Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 20S/60/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2014200599 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 10. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Foltán ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2014200599.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Foltána a sudcov JUDr. Boženy Husárovej a JUDr. Ľubomíra Bundzela v právnej veci žalobcu F. W., bytom M. XXXX/XXX, W., zastúpeného advokátkou Mgr. Zuzanou Jedličkovou, Royova 9, Piešťany, proti žalovanému Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100307/1/321033/2014/13997 zo dňa 14.07.2014 jednohlasne takto r o z h o d o l : Súd žalobu z a m i e t a . Žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Žalobca sa v konaní domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia č. 1100307/1/321033/2014/13997 zo dňa 14.07.2014, ktorým žalovaný potvrdil odvolaním žalobcu napadnuté rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 9214302/5/1612123/2014/Jaš zo dňa 24.04.2014 - správca dane ním iba čiastočne vyhovel žiadosti žalobcu o vrátenie preplatku na dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2013 a zo sumy preplatku 430,09 eur vrátil iba 373,71 eur a čiastku 56,38 eur použil na kompenzáciu daňového nedoplatku žalobcu za rok 2011. Poukazoval na to, že žalovaný s odvolaním sa na ustanovenia § 79 ods. 1 a § 55 ods. 6 a 7 daňového poriadku pri odmietnutí vrátenia daňového preplatku ignoroval jeho argumentáciu právom podľa článku 32 Ústavy Slovenskej republiky na odpor voči štátnej moci, ktorá porušuje jeho základné práva, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil iba tým, že musí striktne postupovať podľa zákona a daňový poriadok mu nepoužitie daňového preplatku na úhradu nedoplatku na dani neumožňuje ani v prípade, keď daňový subjekt uplatní právo vyplývajúce z čl. 32 Ústavy SR. Má za to, že postupom a rozhodnutím žalobcu mu bolo odňaté právo na spravodlivý proces a možnosť konať pred daňovým orgánom pre nepreskúmateľnosť odôvodnenia, súčasne bolo zasiahnuté do princípu materiálnej spravodlivosti a do podstaty a zmyslu základného práva. Uvádzal, že garancia základných ľudských práv a slobôd je elementárnou požiadavkou každého demokratického štátu, ktorým je podľa ústavy aj Slovenská republika. Občania sa môžu plnohodnotne podieľať na spravovaní štátu iba za predpokladu, že sú im tieto práva a slobody priznané. Rovnako tak môžu vykonávať všetky činnosti, ktoré sú v súlade s právnym poriadkom daného štátu. Štát má povinnosť uskutočňovať legislatívnu činnosť, ktorej výsledkom je pevné zakotvenie daných práv na svojom území. Nemenej dôležitá je jeho povinnosť zabezpečiť stav, aby sa občania mohli svojich práv účinne domáhať. Podstatou uloženia povinnosti občanovi je zasa zabezpečenie záväzku, ktorý od jednotlivca v demokratickom a právnom štáte možno vyžadovať na fungovanie verejnej moci alebo na vytvorenie podmienok, v ktorých osoba, subjekt práva, bude môcť svoje právo uplatniť a domôcť sa ho. Preto pokiaľ verejná moc nefunguje tak, ako má, alebo nevytvára materiálne podmienky garantujúce základné práva, nemôže ukladať ani povinnosti (čl. 13 ods. 1 ústavy), to platí aj pre ukladanie povinnosti platiť dane. Materiálnou podmienkou, ktorá sa pri ústavne konformnej povinnosti v demokratickom a právnom štáte musí splniť, je totiž zachovanie základného práva alebo slobody. Ak sa povinnosťou poprie právo alebo sloboda, či už v individuálnom alebo kolektívnom ponímaní, materiálna podmienka čl. 13 ods. 1 nie je splnená. Za popretie základného práva v materiálnom právnom štáte nemožno