Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 14S/101/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2014200432 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 06. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Laczo ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2014200432.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Lacza a členov senátu JUDr. Kataríny Benczovej a JUDr. Ľubomíra Bundzela v právnej veci žalobcu: E.ON Elektrárne, s.r.o., so sídlom SPP Kompresorová stanica 3, 919 33 Trakovice, IČO: 36 239 593, právne zast.: ius aegis s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Ferienčíkova 7, 811 08 Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o návrhu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo č.1020507/1/981589/2012 zo dňa 10.5.2012 takto r o z h o d o l : Súd napadnuté rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č.1020507/1/981589/2012 zo dňa 10.5.2012 a rozhodnutie Daňového úradu Trnava, kontaktné miesto Hlohovec č.9215301/893/2012 zo dňa 23.1.2012 z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. d) O.s.p. a vec jej vracia na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 66,- Eur spočívajúce v zaplatenom súdnom poplatku a vo výške 503,40 Eur spočívajúce v trovách právneho zastúpenia, na účet právneho zástupcu žalobcu: ius aegis s.r.o., advokátska kancelária, Bratislava, č. účtu: XXX XXX XXXX/XXXX, vedený v I. O., a.s., do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Žalobou postúpenou tunajšiemu súdu z Krajského súdu Bratislava dňa 19.06.2014 sa žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového rozhodnutia vydaného Daňovým úradom Trnava, kontaktné miesto Hlohovec. V predmetnom konaní žalovaný potvrdil prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Trnava, kontaktné miesto Hlohovec, ktorým tento prvostupňový správny orgán nepriznal sankčný úrok za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky z uplatneného nadmerného odpočtu daňovému subjektu E.ON Elektrárne, s.r.o., so sídlom SPP Kompresorová stanica 3, 919 33 Trakovice, IČO: 36 239 593. Žalobca v žalobe uviedol, že žalovanému doručil žiadosť o vyplatenie úroku podľa § 35b ods. 6 zákona o správne daní a žiadal, aby mu bol vyplatený úrok a to z dôvodu, že nadmerný odpočet na DPH za I. štvrťrok 2008 mu bol vrátený po lehote uvedenej v § 79 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. t.j. po 30-dňovej lehote odo dňa podania daňového priznania. Daňový úrad pristúpil k vráteniu nadmerného odpočtu až potom ako bola ukončená daňová kontrola zisťujúca oprávnenosť nároku vrátenia nadmerného odpočtu. Žalobca svoj nárok uplatnil v zmysle judikatúry Súdneho dvora v špecifickom rozsudku vo veci ENEL č. C 107/10 opierajúc sa o zásadu daňovej neutrality, pričom žalobca poukázal, že týmto rozsudkom bol uskutočnený výklad článku 183 Smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, podľa ktorého v prípade že zdaniteľná osoba nemôže disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu DPH, má byť táto jej nepriaznivá situácia kompenzovaná zaplatením úrokov. Žalobca tvrdí, že ustanovenie § 79 ods. 2 zákona o DPH na ktoré poukazuje žalovaný je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora, aj so spomínanou smernicou. Žalobca uvádza v žalobe, že nadmerný odpočet mu mal byť vrátený v 30-dňovej lehote od podania daňového priznania a keď nebol, tak za obdobie od podania daňového priznania až do vrátenia nadmerného odpočtu si uplatnil úrok vo výške 139.953,47 Eur. Žalobca ďalej v žalobe namieta rozpor medzi dôvodmi uvádzanými v prvostupňovom rozhodnutí a druhostupňovom rozhodnutí, keď v druhostupňovom rozhodnutí je uvádzaná nová skutočnosť, ktorá bola podkladom pre nevyplatenie sankčného úroku, ktorá sa v prvostupňovom rozhodnutí nespomína, keď žalovaný ako druhostupňový správny orgán konštatuje, že na vznik neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov nie je splnený základný zákonom stanovený predpoklad, existencia právoplatného rozhodnutia alebo nového právoplatného rozhodnutia, ktorým by bol priznaný vyšší nárok na nadmerný odpočet. Žalobca ďalej uvádza, že prvostupňové ako aj druhostupňové rozhodnutie je nepreskúmateľné pre vadu výroku spočívajúcu v tom, že vo výroku oboch rozhodnutí nie sú uvedené také podstatné skutočnosti akými sú obdobie za ktorý sa sankčný úrok nepriznáva, výška požadovaného sankčného úroku a dôvod nepriznania sankčného úroku. Skutočnosť, že výrok neobsahuje špecifikáciu týchto skutočností robí rozhodnutie nepreskúmateľným a najmä zameniteľným s výrokom iného rozhodnutia. Žalobca namieta porušenie zásady dvojinštantnosti konania, keď v druhostupňovom rozhodnutí sú uvedené odlišné dôvody nepriznania sankčného úroku ako dôvody uvedené v prvostupňovom rozhodnutí. Žalobca ďalej poukazuje, že nárok na sankčný úrok mu vyplýva zo spomínaného rozsudku Súdneho dvora ako aj Smernice Rady č.2006/112/ES, ktorá bola doplnená Smernicou Rady 2006/138/ES, je kompenzáciou nemožnosti disponovať s peňažnými prostriedkami - nadmerným odpočtom a je v súlade so zásadou neutrality, aby takto postihnutá osoba hospodárskym znevýhodnením dostala kompenzáciu vo forme zaplatenia úrokov za obdobie kedy táto osoba nemohla disponovať s finančnými prostriedkami - nadmerným odpočtom. Žalobca záverom poukazuje, že argument ktorý uvádza žalovaný vo svojom rozhodnutí, že pri rozhodovaní sa riadil žalovaný článkom 2 ods. 2 Ústavy SR je neadekvátny, pretože pri uplatňovaní vnútroštátneho práva je potrebné, aby daňové úrady rešpektovali rozsudky Súdneho dvora, ktoré sú výkladovými pravidlami pre prejednávanie a rozhodovanie v rámci uplatňovania práva podľa vnútroštátnych predpisov. Z písomného vyjadrenia žalovaného zo dňa 27.8.2012 vyplýva, že žalovaný považuje svoje rozhodnutie ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu za vecne správne, keď poukázal na to, že nadmerný odpočet bol žalobcovi vyplatený v súlade s ust. § 79 ods. 4 zák.č.222/2004 Z. z., pretože Daňový úrad Trnava vykonával daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti vrátenia uplatneného nadmerného odpočtu, pričom daňová kontrola bola ukončená 14.11.2008, následne bolo vo veci vydané rozhodnutie dňa 18.11.2008, na základe ktorého bol žalobcovi priznaný uplatnený nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie I. štvrťrok 2008 a žalobcovi bol predmetný nadmerný odpočet poukázaný na účet dňa 24.11.2008 t.j. v zákonnej lehote 10 dní. Žalovaný vo svojom vyjadrení poukázal, že na to aby vznikol žalobcovi nárok na sankčný úrok nebol naplnený základný zákonom stanovený predpoklad, ktorým je existencia právoplatného rozhodnutia alebo nového právoplatného rozhodnutia, ktorým by bol priznaný vyšší nárok na nadmerný odpočet. V súvislosti s námietkou nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového rozhodnutia najmä vo vzťahu k vadám výroku žalovaný uviedol, že výrok predmetných rozhodnutí obsahuje všetky náležitosti požadované v § 30 ods. 2 písm. d) zák.č.511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov a navyše je potrebné zdôrazniť, že rozhodnutie obsahuje nielen výrok, ale aj odôvodnenie ktoré tvoria jeden neoddeliteľný celok, čo znamená, že rozhodnutie sa neposudzuje iba podľa výroku, ale v celosti. Žalovaný ďalej uviedol, že pri rozhodovaní postupoval v súlade s Ústavou SR a všeobecne platnými právnymi predpismi. Z prvostupňového rozhodnutia č.9215301/893/2012 zo dňa 23.1.2012 súd zistil, že Daňový úrad Trnava, kontaktné miesto Hlohovec zamietol žiadosť žalobcu o priznanie sankčného úroku za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky s odvodnením, že neboli splnené podmienky na priznanie takéhoto úroku. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca dňa 16.2.2012 odvolanie, v ktorom namietal jednak porušenie záväznosti Smerníc EÚ a rozsudkov Súdneho dvora EÚ pri rozhodovaní zo strany prvostupňového správneho orgánu, keď tento nerešpektoval zásadu neutrality a uskutočňoval výklad zákona o DPH v rozpore s legislatívou EÚ. Poukázal na to, že absencia vnútroštátnej právnej úpravy v konkrétnom prípade nesmie mať za následok zamietnutie žiadosti žalobcu o priznanie sankčného úroku. Vo svojom odvolaní žalobca poukazuje na Smernicu Rady 2006/112/ES ako aj rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci ENEL, ktorý je výkladovým rozsudkom k článku 183 ods. 2 Smernice a ktorého aplikácia znamená, že ak zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať s finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu DPH je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť kompenzované zaplatením úrokov. Žalovaný ako druhostupňový správny orgán svojim rozhodnutím potvrdil prvostupňové rozhodnutie s odôvodnením, že po podaní daňového priznania a následnom uplatnení nadmerného odpočtu zo strany žalobcu začal daňový úrad daňovú kontrolu za účelom preverenia uplatnenej výšky nadmerného odpočtu, pričom nadmerný odpočet bol žalobcovi vrátený v lehote 10-tich dní od ukončenia daňovej kontroly tak ako to uvádza ust. § 79 ods. 4 zák.č.222/2004 Z. z., čo znamená, že zo strany Daňového úradu nedošlo k neoprávnenému zadržiavaniu peňažných prostriedkov a preto žalobcovi ani nevznikol nárok na sankčný úrok podľa § 35 ods. 6 zák.č.511/1992 Zb.. Krajský súd predmetnú vec prejednal na pojednávaní konanom dňa 17.6.2015 v zmysle § 244 a nasl. O.s.p., pričom zistil, že obe rozhodnutia sú nepreskúmateľné a nedostatočne odôvodnené a preto ich zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. d) O.s.p. a vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní uviedol, že by chcel upresniť svoje podanie a zdôrazniť, že okrem formálnych porušení ktoré uvádza v žalobe ako je porušenie zásady dvojinštantnosti a nepreskúmateľnosť rozhodnutia, dáva do pozornosti, že žalobca podal daňové priznanie za I. štvrťrok 2008 a zároveň si uplatnil nadmerný odpočet, následne Daňový úrad Trnava, pracovisko Hlohovec, začal daňovú kontrolu, ktorá bola vykonaná v súlade so zákonom, aj ukončená v zákonom stanovenej lehote. Počas obdobia tejto daňovej kontroly nebol daňovému subjektu vyplatený nadmerný odpočet, čo bolo v súlade so zákonom č.511/92 ako aj v súlade so zákonom č.220/2004. Žalobca sa domáhal v zmysle Smernice Rady č.206/112/ES, doplnenou Smernicou Rady 2006/138/ES o kompenzáciu za nevyplatenie nadmerného odpočtu za obdobie od podania daňového priznania a do doby kedy Finančné riaditeľstvo skutočne nadmerný odpočet vyplatilo. V tomto období bol totiž žalobca ekonomicky znevýhodnený a uvedená Smernica aplikuje kompenzáciu obdobia kedy je daňovému subjektu zadržiavaný nadmerný odpočet. Poukázal na to, že Smernice sú priamo aplikovateľné vo vnútroštátnom právnom poriadku a pokiaľ žalovaný poukázal na čl.2 ods. 2 Ústavy SR, že bol viazaný len zákonmi, zabudol žalovaný, že Slovenská republika je viazaná všetkými medzinárodnými zmluvami a je povinná tieto rešpektovať. Podľa názoru žalobcu došlo k nesprávnemu posúdeniu právneho stavu, keď nebol vyložený zák.č.511/92 ako aj zákon o DPH v súlade s citovanými smernicami. Poverený zástupca žalovaného na pojednávaní uviedol, že sa pridržiava písomného vyjadrenia zo dňa 27.8.2012. Poukázal na to, že nadmerný odpočet bol vrátený daňovému subjektu 24.11.2008 t.j. v lehote 10 dní v zmysle § 79 ods. 4 zák.č.222/2004. Uviedol, že ust. § 35b zák.č.511/1992 neumožňuje vyplatenie sankčného úroku a ani žiadny právny predpis tiež neumožňuje vyplatenie takéhoto sankčného úroku. Poukázal na rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 20S/34/2012 z 25.6.2013, ktorý riešil obdobnú vec, kde je konštatované, že zamietnutie žiadosti o vyplatenie sankčného úroku je v súlade s právnymi predpismi ako aj Smernicou č.2006/112. Pokiaľ ide o nepreskúmateľnosť rozhodnutia, žalovaný poukázal na to, že podľa jeho názoru výrok je dostatočný, je v súlade s § 30 ods. 2 písm. d) zák.