Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 9Co/232/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111219586 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 07. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Barcajová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2111219586.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Barcajovej a členov senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Evy Behranovej, v právnej veci žalobcu: Intrum Justitia Slovakia s.r.o., IČO: 35 831 154, Karadžičova 8, Bratislava, zastúpený advokátom: JUDr. Ján Šoltés, Karadžičova 8, Bratislava, proti žalovanému: K. C., narodený XX.XX.XXXX, bytom A. Q. XX, M., za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Važecká 16, Prešov, IČO: 42 176 778, zastúpený advokátom: JUDr. Ambróz Motyka, Nám. SNP 7, Stropkov, o zaplatenie sumy 214,10 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 27C/72/2012-143 zo dňa 20. marca 2014 takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti a v časti trov konania účastníkov p o t v r d z u j e . II. Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . III. Žalobca je povinný nahradiť vedľajšiemu účastníkovi trovy odvolacieho konania spočívajúce v právnom zastúpení v sume 36,20 eura na účet jeho právneho zástupcu do troch dní. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa rozsudkom napadnutým odvolaním žalobu žalobcu zamietol, žalovanému nepriznal náhradu trov konania a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť vedľajšiemu účastníkovi trovy konania v sume 99,40 eura do 15 dní od právoplatnosti rozsudku k rukám právneho zástupcu vedľajšieho účastníka. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil aplikáciou ustanovení o spotrebiteľských úveroch - zákon č. 258/2001 Z.z. (§1), ustanoveniami zákona č. 513/1991 Zb. - Obchodného zákonníka (§ 708 ods. 1, 2, § 351 ods. 1, § 351 ods. 1, ods. 2, § 387 ods. 1, § 388 ods. 1, § 397), Občianskeho súdneho poriadku (zákon č. 99/1963 Zb. - § 120 ods. 1, § 132, § 153 ods. 1, § 142 ods. 1). Vecne súd prvého stupňa odôvodnil svoje rozhodnutie zistením, že žalobca sa predmetnou žalobou domáha voči žalovanému zaplatenia sumy 214,10 eura s 14,75% ročným úrokom z omeškania z istiny od 01.09.2007 do zaplatenia na základe zmluvy o bežnom účte fyzickej osoby a poskytovaní ďalších produktov a služieb k tomuto účtu č. XXXXXXXXXX/XXXX (ďalej len zmluva o bežnom účte) uzavretej medzi žalovaným a právnym predchodcom žalobcu Tatrabanka a.s.. Na základe tejto zmluvy bol poskytnutý žalovanému úverový rámec 5.000,- Sk - 165,97 eura, ktorý žalovaný čerpal podľa svojho uváženia, no nezabezpečil na účte dostatok peňažných prostriedkov na úhradu splátok, úrokov, poplatkov a ostatných záväzkov, preto peňažný ústav zúčtoval svoje pohľadávky na ťarchu účtu žalovaného v lehote do 31.08.2007, t.j. najneskôr do jedného mesiaca od vzniku nepovoleného prečerpania, tento zostatok žalovaný nevyrovnal a tým sa dostal do omeškania. Banka v súlade s bodom 4.3.4 písm. b) všeobecných obchodných podmienok odstúpila od zmluvy, čím vznikol voči žalovanému nárok na vrátenie dlžnej sumy 214,10 eura. Obsahom spisu bolo preukázané, že prečerpanie bežného účtu bolo žalovanému povolené dňa 12.07.2007. Žalovaný naposledy čerpal z účtu hotovosť výberom z bankomatu v sume 500,- Sk dňa 20.08.2007. Následne právny predchodca žalobcu od 31.08.2007 do 27.11.2007 vyúčtoval spolu sumu 1.459,02 Sk - 48,73 eura za poplatky a úroky a ku dňu 31.12.2008 vyčíslil pohľadávku v sume 6.450,02 Sk, t.j. 214,10 eura. Táto pohľadávka banky bola odstúpená žalobcovi 14.12.2009. Žalovaný v priebehu konania vzniesol námietku premlčania, keďže nárok uplatnený žalobcom nie je uplatnený včas. