Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 5CoE/94/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111202149 Dátum vydania rozhodnutia: 01. 06. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Tencer ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2111202149.2 Uznesenie Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, Pribinova 25, Bratislava, zastúpeného zast. Advocate, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava proti povinnému: A. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. č. XXX, K., vedenej pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Záhradnícka 62, Bratislava, o vymoženie pohľadávky 192,- Eur s príslušenstvom a trov exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Trnava č. k. 19Er/109/2011-12 zo dňa 9. septembra 2013 t a k t o r o z h o d o l : Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v časti zastavenia exekúcie p o t v r d z u j e a v časti povolenia odkladu exekúcie napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa r u š í . o d ô v o d n e n i e : Uznesením napadnutým odvolaním Okresný súd Trnava (ďalej len „súd prvého stupňa“) exekúciu zastavil (výrok č. I.) a zároveň povolil odklad exekúcie vedenej u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého pod sp. zn. EX 410/11 do právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie č. k. 19Er/109/2011 (výrok č. II.). Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 44 ods. 2, § 56 ods. 2, § 57 ods. 2, § 61, § 196, § 200 ods. 2 Exekučného poriadku, ust. § 31, § 33, § 40, § 45, § 54a zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 2, § 3ods. 1 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ust. § 39, § 53, § 54, Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2009, ako aj článkami 2 písm. a), 3 ods. 1 a 6 odsek 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Vecne potom mal za to, že nároky priznané rozhodcovským rozsudkom, ktorý vydala Slovenská rozhodcovská a.s., pod č .k. SR 08633/10 zo dňa 21.9.2010 ( ďalej len „exekučný titul“) vychádzali zo zmluvy o úvere zo dňa 21.12.2009 uzavretej medzi oprávneným a povinnou (prvým ako veriteľom a druhým v postavení dlžníka, ďalej tiež len „zmluva o úvere“). Súd prvého stupňa po preštudovaní zmluvy o úvere podpísanej dňa 21.9.2010 zistil, že v predmetnej veci nejedná o spotrebiteľský úver v zmysle citovaného zákona, pretože nie sú naplnené zákonné znaky spotrebiteľského úveru vyplývajúce z citovaného ustanovenia § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, ako aj ďalšie predpoklady vyžadované touto osobitnou právnou normou na podriadenie tohto právneho vzťahu právnemu režimu uvedeného zákona. Dlžník totiž v predmetnej zmluve vyhlásil, že finančné prostriedky sú mu poskytnuté na výkon povolania, čo verifikoval aj jeho podpisom. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že aj keď sa nejedná o spotrebiteľský úver, ide o spotrebiteľský vzťah a to vzhľadom na zákonné kritériá obsiahnuté v § 52 ods. 1, 3 a 4 Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.2009, nakoľko lex generalis spotrebiteľa definuje odlišne od ustanovenia § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľskom úvere. V záujme ochrany spotrebiteľa teda tunajší súd primárne aplikuje lex gerenalis oproti lex specialis, nakoľko má za to, že jedine zaškrtnutie políčka, že dlžníkovi sa poskytuje úver „na výkon povolania“ nezakladá obchodnoprávny vzťah a to najmä vtedy, ak v zmluve vôbec nie je konkrétne uvedené, na aký účel sa má zmluva v rámci aktivít v povolaní použiť, čo je pri absolútne obchodných vzťahoch viac než neštandardné. S ohľadom na skutočnosť, že samotná zmluva o úvere je koncipovaná veľmi neprehľadne a pokiaľ ide o samotný účel úveru aj veľmi stručne a nejednoznačne, pre spotrebiteľa sú nepochybne jej ustanovenia veľmi zmätočné a ľahko si ich môže nesprávne vyložiť, súd prvého stupňa svoj právny záver o označení právneho vzťahu založeného zmluvou o úvere ako spotrebiteľskej zmluvy vyvodzuje i z označenia dlžníka v zmluve o úvere