,- Eur. Súdu dal do pozornosti, že do novembra 2013 sa rozhodol na účet matky prispievať vo výške 250,- Eur mesačne, čo preukazuje jeho záujem postarať sa o deti. Nadväzne otec žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach zmenil tak, že maloletú L. a Z. na čas do rozvodu zverí do osobnej starostlivosti matky s tým, že obaja rodičia budú oprávnení ich zastupovať a spravovať ich majetok, otcovi uloží povinnosť platiť výživné na maloletú L. 190,- Eur a na maloletého Z. 140,- Eur počnúc dňom 1.2.2013, dlh na zročnom výživnom po započítaní výživného v prospech otca vo výške po 450,- Eur povolí otcovi zaplatiť k rukám matky najneskôr do 30.3.2014, matke uloží povinnosť platiť výživné na maloletú W. vo výške 60,- Eur mesačne a dlh na zročnom výživnom pre maloletú jej uloží povinnosť zaplatiť najneskôr do 30.3.2014, alternatívne žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Matka maloletých ani kolízny opatrovník odvolací návrh nepodali. Matka maloletých vo svojom písomnom vyjadrení k doručenému odvolaniu otca podanom prostredníctvom jej právnej zástupkyne navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa (v napadnutých častiach) ako vecne správny potvrdil. Namietala, že otec na pojednávaní neprejavil záujem zastupovať deti v bežných veciach a spravovať ich majetok. Dokonca jeho zástupkyňa výslovne uviedla, že so samotným spôsobom zverenia detí, ako to navrhla matka, súhlasí. Vzhľadom na to, že obe deti žijú v spoločnej domácnosti s matkou a maloletá L. 23.2.2014 dosiahne plnoletosť, považuje túto výrokovú časť rozhodnutia za vecne správnu. Poukázala na to, že na pojednávaní doložila do spisu potvrdenie o jej príjme, ktorý od 02/2013 do 09/2013 predstavoval 285,- Eur mesačne, v 09/2013 365,51 Eur mesačne a v 10/2013 408,30 Eur mesačne z dôvodu, že od tohto mesiaca začala poberať bonus na obe deti vo výške 42,82 Eur. Nepoprela poberanie rodinných prídavkov, avšak zdôraznila, že otec zabudol podotknúť, že do mesiaca 10/2013 poberal na deti bonus v celkovej výške 64,23 Eur. Zdôraznila, že jej príjem je násobne nižší ako príjem otca a to i počas mesiacov, kedy otec poberal dávky nemocenského poistenia alebo dávky v nezamestnanosti, pričom ona zabezpečuje potreby troch osôb a otec jednej. Nesúhlasí s argumentáciou otca, že výživné je vysoké už aj vzhľadom a to, že ide iba o určenie výživného na čas do rozvodu, pretože maloleté dieťa má svoje odôvodnené potreby tak pred rozvodom, ako aj po rozvode. Pokiaľ otec namieta výšku mesačných výdavkov na maloletú L. na ošatenie 50,- Eur, sumu, ktorá predstavuje priemer, nepovažuje vôbec za nadhodnotenú, práve naopak, za mnohokrát nepostačujúcu. Pokiaľ ide o námietku otca, že šetrenie na stužkovú skončilo, matka poukázala na to, že L. bude v máji 2014 maturovať, s čím sú spojené ďalšie zvýšené výdavky, naviac má záujem pokračovať na štúdiu na vysokej škole a s podaním prihlášok na vysoké školy sú spojené ďalšie výdavky, ktoré matka pri troch prihláškach vyčíslila v priemere na 75,- Eur. Za zarážajúce označila, že napriek tomu, že otec vyčíslil výdavky na L. sumou 200,- Eur mesačne, v období od februára do septembra 2013 prispel na ňu len sumou po 30,- Eur mesačne. Pokiaľ ide o výdavky na maloletého Z., matka poukázala na to, že priemerná suma, ktorou majú byť pokryté náklady na jedno jedlo pre neho, predstavuje 2,41 Eur, pričom v tejto kalkulácii absentujú obedy počas celého víkendu vychádzajúc z toho, že ak sa suma 100,- Eur vydelí 31 kalendárnymi dňami v mesiaci, denná stravná jednotka je 9,67 Eur. K námietke otca, že s maloletým trávi víkendy poukázala na to, že v