Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 10CoP/17/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113202047 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2113202047.3 Uznesenie Krajský súd v Trnave vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti: 1/ U. Q., nar. XX. T. XXXX, bytom u matky a 2/ L. Q., nar. X. N. XXXX, bytom u otca, obe zast. opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Trnava, matky: C. Q., nar. XX. R. XXXX, bytom A., A., M. W. XXXX/XX a otca: L. Q., nar. XX. T. XXXX, bytom A., Y.. Y. XXXX/XX, zast. advokátkou: JUDr. Lucia Sukopová, Trnava, Františkánska 5, o zmenu rozhodnutia o osobnej starostlivosti a iné, o odvolaniach otca proti uzneseniam Okresného súdu Trnava z 18. marca 2013 č. k. 19P/7/2013 - 32 a z 23. septembra 2013 č. k. 19P/7/2013 - 70 takto r o z h o d o l : Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa z 18. marca 2013 v napadnutej časti preddavku otca presahujúceho sumu 150 eur a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa z 23. septembra 2013 v celom rozsahu r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Uznesením z 18. marca 2013 (ďalej tiež len „prvé uznesenie“) súd prvého stupňa (reprezentovaný pritom vyšším súdnym úradníkom) I. ustanovil znalca z odboru psychológie a odvetví Klinická psychológia detí a dospelých Mgr. Martina Balka, za znalca pre konanie v prejednávanej veci; uložil znalcovi úlohu vypracovať znalecký posudok, majúci zodpovedať 8 otázok uvedených vo výroku uznesenia a takýto znalecký posudok podať v štyroch vyhotoveniach do 60 dní od doručenia uznesenia, účastníkov upovedomil o možnosti prípadné námietky k osobe znalca oznámiť súdu do 5 dní od doručenia uznesenia a znalcovi povolil na účely vypracovania posudku použitie vlastného motorového vozidla; II. účastníkom konania uložil povinnosť poskytnúť znalcovi pri vypracovávaní posudku potrebnú súčinnosť a III. otcovi uložil povinnosť v lehote 10 dní od doručenia uznesenia zložiť na bližšie neoznačený účet súdu prvého stupňa preddavok na náklady spojené s podaním znaleckého posudku vo výške 300 eur. Takéto rozhodnutie v časti preddavkovej povinnosti otca odôvodnil právne ust. § 141 ods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); vecne potom tým, že to bol otec, kto inicioval konanie sledujúce zmenu výchovného prostredia maloletých detí, v ktorom na zistenie, či toto je v záujme detí, bolo potrebné odborné posúdenie. Uznesením z 23. septembra 2013 (ďalej tiež len „druhé uznesenie“), i tu vydaným rovnakým zamestnancom súdu, ako u uznesenia prvého, potom znalcovi zhora priznal znalečné v sume 1.735,71 eur (s výpočtom úkonov a čiastkových odmien na paušálnej i hodinovej odmene vo výroku rozhodnutia) a upravil učtáreň súdu na poukázanie priznaného znalečného znalcovi zo štátnych rozpočtových prostriedkov po právoplatnosti uznesenia; pričom toto uznesenie odôvodnil právne ust. § 127 ods. 1 a § 139 ods. 2 O. s. p. a § 3 ods. 1, § 5 písm. b/, § 12 ods. 2 a § 14 ods. 3 písm. a/ a b/ vyhlášky č. 491/2004 Z. z. o odmenách, náhradách výdavkov a náhradách za stratu času pre znalcov, tlmočníkov a prekladateľov v znení neskorších predpisov (ďalej tiež len „tarifa“) a vecne len všeobecným konštatovaním, podľa ktorého preskúmaním vyúčtovania znalca dospel (súd) k záveru o súladnosti takéhoto vyúčtovania s tarifou. Proti obom takýmto uzneseniam podal včas odvolania len otec. Prvé uznesenie napadol len v časti uloženia mu preddavkovej povinnosti, navrhujúc jeho zmenu uložením každému z rodičov povinnosti na zloženie preddavku v rozsahu polovice sumy uloženej uznesením, o ktorom je tu reč, len jemu, namietajúc vyvodením z vykonaných dôkazov nesprávnych skutkových zistení aj nesprávnym právnym posúdením veci súdom prvého stupňa (odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O. s. p.). Mal za to, že súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil, že vypracovanie znaleckého posudku bolo v jeho záujme (otca), keď toto bolo naopak v záujme oboch rodičov detí a najmä detí samotných a nutnosť dokazovania za pomoci znalca tu v skutočnosti spôsobila matka (prvotným súhlasom s odchodom maloletej U. od nej do domácnosti otca a následným nesúhlasom s uzavretím rodičovskej dohody, ktorou by bol takto vytvorený faktický stav potvrdený). Druhé uznesenie napadol v celom