Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 10CoE/253/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2610204535 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2610204535.2 Uznesenie Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávnenej: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Bratislava, Pajštúnska 5, zast. splnomocnenkyňou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Bratislava, Pajštúnska 5, proti povinnému: T. N., nar. X. S. XXXX, bytom I., J. XXX/XX, o 1.369,64 eur s príslušenstvom, za účasti súdneho exekútora: JUDr. Rudolf Krutý, Bratislava, Záhradnícka 62, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Senica z 3. decembra 2012 č. k. 6Er/332/2010-19, EX 8015/10u takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v časti zastavenia exekučného konania m e n í tak, že zastavuje exekúciu. V časti trov exekúcie napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdzuje. Povinnému ani súdnemu exekútorovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil exekučné konanie (správne z dôvodov uvedených neskôr „exekúciu“ - pozn. odvolacieho súdu) a exekútorovi nepriznal náhradu trov exekúcie. Rozhodol tak inak potom, čo exekútorovi bolo (16. augusta 2010) udelené poverenie na vykonanie exekúcie a takéto svoje uznesenie odôvodnil (pokiaľ šlo o zastavenie „exekučného konania“) právne ustanoveniami § 57 ods. 2 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších zmien a doplnení, čiže exekučného poriadku); § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej tiež „ZoRK“), § 52 ods. 1, § 53 ods. 1 a § 54 ods. 1 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a § 2 písm. a/ a b/ a § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (platného a účinného v čase uzavretia zmluvy povinného a právnej predchodkyne oprávnenej v osobe obchodnej spoločnosti Consumer Finance Holding, a.s., Kežmarok, Hlavné námestie 12“), ako aj odkazmi na § 39 ZoRK a viaceré rozhodnutia Súdneho dvora EÚ (ďalej len „SD“) v tzv. spotrebiteľských veciach. Vecne mal potom (súd prvého stupňa) najmä za to, že rozhodcovská doložka, pojatá do Všeobecných obchodných podmienok Zmluvy o úvere právnej predchodkyne oprávnenej PPÚ a predstavujúca základ pre prejednanie veci rozhodcovským súdom (a tiež vydanie ním rozsudku slúžiaceho tu za exekučný titul), nebola s povinným (ako spotrebiteľom) individuálne dojednaná a spotrebiteľ mal len možnosť zmluvu (vrátane doložky) ako celok prijať alebo odmietnuť (bez možnosti ovplyvniť obsah). Doložka je potom neprijateľnou a preto i neplatnou zmluvnou podmienkou, keď núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu a zbavuje ho práva na spravodlivý proces. Ona sama (doložka) i výkon práv a povinností z nej sa preto prieči dobrým mravom a „exekučné konanie“ preto bolo namieste zastaviť, uzavrel okresný súd, ktorý napokon rozhodnutie o trovách exekúcie odôvodnil právne ust. § 200 ods. 2 a § 203 ods. 1 E. p. a vecne nedostatkom požiadavky exekútora na náhradu. Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie oprávnená s návrhom na jeho zrušenie (uznesenia) a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Súdu prvého stupňa vytkla jednak prekročenie ním oprávnení priznávaných mu právom (keďže tu podľa nej exekučnému súdu neprislúcha oprávnenie skúmať podmienky, za ktorých bol vydaný exekučný titul ani iné jeho vady), ako i nesprávnosť právneho posúdenia ním veci, majúc najmä za to, že ani z dostupnej judikatúry SD vo veciach ochrany spotrebiteľa nemožno vyvodiť oprávnenie exekučného súdu nahrádzať pasivitu spotrebiteľa (predstavovanú nepodaním žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku práve pre popretie platnosti rozhodcovskej doložky). Vyhodnotenie vzťahu účastníkov ako vzťahu spadajúceho pod ustanovenia O. z. o spotrebiteľských zmluvách (§§ 