Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 3CoE/303/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2610209093 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Klčová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2610209093.2 Uznesenie Krajský súd v Trnave, v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s. r. o., sídlo: Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, v konaní zastúpený advokátskou kanceláriou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Údernícka 5, IČO: 36 613 843, proti povinnému: V. T., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom: D. XXX/XX, B., t.č. B. E. a V. X, B., exekúcii vedenej u súdneho exekútora: JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorský úrad so sídlom v Bratislave, Záhradnícka 60, o vymoženie 104,03 Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Senica zo dňa 21.06.2012 pod č. k. 11Er/704/2010-79, EX 17735/10u takto r o z h o d o l : Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil a súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ustanoveniami § 57 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len "Exekučný poriadok"), § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), § 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods.1 , § 53 ods. 1 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného do 31.12.2007, ako aj smernicou Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a citovaných rozsudkov Súdneho dvora (ES). Vecne dôvodil svoje rozhodnutie tým, že súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého poveril vykonaním exekúcie na základe exekučného titulu - právoplatného a vykonateľného rozhodcovského rozsudku Rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie so sídlom v Bratislave pod č. k. II/2010-474 zo dňa 11.06.2010, následne preskúmal zmluvu o bežnom účte fyzickej osoby v Sk a poskytovaní ďalších produktov a služieb k tomuto účtu, ktorá bola uzatvorená medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným dňa 12.05.2003, ako aj všeobecné obchodné podmienky a zistil, že v týchto (VOP) je obsiahnutá rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, a teda dospel k záveru, že takáto rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka ( v znení účinnom do 31.12.2007), pretože spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa, a preto je neplatná. Neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť a preto rozhodcovský rozsudok je nulitný a ako exekučný titul neúčinný. Na základe týchto skutočností súd prvého stupňa v zmysle vyššie citovaných ustanovení exekučné konanie zastavil. O trovách exekúcie rozhodol súd prvého stupňa v zmysle § 200 ods.2 a § 203 ods.1 Exekučného poriadku tak, že súdnemu exekútorovi trovy exekúcie nepriznal, nakoľko si tento žiadne neuplatnil. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, ktorým sa domáhal zrušenia napadnutého uznesenia a následného vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, namietajúc pritom predovšetkým nesprávnosť právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa. V podrobných dôvodoch odvolania uviedol, že súd prvého stupňa prekročil rámec preskúmavacej činnosti, ktorý mu zveril zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok v znení neskorších zmien a doplnení), keď dospel k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou. Z ustanovení § 35 zák. č. 244/2002 o rozhodcovskom konaní ( ďalej len „ZRK“) a § 159 O.s.p. tiež vyplýva, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu SR, a teda je prekážkou pre opätovné prejednanie veci. Takýto rozsudok je rovnako právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie aj vykonateľný, a teda je sám spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie. Ďalej uviedol, že ustanovenie § 45 ods.1,2 ZRK exekučnému súdu neumožňuje skúmať vecnú správnosť rozhodcovského rozhodnutia, teda hodnotiť skutkovú a právnu stránku prípadu a vykonávať k tomu potrebné dokazovanie a vydávať rozhodnutia vo veci samej. Ak by exekučný súd meritórne skúmal, či plnenie, na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok je v súlade s hmotným právom, pôsobil by exekučný súd ako súd konajúci o opravnom prostriedku voči rozhodnutiu, ktoré je exekučným titulom, čiže ako súd tretej inštancie. Rovnako predmetné ustanovenie neumožňuje exekučnému súdu skúmať zákonnosť procesného postupu rozhodcovského súdu. Ani z európskeho práva za súčasného stavu nemožno vyvodzovať záver, podľa ktorého by mal exekučný súd povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Taktiež namietal, že v období do 31.12.2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až 54 OZ len na kúpnu zmluvu, zmluvu u dielo a na iné zmluvy upravené v 8. časti OZ, ako aj na zmluvu podľa § 55 OZ, zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku (ďalej len „ObZ“) a v Zákone o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z. (ďalej len „ ZoSÚ“). V dôsledku toho sa podľa názoru odvolateľa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení § 879f ods.3 OZ, pričom právne vzťahy zo zmluvy o úvere uzavretej pred 01.01.2008 sa v súlade s § 261 ods.1 písm. b) ObZ teda spravujú Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov. Ďalej uviedol, že namietaným postupom a rozhodovaním súdu dochádza k neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a k porušovaniu princípov právnej istoty, čím je oprávnenému znemožňované efektívne uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom konaní, ktoré prebieha na podklade právom uznaného exekučného titulu, a zároveň takýto postup môže založiť zodpovednosť štátu za škodu. Záverom uviedol, že oprávnený predložením rozhodcovskej zmluvy si plnil len svoju povinnosť vyplývajúcu mu z § 93b zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote (§ 201, § 204 ods. 1 OSP) a zistení, že odvolanie spĺňa náležitosti § 205 a nasl. OSP, preskúmal napadnuté rozhodnutie byť viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Preto uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 OSP potvrdil. Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednohlasne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení). Predmetom exekučného konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 11Er/704/2010 bolo vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 104,03 Eur s príslušenstvom na podklade exekučného titulu - právoplatného a vykonateľného rozhodcovského rozsudku Rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie so sídlom v Bratislave pod č. k. II/2010-474 zo dňa 11.06.2010. Uznesením pod č.k. 11 Er/704/2010-13 zo dňa 21.06.2012 súd prvého stupňa exekúciu zastavil a rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov exekučného konania. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, ktorý sa domáhal zrušenia napadnutého uznesenia a následného vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, namietajúc pritom predovšetkým nesprávnosť právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa. Krajský súd v Trnave uznesením pod č.k. 3CoE/272/2012-34 zo dňa 26.02.2013 uznesenie súdu prvého stupňa v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, dôvodiac nepreskúmateľnosťou napadnutého uznesenia pre absenciu zmluvy o bežnom účte fyzickej osoby v Sk a poskytovaní ďalších produktov a služieb k tomuto účtu uzavretej medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným dňa 12.05.2003, ako aj všeobecných obchodných podmienok, tvoriacich neoddeliteľnú súčasť predmetnej zmluvy. Následne, po vrátení veci súdu prvého stupňa, okresný súd uznesením napadnutým odvolaní ( riadiac sa dôsledne právnym názorom a pokynmi odvolacieho súdu) exekúciu zastavil a súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal. Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania po preskúmaní napadnutého uznesenia a tiež predloženého spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a v podrobnostiach na toto poukazuje. Z dôvodu potreby vyporiadania sa s odvolacími námietkami a pre zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia odvolací súd považuje za potrebné dodať nasledovné: Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona. Podľa § 45 ods. 2 zákona 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c). Exekučný súd je povinný v každej fáze konania skúmať podmienky pre výkon rozhodnutia. Zastavenie exekúcie je v prípade, že došlo k udeleniu povereniu, hoci sa tak stať nemalo, možnosťou exekučného súdu napraviť toto svoje zlyhanie. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 545/2010-15, podľa ktorého exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu. V prípade, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, exekučný súd je povinný preskúmať exekučný titul aj podľa kritérií uvedených v § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, teda exekučný súd musí zistiť, či exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok, nemá nedostatok uvedený v § 40 písm. a), b) zákona o rozhodcovskom konaní, alebo či nezaväzuje na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo v rozpore s dobrými mravmi. V prípade, ak exekučný súd zistí, že rozhodcovský rozsudok má niektorý z týchto nedostatkov uvedených v § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, musí exekúciu v zmysle § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní zastaviť. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. januára 2012, sp. zn. 6 Cdo 143/2011, podľa ktorého exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd, a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný. Ústavný súd sa vyjadril v podobnom duchu v rozhodnutí IV. ÚS 78/2011, keď uviedol, že aj v rámci exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky. Aj z týchto judikátov vyplýva, že exekučný súd musí prioritne posudzovať, či rozhodcovský rozsudok, ktorý má byť exekučným titulom, bol vydaný orgánom, ktorý na to mal právomoc. V prípade, že túto skutočnosť zistí exekučný súd až počas už prebiehajúceho exekučného konania je povinný exekúciu zastaviť, a týmto odstrániť svoje pochybenie pri rozhodovaní o udelení poverenia na vykonanie exekúcie. V prípade, ak je právny vzťah medzi účastníkmi zmluvy spotrebiteľský, exekučný súd má povinnosť preskúmať exekučný titul aj vzhľadom na právnu úpravu ochrany spotrebiteľa v OZ. Oprávnený v odvolaní namietal, že zmluvu o úvere uzavretú pred 01.01.2008, z ktorej dlžník je spotrebiteľom, nie je možné posudzovať podľa ustanovení § 52 až 54 OZ (účinných od 01.01.2008), a to z dôvodu, že zmluva o úvere nespĺňa definíciu uvedenú v ustanovení § 52 ods. 1 OZ, ktoré bolo účinné do 31.12.2007 (teda účinné v čase uzatvorenia zmluvy). V prejednávanej veci bola medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným uzatvorená predmetná zmluva dňa 12.05.2003. Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.06.2007. Jeho ust. § 23a účinné v období od 01.01.2000 do 24.11.2004 (teda v čase uzavretia predmetnej zmluvy) zakotvilo tzv. typovú zmluvu, ktorou sa podľa citovaného zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia typová zmluva nesmie obsahovať a) neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä 1. podmienky, ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej služby, 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby s požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo podobnú zmluvu; b) podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi. S účinnosťou od 25.11.2004 (do 30.06.2007) citovaný zákon v § 23a definoval už spotrebiteľské zmluvy ako zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Nadväzne dňa 01.07.2007 nadobudol účinnosť nový Zákon o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z.z., ktorý v pôvodnom znení v § 3 ods. 3 zakotvil, že každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka alebo aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje; aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Toto znenie bolo účinné až do novelizácie zák. č. 397/2008 Z.z. s účinnosťou od 01.11.2008. Znenie § 52 ods. 1 OZ účinné do 31.12.2007 definovalo spotrebiteľskú zmluvu tak, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluvu, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti OZ, ako aj zmluva podľa § 55 OZ, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. S účinnosťou od 01.01.2008 Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu už definuje ako každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Hoci podľa gramatického výkladu ustanovenia § 52 ods. 1 OZ v znení účinnom do 31.12.2007 možno dospieť k záveru, že úprava spotrebiteľských zmlúv a teda vo svojej podstate aj ochrana spotrebiteľa má svoje miesto len u zmlúv, ktoré sú upravené v 8. časti OZ, takýto výklad je však zjednodušený a nesprávny. Pri výklade tejto občianskoprávnej úpravy je potrebné rešpektovať skutočnosť, že táto úprava je implementáciou smerníc Európskych spoločenstiev. Zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, bola prebratá smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993, str. 29-34) (ďalej len smernica). Túto smernicu je nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Podľa čl. 1 ods. 1 smernice účelom tejto smernice je aproximovať zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia členských štátov, ktoré sa nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom. Predmetná smernica definuje teda spotrebiteľskú zmluvu ako zmluvu uzatvorenú medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, a takto je potrebné vykladať aj predmetné ustanovenie § 52 OZ účinné do 31.12.2007. Vzhľadom na uvedené