Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 9Co/252/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111201394 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 08. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Barcajová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2111201394.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Barcajovej a členov senátu JUDr. Evy Behranovej a Mgr. Renáty Gavalcovej, v právnej veci žalobkyne: M. F., narodená XX.XX.XXXX, bytom W., T.. O. XX, zastúpená JUDr. Petrom Horváthom, advokátom, Trnava, Hlavná 42, proti žalovanej: Stredná zdravotnícka škola, Trnava, Daxnerova 6, zastúpená JUDr. Timotejom Minarovičom, advokátom, Trnava, A. Žarnova 1, o určenie neplatnosti okamžité skončenie pracovného pomeru a o náhradu mzdy, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 14C/10/2011-213 zo dňa 28. novembra 2014 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . O trovách tohto odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, ktoré žalovaná doručil žalobkyni dňa 22.11.2010, je neplatné. Uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy 3.357,- eur spolu s 9% úrokom z omeškania od zročnosti jednotlivých čiastkových súm do zaplatenia a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vyslovil, že o náhrade trov konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami Zákonníka práce č. 311/2001 Z. z. (§ 68 ods. 1 písm. b), § 68 ods. 2, § 70, § 38 ods. 4, § 74, § 77, § 79 ods. 1, 2, § 134 ods. 1, 2 v znení účinnom v čase okamžitého skončenia pracovného pomeru), Občianskeho zákonníka (§ 517 ods. 2) a to v časti úroku z omeškania a jeho výšku odôvodnil nariadením vlády č. 87/1995 Z.z. (§ 3 ods. 1). Vecne argumentoval tým, že z vykonaného dokazovania listinnými dokladmi, ako aj zhodnými tvrdeniami účastníkov konania mal preukázané, že žalobkyňa pracovala u žalovanej na základe pracovnej zmluvy zo dňa 31.08.2015 od 01.09.2005 ako kuchárka a dňa 02.09.2005 jej bola konkretizovaná pracovná náplň. Dňa 11.11.2010 bola vykonaná vedúcou jedálne T. J. kontrola odkladania vzoriek z jedál, pričom zistila, z večerí zo dňa 08.11.2010 a 09.11.2010 žalobkyňa neodložila vzorky jedál, čo odôvodňovala tým, že zrejme zabudla. Dňa 18.11.2010 bola ekonómkou školy Ing. R. a zástupkyňou školy PhDr. F. vykonaná kontrola v školskej jedálni, ktorá bola zameraná na kontrolu tašiek a skriniek všetkých zamestnancov, pri ktorej zistili, že žalobkyňa odnášala v taške z pracoviska obed, ktorý mala v dóze, k tomu polovicu chleba a dve lúpačky. Dňa 18.11.2010 bola žalobkyňa písomne upozornená na závažné porušenie pracovnej disciplíny, pretože nenosí pracovnú obuv, ktorá je pri práci v školskej kuchyni povinná nosiť a napriek školeniu bezpečnostným technikom sústavne odmieta požadovanú obuv nosiť. Následne žalovaná z týchto dôvodov porušenia pracovnej disciplíny dňa 22.11.2010 rozhodla o okamžitom skončení pracovného pomeru so žalobkyňou, ktorej bolo okamžité skončenie pracovného pomeru doručené v ten istý deň za prítomnosti svedkov PhDr. X. F., Ing. Y. R. a T. J., ktoré však žalobkyňa odmietla prevziať a žalovaná ho napriek tomu považovala za účinne doručené v zmysle § 38 ods. 1 4 Zákonníka práce. Súd mal preukázané, že žalobkyňa bola pri nástupe do práce oboznámená s pracovným poriadkom a bola poučená o povinnosti riadiť sa ním pri výkone práce, organizačným poriadkom a predpismi o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci. Z pracovnej náplne žalobkyne vyplynulo, že okrem iného bolo jej povinnosťou aj odoberanie a riadne zabezpečenie vzoriek potravín a jedál podľa Smernice Ministerstva zdravotníctva SR, ako i bola daná jej zodpovednosť za predpísané pracovné oblečenie a dodržiavanie osobnej hygieny. Z plánu