52 - 54) podľa nej (odvolateľky) taktiež neobstojí, ak tu zmluva podľa úpravy platnej v čase jej uzavretia (a to až do 31. decembra 2007) nepatrila do výpočtu v ust. § 52 ods. 1 O. z. a mala sa tak riadiť len ZoSÚ a inak Obch. z. (Obchodným zákonníkom č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení). Ani z dôvodovej správy k ust. § 53 ods. 4 písm. r/ O. z. nemožno potom vyvodiť neplatnosť rozhodcovskej doložky ako celku; argumentovalo sa napokon odvolaním. Povinný ani exekútor odvolacie návrhy nepodali. Odvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4, § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) v medziach odvolania oprávnenej celú vec (zastavenia „exekučného konania“ a trov exekúcie) a to bez pojednávania (pretože nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom predpokladaný prípad potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu) a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie treba (s výnimkou formulácie „zastavujúceho“ výroku, ktorému problému bude venovaná záverečná časť tohto odôvodnenia) považovať za správne a námietky voči nemu zo strany oprávnenej preto logicky za neopodstatnené. Hneď úvodom sa žiada predoslať, že odvolací súd v tejto veci nemal dôvod (a to navzdory presne opačnému názoru oprávnenej), pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej súdom prvého stupňa na podporu ním zvoleného postupu a týmto (okresným súdom) zakomponovanej aj do odôvodnenia napadnutého uznesenia. Práve pre správnosť, dostatočnú súdržnosť i objektívnu argumentačnú presvedčivosť takto súdom prvého stupňa predostretých dôvodov (objektívnu samozrejme z pohľadu schopnosti presvedčiť každého s výnimkou niekoho majúceho záujem na inom výsledku konania a v tejto konkrétnej veci vyvažovanú relatívnou všeobecnosťou argumentácie idúcej obrazne len po povrchu) by tak zásadne postačovalo i len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvého stupňa odvolacím súdom s odvolaním sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.). Nakoľko tu však bol tiež dosť jasne vyjadrený a nemenej podrobne argumentačne podporený nesúhlas oprávnenej s takýmito dôvodmi (v odvolaní) a tým vyvolaná potreba vyporiadania sa (odvolacieho súdu) aj s tzv. odvolacími námietkami (ktorá povinnosť je tu inak v každej odvolacím súdom prejednávanej veci vyjmúc z toho len prípady paušálneho opakovania už v prvom stupni uplatnených dôvodov, o aký tu ale nešlo - bez ohľadu na skutočnosť, že so všetkými námietkami obdobnými tým z prejednávanej veci alebo dokonca i celkom rovnakými sa tunajší súd už v minulosti stretol), nutné je doplniť (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) ešte toto : Prijať nemožno už tú námietku z odvolania, že tuzemský právny poriadok neposkytuje priestor pre nahrádzanie nečinnosti spotrebiteľa (pri spochybňovaní ním rozhodnutia tvoriaceho podklad neskoršej exekúcie, ktorému účelu primárne slúži žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku) „vložením sa“ do problému exekučným súdom. I v tejto konkrétnej veci treba totiž (obdobne ako už v minulosti v tých exekučných veciach prejednávaných tunajším súdom, v ktorých sa žiadalo o udelenie poverenia na vykonanie rozhodcovského rozsudku vo veciach definične spadajúcich pod ochranu spotrebiteľa) trvať na tom, že je to už súdom prvého stupňa použité ustanovenie § 44 ods. 2 E. p. (resp. i odsek 3 rovnakého paragrafu), ktoré zakotvuje nielen možnosť, ale tiež povinnosť exekučného súdu zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v každom prípade nesúladu žiadosti o poverenie, návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Tunajší odvolací súd pritom už opakovane poukazuje na to, že práve takáto úprava je prostriedkom ostatnej preventívnej kontroly zákonnosti v procese exekučného vymáhania splnenia uloženej