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že na daný prípad nie je možné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka a ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, nakoľko zmluva o bežnom účte nie je spotrebiteľským úverom, ale spravuje sa v zmysle § 261 ods. 3 písm. d) ustanoveniami Obchodného zákonníka. Z predloženého výpisu z účtu žalovaného súd zistil, že naposledy poskytol právny predchodca žalobcu plnenie žalovanému dňa 20.08.2007 vo výške 500,- Sk a od 21.08.2007 do 27.11.2007 už neposkytol žalovanému žiadne plnenie, len zaúčtovával úroky a poplatky v celkovej sume 48,43 eura. Právny predchodca odstúpil od zmluvy a z tohto dôvodu zanikli práva a povinnosti zmluvných strán a zároveň im vznikla povinnosť vrátiť si poskytnuté plnenia. Žalobca žalovanému od 21.08.2007 do zániku zmluvy 14.12.2007 neposkytol žiadne plnenie. Návrh na súd podal dňa 30.08.2011, teda po uplynutí všeobecnej štvorročnej premlčacej doby, ktorá uplynula od poskytnutí jednotlivých plnení, pričom u posledného poskytnutého plnenia uplynula dňa 20.08.2011. Nakoľko žalovaný i vedľajší účastník vzniesli námietku premlčania, ktorú súd považoval za odôvodnenú, žalobu zamietol. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 OSP a plne úspešnému žalovanému nepriznal náhradu trov konania, keďže si ju neuplatnil, priznal túto však vedľajšiemu účastníkovi za tri úkony právnej služby po 19,92 eura, k tomu režijný paušál a DPH, celkom 99,40 eura a to voči žalobcovi, ktorý v konaní nebol úspešný. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa ním domáhal, aby odvolací súd podľa § 221 ods. 1 OSP rozsudok súdu prvého stupňa zrušil v celom rozsahu a vec mu vrátil na ďalšie konanie pre existenciu inej vady, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Nesúhlasil s právnym názorom súdu prvého stupňa o tom, že nárok žalobcu je premlčaný, keďže nesprávne stanovil počiatok plynutia premlčacej doby a to odo dňa nasledujúceho po ostatnom čerpaní peňažných prostriedkov žalovaným. Dňa 20.08.2007, kedy žalovaný čerpal sumu 500,- Sk zo svojho účtu, ešte neboli splnené podmienky preklenutia povoleného prečerpania na nepovolené prečerpanie, nakoľko mínusový zostatok na účte žalovaného predstavoval po čerpaní sumy 500,- Sk dňa 20.08.2007 zostatok na jeho účte - 4.991,00 Sk. Účet žalovaného tak ku dňu 20.08.2007 nevykazoval znaky nepovoleného prečerpania peňažných prostriedkov a preto žalobcovi, resp. jeho právnemu predchodcovi ani nevznikol nárok domáhať sa zaplatenia sumy z titulu nepovoleného prečerpania na bežnom účte. Až zúčtovaním riadnych úrokov v sume 66,24,- Sk ku dňu 31.08.2007 došlo k zmene stavu účtu z povoleného prečerpania na nepovolené, nakoľko na účte bol ku dňu 31.08.2007 evidovaný debetný zostatok - 5.057,24 Sk, t.j. nad rámec povoleného prečerpania vo výške 5.000,- Sk. Rozhodný dátum (31.08.2007) nepovoleného prečerpania peňažných prostriedkov nad rámec povolenej sumy 5.000,- Sk je uvedený aj vo výpise z bankovej knihy, ktorý žalobca predložil súdu prvého stupňa v tomto konaní. Preto odvolateľ vyslovil názor, že jeho nárok z titulu nepovoleného prečerpania peňažných prostriedkov na bežnom účte, ku ktorému došlo dňa 31.08.2007 nie je premlčaný. Žalovaný sa dostal do omeškania s vrátením peňažných prostriedkov z titulu nepovoleného prečerpania od 01.09.2007 a keď žalobca uplatnil nárok na súde dňa 30.08.2011, uplatnil ho v zákonnej 4-ročnej premlčacej dobe. Súčasne argumentoval tiež nesprávnosťou rozhodnutia súdu prvého stupňa v časti trov prvostupňového konania, ktoré boli priznané vedľajšiemu účastníkovi. Účasť vedľajšieho účastníka v tomto spore nepovažoval za účelnú, keďže vedľajší účastník ničím neprispel k úspechu žalovaného v spore, ktorý