vykonávania výrobnej praxe vyplýva, že zodpovedný zamestnanec za vzorky jedál z raňajok a večerí sú pani F. a pani F., teda žalobkyňa. V zmysle prevádzkového poriadku zariadenia školského stravovania je zodpovedný zamestnanec stravnej jednotky povinný zabezpečiť odber vzoriek jedál v zmysle platných predpisov, čo je uvedené na strane 29 poriadku v prílohe č. 2, pričom na strane 28 v prílohe č. 1 je v harmonograme práce kuchárok uvedené, že kuchárky pani F. a pani F. odoberajú vzorky z večerí. Súd mal preukázané, že žalobkyňa v dňoch 08.11.2010 a 09.11.2010 neodložila vzorky z jedál, ďalej počas výkonu svojej práce v kuchyni nenosila predpísanú pracovnú obuv s uzavretou špicou, ale nosila obuv so špicou otvorenou, na čo bola upozornená aj vedúcou jedálne. Pri kontrole tašiek 18.11.2010 bolo ďalej zistené, že žalobkyňa mala v ten deň pri odchode z práce vo svojej tašiek obed v dóze, polovicu chleba a dve lúpačky. Všetky tieto tri zistenia boli žalovanou vyhodnotené ako vážne porušenie pracovnej disciplíny, z ktorého dôvodu žalovaná dňa 22.11.2010 rozhodla o okamžitom skončení pracovného pomeru, ktoré bolo žalobkyni v ten istý deň aj doručované. Sporná však zostala intenzita porušenia pracovnej disciplíny zo strany žalobkyne, ktorá by odôvodňovala zrušenie jej pracovného pomeru okamžite. Žalovaná ako zamestnávateľ žalobkyne považovala porušenie pracovnej disciplíny za tak závažné, že podľa nej odôvodňovalo rozviazanie pracovného pomeru okamžite. Práve táto intenzita porušenia pracovnej disciplíny zostala v konaní sporná, keď žalobkyňa porušenie pracovnej disciplíny svojim konaním nespochybnila, bola však toho názoru, že nešlo o závažné porušenie pracovnej disciplíny. Súd mal preukázané, že v dňoch 08.11.2010 a 9.11.2010 žalobkyňa neodložila vzorky jedál, teda porušila pracovnú disciplínu, pretože táto povinnosť jej vyplýva priamo z náplne práce. Táto povinnosť jej vyplývala aj z plánu vykonávania správnej výrobnej praxe. Žalobkyňa poukázala na to, že kuchárky opakovane zabudli vzorky jedla odkladať. Súd mal teda preukázané, že žalobkyňa opomenula tieto vzorky odložiť a tiež odnášala v rozpore s predpismi z kuchyne jedlo, i keď to predpisy nepovoľovali. Ako vzorky jedál, tak i odnášanie jedla z pracoviska a kontrola tašiek a skriniek sa v predchádzajúcom období na pracovisku kuchyne nekontrolovali a kontrola, pri ktorej toto bolo zistené u žalobkyne, bola prvá. Súd poukázal na množstvo jedla, ktoré chcela žalobkyňa odniesť ako aj jeho hodnotu, keď išlo o konanie v rozpore s právnymi predpismi, išlo o prvé zistenie u žalobkyne, pričom škoda je zanedbateľná, takže to nie je možné považovať za závažné porušenie pracovných povinností, najmä keď toho dňa bolo zistené rovnaké porušenie pracovnej disciplíny u ďalších dvoch kuchárok, ktoré boli upozornené iba na menej závažné porušenie pracovnej disciplíny bez následku rozviazania pracovného pomeru jeho okamžitým skončením, prípadne výpoveďou. U žalobkyne bolo zistené odnášanie dvoch porcií obeda, čo jej bolo vytknuté s tým, že nemôže odniesť ani svoj vlastný obed, ani obed zvyšný - „vystavačný“. V konaní nebolo preukázané, že by žalobkyňa odnášala dva obedy, množstvo jedla nebolo prevážené či skontrolované (o koľko porcií v skutočnosti malo ísť). Pokiaľ ide o nosenie vhodnej pracovnej obuvi, nebolo v konaní sporné, že žalobkyňa nosila obuv s otvorenou špicou, keď minimálne od roku 2009 priniesla lekárske potvrdenia o svojom zdravotnom probléme, pre ktorý nemôže používať uzavretú obuv. Žalovaná však nepreukázala, že by v roku 2010 zabezpečila žalobkyni ďalšiu vhodnú pracovnú obuv, keď ju na nosenie vhodnej pracovnej obuvi upozorňovala. Preto súd nepovažoval nenosenie pracovnej obuvi z jej strany za tak závažné, aby s ňou