povinnosti a je to ona, ktorej účelom je zabrániť v donútení niekoho k splneniu ním dobrovoľne ne(s)plnenej povinnosti tam, kde by práve opak, čiže obrazné posvätenie exekúcie bol(o) možným len za cenu porušenia práva. V uvedenej súvislosti samozrejme stále platí i to, že „odobrenie“ exekúcie (rozumej udelenie poverenia exekútorovi oň žiadajúcemu) je možným len v prípade nezistenia (exekučným súdom) rozporu so zákonom u žiadnej z celkom troch listín (písomností) v súhrne predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie (ktorými listinami sú 1. žiadosť o udelenie poverenia, 2. návrh na vykonanie exekúcie a 3. exekučný titul); pričom naopak pre rozhodnutie opačnej povahy (teda zamietnutie žiadosti o poverenie) postačuje zistenie príslušného nesúladu už i len u jednej z takýchto listín (kde je pritom z pohľadu výsledku konania pred exekučným súdom absolútne nerozhodné, či pôjde o žiadosť, návrh alebo titul). Z už uvedeného musí byť nepochybné, že exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu odporujúceho zákonu a to platí i v prípade nevyvolania konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Právne významným tu totiž je, že exekučný súd v prípade zaoberania sa splnením podmienok udelenia poverenia neprijíma žiadne rozhodnutie, ktorým by sa pasoval do pozície opravného súdu a formálne zrušil exekučný titul predstavovaný rozhodcovským rozsudkom (rozhodnutím iného orgánu než súdu spôsobujúcim, že konkrétnym problémom sa tzv. všeobecný súd môže - opäť odhliadajúc od možnosti podania žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku - zaoberať najskôr v štádiu udeľovania poverenia exekútorovi); môže mu však (tu spomínanému titulu) za určitých okolností odoprieť vykonateľnosť. Hoci v tejto súvislosti zaiste nie je dôvod nesúhlasiť s možnou námietkou, že tu z pohľadu „dopracovania sa“ oprávneného (veriteľa) k vymoženiu pohľadávky ide o rozdiel nevýznamný, z pohľadu právom poskytovaných možností ide naopak o rozdiel zásadný (nejde tu totiž o postup exekučného súdu vedúci k zrušeniu rozhodcovského rozsudku či k zmene jeho výroku, akou kompetenciou exekučný súd „obdarený“ nie je a ani byť nemôže, ale o posúdenie podmienok, za ktorých k vydaniu takéhoto exekučného titulu došlo a prispôsobenie ich povahe v tej - ktorej veci aj ďalšieho postupu - ktorým je buď pripustenie exekučného vymáhania pohľadávky alebo naopak odmietnutie tak urobiť). Prijatie opačného názoru (formulovateľného i tak, že exekučný súd by bez žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku tento nemal skúmať inak než po stránke formálnych náležitostí) by pritom malo ten následok, že súdy by buď nevenovali žiadnu pozornosť exekučným titulom (ak by tieto nemali oprávnenie skúmať vôbec, či činiť tak len formálne), alebo by napriek zisteniu konkrétnych a nezriedka závažných vád exekučného titulu na ujmu jeho vykonateľnosti mali byť donucované najskôr do udeľovania poverení (a tým aj k legitimizovaniu exekučného vymáhania pohľadávky v každom jednom prípade) a až následne byť oprávnené uvažovať o zastavení exekúcie. Obe takéto možnosti však tunajší odvolací súd už rovnako v minulosti odmietol s tým, že záujem na zhora podsunutom výklade zjavne odporuje logike, keďže zákonnosť titulu, ako aj návrhu či žiadosti sú ich atribúty, ktoré tu sú (alebo naopak nie sú) už v čase rozhodovania o udelení poverenia a plynutie času na tom obvykle nie je spôsobilé nič zmeniť - z ktorého dôvodu napokon alternatíva k zamietnutiu žiadosti o poverenie reprezentovaná možnosťou zastavenia exekúcie z tu diskutovaného dôvodu (podľa § 45 ZoRK) je opodstatnenou a zároveň i náležitým procesným nástrojom len tam, kde práve v dôsledku určitého zlyhania v čase rozhodovania o poverení (v procese udeľovania poverenia) došlo k udeleniu poverenia, hoci sa tak vôbec stať nemalo. Ani v tejto konkrétnej veci pritom od takéhoto záveru, predstavujúceho výraz konštantnej rozhodovacej praxe (judikatúry) tunajšieho odvolacieho súdu (tu por. napr. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 30. novembra 2010 č. k. 10CoE/203/2010-35, vydané vo veci Okresného súdu Galanta jeho sp. zn. 25Er/134/2010) nebol dôvod ustupovať. Správnou však nebola (nemohla byť) ani izolovaná interpretácia ustanovenia § 52 ods. 1 O. z. v znení platnom v čase uzavretia zmluvy, ktorej cieľom bolo presvedčiť o vymanení sa vzťahu z prejednávanej veci z rámca úpravy noriem spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle. Takáto interpretácia totiž opomínala to, na čo tunajší súd taktiež upozornil už vo svojej skoršej rozhodovacej praxi z minulosti a síce, že úprava normami spotrebiteľského práva nevykazuje znaky kompaktnosti (tu rozumej najmä jej sústredenia výlučne do jedného právneho predpisu či len menšieho množstva takýchto predpisov. Aj v tomto prípade to malo za následok, že primárnu úpravu v ZoSÚ dopĺňal nad rámec O. z. už v čase uzavretia zmluvy aj niekdajší zákon o ochrane spotrebiteľa (zákon č. 634/1992 Zb.) a najmä jeho § 23a ods. 1 (nadobudnuvší účinnosť už 1. januára 2000 a v pôvodnom znení platiaci do 24. novembra 2004). Práve ten bol ustanovením, ktoré do právneho poriadku Slovenskej republiky zanieslo pojem tzv. typovej (mimo akúkoľvek pochybnosť vždy spotrebiteľskej) zmluvy, ktorou sa rozumela zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje; pričom podľa odseku 2 rovnakého ustanovenia typová zmluva nesmela obsahovať a/ neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä 1. podmienky, ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej služby a 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby s požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo podobnú zmluvu; resp. b/ podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi. Práve toto (i v spojitosti s neskoršími pohybmi v právnej úprave) ale znamenalo, že už v čase uzavretia zmluvy (právnou predchodkyňou oprávnenej a povinným z prejednávanej veci) muselo byť vylúčené, aby sa na takúto zmluvu nazeralo inak než na zmluvu spotrebiteľskú. I tie najmenšie pochybnosti v uvedenom smere inak odstránila novelizácia zákona o ochrane spotrebiteľa vykonaná zákonom č. 616/2004 Z. z., nahradzujúca s účinnosťou od 25. novembra 2004 (teda i tu ešte pred uzavretím zmluvy) skoršiu definíciu typovej zmluvy takou definíciou spotrebiteľskej zmluvy, do ktorej už nepochybne spadali (vyjadrením expressis verbis, čiže výslovne) aj zmluvy uzavreté podľa Obch. z. (čo napokon musí viesť k záveru, podľa ktorého protivník spotrebiteľa nemôže ťažiť z istý čas trvajúceho stručnejšieho výpočtu zmluvných typov v O. z., ak tu v rozhodnom čase paralelne existovala ďalšia úprava pojmovo zaraďujúca do rámca spotrebiteľských zmlúv aj zmluvy obdobné tej z prejednávanej veci - inak za situácie, keď zmluvy o spotrebiteľských úveroch sú štandardne ponímané len ako podmnožina spotrebiteľských zmlúv). Takto ale samozrejme musela by byť celkom bez nádeje na úspech i prípadná obhajoba exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) už len preto, že ak na neprijateľnosť treba usudzovať už v prípadoch podoby doložky poskytujúcej spotrebiteľovi na výber medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, nútiacej ho však pre prípad zvolenia rozhodcovského súdu dodávateľom podrobiť sa právomoci rozhodcovského súdu, tým skôr to musí platiť aj u formulácií doložky obsahovo zhodných s tou v prejednávanej veci - kde mala dokonca rozhodcovská doložka charakter výlučnej rozhodcovskej doložky (u ktorej na neprijateľnosť a neplatnosť bolo by treba usúdiť z už uvedeného zhora ak nie pre nič iné, tak za použitia právneho argumentu „a minori ad maius“ - od menšieho k väčšiemu). Pri