č.511/92 a navyše treba výrok posudzovať v kontexte s odôvodnením, keďže tvoria súčasť jedného rozhodnutia. Z dôvodu, že v predmetnej veci prokurátor Krajskej prokuratúry Trnava podal dňa 9.6.2014 upozornenie, bol zástupca Krajskej prokuratúry Trnava prizvaný do tohto konania. Zástupca prokuratúry na pojednávaní neuviedol žiadne skutočnosti. Podľa § 244 ods. 1,2,3 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len "rozhodnutie a postup správneho orgánu"). Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť. Podľa § 247 ods. 1, 2 a 3 O. s. p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť. Predmetom preskúmania môže byť za podmienok ustanovených v odsekoch 1 a 2 aj rozhodnutie, proti ktorému zákon nepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stalo právoplatným. Podľa § 35b ods. 6 zák.č.511/1992 Zb. účinného do 31.12.2008 Sankčný úrok (6) Správca dane za obdobie neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu podľa odseku 5 zaplatí daňovému subjektu sankčný úrok vo výške štvornásobku základnej úrokovej sadzby Národnej banky Slovenska platnej v deň, keď daňový subjekt zaplatil správcovi dane pôvodnú výšku dane alebo keď vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu v lehote podľa osobitného zákona 11ad) alebo spotrebnej dane v lehote podľa osobitného zákona. 1b) Sankčný úrok sa vypočíta zo sumy neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu a počtu dní, ktoré uplynú odo dňa, keď daňový subjekt zaplatil správcovi dane pôvodnú výšku dane, najskôr však odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o vyrubení tejto dane, alebo keď vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho neodpočítanej časti v lehote podľa osobitného zákona 11ad) alebo nárok na vrátenie spotrebnej dane v lehote podľa osobitného zákona, 1b) do dňa, keď správca dane neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky poukázal daňovému subjektu, pričom tento deň sa do počtu dní nezapočítava. Za tento deň sa považuje deň, keď sa peňažné prostriedky odpíšu z účtu správcu dane. Podľa § 79 ods. 1 a ods. 2 zák.č.222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty účinného do 31.3.2009 Nadmerný odpočet (1) Ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi nadmerný odpočet, odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období. Ak platiteľ nemôže odpočítať nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, daňový úrad vráti neodpočítaný nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol alebo do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol povinný podať daňové priznanie ( § 78 ods. 1) za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Na účely tohto zákona sa nadmerným odpočtom rozumie prevýšenie celkovej výšky odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie nad celkovou výškou dane za príslušné zdaňovacie obdobie okrem dane pri dovoze tovaru. (2) Ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1 začne kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu, vráti daňový úrad nadmerný odpočet v lehote desiatich dní od skončenia kontroly. Ak platiteľ neumožní vykonanie kontroly v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, vráti daňový úrad nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia kontroly. Podľa § 30 ods. 2 zák.