sa sám bránil vznesenou námietkou premlčania, ktorá bola rozhodujúca pre konečné rozhodnutie vo veci. Trovy konania, ktorých náhradu si vedľajší účastník uplatnil, preto neboli vynaložené účelne. Preto žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa i v tejto časti zmenil, vedľajšiemu účastníkovi nepriznal náhradu trov prvostupňového konania a sám si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania. Vedľajší účastník sa k odvolaniu žalobcu písomne vyjadril. Uviedol, že rozhodnutie súdu prvého stupňa považuje za vecne správne, avšak poukázal na prednostnú aplikáciu Občianskeho zákonníka pred Obchodným zákonníkom. Teória absolútneho obchodu pri posudzovaní úverových vzťahov musí ustúpiť špeciálnej záväznej spotrebiteľskej právnej úprave, ktorá má svoj základ v Smernici Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorej výklad vo svojich rozhodnutiach prináša a upresňuje Európsky súdny dvor. Dňom 01.05.2004, t.j. dňom vstupu SR do EÚ sa stali na území SR záväznými právne akty EÚ vrátane zmienenej Smernice Rady 93/13/EHS. Poukázal tiež na publikáciu Jaroslava Krajču - spotrebiteľská zmluva v aplikačnej praxi - Eurounion, október 2011, strana 34, kde sa konštatuje, že ak pôjde o úverovú zmluvu medzi bankou a fyzickou osobou (čo je inak absolútny obchod podľa Obchodného zákonníka), dojednanie úroku z omeškania sa musí uskutočniť v súlade s občiansko- právnymi predpismi. Tie isté závery platia aj vtedy, ak zmluvné strany dohodou upravia, že ich vzťah sa bude riadiť ustanoveniami Obchodného zákonníka (§ 262 ods. 1 Obchodného zákonníka). Takéto dojednanie teda nemôže vylúčiť práva vyplývajúce pre spotrebiteľa z právnej úpravy upravujúcej jeho postavenie v iných všeobecne záväzných právnych úpravách alebo v práve spoločenstva. Preto nebude použiteľné žiadne ustanovenie Obchodného zákonníka, ktoré by zhoršovalo postavenie spotrebiteľa. Bude sa to napríklad týkať odstúpenia od zmluvy, reklamácie, premlčania atď. Poukázal tiež na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 M Cdo 20/2009 z 25.01.2011, v ktorom najvyšší súd zdôraznil, že v spotrebiteľskej veci je neprípustné dojednať zmluvnú podmienku nevýhodnejšie oproti Občianskemu zákonníku a tu najvyšší súd poukazuje práve na nemožnosť aplikácie štvorročnej premlčacej doby podľa obchodného zákonníka, pretože táto je menej priaznivá pre spotrebiteľa v porovnaní s trojročnou premlčacou dobou podľa Občianskeho zákonníka. Poukázal tiež na rozhodovaciu prax iných súdov a na to, že v zmysle § 52 ods. 2 OZ veta posledná na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keby sa inak mali použiť normy obchodného práva. V danom prípade je aplikácia ustanovení Občianskeho zákonníka pre spotrebiteľa priaznivejšia a preto musí byť aplikovaná. Nesúhlasil s tým, že by jeho účasť v konaní nepriniesla žalovanému úspech, keď poukázal na rozsiahlu rozhodovaciu prax súdov, kde trovy vedľajšiemu účastníkovi boli bezo zbytku priznané. I v predmetnej veci k zamietnutiu žaloby došlo aj vďaka aktívnej pomoci poskytnutej spotrebiteľovi zo strany združenia. Ukazuje sa, že pôsobenie združenia ako vedľajšieho účastníka na strane spotrebiteľa v konaní je dostatočne účinným prostriedkom zabrániť dodávateľom porušovať spotrebiteľské práva. Preto navrhol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v celom rozsahu potvrdiť a uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 zákona č.99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov - Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len „OSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou, podal ho účastník konania (§ 201 OSP), v zákonom stanovenej lehote (§ 204 OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný, (§ 202 OSP), preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako i konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo (§ 212 ods. 1 OSP) po skonštatovaní, že odvolanie má základné zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d) a f) OSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP), prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP), upovedomil účastníkov o zmene právnej kvalifikácie postupom podľa § 213 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne, preto ho podľa ustan. § 219 ods. 1 OSP potvrdil. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0, t.j. jednohlasne (§ 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z.z.). Odvolací súd vo veci rozhodol podľa ustanovenia § 214 ods. 2 OSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania tak, že rozsudok verejne vyhlásil, nakoľko vec bola ústne prejednaná pred súdom prvého stupňa a v odvolacom konaní nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, preto sa nejedná o konanie, v ktorom by súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania a je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejde ani o konanie vo veciach porušovania zásady rovnakého zaobchádzania a nariadenie pojednávania nevyžaduje ani dôležitý verejný záujem. Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa rozhodol vecne správne. Predmetom tohto konania je úhrada istiny 214,10 eura s príslušenstvom. Z obsahu spisu vyplýva, že medzi účastníkmi bola dňa 17. 12. 2006 uzatvorená zmluva o bežnom účte a dňa 12. 7. 2007 bolo žalovanému poskytnuté povolené prečerpanie v rámci platného úverového rámca 5.000 Sk. Žalovaný dňa 20. 8. 2007 čerpal posledný raz z úverového rámca sumu 500 Sk, ku koncu mesiaca prišlo k pripísaniu úrokov 66,24,- Sk a tým povolené prečerpanie presiahlo sumu 5.000 Sk, čím sa žalovaný ocitol v nepovolenom prečerpaní úverového rámca, t.j. nad sumou 5.000 Sk. Súd prvého stupňa žalobu žalobcu zamietol s prihliadnutím na námietku premlčania vznesenú žalovaným i vedľajším účastníkom, keď počiatok plynutia premlčacej doby stanovil dňom 20.08.2007, kedy žalovaný uskutočnil posledný výber povoleného prečerpania v sume 500,- Sk a žalobca od 21.08.2007 neposkytol žalovanému žiadne plnenie, len zaúčtoval úroky a poplatky v sume 48,43 eura. Žalobca s týmto skutkovým a právnym záverom súdu prvého stupňa nesúhlasí a poukazuje na to, že ku dňu 20.08.2007 stav účtu bol - 4.991,00,- Sk a k pripísaniu riadnych úrokov v sume 66,24 Sk došlo ku dňu 31.08.2007 a až vtedy vznikol nepovolený debetný zostatok 5.057,24,- Sk, teda až vtedy došlo k prekročeniu rámca povoleného prečerpania v sume 5.000,- Sk. Rozhodný dátum nepovoleného prečerpania peňažných prostriedkov teda nebol deň 20.08.2007, ale 31.08.2007, preto keď bola žaloba doručená súdu prvého stupňa dňa 30.08.2011, bola podaná včas. Súd prvého stupňa posúdil nárok žalobcu podľa Obchodného zákonníka (§ 708 ods. 1, 2, § 351 ods. 1, § 351 ods. 1, ods. 2, § 387 ods. 1, § 388 ods. 1, § 397), keď poukázal na to, že v prejednávanom prípade nie je možné na právny vzťah účastníkov aplikovať ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch v znení platnom do 31.12.2008. Je potrebné stotožniť sa s názorom súdu prvého stupňa, že právny vzťah, ktorý vznikol medzi bankou a žalovaným, je potrebné posúdiť podľa relevantných ustanovení Obchodného zákonníka (§ 708 ods. 1, 2, § 351 ods. 1 a iné). Súd prvého stupňa súčasne konštatoval, že v danom prípade ide o nárok povoleného prečerpania peňažných prostriedkov na bežnom účte, preto sa na právny vzťah účastníkov nevzťahuje Zákon č. 258/2001 Z.z. s tým, že ustanovenie § 3 ods. 6 uvedeného zákona nie je týmto dotknuté, ktorý záver je tiež potrebné považovať za vecne