bol z tohto dôvodu okamžite skončený pracovný pomer. Súd prvého stupňa preto uzavrel, že zo strany žalobkyne síce došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, avšak nešlo o závažné porušenie, ktoré by odôvodňovalo skončenie jej pracovného pomeru okamžite. Pri posúdení, o aký rozsah porušenia pracovnej disciplíny ide, je potrebné vychádzať z intenzity porušenia pracovnej disciplíny, z okolností, za ktorých k porušeniu došlo, z dôsledkov porušenia pracovnej disciplíny pre zamestnávateľa aj pre zamestnanca, prípadne či došlo k vzniku škody a iné. Keďže súd nemal osvedčené, že konanie žalobkyne naplnilo intenzitu uvedenú v ustanovení § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, určil toto skončenie pracovného pomeru za neplatné. Žalobkyňa si uplatnila aj náhradu mzdy za 9 mesiacov v sume 3.357,- eur s príslušenstvom. Žalobkyni prináleží náhrada mzdy za 9 mesiacov od oznámenia, že trvá na svojom zamestnávaní, čo urobila v decembri 2010 a súd po zistení výšky jej priemerného mesačného zárobku, ktoré bolo ku dňu 01.10.2010 vo výške 373,- eur mesačne, jej túto mzdu priznal. Rozhodnutie o úrokoch z omeškania odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 517 ods. 2 OZ a § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. Keďže nárok na náhradu mzdy žalobkyne s príslušným úrokom od zročnosti jednotlivej mesačnej mzdy považoval za dôvodný, tento žalobkyni priznal. Vyslovil, že o trovách konania rozhodne v zmysle § 151 ods. 3 OSP samostatným rozhodnutím po právoplatnom skončení veci samej. Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná a to v celom rozsahu. Odvolanie odôvodnila tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. d) a f) OSP). Nesúhlasila so záverom, že na strane žalobkyne nešlo o závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré by bolo dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru. Súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil mieru a závažnosť porušenia pracovnej disciplíny na strane žalobkyne. Čo sa týka neodloženia vzoriek jedál zo dňa 18.11.2010 a 09.11.2010, žalobkyňa tieto nepochybne neodložila napriek tomu, že to mala vo svojej pracovnej náplni uložené, čím porušila § 26 ods. 4 písm. j) zákona č. 355/2007 Z.z. o ochrane a podpore verejného zdravia a § 3 ods. 4 vyhlášky Ministerstva školstva SR č. 330/2009 Z.z. o zariadení školského stravovania, ktoré ukladá povinnosť vzorky jedál odkladať. Neodloženie vzoriek jedál je bez akýchkoľvek pochybností tak závažným porušením pracovnej disciplíny zo strany žalobkyne, že zakladá titul na okamžité skončenie pracovného pomeru. V prípade nákazy a ohrozenia zdravia ľudí nebude takto možné zistiť zdroj nákazy. Poukázala na to, že žalobkyňa sa snažila toto porušenie pracovných povinností bagatelizovať, i keď vypočutí svedkovia vrátane štatutárneho zástupcu potvrdili, že ide o závažné porušenie pracovnej disciplíny (§ 81 písm. a), c) Zákonníka práce). Nesúhlasila tiež s intenzitou porušenia pracovnej disciplíny v súvislosti s odnášaním jedla z pracoviska. Žalobkyňa sama priznala, že zo školskej jedálne odnášala dve lúpačky a polovicu chcela a tiež dva kusy mäsa, ktoré odnášanie bagatelizovala a zľahčovala s odôvodnením, že sa jednalo o dva malé kúsky mäsa. Podľa názoru žalovanej skutočnosť, že odnášala svoj obed je sekundárna, primárna je skutočnosť, že odnášala aj ďalší obed, teda nielen svoj. Žalobkyňa je ako zamestnankyňa kuchyne povinne sa stravujúcou osobou a stravu má konzumovať priamo na pracovisku. Svedkyňa F. a aj Ing. R. potvrdili, že žalobkyňa pri kontrole priznala, že odnáša dva obedy, jeden jej a jeden zvyšný - „vystavačný“, pričom v čase kontroly o 13,00 hod. ešte nemohol byť žiaden zvyšný obed, keďže obedy sa vydávajú do 