Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 11CoE/181/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2607201335 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 01. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2607201335.2 Uznesenie Krajský súd v Trnave v právnej veci exekúcie v prospech oprávneného: Dopravný podnik Bratislava, a.s., IČO: 00 492 736, so sídlom Olejkárska 1, Bratislava, zast. JUDr. Mariánom Chovancom, advokátom, so sídlom Račianska 109/C, Bratislava, proti povinnému: N. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. W. XX, U., zast. ustanovenou opatrovníčkou Y. T., zamestnankyňou Okresného súdu Skalica, vedenej súdnym exekútorom Mgr. Jánom Janecom, Exekútorský úrad Bratislava, Račianska 109/C, Bratislava, pod sp.zn. EX 783/2007, o zastavenie exekúcie, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Senica č. k. 13Er/73/2007-11 zo dňa 7. februára 2012, t a k t o r o z h o d o l : I. Odvolanie oprávneného v časti zastavenia exekúcie o d m i e t a . II. Uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti trov exekúcie p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa (ďalej aj "súd") na návrh súdneho exekútora (ďalej aj "exekútor") zastavil exekúciu s poukazom na ust. § 31 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučný poriadok (ďalej len "EP"), pretože oprávnený na výzvu exekútora nereagoval žiadnou úhradou preddavku na odmenu exekútora a na náhradu jeho hotových výdavkov. S poukazom na ust. § 196, § 197 ods. 2, § 200 ods. 1, 2 a § 203 ods. 1, 2 EP rozhodol prvostupňový súd o trovách exekúcie a v zmysle vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení účinnom do 30.04.2008 (ďalej aj "vyhláška") priznal exekútorovi náhradu trov exekúcie v sume 82,99 eura. Uviedol, že trovy exekúcie pozostávajú z odmeny exekútora podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu podľa § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky vo výške 39,84 eur (za 6 hodín po 6,64 eura/hodinu), z odmeny exekútora za jednotlivé úkony určená paušálnou sumou 3,32 eura/úkon podľa ust. § 14 ods. 1 písm. b) a ods. 3 v spojení s ust. § 15 ods. 1 vyhlášky vo výške 16,60 eur (za 5 úkonov po 3,32 eura/úkon) a z náhrady hotových výdavkov exekútora podľa § 22 vyhlášky vo výške 13,94 eura bez DPH (poštovné + spotrebný materiál) a DPH, celkom spolu v sume 82,99 eur. Pri výpočte odmeny exekútora podľa ust. § 14 ods. 1 písm. a) a ods. 2 súd sčítaval čas potrebný na vykonanie jednotlivých úkonov a zohľadnil iba počet účelne vynaložených hodín na exekúciu. Pri výpočte odmeny exekútora podľa ust. § 14 ods. 3 v spojení s ust. § 15 ods. 1 vyhlášky súd za doručenie príkazu na začatie exekúcie príkazu priznal exekútorovi paušálnu odmenu len za jeden úkon vo výške 3,32 eura, nakoľko podľa ust. § 15 ods. 1 písm. a) až f) vyhlášky patrí exekútorovi odmena len 3,32 eura bez ohľadu na to, koľkokrát exekútor urobil úkony uvedené v § 15 ods. 1 písm. a) až f) vyhlášky. Ak by za každý jednotlivý úkon uvedený v ust. § 15 ods. 1 písm. a) až f) patrila exekútorovi paušálna odmena, potom by to zákonodarca aj vyjadril v cit. ust. tak, ako je to uvedené v ust. 15 ods. 1 písm. g) až j) vyhlášky. Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie oprávnený. Uviedol, že zastavenie exekučného konania nie je opodstatnené, pretože zastavením exekúcie by oprávnenému nebola poskytnutá dostatočná súdna ochrana (ktorej súčasťou je aj výkon rozhodnutia) a došlo by k upretiu práva garantovaného Ústavou a medzinárodnými zmluvami. Exekútor si náhradu trov môže uplatňovať nielen preddavkom, ale aj trovami exekučného konania, ale oprávnený sa výkonu svojho práva môže domáhať len exekúciou. Na základe uvedeného navrhol, aby súd v exekučnom konaní pokračoval a návrh exekútora na zastavenie exekúcie zamietol. Čo sa týka trov konania uplatnených exekútorom, poukázal na ust. § 150 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len "O.s.p."), kedy súd môže nepriznať alebo znížiť trovy, ak sú v drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke a preto navrhol, aby súd uplatnil moderačné právo týkajúce sa trov konania a primerane znížil náhradu trov exekučného konania povinného. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnené osoby - účastníci konania (§ 37 ods. 1 Exekučného poriadku a § 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 58 ods. 5 Exekučného poriadku, § 201 a § 202 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je v časti zastavenia exekúcie prípustné a v časti trov exekúcie nie je odvolanie oprávneného a súdneho exekútora dôvodné, pretože rozhodnutie súdu prvého stupňa je v tejto časti vecne správne. Podľa § 202 ods. 2 O.s.p. odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Z citovaného ustanovenia vyplýva zásada, podľa ktorej proti uzneseniam vydaným v exekučnom konaní podľa Exekučného poriadku odvolanie nie je prípustné, pokiaľ nie je výslovne ustanovené, že odvolanie prípustné je. Vzhľadom na to, že z Exekučného poriadku nevyplýva, že by bolo prípustné odvolanie proti uzneseniu súdu, ktorým bola exekúcia podľa § 31 ods. 1 Exekučného poriadku na návrh exekútora zastavená pre nezloženie preddavku na odmenu exekútora a na náhradu jeho hotových výdavkov v lehote, určenej exekútorom, odvolanie proti takémuto rozhodnutiu prípustné nie je. Pretože v danom prípade odvolanie oprávneného smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné, nemohol odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti zastavenia exekúcie preskúmať a meritórne o odvolaní rozhodnúť, ale musel odvolanie v tejto časti v súlade s ust. § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietnuť. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa v časti náhrady trov exekúcie. Odvolací súd sa v časti trov exekúcie v celom rozsahu stotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa, ktorý o trovách exekúcie správne rozhodol, správne uložil povinnosť k náhrade trov exekúcie oprávnenému, trovy exekúcie priznal v správnej výške, správne krátil exekútorom uplatnenú náhradu trov konania nepriznaním odmeny za každý jednotlivý úkon pri časovej špecifikácii jednotlivých úkonov, ale správne sčítal časové trvanie jednotlivých úkonov exekučnej činnosti a na základe tohto súčtu určil odmenu podľa § 14 ods. 1, 2 vyhl. č. 288/95 Z.z. Správne krátil aj paušálnu odmenu v zmysle § 14 ods. 3 a § 15 ods. 1 vyhlášky. V zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd v podrobnostiach poukazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa. Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam preto v časti náhrady trov exekúcie odvolací súd podľa § 219 ods. l O.s.p. napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdil. Odvolací súd však považuje za potrebné uviesť (v záujme právnej istoty a i usmernenia súdu prvého stupňa pri rozhodovaní v obdobných veciach v budúcnosti) ešte toto : Použitie ust. § 150 ods. 2 O. s. p. pre rozhodovanie v exekučných konaniach zásadne neprichádza do úvahy, nakoľko tu (v čase exekučného vymáhania pohľadávky) jednak už nejde o spor všeobecne (tým je len tzv. základné konanie) a teda ani o drobný spor v zmysle príslušného ustanovenia O. s. p. (§ 200ea). Principiálne však v prípadoch obdobných tomu v prejednávanej veci nemožno prijať ani zastavenie exekúcie pre nezloženie oprávneným na výzvu exekútora preddavku na trovy exekúcie. Hoc aj v prejednávanej veci (a podľa vedomosti odvolacieho súdu tiež vo viacerých iných veciach toho istého oprávneného) takýto záver odvolacieho súdu nemohol viesť k zvráteniu ním stavu zastavenia exekúcie (oprávnený má za dnešnej právnej úpravy len obmedzené spektrum prostriedkov, ktorými možno brojiť proti postupu exekučného súdu prvého stupňa a odvolanie medzi takéto prostriedky nepatrí), súhlasiť treba s oprávneným, že exekútorom aj v tejto veci navrhnutý a súdom prvého stupňa akceptovaný postup zákon ustanovuje len ako možnosť (nie teda aj povinnosť súdu návrhu exekútora vyhovieť). I keď zaiste nie je dôvod polemizovať s tým názorom, že exekútor nie je povinný fakticky úverovať oprávneného (tým, že nepožadovaním preddavku na trovy exekúcie tieto prinajmenšom po určitý čas musí znášať sám), výkladom príslušného zákonného ustanovenia (§ 197 ods. 2 Exekučného poriadku) a v ňom uvedeného slovného spojenia „primeraný preddavok“ treba podľa názoru odvolacieho súdu primárne vyvodiť, že exekútor môže korektne požadovať preddavok len v úvodnom štádiu exekučného konania (neskôr totiž už nejde o preddavok, ale o faktickú náhradu medzičasom vzniknutých trov exekútora na odmene a súvisiacich náhradách). Okrem toho však možnosť exekútora požadovať len (práve) primeraný preddavok prakticky vylučuje možnosť exekútora podmieňovať ďalšie pokračovanie exekúcie (a teda i úspešne hroziť zastavením exekúcie pre nezloženie preddavku) požadovaním preddavku zjavne nezodpovedajúceho predpokladaným trovám exekúcie, pričom takouto neprimeranosťou treba rozumieť nielen premrštenosť výšky preddavku, ale aj požiadavku na preddavok predstavujúci len nepatrný zlomok zo súm neskôr požadovateľných (či aj reálne požadovaných) exekútorom. Práve o prípad zjavného vybočenia z medzí opísaných vyššie pritom šlo aj v prejednávanej veci, kde exekútor na jednej strane oprávneného na zloženie preddavku vyzval až s časovým odstupom bezmála dvoch rokov po udelení mu poverenia (teda v čase, v ktorom už podľa všetkého väčšinu honorovateľných úkonov alebo dokonca i všetky vykonal) a to tak, že 18.11.2008 požadovaný preddavok 9,88 eur činil len 4,2 % zo sumy trov exekúcie 237,08 eur vyčíslenej ani nie pol roka potom (nepatrnosť a v zmysle toho podaného už vyššie aj zjavná neprimeranosť). Senát krajského súdu uvedené rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.