označiť iba zrušenie základného práva alebo slobody, ale aj uloženie takej povinnosti, ktorej plnenie má za následok, že základné právo sa pre oprávnenú osobu stane nedostupné. Rovnako treba hodnotiť stav, keď sa základné právo alebo sloboda stanú pred orgánom verejnej moci nevymožiteľné a pre občana tak neprístupné. Reálne uplatnenie základného práva na správnu ochranu predpokladá, že účastníkovi konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie zákonných ustanovení príslušných právnych predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na správnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Daňový orgán musí vykladať a používať ustanovenia daňového poriadku v súlade s účelom základného práva na správnu ochranu s cieľom poskytnúť materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania. Ochranou jeho práv a záujmov sa však žalovaný vyslovene odmietol zaoberať, hoci súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie (obsiahnutého v základnom práve na súdnu, správnu a inú ochranu) podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom ochrany (napr. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06, III. ÚS 153/07). Konanie pred každým iným štátny orgánom musí zabezpečiť pre účastníkov konania spravodlivú ochranu ich práv a záujmov (tzv. fair process). Daňový orgán musí preto rešpektovať a chrániť základné právo na spravodlivé odôvodnenie i právo na odpor voči štátnej moci, čo však opakovane odmietol urobiť, kedy ochranu môjho práva nepripustil ani len v teoretickej rovine. Na zabezpečenie ochrany práv a oprávnených záujmov priznávajú procesné predpisy účastníkovi viaceré procesné práva, medzi ktoré patrí aj právo vyjadrovať sa k tvrdeným skutočnostiam, navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie a vyjadrovať sa aj k právnym dôsledkom z nich vyplývajúcich. Medzi základné práva účastníka konania patrí aj právo napadnúť rozhodnutie orgánu prvého stupňa, ak bolo vydané v rozpore so všeobecne záväzným predpisom, ústavou alebo priznaným základným právom. Vydaniu každého prvostupňového rozhodnutia musí predchádzať zákonné konanie (fair process), t.j. taký postup orgánu, v ktorom je zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov. Ak daňový orgán postupuje v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi (§ 3 ods. 1 daňového poriadku), je povinný ich aplikovať - a to všetky relevantné právne predpisy bez rozdielu (teda aj článok 32 ústavy) - a je zároveň oprávnený ich pre danú vec i vykladať. Daňový orgán bol preto povinný formulovať svoj právny názor predovšetkým s ohľadom na právnu argumentáciu účastníka konania a princíp materiálnej spravodlivosti. Rozhodnutie i postup žalovaného však preukázateľne smerovali k odopretiu správnej ochrany v predmetnej veci a k popretiu základné práva na odpor podľa čl. 32 ústavy, hoci je ústava nadradená daňovému poriadku a predmetné základné právo je občanovi priznané ex constitutione. Prijatím rozhodnutia porušujúceho konkrétne ustanovenia ústavy správny orgán nepostupoval v súlade s ústavou (napr. PL. ÚS 43/95, PL. ÚS 11/96, PL. ÚS 4/97 atď.), hoci princíp právneho štátu proklamovaný v čl. 1 ods. 1 ústavy je základným ústavnoprávnym princípom Slovenskej republiky. Ak verejný orgán nepostupuje v súlade s ústavou a jej ustanoveniami, porušuje tým princíp právneho štátu, ktorý z neho vyplýva. Finančné riaditeľstvo SR, rovnako ako ostatné orgány verejnej moci v Slovenskej republike (čl. 2 ods. 2 ústavy), je viazaný primárne ústavnými kritériami a nie daňovým poriadkom - aj žalovaný môže konať len v medziach ústavy. Nestačí, aby konanie štátneho orgánu voči iným osobám určil