riadení sa opísanými úvahami preto ani odvolací súd nemohol dospieť k inému záveru, než k tomu, ku ktorému už dospel pred ním súd prvého stupňa, čiže k záveru o potrebe vyhodnotenia rozhodcovskej doložky tvoriacej podklad pre vydanie rozhodcovského rozsudku slúžiaceho tu za exekučný titul za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Logickým dôsledkom toho však musel byť i ďalší (nech aj v tejto veci takto súdom prvého stupňa explicitne neformulovaný) záver, podľa ktorého neplatná rozhodcovská doložka nemohla platne založiť právomoc rozhodcovského súdu (tu konkrétne Rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskej hospodárskej komore s.r.o.) na prejednanie veci a ani na vydanie rozhodnutia, ktoré by následne mohlo požívať i náležitú ochranu v procese exekučného vymáhania ním priznanej pohľadávky (čiže stať sa spôsobilým podkladom exekúcie alebo inak exekučným titulom). Poskytnúť rozhodcovskému rozsudku zaťaženému takouto vadou punc legitimity nešlo, ak sa tak napriek tomu ale stalo, musela byť práve za použitia úpravy v ust. § 57 ods. 2 E. p. a § 45 ods. 2 ZoRK už prebiehajúca exekúcia zastavená. Tu síce súd prvého stupňa bol zjavne zmätený tým, že ZoRK do úpravy exekučného vymáhania pohľadávok priniesol nie celkom náležité a koncepciu v E. p. zdanlivo narušujúce narábanie s pojmami, to však na principiálnej správnosti úvahy o nemožnosti pokračovania v exekúcii nič nemenilo. Pred chvíľočkou spomenutá nenáležitosť pritom spočíva v narábaní ustanovením § 45 ZoRK len s pojmom zastavenie exekučného konania, teda bez rozlišovania, že E. p. takto nazvaný postup pozná len do času udelenia poverenia súdnemu exekútorovi alebo v prípade zistenia samým exekučným súdom takej prekážky na ujmu ďalšieho behu konania, ktorú možno kvalifikovať ako nedostatok podmienky konania. Obdobne ako u súdneho výkonu rozhodnutí teda platí, že kým konanie o výkon (tu exekučné konanie) možno zastaviť len do nariadenia výkonu (tu rozumej do udelenia poverenia na vykonanie exekúcie), v neskoršom čase možno zastaviť iba výkon (tu rozumej rozbehnutú a už prebiehajúcu exekúciu). Ak by sa súd prvého stupňa riadil aj práve uvedeným a poskytol by tak korektný (najmä systematický) výklad príslušného pojmu z ust. § 45 ods. 1 a 2 ZoRK, nestalo by sa mu i to, že vo výroku uznesenia sa ocitol nepopierateľný rozpor oboch jeho viet (z ktorých prvá hovorila o zastavení exekučného konania a druhá o trovách exekúcie). Takýto rozpor šlo samozrejme odstrániť len právnou zmenou napadnutého uznesenia v časti zastavenia exekučného konania spôsobom uvedeným v prvej vete výroku tohto uznesenia odvolacieho súdu (podľa § 220 O. s. p. pri zachovaní podstaty rozhodnutia, teda jeho faktickom potvrdení) a súbežným potvrdením uznesenia v časti trov exekúcie podľa § 219 O. s. p. (kde exekútor i povinný sa nepodaním návrhu na priznanie im náhrady a ani odvolania príslušného procesného práva vzdali). Pri takomto výsledku odvolacieho konania bola v ňom plne neúspešnou oprávnená (odvolateľka) a preto právo na náhradu tu formálne vzniklo obom ďalším účastníkom (povinnému preto, lebo bolo definitívne odvrátené riziko vymoženia od neho pohľadávka aj uloženia tzv. náhradovej povinnosti jemu a exekútorovi pre len formálny úspech v konaní, v ktorom nedostatkom požiadavky na náhradu fakticky konal v prospech oprávnenej). Pretože však týmto účastníkom v odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli a nebol tu ani návrh žiadneho z nich na priznanie náhrady, odvolací súd o tejto otázke rozhodol podľa § 251 ods. 4, § 224 ods.1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O. s. p. spôsobom uvedeným v ostatnej (tretej) vete výroku tohto svojho uznesenia. K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení). Poučenie: Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.