rozsahu, tu navrhujúc jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, poukazujúc na rovnaké odvolacie dôvody ako v prípade prvého uznesenia a argumentujúc predovšetkým tým, že vyúčtovaním znalca uvádzaný čas 107 hodín, venovaných vypracovaniu posudku v tejto veci je zjavne nadsadený, neprimeraný a ani súd tu neskúmal, z akého dôvodu by to mala byť takáto časová potreba. Nešlo tu ani o komplikovaný prípad či rozsiahly spis, vyžadujúci si viac času než obvykle a navyše neobstojí ani zvýšenie tarifnej odmeny znalcom, na ktoré neexistoval znalcom uvádzaný dôvod, spočívajúci v opakovanom zrušení a preložení termínov znaleckého vyšetrenia, keď k preloženiu zapríčinenému otcom došlo raz a to z ospravedlniteľného aj včas ospravedlneného dôvodu (pre poruchu auta). Matka, opatrovník ani znalec odvolacie návrhy nepodali. Odvolací súd prejednal obe veci (preddavkovej povinnosti i znalečného) podľa § 212 ods. 1 O. s. p. v medziach odvolaní otca, teda u prvého uznesenia len čo do jeho III. čiastkového výroku a vychádzajúc z požiadavky vymedzenej odvolacím návrhom účastníka len nad sumu preddavku 150 eur (nakoľko požiadavku z odvolania na rovnodielne zaťaženie preddavkovou povinnosťou oboch rodičov bolo treba chápať ako záujem otca na preskúmaní prvého uznesenia len potiaľ, pokiaľ mu ním bola uložená preddavková povinnosť presahujúca polovicu z celkovej sumy preddavku majúceho sa takto zaplatiť), u druhého uznesenia potom v celom rozsahu a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania (pretože tu v žiadnej zo spomínaných vecí nešlo o vec samu a ani o ktorýkoľvek zo zákonom predpokladaných prípadov vyžadujúcich si prejednávanie aj takýchto vecí na pojednávaní odvolacieho súdu) a dospel k záveru, že v oboch prípadoch treba prisvedčiť najmä odvolacej námietke nesprávnym (nedostatočne úplným) právnym posúdením veci, ktorej dôsledkom bolo nielen neopatrenie si súdom prvého stupňa dostatku skutkových zistení (resp. netrvanie na tom, aby ešte v čase pred pristúpením k rozhodovaniu druhým uznesením vzniknuté medzery zacelil znalec - usilujúci o znalečné otcom považované za premrštené), ale tiež zaťaženie oboch uznesení jednou z variácií na postup súdu odnímajúci účastníkom konania (vrátane odvolávajúceho sa otca) reálnu možnosť konať pred súdom. Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. súd (odvolací) rozhodnutie (súdu prvého stupňa) zruší, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom; podľa písm. h/ rovnakého paragrafu, odseku i zákona potom rovnako rozhodne, ak súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Podľa § 141 ods. 1 O. s. p. súd môže uložiť účastníkovi, u ktorého nie sú podmienky pre oslobodenie od súdnych poplatkov, aby zložil preddavok na trovy dôkazu, ktorý navrhol alebo ktorý nariadil súd o skutočnostiach ním uvedených alebo v jeho záujme. Podľa § 12 ods. 2 časti vety pred bodkočiarkou tarify tarifná odmena za mimoriadne náročný znalecký úkon sa zvýši maximálne o 30%. K prvému z ustanovení citovaných zhora možno len zopakovať tunajším súdom už uvedené neraz a síce, že vada konania podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (a inak aj ďalšia vada písmena g/ rovnakého zákonného ustanovenia, spočívajúca v rozhodnutí vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom) je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces (práva zaručovaného v podmienkach tuzemského právneho poriadku okrem zákonov i článkom 46 a nasledujúcimi Ústavy Slovenskej republiky, čiže ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov a tiež článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, tohto inak uverejneného v prílohe oznámenia Federálneho ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.), že tento záver patrí k záverom ustálenej rozhodovacej praxe (judikatúry) Krajského súdu v Trnave a ani v tejto konkrétnej veci na ňom nevznikol dôvod nič meniť (v tejto súv. por. napr. uznesenia Krajského súdu v Trnave z 30. júna 2008 č. k. 10Co/152/2008-37 či z 30. novembra 2010 sp. zn. 10Co/210/2010, prvé vydané práve vo veci súdu prvého stupňa totožného s tým v prejednávanej veci, teda vo veci Okresného súdu Trnava sp. zn. 18C/173/2007, druhé potom vo veci Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 10C/42/2008) a že i podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91), Ústavného