identifikačnými znakmi pre fyzické osoby - nepodnikateľa, pričom zmluva o úvere priamo v predtlači ponúka možnosť označenia dlžníka identifikačnými údajmi vyžadovanými Obchodným zákonníkom a zákonom o živnostenskom podnikaní typickými pre podnikateľa - a to obchodným menom, sídlom či miestom podnikania a identifikačným číslom, číslom zápisu v Obchodnom registri či číslom živnostenskej registrácie, alebo iného oprávnenia na výkon podnikateľskej činnosti. Pokiaľ dlžník takto označený nebol (naopak v zmluve o úvere je identifikovaný menom, priezviskom, bydliskom, rodným číslom a číslom občianskeho preukazu), je zrejmé, že ide o fyzickú osobu nekonajúcu pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a sú tak naplnené zákonné kritériá spotrebiteľskej zmluvy podľa Občianskeho zákonníka bez ohľadu na to, že zmluva o úvere bola uzatvorená podľa ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. S poukazom na vyššie citované ustanovenia mal teda súd prvého stupňa za jednoznačne preukázané, že predmetná zmluva o úvere povahu spotrebiteľskej zmluvy. Súd prvého stupňa zistil, že neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sú Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, v ktorých bod 15. obsahuje rozhodcovskú doložku, v zmysle ktorej akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky medzi zmluvnými stranami vyplývajúce alebo súvisiace s ustanoveniami zmluvy, s jej porušením, ukončením alebo neplatnosťou budú riešené cestou príslušného súdu v súdnom konaní alebo pred rozhodcom v rozhodcovskom konaní, pričom výber jednej z alternatív spočíva na žalobcovi - takúto alternatívnu rozhodcovskú doložku možno posúdiť ako rozhodcovskú doložku výlučnú, nakoľko je zrejmé, že v prípade sporu bude žalujúcou stranou takmer vždy veriteľ (najmä pokiaľ ide o jej neplnenie), ktorý si pochopiteľne vyberie rozhodcovský súd. Súd prvého stupňa súčasne dospel k záveru, že rozhodcovská doložka obsiahnutá vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle extenzívneho výkladu § 53 ods. 1 v spojení s ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.2009. V odseku 4 sú demonštratívnym výpočtom uvedené neprijateľné podmienky v spotrebiteľskej zmluve. S účinnosťou od 01.01.2008 boli medzi neprijateľné podmienky zavedené aj ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní (ods. 4 písm. r)). Doplnenie výpočtu zákonodarcom je reakciou na nesprávnu aplikačnú prax s cieľom dosiahnuť jej zjednotenie, pričom k spresneniu výpočtu došlo na základe smernice č. 93/13/EHS. Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel súd k záveru, že rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu a vzdať sa ústavného práva na spravodlivý proces.. Keďže právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci je založená na absolútne neplatnom právnom úkone, súd prvého stupňa po preskúmaní exekučného titulu dospel k názoru, že je vydaný v rozpore so zákonom, a preto exekučné konanie zastavil. Nakoniec čo sa týka povolenia odkladu exekúcie súd prvého stupňa povolil odklad exekúcie vedenej u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého pod sp. zn. EX 410/11 do právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie, z dôvodu, že základným účelom odkladu exekúcie v Exekučnom konaní v zmysle § 56 Exekučného poriadku je ochrana povinného, pričom však musia byť rešpektované aj základné práva oprávneného, t.j. toho, voči komu takéto rozhodnutie smeruje. V zmysle zásady hospodárnosti, ako aj so zreteľom na ustanovenie § 61 Exekučného poriadku, v ktorom je vyjadrená zásada zákazu restitutio in integrum statu quo antem (navrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené), a s ohľadom na zistený a preukázaný skutkový stav a ustálenú rozhodovaciu činnosť odvolacích súdov, súd prvého stupňa dospel k názoru, že sú naplnené základné predpoklady nutné pre povolenie odkladu exekúcie. Súd prvého stupňa zároveň v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že s ohľadom na naliehavý právny záujem povinného z dôvodu odstránenia rizík spojených s neprípustnou exekúciou, súd rozhodne o trovách osobitným uznesením. Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený a navrhol ho zrušiť namietajúc pritom predovšetkým nesprávnosťou posúdenia veci súdom prvého stupňa po právnej stránke. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. V odvolaní okrem iného namietal, že dňa 21.12.2009 uzavrel s povinným zmluvu o úvere č. 22047500150, na základe ktorej bol povinnému poskytnutý úver na účel povolania. Povinný v zmluve o úvere uviedol, aj osobitne podpísal, že poskytované peňažné prostriedky sú na tento účel, a preto treba chrániť dobrú vieru veriteľa, pretože v zmysle bodu 2 všeobecných podmienok povinný podpisom zmluvy potvrdil, že informácie, ktoré poskytol oprávnenému sú pravdivé. Oprávnený taktiež napádal, že poskytuje úvery klientom ako dlžníkom na základe zmlúv o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a teda v predmetnej zmluve o úvere súd nemôže posudzovať jednotlivé ustanovenia ako neprijateľné podmienky podľa § 53 ods. Občianskeho zákonníka, tak ako to nesprávne uvádza v odôvodnení súd prvého stupňa. Oprávnený taktiež uviedol, že je nepochybné, že rozhodcovská doložka v úverovej zmluve je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou doložkou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Už len z tohto pohľadu rozhodcovská zmluva nevyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Oprávnený taktiež nesúhlasí s odkladom exekúcie, ankoľko je toho názoru, že predmetná exekúcia prebieha v súlade so zákonom. Na podklade vyššie uvedených skutočností oprávnený navrhol napadnuté uznesenie v zmysle § 221 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Súd prvého stupňa podľa neho pochybil súčasným povolením odkladu exekúcie a jej zastavením a tiež považovaním zmluvy účastníkov za zmluvu o spotrebiteľskom úvere, hoci tu nešlo o naplnenie definície podľa § 2 písm. a/ ZoSÚ, ale o bežný úver a zároveň tzv. absolútny obchod podľa Obchodného zákonníka. Zmluva tak nemusela obsahovať RPMN. Keďže tu nešlo o spotrebiteľský úver, nemôže obstáť ani názor o neprimeranosti výšky úrokov z omeškania. V obchodných záväzkových vzťahoch neplatí obmedzenie výšky úrokovej sadzby a neobstojí ani námietka rozporu dojednaní účastníkov s dobrými mravmi (rovnako obchodným právom nepoznaných). Oprávnený zdôraznil, že dohodnutie výšky úroku z omeškania v zmysle princípu zmluvnej voľnosti, navyše ak tento úrok má len sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky, nemôže byť považovaný za rozpor s princípom poctivého obchodného styku. Ak dohodnutie výšky úroku z omeškania nie je ani v rozpore s princípom poctivého obchodného styku, to obdobne platí aj u ďalších poplatkov účtovaných oprávneným (najmä za upomienky v súlade s právom veriteľa úveru požadovať aj odplatu za poskytnutie úveru). Povinná odvolací návrh nepodala, k odvolaniu oprávneného sa písomne nevyjadrila. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - účastník konania (§ 37 ods. 1 Exekučného poriadku a § 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 O.s.p.) a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie síce nemožno považovať za celkom správne, napriek tomu však oprávnený s odvolaním nemohol zaznamenať podstatný vecný úspech. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a v podrobnostiach na toto poukazuje. Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd konštatuje, že je nesporné, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 Občianskeho zákonníka Jej charakteristickým znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil (§ 53 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho zákonníka. Oprávnený je osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, keď vystupovala v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 3 OZ a povinná, ktorá pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, vystupoval v pozícii spotrebiteľa v zmysle § 52 ods. 4 OZ. Na tejto skutočnosti nič nemení ani fakt, že v zmluve je uvedené, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon zamestnania, pretože oprávnený nepredložil žiadne dôkazy o tom, akým spôsobom kontrolovala využitie finančných prostriedkov na daný účel, a takéto dojednanie v zmluve je len pokusom dodávateľa o obchádzanie zákona a právnej ochrany spotrebiteľa. Keďže predmetnou zmluvou o úvere sa zaviazal poskytnúť oprávnený ako dodávateľ povinnej ako spotrebiteľovi dočasné peňažné prostriedky vo forme úveru a povinný ako spotrebiteľ sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky zvýšené o príslušný poplatok vrátiť, ide o spotrebiteľský vzťah. Odvolací súd sa zároveň plne stotožnil s právny záverom súdu prvého stupňa, že právny vzťah, ktorý bol založený zmluvou o úvere treba považovať za spotrebiteľskú zmluvu, nakoľko povinný (dlžník) bol v zmluve o úvere označený identifikačnými znakmi pre fyzické osoby - nepodnikateľa, pričom zmluva o úvere priamo v predtlači ponúka možnosť označenia dlžníka identifikačnými údajmi vyžadovanými Obchodným zákonníkom a zákonom o živnostenskom podnikaní typickými pre podnikateľa - a to obchodným menom, sídlom či miestom podnikania a identifikačným číslom, číslom zápisu v Obchodnom registri či číslom živnostenskej registrácie, alebo iného oprávnenia na výkon podnikateľskej činnosti. Pokiaľ dlžník takto označený nebol (naopak v zmluve o úvere je identifikovaný menom, priezviskom, bydliskom, rodným číslom a číslom občianskeho preukazu), je zrejmé, že ide o fyzickú osobu nekonajúcu pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a sú tak naplnené zákonné kritériá spotrebiteľskej zmluvy podľa Občianskeho zákonníka bez ohľadu na to, že zmluva o úvere bola uzatvorená podľa ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Z dôvodu potreby vyporiadať sa s odvolacími námietkami a pre zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia odvolací súd uvádza, že zmluva o úvere uzatvorená medzi účastníkmi konania bola správne súdom prvého stupňa posúdená ako spotrebiteľská zmluva, na ktorú je následne potrebné použiť príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Súd prvého stupňa teda správne postupoval, keď preskúmal v zmysle smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách rozhodcovskú doložku aby ustálil, či sa nejedná o nekalú podmienku spotrebiteľskej zmluvy (v zmysle rozhodnutia C 40/08 Asturcom exekučný súd má povinnosť preskúmať rozhodcovskú doložku). Podľa rozhodcovskej doložky, ktorá je obsahom článku 15. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy, vyplýva, že právo voľby medzi všeobecným a rozhodcovským súdom je na žalobcovi. Žalobcom je však takmer pravidelne veriteľ - dodávateľ (oprávnený), a teda aj právo voľby je na veriteľovi a možnosť voľby dlžníka - spotrebiteľa je len iluzórna, z čoho vyplýva, že predmetná rozhodcovská doložka znemožňuje voľbu povinného dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak veriteľ podá žalobu u rozhodcu. Takto dojednaná rozhodcovská doložka spôsobuje však za takejto situácie hrubú jednostrannú výhodnosť pre dodávateľa, pretože výber rozhodcu resp. rozhodcovského súdu dodávateľom bol obsahom Všeobecných podmienok tvoriacich súčasť úverovej zmluvy, ktorá je dodávateľom vopred pripravená a spotrebiteľ nemal možnosť obsah zmluvy a teda ani rozhodcovskej doložky ovplyvniť, mohol ju ako celok len prijať alebo odmietnuť. V danom prípade tak nemožno ani uvažovať nad tým, že by išlo o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku a za týchto podmienok dojednaná rozhodcovská doložka môže ľahko slúžiť na obchádzanie platnej právnej úpravy slúžiacej na ochranu spotrebiteľa. Dodávateľ, ktorý fakticky určuje, ktorý rozhodcovský súd bude rozhodovať o prípadných sporoch zo zmluvy, je pre vybraný rozhodcovský súd zdrojom príjmov, preto je namieste obava, do akej miery je rozhodcovské konanie u dodávateľom vybraného rozhodcovského súdu objektívne. Vzhľadom na všetky tieto dôvody predmetná rozhodcovská doložka bola správne posúdená ako neprijateľná zmluvná podmienka v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nakoľko je spôsobilá vytvoriť značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. V zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1.1.2008 spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa („ďalej len neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia, alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia za individuálne dojednané zmluvné podmienky sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. V ods. 4 potom zákonodarca demonštratívne vymenúva ustanovenia v spotrebiteľskej zmluve, ktoré sú neprijateľnými podmienkami. Výpočet táto novelizácia doplnila o písm. r) OZ v zmysle ktorého za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Podľa ods. 5 tohto ustanovenia neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Podľa dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu cieľom úpravy je umožniť spotrebiteľovi rozhodnúť sa, kde uplatní svoje právo. Predmetná rozhodcovská doložka s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka a preto je neplatná. Keďže medzi zmluvnými stranami nebola platne uzavretá rozhodcovská zmluva, nebola tak založená ani právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať a rozhodnúť. Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol predložený ako exekučný titul je preto právne neúčinný, nulitný, neschopný vyvolať právne následky a preto nie je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ust. § 41 Exekučného poriadku a výkon exekúcie na jeho podklade je neprípustný (Pozri rozhodnutie NS SR pod sp.zn. 3 M Cdo 20/2008). Ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (§ 39, § 53 ods. 5, § 45 ods. 1 písm. c/, § 45 ods. 2 ZoRK), súd exekúciu v celom rozsahu v zmysle ust. § 45 ods.2 ZoRK zastaví. S poukazom na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania bolo potom už nadbytočným zaoberať sa ďalším obsahom zmluvy o úvere a prípadnou neprijateľnosťou ďalších zmluvných podmienok. S poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v časti zastavenia exekúcie ako vecne správne v zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. S poukazom na vyššie uvedené bude dôvodným, aby prvostupňový súd následne zastavil exekúciu i vo zvyšku. Súd prvého stupňa však dospel k názoru, že je nemožné spoločne rozhodovať o povolení odkladu exekúcie a o jej zastavení a to nie tak z hľadiska časového rozostupu medzi oboma takýmito rozhodnutiami, ale pre nadbytočnosť rozhodovania aj o povolení odkladu exekúcie vtedy, ak sa už súd rozhodol exekúciu i zastaviť. I exekučné konanie je totiž ovládané zásadnou predbežnou vykonateľnosťou uznesení už od ich doručenia (§ 251 ods. 4 a § 171 ods. 2 O.s.p.), v exekučnom konaní potom súd rozhoduje výlučne takouto formou rozhodnutia, a keďže ani v prípade uznesenia o zastavení exekúcie zákon žiadnu výnimku z takéhoto pravidla neustanovil (súd prvého stupňa pritom svoj opačný názor v tomto smere náležite nepodoprel), povoľovanie odkladu exekúcie spolu s jej zastavením postráda praktický zmysel (zvlášť ak doručovanie uznesenia zastavujúceho exekúciu aj súdnemu exekútorovi spôsobuje okamžitú vedomosť o potrebe zdržania sa ďalšieho vymáhania pohľadávky aj u osoby bezprostredne na to určenej i s patričným dielom zodpovednosti za prípadnú neochotu sa takémuto príkazu podriadiť). Podľa § 221 ods. 1 písm. h/ OSP úd rozhodnutie zruší, len ak sa rozhodlo bez návrhu, nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody neexistovali. Odvolací súd preto v tejto časti napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. per analogiam zrušil. Podľa § 224 ods. 4 O.s.p. odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3 OSP, o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa. Odvolací súd konštatuje, že vzhľadom na okolnosť, že súd prvého stupňa o trovách konania vôbec nerozhodoval bude jeho povinnosťou s poukazom na ustanovenie § 224 ods. 4 OSP s rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania Senátom odvolacieho súdu bolo toto rozhodnutie prijaté pomerom hlasov 3:0, t. j. jednohlasne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.