správny. To však neznamená, že na predmetný právny vzťah žalovaného ako spotrebiteľa nie je dôvodné použiť právnu úpravu obsiahnutú najmä v Občianskom zákonníku a iných právnych predpisoch, sledujúcich ochranu spotrebiteľa. Pokiaľ tak súd prvého stupňa neurobil, neaplikoval ustanovenia právnych predpisov zamerané na ochranu spotrebiteľa, vyplývajúce najmä zo smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ako i ustanovenia Občianskeho zákonníka prijaté dňom 01.05.2004, t.j. dňom vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie na to, aby spotrebiteľ ako slabšia zmluvná strana, ktorého vyjednávacia pozícia sa nemôže porovnávať s dodávateľom, neutrpel ujmu neznalosťou právnej úpravy a boli aplikované možnosti, ktoré mu táto prináša. Odvolací súd je tak v prejednávanej právnej veci toho názoru, že na vec sa vzťahujú ustanovenia právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci neboli použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, a to § 52 až 54 Občianskeho zákonníka, § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení od 1.4.2015 a § 23a zákona č.634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. V súlade s ustanovením § 213 ods. 2 OSP odvolací súd vyzval účastníkov, aby sa vyjadrili k možnému použitiu ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci súdom prvého stupňa nebolo použité. Účastníci sa k výzve odvolacieho súdu nevyjadrili. Ochrana spotrebiteľa obsiahnutá aj v Občianskom zákonníku je daná jeho nerovným postavením vo vzťahu spotrebiteľ - dodávateľ, vyplývajúcim z nerovnováhy vyjednávacej sily, z ekonomickej nerovnosti a neúmernosti zdrojov (vo veciach spotrebiteľského úveru je to spotrebiteľ, ktorý pre nedostatok finančných prostriedkov žiada úver u veriteľa, ktorý má úverovanie v predmete podnikania). Systém ochrany spotrebiteľa (zavedený Smernicou EHS č. 93/13) vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa nachádza v nerovnomernom postavení voči predávajúcemu alebo poskytovateľovi z hľadiska ako vyjednávacej sily, tak úrovne informovanosti, čo vedie k tomu, že pristúpi k podmienkam vopred vyhotoveným predávajúcim alebo poskytovateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. I ten, kto ako spotrebiteľ uzavrel zmluvu o bežnom účte a o jeho povolenom prečerpaní v rámci stanoveného limitu, ktorý sa dostal do nepovoleného prečerpania, má právo na ochranu formou zákonných ustanovení prijatých na ochranu spotrebiteľa. V prejednávanej veci je predovšetkým potrebné zistiť to, či ide o vzťah spotrebiteľský, kde na jednej strane vystupuje dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ. Zmluvný vzťah účastníkov bol uzavretý s právnym predchodcom žalobcu, ktorým bola Tatrabanka, a.s. a na druhej strane vystupoval žalovaný ako fyzická osoba. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Na strane dodávateľa tu vystupovala Tatrabanka, a.s. zameraná na poskytovanie bankových, investičných a iných služieb, ktoré dodávala i fyzickým osobám (porovnaj výpis z obchodného registra na internete) a žalovaný vystupoval ako fyzická osoba, teda ako subjekt, ktorý pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, predmetný bežný účet bol pre jeho osobnú potrebu, pričom žalobca iný účel zriadenia a vedenia tohto bežného účtu nepreukázal. Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv. slabšej zmluvnej strany a neprípustnosti zneužívania monopolného postavenia dodávateľov ako tzv. silnej zmluvnej strany. Postavenie slabšej zmluvnej strany vyplýva zo skutočnosti, že spotrebiteľ nemá možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy vopred pripravenej dodávateľom. Vychádza sa z toho, že spotrebiteľ dobromyseľne uzaviera zmluvu a právom očakáva, že dodávateľ ako odborník, "profesionálne znalý podnikateľ" dodáva tovar alebo služby so zárukou kvality. U spotrebiteľských zmlúv treba dodržiavať všeobecnú úpravu spotrebiteľských zmlúv (§ 52 až 54), ako aj osobitnú úpravu uvedenú v príslušných ustanoveniach zmluvných typov. Zákonom ustanovených podmienok sa spotrebiteľ nemôže vopred vzdať. Preto by bolo neplatné aj také dojednanie v spotrebiteľskej zmluve, v ktorej by spotrebiteľ dal súhlas na neakceptovanie zákonom ustanovenej podmienky či obchádzanie niektorej neprijateľnej podmienky, a to by v konečnom dôsledku zhoršilo jeho zmluvné postavenie. Podmienky spotrebiteľských zmlúv upravené v zákone sú vo vzťahu k spotrebiteľovi kogentné, keďže nepripúšťajú odchylnú úpravu, ktorou by sa zhoršilo postavenie spotrebiteľa. V prípade, ak vzniknú pochybnosti, bude platiť priaznivejší výklad obsahu zmluvy v prospech spotrebiteľa. Ochranu spotrebiteľa zabezpečuje súhrn právnych noriem zameraných na vyvažovanie faktickej nerovnosti medzi spotrebiteľom a dodávateľom v záväzkovo-právnom vzťahu, ktorých cieľom je chrániť spotrebiteľa pri uspokojovaní jeho potrieb, realizácii spotrebiteľských práv, ako aj pri uplatňovaní nárokov v konaniach pred príslušnými orgánmi. Podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa (v znení v čase uzavretia zmluvy) spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. V danom prípade nemohli vzniknúť pochybnosti o spotrebiteľskom charaktere uzatvorenej zmluvy, pretože právny predchodca žalobcu uzavrel so žalovaným zmluvu v rámci vykonávania svojej obchodnej činnosti a žalovaný túto finančnú službu prijal ako spotrebiteľ. I keď zákon č. 150/2004 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (nadobudol účinnosť 1. apríla 2004) neoznačuje zmluvy uzatvorené podľa iných zákonov za spotrebiteľské, bolo potrebné vziať na zreteľ, že uvedená právna úprava nemá taxatívny charakter, a preto bolo v danej veci po zohľadnení všetkých ostatných kritérií potrebné túto úpravu aplikovať. K takémuto názoru dospel aj Najvyšší súd SR v obdobnom prípade v uznesení zo dňa 05.02.2013 sp. zn. 3 Cdo 157/2012. Na uvedený právny vzťah sa však aplikuje aj § 23a zákona č.634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, ktorý označuje takúto zmluvu za spotrebiteľskú. Pri výklade tejto občianskoprávnej úpravy je tiež potrebné rešpektovať skutočnosť, že táto úprava je implementáciou smerníc Európskych spoločenstiev. Zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, bola prebratá smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993, str. 29-34). Túto smernicu je nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Podľa čl. 1 ods. 1 smernice účelom tejto smernice je aproximovať zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia členských štátov, ktoré sa nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom. Predmetná smernica definuje teda spotrebiteľskú zmluvu ako zmluvu uzatvorenú medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, a takto je potrebné vykladať aj predmetné ustanovenie § 52 OZ účinné do 31.12.2007. Po zhrnutí všetkých týchto skutočností možno dospieť len k tomu záveru, že predmetná zmluva je zmluvou spotrebiteľskou, na ktorú je nevyhnutné použiť ustanovenia § 52 až 54 OZ účinné v čase uzatvorenia zmluvy, avšak aj ustanovenie § 52 ods. 2 účinné od 1.4.2015. Podľa § 52 ods. 2 OZ v znení od 01.04.2015 ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. V zmysle vyššie uvedených všeobecne prijímaných právnych názorov teda platí aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré vznikli pred 1. aprílom 2015 a na ktoré sa uvedené zákonné ustanovenia aplikuje (§ 52 ods. 2 zákona č. 102/2014 Z.z. OZ a čl. IV. zák. č. 151/2014 Z.z.). V preskúmavanom prípade