období od februára do júna 2013 strávil u odporcu tri víkendy a šesť jednodňových návštev, v júli 2013 absolvoval s otcom štvordňovú dovolenku a v auguste 2013 trojdňový výlet. Naopak maloletá W. strávila celé letné prázdniny v spoločnej domácnosti s matkou. Rovnako zdôraznila, že pokiaľ otec vyčíslil odôvodnené potreby maloletého Z. sumou 150,- Eur, prečo v období od februára do septembra 2013 prispieval na neho len sumou 30,- Eur mesačne. Poprela tiež tvrdenie otca, že by maloletý Z. vyrástol z citlivosti na chlór, ktorá naďalej trvá. Výdavky na domácnosť a deti vzrástli v júli, keďže sa presťahovali z ubytovne do prenajatého trojizbového bytu, tým jej náklady od podania návrhu vzrástli o 26,- Eur, čo predstavuje mesačné zvýšenie nájomného o 20,- Eur a zvýšenie poplatku za internet o 6,- Eur. Výdavky na maloletú L. sa navýšili o 26,- Eur z toho dôvodu, že od septembra 2013 začala navštevovať maturitný ročník, maloletý Z. v septembri 2013 začal navštevovať prvý ročník základnej školy. Preto rozpisy, ktoré doložila sú aktuálne, korektné a pravdivé. Pokiaľ otec spochybňuje výšku nájomného hradeného matkou, predložila kópiu nájomnej zmluvy, z ktorej vyplýva, že nájomné za prenajatý trojizbový byt od júla 2013 je 300,- Eur mesačne a zahŕňa i poplatky za kúrenie, elektrickú energiu a vodu. Pokiaľ otec namieta, že súd vykonal nedostatočné dokazovanie, poukázala na to, že v priebehu konania mohol uplatniť svoje právo podľa § 123 O.s.p. a podať návrh na doplnenie dokazovania, ktoré nevyužil. Ak otec namieta, že speňažila osobné motorové vozidlo, zdôraznila, že bola účastníčkou dopravnej nehody, pri ktorej došlo k jeho úplnému znehodnoteniu a za vrak obdržala 250,- Eur, ktoré spotrebovala na financovanie nevyhnutných nákladov. Keďže pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia, je irelevantné riešenie otázok budúcnosti, ako na to poukazoval odvolateľ. Pokiaľ otec namieta, že prvostupňový súd nebral do úvahy jeho nezamestnanosť, uviedla, že táto nezamestnanosť bola len krátkodobá a mal už nové pracovné ponuky. Matka vyslovila nesúhlas s návrhom odvolateľa, aby súd zo zročného dlhu na výživnom odrátal jeho jednotlivé príspevky, keďže s výživným nesúvisia. Podľa nej nemajú charakter prostriedkov definovateľných ako výživné pre maloleté nezaopatrené dieťa. Zdôraznila, že podľa § 62 ods. 2 Zákona o rodine dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov a preto rozhodnutie súdu prvého stupňa považuje za správne. Podľa matky otec disponuje dostatočnými finančnými prostriedkami pochádzajúcimi i z ich spoločných spor, z ktorých môže reálne splatiť svoj dlh na zročnom výživnom. Tvrdenie otca, že časť úspor rozdelí na účty detí považuje za účelové. Kolízny opatrovník vo svojom písomnom vyjadrení k doručenému odvolaniu otca navrhol určiť výšku výživného podľa zárobkových možností a schopností rodičov ako aj majetkových pomerov, s prihliadnutím na odôvodnené potreby maloletých detí. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutých častiach zastupovania maloletých L. a Z. a spravovania ich majetku, v časti výšky výživného na maloletú L., maloletého Z. a maloletú W., včítane dlhu na zročnom výživnom na všetky tri deti, vrátane závislého výroku o náhrade trov konania, bez ohľadu na rozsah odvolania a jeho dôvody (§ 212 ods. 2 písm. a) v spojení s ust. § 81 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie otca maloletých je sčasti dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné rozsudok prvostupňového súdu v napadnutých častiach zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Podľa § 36 Zákona o