možno dospieť len k tomu záveru, že aj zmluva o úvere uzatvorená pred 31.12.2007 medzi dodávateľom (podnikateľom v rámci predmetu jeho podnikateľskej činnosti) a spotrebiteľom je zmluvou spotrebiteľskou, na ktorú je nevyhnutné použiť ustanovenia § 52 až 54 OZ. Normy obchodného práva sú v takomto prípade použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na jeho vykonanie. Primárne sa použije predpis špeciálny - zákon o spotrebiteľských úveroch, a ak tento určitú otázku neupravuje, resp. tak nečiní úplne, nastupuje po ňom úprava spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle a na jej základe OZ nielen ako doplnková právna úprava, ale aj ako korektív pre prípadné ďalšie použitie noriem práva obchodného (čo v praxi znamená, že Obchodný zákonník sa môže uplatniť len tam, kde nenarazí na obmedzenia v Občianskom zákonníku a vo vykonávacích predpisoch k nemu). Vzhľadom na charakter právneho vzťahu medzi účastníkmi zmluvy, ktorý je jednoznačne spotrebiteľský, exekučný súd mal povinnosť preskúmať exekučný titul aj z toho hľadiska, či nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie, ktoré je v právom nedovolené alebo v rozpore s dobrými mravmi, teda aj vzhľadom na právnu úpravu ochrany spotrebiteľa v OZ. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa a tiež posúdil predmetnú rozhodcovskú doložku ako nekalú podmienku spotrebiteľskej zmluvy. V zmysle § 53 ods. 1 OZ neprijateľnou je zmluvná podmienka, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Predmetná rozhodcovská doložka, nachádzajúca sa vo Všeobecných obchodných podmienkach ( ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou predmetnej zmluvy ) je jednoznačne formulovaná tak, že znemožňuje voľbu povinného dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Takto dojednaná rozhodcovská doložka spôsobuje hrubú jednostrannú výhodnosť pre dodávateľa, pretože výber rozhodcu resp. rozhodcovského súdu dodávateľom nemal spotrebiteľ možnosť ovplyvniť a vzhľadom na svoje slabšie postavenie v tomto vzťahu mohol zmluvu resp. doložku, ktorá bola vopred pripravená, len ako celok prijať alebo odmietnuť. V danom prípade nemožno teda uvažovať nad tým, že by išlo o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku. Rozhodcovská doložka dojednaná za týchto podmienok môže ľahko slúžiť na obchádzanie platnej právnej úpravy slúžiacej na ochranu spotrebiteľa. Dodávateľ, ktorý fakticky určuje, ktorý rozhodcovský súd bude rozhodovať o prípadných sporoch zo zmluvy, nakoľko spotrebiteľ nemá možnosť tento výber ovplyvniť, je pre vybraný rozhodcovský súd zdrojom príjmov, preto je namieste obava, do akej miery je potom takéto rozhodcovské konanie objektívne. Vzhľadom na všetky tieto dôvody predmetná rozhodcovská doložka bola posúdená ako neprijateľná zmluvná podmienka v zmysle § 53 ods. 1 OZ, pretože spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Neprijateľná rozhodcovská doložka je v rozpore s dobrými mravmi a výkon práv a povinností z nej odporuje dobrým mravom. Akékoľvek plnenie priznané rozhodcom na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi, je plnením, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Oprávnený tiež namietal, že zákon č. 483/2001 Z.z. ukladal bankám povinnosť ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona. Avšak zo spôsobu uzatvorenia rozhodcovskej doložky, ktorá je súčasťou formulárovej zmluvy, nie je možné jednoznačne odvodiť, že bankou (právnym predchodcom oprávneného) bol návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky ponúknutý dlžníkovi (povinnému) a tento mal možnosť tento návrh prijať ale aj odmietnuť. Vzhľadom na skutočnosť, že rozhodcovská doložka je súčasťou formulárovej zmluvy je zrejmé, že dlžník nemal možnosť uzatvorenie rozhodcovskej doložky ovplyvniť. Len v prípade, ak by rozhodcovská doložka bola dohodnutá individuálne, bolo by zrejmé, že spotrebiteľ bol riadne oboznámený s rozhodcovskou doložkou a pristúpil na ňu. Poukazujúc na vyššie uvedené dôvody odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa správne rozhodol, keď exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní, a preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne v zmysle § 219 ods. 1 a ods. 2 OSP potvrdil. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 OSP a povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal napriek tomu, že bol v odvolacom konaní úspešný, a to z dôvodu, že si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne nevznikli. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.