č.511/1992 Zb. účinného do 31.12.2008 (2) Rozhodnutie musí obsahovať najmä a) označenie orgánu, ktorý rozhodnutie vydal, b) číslo konania, prípadne i číslo platobného výmeru, dátum rozhodnutia, c) meno, priezvisko, adresu trvalého pobytu fyzickej osoby, o ktorej právach a povinnostiach sa rozhodovalo, alebo obchodné meno a sídlo právnickej osoby, o ktorej právach a povinnostiach sa rozhodovalo, identifikačné číslo organizácie a daňové identifikačné číslo daňového subjektu, ak mu bolo pridelené, alebo rodné číslo, ak fyzická osoba nemá povinnosť registrácie podľa tohto zákona alebo osobitného zákona, d) výrok, ktorý obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo, prípadne lehotu plnenia, rozhodnutie o náhradách konania, a ak ide o peňažné plnenie, aj sumu a číslo účtu príslušnej banky, na ktorý má byť suma zaplatená, e) poučenie o mieste, dobe a forme podania opravného prostriedku s upozornením na prípadné vylúčenie odkladného účinku, f) vlastnoručný podpis povereného zamestnanca daňového riaditeľstva, colného riaditeľstva alebo správcu dane, ktorým je daňový úrad alebo colný úrad, s uvedením jeho mena, priezviska a funkcie a odtlačok úradnej pečiatky, ak ide o správcu dane, ktorým je obec, podpis starostu obce alebo ním povereného zamestnanca obce s uvedením mena, priezviska starostu obce a odtlačok úradnej pečiatky; ak sa rozhodnutie doručuje elektronickými prostriedkami, vlastnoručný podpis a odtlačok úradnej pečiatky sa nahrádzajú zaručeným elektronickým podpisom. 6aa) V súvislosti s námietkami žalobcu, krajský súd dospel k záveru, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nepreskúmateľnosť výroku a nedostatočné odôvodnenie, pretože žalovaný sa v rozhodnutí nevysporiadal so všetkými námietkami ktoré vzniesol žalobca v priebehu konania pred daňovým úradom. Nepreskúmateľnosť výroku prvostupňového rozhodnutia ako aj rozhodnutia žalovaného vyplýva zo skutočnosti, že prvostupňový správny orgán vo svojom rozhodnutí zo dňa 23.1.2012 vo výroku uviedol len ... nepriznáva sankčný úrok za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňovému subjektu E.ON Elektrárne s.r.o., SPP Kompresorová stanica 3, 919 33 Trakovice, IČO 36239593, DIČ 2021542259. Žalovaný ako druhostupňový správny orgán vo výroku rozhodnutia uviedol, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdzuje, bez toho aby odstránil nedostatky výroku prvostupňového rozhodnutia správneho orgánu. Zákon č.511/1992 Zb. v ust. § 30 ods. 2 určuje náležitosti rozhodnutia, pričom z právnej praxe je zrejmé, že výrok každého rozhodnutia je jeho najdôležitejšou časťou, pretože obsahuje rozhodnutie vo veci, ktoré musí byť jednoznačne špecifikované, preto musí byť výrok formulovaný presne, určito, stručne a musí úplne vyjadrovať vyriešenie veci ktorá je predmetom správneho konania. Z výroku musí byť predovšetkým zrejmé, čo bolo predmetom rozhodovania, na základe akého právneho predpisu a ktorého ustanovenia správny orgán rozhodoval. V tomto smere sa krajský súd v plnom rozsahu stotožnil s námietkou žalobcu, že predmetný výrok je nepreskúmateľný z dôvodu, že v oboch rozhodnutiach vo výrokovej časti absentuje označenie obdobia za ktoré nedošlo k priznaniu sankčného úroku, výška sankčného úroku, ako aj dôvod pre ktorý bol nárok zamietnutý. Ide o výrok neurčitý a zameniteľný s iným výrokom. Tento fakt spôsobuje nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, čo je dôvodom na jeho zrušenie podľa § 250j ods. 2 písm. d) O. s. p.. Rovnako sa krajský súd stotožnil aj s námietkou žalobcu, že žalovaný ako druhostupňový správny orgán nedostatočne reagoval na námietky ktoré vzniesol žalobca v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu v súvislosti s aplikáciou rozsudku Súdneho dvora vo veci ENEL, ktorý uskutočnil výklad článku 183 Smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, podľa ktorého v prípade že zdaniteľná osoba nemôže disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu DPH, má byť táto jej nepriaznivá situácia kompenzovaná zaplatením úrokov. Žalovaný vo svojom rozhodnutí venoval tejto námietke prakticky len jednu vetu na str. 5 svojho rozhodnutia, keď v súvislosti s aplikáciou rozsudku Súdneho dvora a vyššie uvedenej Smernice uviedol, že pri svojom rozhodovaní vychádzal z