14,30 hod. a teda sama potvrdila, že mala v taške dva obedy plus ďalšie potraviny, ktoré odnášala z kuchyne. V konaní pritom bolo preukázané (svedkyňa Q., F.), že bravčové karé sa vydávalo vždy iba jeden kus mäsa do jednej obedovej porcie. Nepovažovala za dôležité, či hmotnosť mäsa bola prevážená alebo nie, keďže išlo o dve porcie, teda dva obedy, k čomu sa žalobkyňa priznala, keď uviedla, že jeden obed je jej a druhý zvyšný. Žalovaná preto pokladá za preukázané, že žalobkyňa sa pokúsila odcudziť jeden obed a ďalšie potraviny, čo pri ďalších potravinách ani nepoprela. Súd prvého stupňa toto konanie žalobkyne zľahčil s poukazom na hodnotu, ktorú žalobkyňa odnášala z pracoviska a preto je namieste otázka, koľko potravín by musela žalobkyňa z pracoviska odcudziť (ukradnúť), aby išlo o závažné porušenie pracovnej disciplíny ? Potom vyvstáva otázka, či „v drobnom by sa kradnúť mohlo“ a až keď sa prichytí pri veľkom kradnutí, potom ide o závažné porušenie pracovnej disciplíny. Preto súd nesprávne vyhodnotil závažnosť porušenie pracovnej disciplíny a toto porušenie mal kvalifikovať ako závažné, ktoré zakladá titul na okamžité skončenie pracovného pomeru. Trvala na tom, že išlo o závažné porušenie pracovnej disciplíny a preto súd prvého stupňa nesprávne rozhodol. Žiadala preto svojmu odvolaniu vyhovieť. Poukázala napokon na rozhodovaciu prax súdov, kde v inom spore pred súdom ku skončeniu pracovného pomeru okamžite došlo pre odcudzenie 10 ks vajec v hodnote 1,20 eura. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovanej písomne vyjadrila. Poukázala na to, že neodloženie vzoriek jedál sa zistilo až o dva-tri dni, pričom v zázname, ktorý bol v tejto súvislosti spísaný sa konštatuje, že v prípade opakovaného porušenia pracovného poriadku bude s ňou skončený pracovný pomer podľa Zákonníka práce. Preto ani sama žalovaná nepovažovala toto porušenie pracovnej disciplíny za tak závažné, aby pokračovala okamžitým skončením pracovného pomeru. Čo sa týka odnášania jedla z pracoviska, v konaní bolo preukázané, že toto sa v predchádzajúcom období nekontrolovalo a v ten istý deň bolo zistené porušenie pracovnej disciplíny rovnakého charakteru aj u ďalších dvoch kuchárok, ktoré boli upozornené iba na menej závažné porušenie pracovnej disciplíny bez následku rozviazania pracovného pomeru jeho okamžitým skončením. Pritom zo žiadneho ustanovenia prevádzkového poriadku nevyplýva zákaz odnesenia svojho nezjedeného obeda. Poukázala na to, že svedkyňa H. Q. bola dňa 18.11.2010 tiež kontrolovaná a v skrinke jej boli nájdené tri obedy v troch dózach. Napriek tomu s ňou žalovaná pracovný pomer nerozviazala. Čo sa týka kontroly jej tašky, touto bola prekvapená, zaskočená, keďže dovtedy sa takéto kontroly nevykonávali. V dóze s mäsom a šťavou mala len to, čo jej naložila hlavná kuchárka. Pokiaľ jej naložila viac ako mala, ak bola gramáž mäsa významne prekročená, potom ju neprekročila ona, ale hlavná kuchárka. Čo sa týka chleba a lúpačiek, tieto pokrmy (z raňajok) mali ísť do odpadu a preto, i keď si nemala toto jedlo odniesť z kuchyne, ťažko možno toto konanie posúdiť ako závažné porušenie pracovnej disciplíny a ako dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru. Stupeň tohto porušenia pracovnej disciplíny posúdil súd prvého stupňa primerane i s ohľadom na to, že u hlavnej kuchárky H. Q., u ktorej v jej skrinke zistil tri porcie obeda v troch dózach a polovicu chleba a u kuchárky N. R. v skrinke dve maslá, tri termixy a polovicu chleba to žalovaná vyriešila tak, že obe písomne upozornila, že v prípade opätovného porušenia pracovnej disciplíny môže byť s nimi skončený pracovný pomer výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce. Preto navrhla, aby bol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdený. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 zákona č.99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov - Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len „OSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou, podal ho účastník konania (§ 201 OSP), v zákonom stanovenej lehote (§ 204 OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný, (§ 202 OSP), preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako i konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo (§ 212 ods. 1 OSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP), prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne, preto ho podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0, t.j. jednohlasne (§ 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z.z.). Odvolací súd vo veci rozhodol podľa ustanovenia § 214 ods. 2 OSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania tak, že rozsudok verejne vyhlásil, nakoľko vec bola ústne prejednaná pred súdom prvého stupňa a v odvolacom konaní nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, pretože sa nejedná o konanie, v ktorom by súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania a je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejde ani o konanie vo veciach porušovania zásady rovnakého zaobchádzania a nariadenie pojednávania nevyžaduje ani dôležitý verejný záujem. Predmetom tohto konania je žaloba žalobkyne o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce a náhrada mzdy v sume 3.357,- eur s príslušenstvom za 9 mesiacov. Súd prvého stupňa žalobe žalobkyne vyhovel a vyslovil neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovanej zo dňa 22.11.2010 a žalobkyni priznal náhradu mzdy v sume 3.357,- eur s príslušným úrokom od zročnosti tej-ktorej časti mzdy a uložil žalovanej povinnosť jej ju uhradiť do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovaná sa svojim odvolaním domáha zmeny rozsudku súdu prvého stupňa a zamietnutia žaloby preto, že konanie zamestnankyne - žalobkyne napĺňalo intenzitu závažného porušenia pracovnej disciplíny a preto bol s ňou dôvodne skončený pracovný pomer okamžite. Úlohou odvolacieho súdu bolo posúdiť dôvodnosť odvolania žalovanej a na to nadväzujúcu intenzitu porušenia pracovnej disciplíny. Žalovaná v odvolaní poukazuje predovšetkým na to, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav a vec i nesprávne právne posúdil a to v súvislosti s odkladaním vzoriek večerí zo dňa 08.11. a 09.11.2010 a v súvislosti s odnesením potravín z jedálne dňa 18.11.2010. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP)zameral sa na posúdenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa v napadnutom rozsahu a na tom závislom výroku o prisúdenej náhrady mzdy v prospech žalobkyne. Okamžité skončenie pracovného pomeru predstavuje významný zásah do existencie pracovného pomeru, pracovný pomer sa totiž končí okamžite - okamihom doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru. Ustanovenie o okamžitom skončení pracovného pomeru zamestnávateľom podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce patrí k právnym normám s relatívne neurčitou (abstraktnou) hypotézou, t.j. k právnym normám, ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom a ktorá tak splnomocňuje súd, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade vymedzil sám hypotézu právnej normy zo širokého, dopredu neobmedzeného okruhu okolností, ktoré sú jeho podkladom. Zákonník práce nedefinuje pojem závažné porušenie pracovnej disciplíny, preto je v každom konkrétnom prípade na úvahe súdu, ktorý musí prihliadnuť pri skúmaní na intenzitu porušenia pracovnej disciplíny, k osobe zamestnanca, k funkcii, ktorú zastával, k