odvolací súd vzal na zreteľ § 52 ods. 2 veta tretia Občianskeho zákonníka, podľa ktorého všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 3 M Cdo 14/2014 zo dňa 21.04.2015, ktorý svoje rozhodnutie v súvislosti s aplikáciou uvedenej právnej úpravy odôvodnil takto: „aj bez vyriešenia otázky, či je opodstatnená námietka generálneho prokurátora o tom, že premlčanie práva malo byť posudzované podľa ustanovení Obchodného (a nie Občianskeho) zákonníka - je zrejmé, že ak by najvyšší súd zrušil mimoriadnym dovolaním napadnuté rozsudky a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, musel by prvostupňový súd vziať na zreteľ § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, pričom by ako „orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy“ bol povinný prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou. Mal by tiež zohľadniť § 52 ods. 2 vetu tretiu Občianskeho zákonníka, podľa ktorého všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Obe tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 1. mája 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že v prípade zrušenia rozsudkov napadnutých mimoriadnym dovolaním by súd prvého stupňa (opäť) posudzoval plynutie premlčacej doby podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho by rozhodol tak, ako v rozsudku, ktoré generálny prokurátor navrhuje zrušiť (žaloba by bola zamietnutá pre premlčanie nároku žalobcu - poznámka odvolacieho súdu)“. Čo sa týka aplikovateľnosti citovaných zákonných ustanovení, dovolací súd uvedené zákonné ustanovenia bezprostredne aplikoval bez ohľadu na to, kedy predmetná žaloba bola doručená súdu, keďže citované právne predpisy neobsahujú prechodné ustanovenia k aplikácii týchto nových právnych predpisov, tým sa aplikujú vo všetkých konaniach, ktoré nie sú skončené bez ohľadu na to, v akom štádiu konania sa vec nachádza (okresné, odvolacie či dovolacie konanie). V prejednávanom prípade podmienky pre prečerpanie povoleného úverového rámca nad sumu 165,97 eura nastali dňom 31.08.2007, kedy žalobca pripísal k doterajšiemu čerpaniu úroky (porovnaj všeobecné obchodné podmienky Tatrabanky, a.s., článok II., 2.5 - nepovolené prečerpanie peňažných prostriedkov na účte, keď úroky i úroky z nepovoleného prečerpania sa účtujú raz za mesiac a to k poslednému bankovému pracovnému dňu, resp. poslednej sobote príslušného mesiaca, t.j. v danom prípade ku dňu 31.08.2007), žalovaný bol povinný nepovolené prečerpanie na účte bezprostredne vyrovnať. Možnosť stanovená v bode 2.5.2. - najneskôr v lehote jedného mesiaca od vzniku nepovoleného prečerpania treba chápať ako možnosť tak dobrovoľne plniť, ale dlh (nepovolené prečerpanie) tu už existoval, žalobca mal z neho právo na úroky z omeškania (bod 2.5.3. odo dňa, kedy k prečerpaniu prišlo), lehota 30 dní na dobrovoľnú úhradu je lehotou poriadkovou (najneskôr - teda aj skôr)a nebránila žalobcovi, aby svoje právo uplatnil na súde dňa 1.9.2007 (odkedy došlo k prečerpaniu a k omeškaniu a odkedy má právo na úroky z omeškania), nie až najneskôr do jedného mesiaca od jeho vzniku. Keďže potom banka odstúpila od zmluvy (dôkaz č.l. 7), žalovaný bol povinný nielen tento celý zročný dlh žalobcovi uhradiť, ale stratil právo na povolené prečerpanie. Žalovaný a vedľajší účastník v konaní uplatnili námietku premlčania. Súd prvého stupňa sa s ňou vysporiadal tak, že nárok považoval za premlčaný. S týmto záverom sa plne stotožňuje aj odvolací súd, i keď ako bolo uvedené vyššie, tento nárok bolo potrebné posúdiť podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o premlčaní, pretože uvedená právna úprava je pre žalovaného, ktorý vystupuje v konaní v postavení spotrebiteľa priaznivejšia, pretože núti dodávateľa k tomu, aby