konkrétny zákon, takýto zákon i jeho výklad musí rešpektovať medze ústavy. Žalovaný nemôže odvolaním sa na zákon poprieť základné právo občana garantované ústavou. Navyše čl. 32 nepripúšťa možnosť obmedziť v ňom priznané základné právo ani zákonom. Okrem toho, nakoľko žalovaný predmetné základné právo ani v jednom zo spomenutých konaní nevymedzil, je jeho postup aj preukázateľne nepreskúmateľný. Žalovaný mal preto podľa žalobcu povinnosť ústavne súladným spôsobom uplatniť spravodlivé a objektívne kritéria na požiadavky vyplývajúce z ustanovenia čl. 32 ohľadom predložených konkrétnych argumentov pri posudzovaní oprávnenosti námietky daňového subjektu v konaní č. 9214301/5/1871969/2012/Jaš bez ohľadu na to, či je otázka bližšie upravená daňovým poriadkom alebo nie. Marginálnosť a medzerovitosť právnej úpravy a ani odvolanie sa na čl. 2 ods. 2 ústavy nezbavujú daňový orgán povinnosti chrániť základné práva daňového subjektu, ktoré mu priznáva ústava. Ak konkrétny zákon neupravuje bližšie aplikáciu základného práva garantovaného občanovi ex constitutione, treba vychádzať z predpokladu, že zákonodarca ponechal spôsob aplikácie ústavného článku na správnu úvahu verejného orgánu ako prejav samostatnosti. Daňový úrad si však svoje zákonné povinnosti pri posudzovaní námietky nesplnil, nepreskúmal dôsledne skutkový stav a príčinné súvislosti a neposkytol transparentne odpoveď na argumenty, čím porušil právo na správnu ochranu a spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe navrhol jej zamietnutie. Poukazoval na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, z ktorého vyplýva, že jeho postupom, ako aj postupom prvostupňového orgánu, nemohlo prísť k odňatiu práva žalobcu na spravodlivý proces a ani mu nebola odňatá možnosť konať pred daňovým orgánom. Žalobca bližšie nekonkretizoval, ako sa žalovaný mal dopustiť namietaného porušenia jeho práva, a z jeho podania nie je zrejmé, akým spôsobom bolo zasiahnuté do princípu materiálnej spravodlivosti a do podstaty a zmyslu základného práva. Námietky vzťahujúce sa k porušeniu konkrétnych článkov Ústavy SR žalovaný nemôže posúdiť, pretože o prípadnom porušení ústavných práv žalobcu nie je oprávnený rozhodovať. Z ustanovenia § 3 ods. 1 zák. č. 563/2009 Z.z. o správe daní pre správcu dane a žalobcu vyplýva, že pri výkone svojich kompetencii musia postupovať striktne podľa zákona, pričom daňový poriadok neustanovuje možnosť nezaplatenia nedoplatku na dani v prípade, že žalovaný uplatní právo na odpor vyplývajúce z článku 32 Ústavy SR. Súd prejednal vec podľa § 250g ods. 1 a 2 O.s.p. v neprítomnosti žalovaného, vypočul žalobcu, ktorý zotrval na svojej argumentácii uvedenej v žalobe, a po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu, vrátane administratívne spisu žalovaného, dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby. Žalobca v konaní uviedol, že sa správne orgány oboch stupňov nevysporiadali s jeho námietkou týkajúcou sa porušenia jeho ústavného práva podľa článku 32 Ústavy SR, žalovaný zákonnosť svojho postupu posudzoval iba z hľadiska dodržania zákonov, nie z hľadiska dodržania ústavy, svoje rozhodnutie preto odôvodnil nepresvedčivo a nezrozumiteľne, keď zaoberať sa podľa jeho názoru mal aj tým, či podstatou práva podľa článku 32 ústavy je aj právo odmietnuť úhradu dane a či by to v tomto prípade bolo primeraným postupom. Poukazoval na to, že s daňovým úradom telefonicky komunikoval v čase, keď voči nemu bola na vymoženie nedoplatku dane začatá exekúcia, voči ktorej podával námietky. Telefonicky bol pritom ubezpečovaný, ž jeho námietky budú zohľadnené, daňový úrad však vyriešil situáciu započítaním nedoplatku a preplatku dane a s jeho oprávnenými nárokmi sa nezaoberal. Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie žalovaného zo dňa 14.07.2014 potvrdzujúce rozhodnutie správcu dane o vrátení časti daňového preplatku a použití jeho časti na úhradu daňového nedoplatku. V odôvodnení svojho rozhodnutia žalovaný konštatoval, že správca dane postupoval v súlade s ustanovením § 55 ods. 6 a 7 daňového poriadku, a v súvislosti s námietkou žalobcu týkajúcou sa nerešpektovania jeho práva na odpor proti štátnej moci podľa článku 32 ústavy (uplatneného okrem iného v súvislosti s porušením ústavnej povinnosti prezidenta republiky vymenovať generálneho prokurátora) uviedol, že „námietky vzťahujúce sa k porušeniu konkrétnych článkov Ústavy SR nemôže odvolací orgán relevantne posúdiť, pretože o prípadnom porušení ústavných práv daňového subjektu nie je oprávnený rozhodovať. Na druhej strane, v zmysle § 3 ods. 1 daňového poriadku sa pri správe daní postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Z uvedeného vyplýva pre správcu dane a odvolací orgán, že pri výkone svojich kompetencii musia postupovať striktne podľa zákona, pričom daňový poriadok neustanovuje možnosť nepoužitia daňového preplatku na úhradu nedoplatku na dani v prípade, keď daňový subjekt uplatní právo na odpor vyplývajúce z čl. 32 Ústavy SR. Rozhodnutie žalovaného teda, v rozpore s tvrdením žalobcu, obsahuje stanovisko odvolacieho správneho orgánu k námietke týkajúcej sa uplatnenia práva daňového subjektu podľa čl. 32 ústavy, ktoré (stanovisko) je síce stručné, ale výstižné, jasné a zrozumiteľné. Do kompetencie orgánov pôsobiacich v oblasti správy daní nepatrí posudzovanie práv a povinností občanov nesúvisiacich s touto oblasťou, preto ani žalovaný nebol oprávnený posudzovať dôvodnosť zámeru žalobcu uplatniť právo vyplývajúce všeobecne z ustanovenia čl. 32 ústavy neuhradením nedoplatku dane a prispôsobovať svoje rozhodnutie tomuto jeho zámeru. Kritériom zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu v tejto veci je dodržanie právnych predpisov upravujúcich jeho postup (procesných) a právnych predpisov upravujúcich daňové práva a povinnosti (hmotných), dôvodným očakávaním daňového subjektu nemôže byť, aby sa správny orgán svojou činnosťou stal súčasťou realizácia práva na odpor podľa čl. 32 ústavy, resp. aby svojim rozhodnutím riešil, či podmienky na uplatnenie takéhoto práva a práve formou zvolenou žalobcom naplnené boli alebo neboli. V danom prípade otázka preplatku a súčasne nedoplatku žalobcu na dani nebola spornou, rovnako ako skutočnosť, že postup žalovaného vo veci a prvostupňového správneho orgánu má oporu v ustanoveniach § 79 a ú§ 55 ods. 6 a 7 daňového poriadku, pričom podľa zistenia odvolacieho súdu rozhodnutie žalovaného obsahuje všetky náležitosti vyžadované ustanovením § 63 zák. č. 563/2009 Z.z. V konečnom dôsledku zákonný postup žalovaného nemôže mať za následok odňatie namietaného ústavného práva žalobcu. Pokiaľ sa žalobca domnieva, že mu výkon takéhoto práva prislúcha, môže ho uplatniť akoukoľvek inou formou občianskeho odporu. Nakoľko súd z vyššie uvádzaných dôvodov porušenie zákonnosti žalobcom tvrdeným spôsobom v postupe a rozhodnutí žalovaného nezistil, žalobu ako nedôvodnú podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. O trovách konania rozhodol súd podľa § 246c ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. s poukazom na skutočnosť, že v tomto konaní úspešnému žalovanému žiadne trovy nevznikli. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Trnave na Najvyšší súd SR. Podľa § 205 ods. 1 O.s.p., v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.