jeho doterajšiemu postoju k plneniu pracovných úloh, k dobe a situácii, v ktorej k porušeniu pracovnej disciplíny došlo, k miere zavinenia zamestnanca a intenzite porušenia konkrétnych povinností zamestnanca, v dôsledku ktorých došlo k porušeniu pracovnej disciplíny pre zamestnávateľa tak, že zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu. Pritom okamžité zrušenie pracovného pomeru je v porovnaní s rozviazaním pracovného pomeru výpoveďou výnimočným opatrením. Zamestnávateľ preto môže okamžite skončiť pracovný pomer len výnimočne. Pristúpiť k tomuto druhu skončenia pracovného pomeru teda nebude možné v štandardných prípadoch, keďže dôvod uvedený v § 68 ods. 1 písm. b) možno zrovnať s dôvodom uvedeným v § 68 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, pretože oba dôvody sú dané na rovnakú úroveň (porovnaj aj rozsudok Najvyššieho súdu ČR 21 Cdo 2857/2000 z 12.09.2001). Z uvedeného možno vyvodiť, že dôvod k okamžitému skončeniu pracovného pomeru (ktoré vždy treba použiť až ako výnimočné a konečné opatrenie zamestnávateľa vo vzťahu k zamestnancovi), možno vyhodnotiť takou mierou intenzity neželaného konania zamestnanca, ako keby bol zamestnanec právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin. K tomuto spôsobu skončenia pracovného pomeru môže zamestnávateľ pristúpiť, ak v danej situácii nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať či očakávať, aby s ohľadom na porušenie pracovných povinností zamestnanca, situáciu na pracovisku, udržanie pracovnej disciplíny, rozsah spôsobenej škody a jej následky, ktoré sú závažné, mohol tento zamestnanec zotrvať na pracovisku i počas plynutia výpovednej doby. Riešenie uvedenej situácie preto vylučuje (nemožnosť a nevhodnosť) zotrvanie zamestnanca na pracovisku počas výpovednej doby. Z uvedeného možno vyvodiť ten záver, že porušenie pracovnej disciplíny zo strany zamestnanca musí byť závažné, musí byť najvyššej intenzity a musí doliehať ako na zamestnávateľa, tak i na ostatný pracovný kolektív, kedy nie je žiaduce v súlade s morálkou, pracovnou disciplínou a plnením úloh zamestnávateľa, zamedzením vzniku hroziacej škody, aby zamestnanec zotrval ďalej na tomto pracovisku. Takto bolo potrebné pristupovať i k spornému okamžitému skončeniu pracovného pomeru. Odvolací súd vo veci rozhoduje už opakovane, keďže predchádzajúci medzitýmny - resp. čiastočný rozsudok súdu prvého stupňa bol zrušený uznesením č.k. 9Co/216/2012-161 zo dňa 20.09.2012, kde odvolací súd uložil súdu prvého stupňa doplniť dokazovanie i v súvislosti s neodložením vzoriek večerí zo dňa 08.11.2010 a 09.11.2010, ktorá skutočnosť bola v konaní preukázaná. Tu bolo potrebné posúdiť, či i v takomto prípade išlo o závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré by bolo podkladom pre okamžité skončenie pracovného pomeru. Pritom v zázname o kontrole konanej dňa 11.11.2010 (porovnaj č.l. 12 spisu) sa uvádza, že týmto žalobkyňa závažne porušila pracovný poriadok a v prípade opakovaného porušenia bude s ňou rozviazaný pracovný pomer podľa Zákonníka práce. Žalobkyňa preto toto konštatovanie vzala na vedomie a mala si byť vedomá svojej povinností v ďalšom vzorky jedál odkladať pod sankciou možného skončenia pracovného pomeru. Sporné bolo len to, či išlo o porušenie pracovných povinností takej intenzity, aby bolo možné v súvislosti s ním okamžite skončiť pracovný pomer. Ako vyplýva zo záznamu o tejto kontrole, žalovaná konštatovala, že pri opakovanom porušení pracovného poriadku bude s ňou skončený pracovný pomer podľa Zákonníka práce. Pri tejto kontrole sama žalovaná neskonštatovala, že ide o závažné porušenie pracovnej disciplíny. Pritom v kontexte uvedeného porušenia pracovných povinností bolo zistené, že doposiaľ sa takéto kontroly