Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 9CoE/96/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2107200465 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Klepancová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2107200465.1 Uznesenie Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, v konaní zastúpený advokátskou kanceláriou Advocate s.r.o., IČO: 36 865 141, Bratislava, Pribinova 25, v mene ktorej koná JUDr. Martin Máčaj, advokát, proti povinnému: P. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom V., Z. XXX/XX, toho času na neznámom mieste, zastúpený opatrovníčkou Katarína Vlachovičová, zamestnankyňa Okresného súdu Trnava, vedenej u súdneho exekútora JUDr. Ľubomíra Pekára, Šaľa, P. Pazmáňa 49/3, o vymoženie 724,96 eur a trov konania, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Trnava č.k. 19Er/16/2007-52 zo dňa 19. apríla 2013 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil a zároveň povolil odklad exekúcie do právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie. Zastavenie exekúcie odôvodnil ustanoveniami § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní. Zmluvu o úvere uzavretú účastníkmi konania posúdil ako spotrebiteľskú v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch ako aj v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka - v ďalšom texte „OZ“), pričom oprávnený pri uzatváraní zmluvy o úvere konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti a zmluvu uzatvoril s povinným ako s nepodnikateľom. Zmluvu posúdil aj podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Rozhodcovskú doložku vyhodnotil ako neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r) OZ, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 OZ absolútne neplatná, nakoľko spotrebiteľ nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami, mal možnosť zmluvu len ako celok prijať alebo odmietnuť. Rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa tým, že mu znemožňuje zvoliť si spôsob riešenia sporu. Neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, preto je rozhodcovský rozsudok nulitný a ako exekučný titul neúčinný. Odklad exekúcie povolil z dôvodu, že bol naplnený zákonný predpoklad, že exekúcia bude zastavená a aj vzhľadom na skutočnosť, že v exekučnom konaní je podľa § 61 Exekučného poriadku navrátenie do predošlého stavu vylúčené. Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený. Navrhoval, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil. Ohľadom použitia smernice 93/13/EHS súdom prvého stupňa uviedol, že smernice majú len nepriamu záväznosť. Nestotožnil sa ani s názorom súdu prvého stupňa, že zmluva o úvere je spotrebiteľským úverom. K tvrdeniu o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky zdôraznil, že dojednaná rozhodcovská doložka je doložkou nevýhradnou, nakoľko umožňuje každej zo strán domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského alebo súdneho konania. K aplikácií § 53 ods. 4 písm. r) OZ poukázal na odbornú literatúru, podľa ktorej rozhodcovská doložka, ktorá je pre spotrebiteľa nevýhradná (dáva mu možnosť rozhodnúť sa pri podaní žaloby proti dodávateľovi medzi rozhodcovským a všeobecným súdom) nemôže byť týmto ustanovením dotknutá. Nestotožnil sa s argumentáciou konajúceho súdu, pretože jej prijatie by znamenalo pre dodávateľa úplne znemožnenie využitia rozhodcovského konania. Z ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r) OZ je zrejmé, že úmysel zákonodarcu nebol rozhodcovské konanie úplne zakázať, iba ho obmedziť. Toto ustanovenie naviac vôbec neobmedzuje dodávateľa. Alternatívne rozhodcovské doložky sú prípustné, pričom v zmysle príslušnej smernice sa neprípustnosť týka len rozhodcovského konania, ktoré nespadá pod príslušné právne predpisy. V danom prípade však rozhodcovské konanie prebiehalo podľa rozhodcovskej doložky plne v súlade a na základe zákona o rozhodcovskom konaní. S poukazom na uvedené odvolateľ nesúhlasil ani s výrokom, ktorým súd prvého stupňa povolil odklad exekúcie. Tento svoj nesúhlas bližšie neodôvodnil. Opatrovníčka povinného sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrila. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 201, 204 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 202 O.s.p., § 58 ods. 3 Exekučného poriadku), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa (§ 212 ods. 1 O.s.p.), vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z.z.). Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 O.s.p.) dospel k záveru, že z hľadiska obsahu odvolania bolo uznesenie súdu prvého stupňa napadnuté len v časti zastavenia exekúcie, keď oprávnený v odvolaní neuviedol žiaden dôvod, pre ktorý by rozhodnutie o povolení odkladu bolo nesprávne. Po preskúmaní uznesenia v napadnutej časti a tiež predloženého spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a v podrobnostiach na toto poukazuje. Z dôvodu potreby vyporiadania sa s odvolacími námietkami a pre zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia odvolací súd považuje za potrebné dodať nasledovné. Exekučný súd je povinný v každej fáze konania skúmať podmienky pre výkon rozhodnutia. Zastavenie exekúcie je v prípade, že došlo k udeleniu poverenia, hoci sa tak stať nemalo, možnosťou exekučného súdu napraviť toto svoje zlyhanie. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 545/2010-15, podľa ktorého exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 13.10.2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011 (R 46/2012), podľa ktorého pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný. Aj v uznesení zo dňa 27.02.2013 sp. zn. 5 Cdo 232/2012 Najvyšší súd SR konštatoval, že skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie zjavnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. Najvyšší súd ďalej uviedol, že oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ani ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c). Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty, než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada „vigilantibus iura scripta sunt" („práva patria bdelým"). Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta sunt" v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa. Ústavný súd sa vyjadril v podobnom duchu v rozhodnutí IV. ÚS 78/2011, keď uviedol, že aj v rámci exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky. Podobný názor vyslovil aj Ústavný súd ČR v náleze sp. zn. III. ÚS 1624/12 zo dňa 27.09.2012, podľa ktorého všeobecný súd sa dopustí porušenia práva účastníka na spravodlivý proces podľa čl. 36 ods. 1 Listiny, ak v exekučnom konaní nepreskúma otázku právomoci rozhodcu, ktorý vydal rozhodcovský rozsudok predstavujúci v danom konaní exekučný titul. Ak spor nebol rozhodovaný rozhodcom, ktorého výber sa uskutočnil podľa transparentných pravidiel, nemôže byť akceptovateľný ani výsledok tohto rozhodovania. Zákon o rozhodcovskom konaní nevylučuje, aby otázka (nedostatku) právomoci rozhodcu bola skúmaná i v exekučnom konaní. V preskúmavanej veci bola medzi povinným a oprávneným dňa 08.02.2006 uzatvorená zmluva o úvere. V tomto prípade nemohli vzniknúť pochybnosti o spotrebiteľskom charaktere uzatvorenej zmluvy o úvere, pretože právny predchodca oprávneného poskytol povinnému úver v rámci vykonávania svojej obchodnej činnosti a povinný túto finančnú službu prijal ako spotrebiteľ. I keď zákon č. 150/2004 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (nadobudol účinnosť 01. apríla 2004, teda pred uzatvorením úverovej zmluvy), neoznačuje zmluvy uzatvorené podľa iných zákonov za spotrebiteľské, bolo potrebné vziať na zreteľ, že uvedená právna úprava nemá taxatívny charakter, a preto bola vo veci po zohľadnení všetkých ostatných kritérií exekučným súdom aplikovaná správne. K takémuto názoru dospel aj Najvyšší súd SR v obdobnom prípade v uznesení zo dňa 05.02.2013 sp. zn. 3 Cdo 157/2012. Pri výklade tejto občianskoprávnej úpravy je tiež potrebné rešpektovať skutočnosť, že úprava je implementáciou smerníc Európskych spoločenstiev. Zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, bola prebratá smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993, str. 29-34). Túto smernicu je nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Podľa čl. 1 ods. 1 smernice účelom smernice je aproximovať zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia členských štátov, ktoré sa týkajú nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom. Smernica definuje teda spotrebiteľskú zmluvu ako zmluvu uzatvorenú medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, a takto je potrebné vykladať aj ustanovenie § 52 OZ účinné do 31.12.2007. Po zhrnutí týchto skutočností možno dospieť len k záveru, že predmetná zmluva je zmluvou spotrebiteľskou, na ktorú je nevyhnutné použiť ustanovenia § 53 až 54 OZ účinné v čase uzatvorenia zmluvy. Exekučný súd mal povinnosť preskúmať exekučný titul aj vzhľadom na právnu úpravu ochrany spotrebiteľa v OZ. Rozhodcovská doložka, nachádzajúca sa v čl. 