rodine rodičia maloletého dieťaťa, ktorí spolu nežijú, môžu sa kedykoľvek dohodnúť o úprave výkonu ich rodičovských práv a povinností. Ak sa nedohodnú, súd môže aj bez návrhu upraviť výkon ich rodičovských práv a povinností, najmä určí, ktorému z rodičov zverí maloleté dieťa do osobnej starostlivosti. Ustanovenia § 24, § 25 a 26 sa použijú primerane. V zmysle § 24 ods. 1 Zákona o rodine v rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov maloletého dieťaťa, súd upraví výkon ich rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode, najmä určí, komu maloleté dieťa zverí do osobnej starostlivosti, kto ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok. Súčasne určí, ako má rodič, ktorému nebolo maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, prispievať na jeho výživu, alebo schváli dohodu rodičov o výške výživného. Podľa § 62 ods. 1, 2, 3, 4 a 5 Zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samy sa živiť. Obaja rodičia pritom prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Každý z rodičov bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť si svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30% zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona. (Minimálne výživné podľa tohto ustanovenia aktuálne činí 26,65- Eur). Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Výživné má pritom prednosť pred inými výdavkami rodičov a pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča, súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť. Pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie (§ 75 ods. 1 Zákona o rodine). V zmysle ust. § 76 ods. 1 Zákona o rodine výživné sa platí v pravidelných opakujúcich sa sumách, ktoré sú zročné vždy na mesiac dopredu. Pokiaľ otec napadol rozhodnutie prvostupňového súdu v časti, ktorou súd oprávnil matku na zastupovanie maloletej L. a Z. v bežných veciach a spravovanie ich majetku, je zrejmé, že prvostupňový súd rozhodnutie v tejto časti ničím nielen právne (§ 24 ods. 1 Zákona o rodine) ani vecne nijako neodôvodnil. Z odôvodnenia preskúmavaného rozsudku teda nie je možné zistiť aké myšlienkové úvahy a závery viedli prvostupňový súd k tomu, že na zastupovanie maloletých L. a Z. v bežných veciach a na spravovanie ich majetku poveril výlučne matku a z akých dôvodov a prečo nie oboch rodičov. Rozhodnutie prvostupňového súdu v tejto časti je tak i nepreskúmateľným. V ďalšom otec maloletých napadol výšku určeného výživného na všetky tri maloleté deti, včítane dlhu na zročnom výživnom. Tu je potrebné prisvedčiť námietke otca, že súd vychádzal z nesprávnych príjmov matky, keď zohľadnil, že čistý mesačný príjem matky za sledované obdobie predstavoval iba sumu 76,26 Eur, od čoho potom odvíjal jednak výšku výživného zo strany matky na maloletú W., ako aj výšku výživného otca na maloletých L. a Z.. Súd sa pritom obmedzil na potvrdenie matky o príjme od zamestnávateľa ZŠ s VJM A.M. F. zo dňa 23.9.2013, z ktorého tieto údaje vyplývajú. Pri vykonávaní dôkazu výsluchom matky na nariadenom súdnom pojednávaní pritom prvostupňový súd vôbec nezisťoval príjmové pomery matky. Z listinných dôkazov matky pripojených k odvolaniu aj z jej vyjadrenia k odvolaniu pritom vyplýva, že v období od februára do septembra 2013 mala priemerný čistý mesačný zárobok 285,- Eur, v septembri 2013 365,51 Eur, v októbri 2013 408,30 Eur, keďže od októbra začala poberať bonus na obe deti v celkovej výške 42,82 Eur a podľa predloženého tvrdenia zamestnávateľa F. X. s vyučovacím jazykom maďarským v F. v novembri 2013 418,14 Eur. Je teda zrejmé, že v rozhodnom období matka mala