Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 5CoE/297/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2611200531 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tatiana Biedniková ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2611200531.2 Uznesenie Krajský súd v Trnave, v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s. r. o., sídlo: Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, v konaní zastúpený advokátskou kanceláriou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska č. 5, IČO: 36 613 843, proti povinnému: Q. R., nar. X.X.XXXX, bydlisko: D. č. XXXX/XX, K., o vymoženie sumy 43,82 Eur s príslušenstvom, za účasti súdneho exekútora: JUDr. Rudolf Krutý, so sídlom Bratislava, Záhradnícka 60, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Senica zo dňa 20. februára 2012 pod č. k. 4Er/37/2011-13, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa konanie zastavil a zároveň rozhodol, že súdnemu exekútorovi sa náhrada trov exekúcie nepriznáva. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 57 ods. 1, písm. g), , § 200 ods. 2, § 203 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len "Exekučný poriadok"), § 52 ods. 1, § 53 ods. 1 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, čl. 3 ods. 1,3 čl. 6 Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že základe poverenia zo dňa 241.2011 súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého vykonaním exekúcie na základe exekučného titulu - právoplatného a vykonateľného rozhodcovského rozsudku Rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskej hospodárskej komore, s r.o. so sídlom v Košiciach sp. zn. EP 22234/09 zo dňa 25.10.2010. Súdu prvého stupňa bola zároveň doručená zmluva o úvere č. 805833, ktorá bola uzatvorená medzi právnym predchodcom oprávneného (TatraCredit, a.s.) a povinným zo dňa 4.3.2004 ako aj Všeobecné obchodné podmienky, ktoré sú súčasťou predmetnej zmluvy o úvere. Následne súd prvého stupňa preskúmal predmetnú zmluvu aj Všeobecné obchodné podmienky, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou predmetnej zmluvy pričom zistil, že tieto (v článku VIII. písm. i/). Spoločne obsahujú rozhodcovskú doložka, ktorá nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná. Táto rozhodcovská doložka vyžaduje od spotrebiteľa (povinného), aby spory s veriteľom boli rozhodované výlučne pred rozhodcovským súdom. Veriteľ na základe tejto doložky môže predložiť vec na prejednanie rozhodcovskému súdu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by inak bol príslušný. Ak dôjde k výberu rozhodcovského súdu žalujúcim dodávateľom, je spotrebiteľ nútený sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Takáto rozhodcovská doložka je podľa názoru súdu prvého stupňa v zmysle § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. Občianskeho zákonníka neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Takáto rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 4 písm. Občianskeho zákonníka, ktorá je podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že keďže právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci je založená na absolútne neplatnom právnom úkone, súd prvého stupňa po preskúmaní exekučného titulu dospel k záveru, že je vydaný v rozpore so zákonom, a preto exekučné konanie zastavil. Nakoľko si súdny exekútor trovy exekúcie neuplatnil o trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku tak, že súdnemu exekútorovi náhradu trov exekučného konania nepriznal z dôvodu, že súdny exekútor si trovy konania neuplatnil. Oprávnený napadol uznesenie súdu prvého stupňa odvolaním podaným v zákonnej lehote, pričom napadnuté uznesenie žiadal zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodom podania odvolania bolo nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa. Uviedol, že súd prvého stupňa prekročil rámec preskúmavacej činnosti v zmysle Exekučného poriadku. Súd, ktorý koná vo veci exekúcie, je príslušný konať iba ako exekučný súd, a nie ako súd vyššej inštancie. Ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní neumožňuje exekučnému súdu skúmať vecnú správnosť rozhodcovského rozhodnutia, teda hodnotiť skutkovú a právnu stránku prípadu a vykonávať k tomu potrebné dokazovanie a vydávať rozhodnutia vo veci samej. Ani z európskeho práva za súčasného stavu nemožno vyvodzovať záver, podľa ktorého by mal exekučný súd povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Namietaným postupom a rozhodovaním súdu dochádza k neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a k porušovaniu princípov právnej istoty, čím je oprávnenému znemožňované efektívne uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom konaní a takýto postup môže založiť zodpovednosť štátu za škodu. Tiež upozornil na znenie § 52 ods. 1 OZ účinného do 31.12.2007 (teda účinného v čase uzatvorenia zmluvy), podľa ktorého sa ustanovenia § 52 až 54 OZ vzťahovali len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v 8. časti OZ, ako aj na zmluvu podľa § 55 OZ. Zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku a v zákone o spotrebiteľských úveroch 258/2001 Z. z. Z toho odvodil, že zmluvu o úvere uzavretú pred 01.01.2008, z ktorej dlžník je spotrebiteľom, nie je možné posudzovať podľa ustanovení § 52 až 54 OZ. Zároveň upriamil pozornosť aj na dôvodovú správu k ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r) OZ, podľa ktorej ustanovenie, ktoré by zakladalo právomoc rozhodovať spory výlučne v rozhodcovskom konaní, sa považuje za neprijateľné, avšak to nemá za následok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote (§ 201, § 204 ods. 1 OSP) a zistení, že odvolanie spĺňa náležitosti § 205 a nasl. OSP, preskúmal napadnuté rozhodnutie byť viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Preto uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 OSP potvrdil. Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení). Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 OSP) po preskúmaní napadnutého uznesenia a tiež predloženého spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a v podrobnostiach na toto poukazuje. Z dôvodu potreby vyporiadania sa s odvolacími námietkami a pre zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia odvolací súd považuje za potrebné dodať nasledovné. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka (účinného do 31.12.2007) sa zmluvné podmienky upravené spotrebiteľkou zmluvou nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a vec aj správne právne posúdil a z tohto dôvodu sa odvolací súd stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a na toto poukazuje. Z predložených listinných dôkazov mal odvolací súd za preukázané, že právny predchodca oprávneného s povinným uzavreli dňa 4.3.2004 zmluvu o pôžičke (č. 805833) na základe ktorej právny predchodca poskytol povinnému úver vo výške 1440,-Sk na nákup predmetu financovania - reprudoktory značky Sencor, ktorý sa odporca zaviazal splácať v 24 mesačných splátkach vo výške 60,-Sk Vzhľadom na skutočnosť, že povinný nesplnil svoju povinnosť splácať dlh riadne a včas, oprávnený od zmluvy odstúpil. Oprávnený v odvolaní namietal prekročenie preskúmavacej právomoci exekučného súdu. Exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku posudzuje, či je exekučný titul v súlade so zákonom, teda je oprávnený preskúmať exekučný titul z formálnej stránky. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. januára 2012, sp. zn. 6 Cdo 143/2011, podľa ktorého pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd, a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný. Ústavný súd sa vyjadril v podobnom duchu v rozhodnutí IV. ÚS 78/2011, keď uviedol, že aj v rámci exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky. V prípade, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, exekučný súd je povinný preskúmať exekučný titul aj podľa kritérií uvedených v § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, teda exekučný súd musí zistiť, či exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok, nemá nedostatok uvedený v § 40 písm. a), b) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“), o rozhodcovskom konaní, alebo či nezaväzuje na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo v rozpore s dobrými mravmi. V prípade, ak exekučný súd zistí, že rozhodcovský rozsudok má niektorý z týchto nedostatkov uvedených v § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, musí v zmysle § 44 ods. 2 zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Postup, kedy by exekučný súd najprv udelil poverenie na vykonanie exekúcie, aj keď by vedel o nedostatkoch exekučného titulu v zmysle § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, a následne pre tieto nedostatky exekúciu zastavil, by bol v rozpore so zásadou hospodárnosti exekučného konania. Vzhľadom na charakter právneho vzťahu medzi účastníkmi zmluvy, ktorý je jednoznačne spotrebiteľský, čo nepopieral ani oprávnený, exekučný súd mal povinnosť preskúmať exekučný titul aj z toho hľadiska, či nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie, ktoré je v právom nedovolené alebo v rozpore s dobrými mravmi, teda aj vzhľadom na právnu úpravu ochrany spotrebiteľa v Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). Oprávnený v odvolaní namietal, že zmluvu o úvere uzavretú pred 01.01.2008, z ktorej dlžník je spotrebiteľom, nie je možné posudzovať podľa ustanovení § 52 až 54 OZ (účinných od 01.01.2008), a to z dôvodu, že zmluva o úvere nespĺňa definíciu uvedenú v ustanovení § 52 ods. 1 OZ, ktoré bolo účinné do 31.12.2007 (teda účinné v čase uzatvorenia zmluvy). Zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku a v zákone o spotrebiteľských úveroch 258/2001 Z. z.. Ohľadom tejto námietky je potrebné uviesť, že znenie § 52 ods. 1 OZ v znení účinnom do 31.12.2007 definovalo spotrebiteľskú zmluvu tak, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluvu, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti OZ, ako aj na zmluvu podľa § 55 OZ, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. V predmetnej veci bola medzi povinným a právnym predchodcom oprávneného dňa 24.3.2004 uzatvorená zmluva o bežnom účte a poskytovaní ďalších produktov a služieb, pričom jej obsahom bolo aj poskytnutie povoleného prečerpania, čo sa v zmysle § 710 ObZ spravuje ustanoveniami zmluvy o úvere podľa ObZ. Podľa gramatického výkladu ustanovenia § 52 ods. 1 OZ v znení účinnom do 31.12.2007 možno dospieť k záveru, že úprava spotrebiteľských zmlúv a teda vo svojej podstate aj ochrana spotrebiteľa má svoje miesto len u zmlúv, ktoré sú upravené v 8. časti OZ, avšak takýto výklad je zjednodušený a nesprávny. Pri výklade tejto občianskoprávnej úpravy je potrebné rešpektovať skutočnosť, že táto úprava je implementáciou smerníc Európskych spoločenstiev. Zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, bola prebratá smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993, str. 29-34) (ďalej len smernica ). Túto smernicu je nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Podľa čl. 1 ods. 1 smernice účelom tejto smernice je aproximovať zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia členských štátov, ktoré sa nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom. Predmetná smernica definuje teda spotrebiteľskú zmluvu ako zmluvu uzatvorenú medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, a takto je potrebné vykladať aj predmetné ustanovenie § 52 OZ účinné do 31.12.2007. Predmetná zmluva zo dňa 4.3.2004 je jednoznačne zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z., čo potvrdil aj oprávnený. Úprava v OZ je chápaná ako všeobecná úprava spotrebiteľských zmlúv a na určité druhy spotrebiteľských zmlúv (napr. zmluva o spotrebiteľskom úvere) sa aplikuje aj ďalšie podrobnejšia a špecifickejšia úprava stanovené v iných právnych predpisoch. Za takéhoto stavu je nanajvýš nelogické vytvárať dva režimy spotrebiteľských zmlúv, kde na jedny sa bude aplikovať všeobecná úprava v OZ a spotrebiteľovi sa bude poskytovať ochrana vyplývajúca z týchto ustanovení, kým na iné spotrebiteľské zmluvy sa táto všeobecná úprava aplikovať nebude. Po zhrnutím týchto všetkých skutočností možno dospieť len k tomu záveru, že predmetná zmluva je zmluvou spotrebiteľskou, na ktorú je nevyhnutné použiť ustanovenia § 52 až 54 OZ. Aj z judikatúry Súdneho dvora ES vyplýva, že ochrana spotrebiteľa sa prejavuje aj výraznými zásahmi do možnosti ovplyvnenia následného vymáhania pohľadávok spôsobmi, ktoré sa javia ako rozporné so záujmom spotrebiteľa, a to dokonca v štádiu uplatnenia práva pred exekučným súdom. V rozhodcovských veciach sa podporuje zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku v záujme dosiahnutia ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, a to aj keď spotrebiteľ v rozhodcovskom konaní nenamietal rozhodcovskú doložku (rozsudok Súdneho dvora Oceano grupo editorial) a môže tak urobiť aj exekučný súd (ASTURCOM), ktorému to umožňuje práve ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Z predmetnej rozhodcovskej doložky, (ktorá je uvedená v bode IV. písm. c/ Všeobecných obchodných podmienok pričom Všeobecné úverové podmienky tvoria neoddeliteľnú súčasť predmetnje úverovej zmluvy), vyplýva, že táto rozhodcovská doložka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná. Z predmetnej doložky vyplýva, že povinnému (spotrebiteľovi) vznikla povinnosť, aby spory s veriteľom boli výlučne rozhodované pred rozhodcovským súdom. Možno teda uzavrieť, že predmetná rozhodcovská doložka znemožňuje povinnému dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Takto dojednaná rozhodcovská doložka spôsobuje hrubú jednostrannú výhodnosť pre dodávateľa, pretože výber rozhodcu dodávateľom bol obsahom Všeobecných podmienok tvoriacich súčasť úverovej zmluvy, ktorá je dodávateľom vopred pripravená, a spotrebiteľ nemal možnosť obsah zmluvy, a teda ani rozhodcovskej doložky ovplyvniť, mohol ju ako celok len prijať alebo odmietnuť. V danom prípade nemožno teda uvažovať nad tým, že by išlo o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku. Rozhodcovská doložka dojednaná za týchto podmienok môže ľahko slúžiť na obchádzanie platnej právnej úpravy slúžiacej na ochranu spotrebiteľa. Dodávateľ, ktorý určuje, ktorý rozhodcovský súd bude rozhodovať o prípadných sporoch zo zmluvy, je pre vybraný rozhodcovský súd zdrojom príjmov, preto je namieste obava, do akej miery je rozhodcovské konanie u dodávateľom vybraného rozhodcovského súdu objektívne. Vzhľadom na všetky tieto dôvody predmetná rozhodcovská doložka bola správne posúdená ako neprijateľná zmluvná podmienka v zmysle § 53 ods. 1 OZ, pretože spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Oprávnený poukazoval v odvolaní aj na tú skutočnosť, že dôvodová správa k ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r) OZ ustanovenie, ktoré by zakladalo právomoc rozhodovať spory výlučne v rozhodcovskom konaní, považuje za neprijateľné, avšak to nemá za následok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky. Súd prvého stupňa však nevychádzal z tohto ustanovenia, ale z ustanovenia § 53 ods. 1 OZ, a rozhodcovskú doložku považoval za neprijateľnú podmienku z toho dôvodu, že spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. S týmto posúdením sa odvolací súd stotožnil. V prípade, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, je v zmysle § 53 ods. 5 OZ neplatná. Následkom je skutočnosť, že rozhodcovský súd vôbec nemal právomoc, vzhľadom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, rozhodovať daný spor, preto predmetný rozhodcovský rozsudok nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul, ale za nulitný právny akt. Poukazujúc na vyššie uvedené dôvody odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa správne rozhodol, keď exekúciu zastavil. Podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie. Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. Vzhľadom na vyššie citované ustanovenia Exekučného poriadku, súd prvého stupňa postupoval správne, keď súdnemu exekútorovi nepriznal právo na náhradu trov konania, nakoľko si ich neuplatnil. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 3 a § 151 ods. 1 OSP a povinnej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal napriek tomu, že v odvolacom konaní bol úspešný, a to z dôvodu, že si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne nevznikli. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.