neponechal spotrebiteľa v právnej neistote o uplatňovanom nároku, aby tento uplatnil v rozumnej premlčacej dobe tri roky (§ 101 Občianskeho zákonníka) a teda možnosť uplatniť tento nárok na súde mal žalobca už dňa 1.09.2007 (vznik nepovoleného prečerpania 31.8.2007), kedy práve on vedel o nepovolenom prečerpaní (po pripísaní úrokov) a ak potom žalobca uplatnil nárok na súde dňa 30.08.2011, uplatnil ho oneskorene, teda po márnom uplynutí premlčacej doby. Žalobca preto nestihol žalobu podať v lehote, v ktorej by mu bolo možné uplatnené právo priznať autoritatívnym rozhodnutím súdu, keď bolo potrebné prihliadnuť na vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného a vedľajšieho účastníka. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti preto pokiaľ súd prvého stupňa žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol, rozhodol vecne správne a tak odvolací súd toto rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil. Žalobca sa v odvolacom konaní domáhal zmeny prvostupňového rozhodnutia v časti trov prvostupňového konania, keďže nesúhlasil s ich priznaním v prospech vedľajšieho účastníka, ktorému súd prvého stupňa v zmysle § 142 ods. 1 OSP priznal náhradu trov konania v sume 99,40 eura. Žalobca poukazoval vo svojom odvolaní najmä na to, že úkony vedľajšieho účastníka boli neadresné a jeho zastúpenie v konaní tiež nadbytočné, pretože námietku premlčania vzniesol sám žalovaný. V danom prípade v dôsledku odvolania žalobcu bolo potrebné vyporiadať sa so skutočnosťou, či účasť vedľajšieho účastníka v konaní je nadbytočná a či jeho úkony, za ktoré mu bola priznaná odmena, boli úkonmi účelnými. Všeobecne pre náhradu trov konania v sporovom konaní platí zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia. Zásada úspechu vo veci znamená, že účastník, ktorý mal v sporovom konaní plný úspech, má právo na náhradu všetkých trov konania. Posúdenie účelnosti pritom závisí od konkrétnych okolností tej - ktorej právnej veci. V predmetnej právnej veci vedľajší účastník riadne hájil práva účastníka, na strane ktorého vystupuje. Samotná okolnosť, či sa dá v danej veci zastúpiť právnym zástupcom, je na voľbe vedľajšieho účastníka, pričom medzi trovy konania podľa § 137 OSP patrí aj náhrada výdavkov právnickej osoby, ktorá je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu. Z uvedených dôvodov vedľajšiemu účastníkovi patrí náhrada trov konania titulom právneho zastúpenia. Podania vedľajšieho účastníka obsahujú skutočnosti, ktoré boli dôvodom zamietnutia žaloby a dôvodom úspechu žalovaného v konaní. Vedľajší účastník doručil súdu prvého stupňa podanie, v ktorom uplatnil námietku premlčania, ktorú následne vo vzťahu k žalovanému aj konkretizoval a žalovaný si ju v plnom rozsahu osvojil(uplatnil ju až po oboznámení sa s námietkou vedľajšieho účastníka). Preto odvolací súd považoval trovy vedľajšieho účastníka za účelné, vyčíslené v súlade s vyhláškou č. 655/2004 Z.z. a priznané v súlade s § 142 ods. 1 OSP. Preto odvolanie žalobcu ani v tejto časti nie je dôvodné a tak odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa i v tejto časti ako vecne správny potvrdil(§ 219 OSP). Žalovanému odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože si ju neuplatnil, rsp. v odvolacom konaní nebol činný a trovy odvolacieho konania mu nevznikli. Naproti tomu odvolací súd uložil žalobcovi nahradiť vedľajšiemu účastníkovi trovy odvolacieho konania spočívajúce v právnom zastúpení v sume 36,20 eura na účet jeho právneho zástupcu do troch dní (§ 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP))a to za jeden úkon právnej pomoci - vyjadrenie k odvolaniu žalobcu, ktoré s neukázalo dôvodným. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.