nevykonávali, porušenie pracovnej povinnosti tohto charakteru žalovaná pôvodne nevyhodnotila ako závažné a aj preto by samotné ako dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru samo osebe neobstálo, mohlo by takýmto dôvodom zrejme byť, ak by išlo o opakované porušenie tej istej pracovnej povinnosti (prípadne ak by si žalobkyňa dopustila iného porušenia povinností). Preto odvolanie žalovanej, ktorá v odvolaní toto konanie charakterizuje ako závažné porušenie pracovnej disciplíny je v rozpore so záznamom z 11.11.2010 a odhliadnuc od tohto stanoviska nie je možné ho za takéto závažné považovať. Je potrebné zohľadniť i to, že žalovaná tieto kontroly nevykonávala, sama na odkladanie vzoriek nekládla dôraz, ich odkladanie nekontrolovala a z neodkladania nevyvodzovala žiadne dôsledky, pritom u žalobkyne išlo o prvé zistenie tohto porušenia pracovných povinností uložených pracovným poriadkom, i žalovaná sa podieľala na tomto porušení pracovných povinností žalobkyňou preto, že kontroly dôsledne nevykonávala, i predmetná kontrola nebola bezprostredná, ale až po dvoch, resp. troch dňoch, čo všetko má vplyv na intenzitu porušenia pracovných povinností zo strany žalobkyne a jej zhodnotenie, ktoré nemožno uzavrieť ako závažné, ktoré by mohlo byť podkladom pre skončenie pracovného pomeru okamžite. Ani žalovaná takto nepostupovala, keďže zo záznamu z 11.11.2010 vyplýva, že ani sama ho ako závažné, ktoré by mohlo byť podkladom pre okamžité skončenie pracovného pomeru, nepovažovala. Preto pokiaľ súd prvého stupňa práve toto konanie samé osebe, prípadne aj s ďalšími porušeniami, nepovažoval za dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru, postupoval vecne správne. V ďalšej časti žalovaná v odvolaní namietala, že žalobkyňa dňa 18.11.2010 odcudzila zo školskej jedálne jedlo a to predovšetkým nielen vlastný, ale aj zvyšný - „vystavačný“ obed, k tomu prílohu, dve makovky a polovicu chleba. Svoje odvolanie podporil i rozhodnutím iného súdu o tom, že už krádež desiatich vajíčok v hodnote 1,20 eura je dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru. Odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je ani v tejto časti dôvodné. V konaní nebolo preukázané, že by žalobkyňa v súvislosti s dávkovaním obeda, ktorý si odnášala domov, dávkovala bravčové karé, t.j. mäso, ktoré tvorí rozlišovací znak toho, či ide o jeden či dva obedy, nakladala sama. Bola to hlavná kuchárka Q., ktorá jej naložila dve porcie mäsa, pričom žalobkyňa sa na nakladaní tohto mäsa ničím nepodieľala, neparticipovala na tom, koľko jej kuchárka naloží, sama si „vystavačný obed“ nenaložila, teda ona sama toto jedlo z jedálne „neodcudzila“. Žalobkyňa teda neprekonala žiadnu prekážku (uzavretý hrniec, prípadne že by si zobrala vystavačný obed sama alebo využila nepozornosť hlavnej kuchárky alebo jej neprítomnosť a „odcudzila vystavačný obed“ z hrnca sama, teda aby „prekonala prekážku“, vynaložila úsilie na to, aby odcudzila tento obed ona). Mäso jej nakladala (či už na tanier alebo do dózy) hlavná kuchárka, ona sama (žalobkyňa) sa na porcovaní tohto mäsa nepodieľala, ona sama si ho nenaložila, preto ho nemohla z hrnca (alebo pekáča) odcudziť. Nemožno potom porovnávať konanie žalobkyne s konaním zamestnanca, ktorý odcudzil (prekonal prekážku) z pracoviska desať vajec. Za odcudzenie - odnesenie z pracoviska možno považovať odnesenie polky chleba a dvoch makoviek, ktoré sa v taške žalobkyne našli. Tu však treba zohľadniť i spoločenskú nebezpečnosť konania žalobkyne a to spolu s odnesením dvoch porcií mäsa, zemiakov i odcudzeného chleba i makoviek. Bola to sama žalovaná, ktorý spoločenskú nebezpečnosť takéhoto konania nevyhodnotila rovnako u ostatných zamestnancov, u ktorých sa rovnaké porušenie