čl.2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy v medziach a v rozsahu a spôsobom ktorý ustanoví zákon. Žalovaný síce poukazuje na Ústavu SR, konkrétne čl.2 ods. 2, avšak pri svojom rozhodovaní si uplatnil svoj právny názor jednostranne a navyše aj v rozpore s ústavou a to konkrétne s čl. 1 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy ktorými je viazaná a svoje ďalšie medzinárodné záväzky. V uvedenom odseku je zavedený ústavný princíp na základe ktorého sa Slovenská republika deklaruje za krajinu ktorá uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá (zásady) medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy ktorými je viazaná a svoje ďalšie medzinárodné záväzky. Podľa čl.288 Zmluvy o fungovaní EÚ je Smernica záväzná pre každý členský štát ktorému je určená a to s ohľadom na cieľ ktorý sa má dosiahnuť. V danom prípade bolo povinnosťou žalovaného vysporiadať sa v rozhodnutí s námietkou žalobcu prečo žalovaný vo svojom rozhodnutí neaplikoval Smernicu aj s výkladom ktorý poskytol Súdny dvor. Táto námietka žalobcu bola jednoznačne vznesená v písomnom odvolaní žalobcu podanom proti prvostupňovému rozhodnutiu a pokiaľ žalovaný vo svojom rozhodnutí nereagoval na túto námietku, stáva sa jeho rozhodnutie nedostatočne odôvodnené. Pokiaľ sa žalovaný v rozhodnutí odvoláva na vnútroštátnu úpravu v súvislosti s riešením otázky zaplatenia sankčného úroku za zadržiavaný nadmerný odpočet, bolo povinnosťou žalovaného tento svoj postup riadne odôvodniť a rovnako zdôvodniť prečo nebolo možné pristúpiť k aplikácii komunitárneho práva. V súvislosti s ostatnými námietkami ktoré sú obsahom žaloby Krajský súd v Trnave konštatuje, že v danom štádiu konania kedy došlo k zrušeniu rozhodnutia žalovaného pre nepreskúmateľnosť a nedostatočné odôvodnenie, nie je potrebné podľa názoru krajského súdu sa s týmito námietkami vysporiadať, keďže je predpoklad, že v danej veci žalovaný vydá nové rozhodnutie, v rámci ktorého sa vysporiada so všetkými námietkami žalobcu vznesenými v priebehu správneho konania a nie je v súčasnej dobe účelné, aby tieto námietky boli preskúmavané, keďže ich prieskum by nepriniesol iné rozhodnutie vo veci. Navyše zásadnou a rozhodujúcou skutočnosťou s ktorou je žalovaný povinný sa vysporiadať je vydanie rozhodnutia v súlade s ust. § 30 ods. 2 zák.č.511/1992 Zb., ktoré bude obsahovať riadne špecifikovaný, zrozumiteľný, určitý a nezameniteľný výrok ako aj odôvodnenie, v ktorom sa žalovaný vysporiada so všetkými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, najmä s otázkou aplikácie čl.183 Smernice Rady 2006/112/ES s výkladovým stanoviskom Súdneho dvora vo veci ENEL. Nakoľko žalobca žiadal v konaní zrušiť aj prvostupňové rozhodnutie, krajský súd zrušil aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti a nedostatočného odôvodnenia. O náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle ust. § 250k ods. 1 O.s.p., keď procesne úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania spočívajúce v zaplatenom súdnom poplatku 66,-Eur a v trovách právneho zastúpenia za 3 právne úkony - prevzatie zastupovania 139,83 Eur, žaloba 139,83 Eur a účasť na pojednávaní 17.6.2015 - 139,83 Eur, plus DPH z uvedenej sumy, spolu 503,40 Eur. Žalobcovi neboli priznané trovy za právny úkon - preštudovanie výzvy súdu ohľadom návrhu na vydanie rozsudku bez nariadenia pojednávania a porada s klientom, pretože podľa názoru súdu tento úkon nebol potrebný na úspešné uplatnenie práva zo strany žalobcu. Okrem toho bola žalobcovi priznaná DPH len z 3 právnych úkonov, nakoľko do základnej sumy pre výpočet DPH nemohol byť zahrnutý súdny poplatok vo výške 66,- Eur tak ako si to uplatnil právny zástupca žalobcu. Vzhľadom na hore uvedené skutočnosti súd rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia prostredníctvom tohto súdu na Najvyšší súd SR. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.