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy, stanovuje, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde. Takto formulovaná rozhodcovská doložka znemožňuje voľbu povinného dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak veriteľ podá žalobu u rozhodcu. Možno povedať, že právo voľby spotrebiteľa je len iluzórne a takto dojednaná rozhodcovská doložka spôsobuje hrubú jednostrannú výhodnosť pre dodávateľa, pretože výber rozhodcu resp. rozhodcovského súdu dodávateľom nemal spotrebiteľ možnosť ovplyvniť a vzhľadom na svoje slabšie postavenie v tomto vzťahu mohol zmluvu, ktorá bola vopred pripravená, len ako celok prijať alebo odmietnuť. Nemožno teda uvažovať nad tým, že by išlo o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku. Rozhodcovská doložka dojednaná za týchto podmienok môže ľahko slúžiť na obchádzanie platnej právnej úpravy slúžiacej na ochranu spotrebiteľa. Dodávateľ, ktorý fakticky určuje, ktorý rozhodcovský súd bude rozhodovať o prípadných sporoch zo zmluvy, nakoľko spotrebiteľ nemá možnosť tento výber ovplyvniť, je pre vybraný rozhodcovský súd zdrojom príjmov, preto je namieste obava, do akej miery je takéto rozhodcovské konanie objektívne. Vzhľadom na uvedené dôvody rozhodcovská doložka bola správne posúdená ako neprijateľná zmluvná podmienka podľa § 53 ods. 1 OZ účinného v čase uzatvorenia zmluvy, pretože spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Na preskúmavanú vec nemožno aplikovať ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) OZ, nakoľko toto ustanovenie nadobudlo účinnosť až 01.01.2008, pričom zmluva bola uzatvorená už skôr. Pri posudzovaní neprijateľnosti uvedenej zmluvnej podmienky je potrebné postupovať podľa § 53 ods. 1 OZ, ktoré obsahuje všeobecnú definíciu neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ustanovenie § 53 ods. 3 účinné do 31.12.2007 (v súčasnosti je to ust. 53 ods. 4 OZ) obsahovalo len demonštratívny výpočet neprijateľných podmienok, preto kľúčová bola (a aj je) všeobecná definícia uvedená v ods. 1. Odvolací súd ako aj súd prvého stupňa neprijateľnosť predmetnej rozhodcovskej doložky, na základe ktorej bol vydaný rozhodcovský rozsudok - exekučný titul v danej veci, odvodil z ustanovenia § 53 ods. 1 OZ v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy z toho dôvodu, že spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. V prípade, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, je podľa § 53 ods. 4 OZ v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy neplatná. Rozhodcovský súd vôbec nemal právomoc, vzhľadom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, rozhodovať daný spor, preto rozhodcovský rozsudok nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul, ale za nulitný právny akt. Navrhovateľ napadol aj výrok, ktorým súd prvého stupňa povolil odklad exekúcie do právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie. Podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku aj bez návrhu môže súd povoliť odklad exekúcie, ak možno očakávať, že exekúcia bude zastavená (§ 57). Odklad exekúcie môže byť spojený aj s tým, že možno dôvodne očakávať, že na základe zákonom vymedzených skutočností dôjde k zastaveniu exekúcie. Pred povolením odkladu podľa tohto ustanovenia by malo byť aspoň osvedčené, že sa začalo konanie alebo iný právny postup, ktorých výsledkom môže byť právna skutočnosť vyvolávajúca zastavenie exekúcie. V preskúmavanej veci bola exekúcia zastavená, rozhodnutie o zastavení exekúcie ešte nenadobudlo právoplatnosť. Je teda osvedčené, že v dôsledku postupu exekučného súdu podľa § 57 Exekučného poriadku možno dôvodne očakávať zastavenie exekúcie. S poukazom na uvedené odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa správne rozhodol, keď exekúciu zastavil a povolil jej odklad do právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil. Poučenie: Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.