dvoch zamestnávateľov, od ktorých poberala pravidelný mesačný príjem, pričom súd zohľadnil príjem iba od jedného zamestnávateľa, kde dosahovala príjem nižší a zárobok od druhého zamestnávateľa, kde dosahovala podstatne vyšší príjem, nezohľadnil. Z odôvodnenia preskúmavaného rozsudku pritom nie je možné zistiť, prečo tak súd postupoval. Podľa zaužívanej súdnej praxe platí, že výživné, ktoré hradí povinný rodič na všetky deti, ku ktorým má vyživovaciu povinnosť, by malo predstavovať 25-30% jeho čistého príjmu, samozrejme s prihliadnutím na individuálne okolnosti každého konkrétneho prípadu. Súdom prvého stupňa určené výživné na maloletú L. a Z. predstavuje súhrnne 550,- Eur. 25% z príjmu otca, ktorý dosahoval pred skončením pracovného pomeru priemerne netto 1.733,71 Eur pritom predstavuje 433,43 Eur, z čoho na jedno z troch detí prislúcha suma v priemere 144,50 Eur, pričom výživné je potrebné samozrejme odstupňovať podľa individuálnych potrieb každého z detí, s prihliadnutím na ich vek. Odvolací súd pritom nepovažoval za vhodné v súčasnosti určovať výživné na hornej hranici 30%, keďže maloletá L. je ešte žiačkou strednej školy a je dôvodné predpokladať, že pri nástupe na vysokú školu dôjde k zvýšeniu výživného a maloletý Z. má iba 7 rokov. Súdom prvého stupňa určené výživné na tieto dve deti v sume 550,- Eur potom podstatne prekračuje výživné podľa vyššie uvedeného pravidla, ktoré by sa malo súhrnne pohybovať iba okolo 290,- Eur. Z odôvodnenia preskúmavaného rozsudku pritom nie je možné zistiť na základe akých zistených skutočností a akých úvah súd dospel k záveru, že výživné na maloletú L. a Z. má takto podstatne prekročiť uvedené hranice. Prvostupňový súd tiež pochybil, ak na rozhodnutie neaplikoval ust. § 77 ods. 1 Zákona o rodine umožňujúce výživné priznať najskôr odo dňa začatia súdneho konania a iba výživné na maloleté dieťa spätne najdlhšie na dobu troch rokov, avšak ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa. Súd pritom určil výživné spätne predo dňom podania návrhu, pričom počiatok určenia výživného v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia ničím nevyargumentoval. Odhliadnuc od vyššie uvedeného, s poukazom na odvolaciu argumentáciu otca sa žiada dodať, že v žiadnom prípade nie je možné sa stotožniť s jeho opakovaným tvrdením, že súdom prvého stupňa určené výživné je vysoké vzhľadom na to, že „ide iba o určenie výživného na čas do rozvodu, pri ktorom postačí určiť výživné aj v nižšej sume...“ Pre akékoľvek výživné za akékoľvek obdobie platia rovnaké ustanovenia Zákona o rodine, najmä § 62 a výživné za akékoľvek obdobie či už na čas do rozvodu alebo po rozvode je vždy závislé od schopností, možností a majetkových pomerov rodičov, s prihliadnutím na odôvodnené potreby detí s tým, že deti majú právo sa podieľať na životnej úrovni svojich rodičov. Je teda úplne irelevantné, či ide o určenie výživného na čas do rozvodu alebo po rozvode, keďže pre jeho určenie sa uplatňujú tie isté kritériá. Odvolací súd sa nestotožnil ani s názorom otca, že priemerné výživné na ošatenie detí v sume priemerne 50,- Eur mesačne je neprimerané a privysoké. Naopak túto sumu odvolací súd považoval za primeraný priemerný a nie nadštandardný výdavok na ošatenie dieťaťa. Rovnako sa nezhodol s názorom otca, že súd nemal započítavať do výživného na L. a Z. nájomné vo výške 300,- Eur a 13,- Eur za internet. Naopak bol toho názoru, že týmito výdavkami matka zabezpečuje jednu zo základných potrieb detí a to bývanie (na druhej strane takisto otec pre maloletú W.) a preto i tieto výdavky je nevyhnutné primerane a pomerne podľa