pracovnej disciplíny zistilo (kuchárka Q. - tri obedy), keď na jednej strane u žalobkyne v takomto prípade išlo o závažné porušenie pracovnej disciplíny vedúce k okamžitému skončeniu pracovného pomeru, no u kuchárky Q. nedošlo ani len ku skončeniu pracovného pomeru výpoveďou. Za danej situácie potom nemožno hodnotiť na pôde jedného zamestnávateľa u jedného zamestnanca rovnaké konanie ako závažné porušenie pracovnej disciplíny vedúce k okamžitému skončeniu pracovného pomeru a u druhého zamestnanca bez dôsledkov na skončenie pracovného pomeru za to isté konanie. Preto zohľadniac okolnosti, za ktorých k odcudzeniu jedla žalobkyňou došlo, pomery na pracovisku žalovanej (dovtedajšie nekontrolovanie kuchárok o odnášaní jedla, resp. aj nevyhodnotenie odnášanie jedla ostatnými kuchárkami rovnako, ako to bolo vyhodnotené u žalobkyne), nedávajú základ o porušení pracovnej disciplíny žalobkyňou závažným spôsobom, ktoré by mohlo viesť k skončeniu pracovného pomeru okamžite. Argumentácia žalovanej obsiahnutá v odvolaní o tom, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav a vec nesprávne právne posúdil nie je dôvodná (nedostatočné skutkové zistenia žalovaná v odvolaní ani nekonkretizovala). V konaní bolo preukázané, že žalobkyňa sa uvedených skutkov dopustila, teda predovšetkým neodobrala vzorky jedál, nenosila potrebnú pracovnú obuv a odnášala z pracoviska jedlo, avšak intenzita porušenia povinností žalobkyne i okolnosti, za ktorých k uvedeným skutkom došlo, spolupôsobenie zamestnávateľa, resp. i ostatných spolupracovníkov na pracovisku nedávali záver o tom, že z uvedených dôvodov treba s žalobkyňou skončiť pracovný pomer a to okamžite. Skutkov, ktorých sa dopustila žalobkyňa (mimo nenosenia zdravotnej obuvi, čo však žalovaná v odvolaní ani nenamieta), sa dopustili aj iní zamestnanci žalovanej, žalovaná však voči nim žiadne prísne a neodkladné opatrenia nevyvodila, tieto vyvodila iba voči žalobkyni, s ktorou okamžite skončila pracovný pomer. Takýto postup nemožno považovať za transparentný, spravodlivý a zodpovedajúci pravidlám slušnosti i morálky v demokratickej spoločnosti a zodpovedajúci zmyslu zákona. Intenzita porušenia pracovných povinností zo strany žalobkyne, okolnosti, za ktorých k porušeniu týchto jej povinností prišlo, spolupôsobenie zamestnávateľa, resp. ostatných zamestnancov nedávajú záver o tom, že môže byť dôvodom na skončenie pracovného pomeru okamžite. Pretože v konaní nebolo osvedčené, že konanie žalobkyne naplnilo intenzitu uvedenú v ustanovení § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, bolo dôvodné určiť okamžité skončenie pracovného pomeru za neplatné. Iná situácia vo veci by bola, ak by bol takto skončený pracovný pomer aj s ostatnými (napr. jedlo odnášajúcimi) zamestnancami. Preto pokiaľ súd prvého stupňa nepovažoval uvedené konania za dôvod k okamžitému skončeniu pracovného pomeru, odvolací súd sa s týmto záverom plne stotožňuje a tak toto rozhodnutie podľa § 219 ods. 1, 2 OSP ako vecne správne potvrdil. Žalovaná v odvolaní nenamietala žiadne okolnosti týkajúce sa prisúdenia náhrady mzdy v prospech žalobkyne, pričom odvolací súd v tejto súvislosti nezistil žiadne pochybenia súdu prvého stupňa, keďže nárok bol žalobkyni priznaný za 9 mesiacov a tento je v súlade s ustanovením § 79, § 134 Zákonníka práce a v dôsledku vyslovenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru táto mzdová zložka žalobkyni prináleží. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa i v tejto časti ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 OSP). O trovách odvolacieho konania rozhodne v zmysle § 224 ods. 4 OSP súd prvého stupňa, ktorý si rozhodnutie o týchto trovách vyhradil po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.