počtu členov v domácnosti pri určení výšky výživného zohľadniť. Na druhej strane je potrebné prisvedčiť námietke otca, že prídavky na dieťa sú fakticky príjmom dieťaťa a preto by ich mal poberať ten rodič, ktorý osobnú starostlivosť o dieťa zabezpečuje, z čoho vyplýva, že rodinné prídavky na maloletú W. by matka poberať nemala, resp. mala by ich vyplácať do rúk otca. V zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku je súd povinný uviesť, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd pritom dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia v zmysle citovaného § 157 ods. 2 O.s.p., pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné zásadné otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo účastníka a povinnosť súdu na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého rozhodnutia. Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konania spĺňajúce garancie spravodlivosti a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP, porovnaj napr. rozsudok Garciaruiz v Španielsko z 21.1.1999) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené, rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument účastníka bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29.5.1997, Hikgins c. Francúzsko z 19.2.1998). Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 45 ods. 1 Ústavy a článku 36 ods. 1 Listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpovede na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.“ Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozsudku s vyššie uvedeným je zrejmé, že prvostupňový súd sa s vyššie naznačenými kritériami odôvodňovania súdnych rozhodnutí dôsledne neriadil. Z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia nie je možné zistiť pre rozhodnutie súdu podľa citovaných zákonných ustanovení relevantné skutočnosti tak, ako sú vymenované vyššie, v dôsledku čoho je rozsudok i nepreskúmateľným. Neodôvodnením rozhodnutia v súlade so zákonným ustanovením cit. § 157 ods. 2 O.s.p. došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a tým k odňatiu účastníkom možnosti konať pred súdom. Preto boli splnené podmienky, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa s použitím § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. v napadnutom rozsahu zrušil a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vec v zrušenom rozsahu vrátil na ďalšie konanie. Povinnosťou prvostupňového súdu bude vo veci zastupovania v bežných veciach a spravovania majetku maloletej L. a Z., výšky a počiatku výživného na maloletú L., Z. a W., včítane zročného výživného, opätovne konať, prihliadnuť pritom na všetky dôkazy aktuálne založené v spise, v prípade potreby i doplniť dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie skutkového stavu a to i bez ohľadu na návrhy účastníkov (§ 120 ods. 2 O.s.p.), výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotiť a následne v zrušených častiach vo veci opätovne rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodniť. Bude dôležité neprehliadnuť, že zatiaľ maloletá L. ku dňu 23.2.2014 dosiahne plnoletosť, v dôsledku čoho bude potrebné vykonať dôkaz jej výsluchom a zistiť, či sa pripája k návrhu podanému predtým matkou. Prvostupňový súd sa pritom bude musieť vysporiadať so všetkými námietkami vznesenými otcom v podanom odvolaní a zohľadniť tiež skutočnosť, že podľa jeho tvrdenia zrejme od novembra 2013 je už opätovne zamestnaný, s čím je spojená potreba zistiť jeho aktuálne príjmy. V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.). Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.