súdu SR (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I ÚS 226/03) a aj Najvyššieho súdu SR (rozsudok z 27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať tiež nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu v podmienkach vnútroštátnej úpravy slovenského civilného procesu potom vymedzuje (na úrovni zákona) ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania (čo v prejednávanej veci pomerne podrobnou reprodukciou podaní účastníkov splnené bolo), stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé (ktorej požiadavke napriek neodškriepiteľnej snahe už zadosť neučinil, ako bude uvedené i nižšie). Korektným a i ústavne konformným výkladom takéhoto ustanovenia (majúceho sa - na základe úpravy z ust. § 167 ods. 2 O. s. p. - primerane použiť aj na rozhodnutia súdov vydávané v procesnej forme uznesení) pritom treba dospieť k záveru, že s už uvedenými požiadavkami je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné zistenia, konštatovania alebo závery bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto vyvodené. Ak povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka); porušením uvedeného práva účastníka konania na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma aj možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi v rámci využitia prípadných riadnych alebo i mimoriadnych opravných prostriedkov) a výskyt takejto vady zakladá sám osebe nielen dôvod odvolania podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p., ale tiež nevyhnutnosť rozhodnutia spôsobom predpokladaným druhým z takýchto ustanovení. Rovnaké rozhodnutie potom zákon predpokladá i pri nesprávnom právnom posúdení veci, pokiaľ sa toto vyskytne v súbehu s nedostatočne zisteným skutkovým stavom (keď inak najčastejšie býva takýto súbeh nedostatkov na skutkovom i právnom „poli“ spôsobený tým, že nesprávnosť právneho uchopenia problému vedie i k nezameraniu dokazovania na všetky relevantné skutočnosti). Tunajší odvolací súd pritom navzdory pokusom o interpretáciu ustanovenia § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p., snažiacu sa presvedčiť o dostatočnosti nájdenia (súdom prvého stupňa) správneho ustanovenia právneho predpisu (bez nutnosti aj jeho správnej aplikácie) nemá ani tentoraz žiaden dôvod nezotrvať na opakovane ním zaujímanom stanovisku, podľa ktorého takýto výklad je účelový a nemožno ho podporiť ani dôsledným jazykovým rozborom úpravy, o ktorej je tu reč (kde je rozhodujúcou nevyhnutnosť vychádzania z mäkčenej a nie tvrdenej podoby slova „správne“ a práve tým je daný i rozdiel medzi náležitým trvaním na správnom nájdení aj použití rozhodného práva a nenáležitým uspokojením sa iba s jeho nájdením, ktoré nezriedka môže byť aj výsledkom náhody a je celkom neakceptovateľným prejavom snahy sústreďovať povinnosť na správny právny rozbor problému len na súdoch druhého stupňa). Podľa názoru odvolacieho súdu potom nemôže byť žiadnej pochybnosti o tom, že konanie predchádzajúce vydaniu oboch uznesení urobených predmetom odvolacieho prieskumu i uznesenia samotné boli postihnuté oboma práve priblíženými vadami. Z tých tú druhú (nesprávne právne posúdenie veci s následkom nedostatočného zistenia skutkového stavu) u prvého uznesenia predstavovalo nevenovanie (súdom prvého stupňa) žiadnej pozornosti otázke splnenia podmienok pre oslobodenie od súdnych poplatkov na strane odvolávajúceho sa otca, ale i matky (ako druhého rodiča detí). Hoci závažnosť takejto vady v tejto veci celkom zjavne zmierňovalo len obmedzené napadnutie prvého uznesenia otcom (iba nad sumu 150 eur, čo bolo faktickým svedectvom majetkových a sociálnych pomerov odvolateľa, disponujúcich ho na zaplatenie preddavku do takejto sumy), nečinilo ju to zanedbateľnou celkom a súdu prvého stupňa tu nešlo nevytknúť, že jednak nevykonal žiadne šetrenie na otázku schopností otca zhostiť sa preddavkovej povinnosti v celej prvým uznesením ukladanej sume, okrem toho ale nevykonal (v konaní, v ktorom potrebné dôkazy je povinný obstarávať i sám, teda aj bez vyvíjania patričnej iniciatívy účastníkmi konania) ani šetrenie pomerov matky (ako ďalší podklad pre urobenie si záveru o tom, či preddavkovú povinnosť vôbec pôjde niekomu uložiť). To platilo bez ohľadu na to, že inak by bolo možno súhlasiť so zrejmými (i keď ani tu výslovne do odôvodnenia prvého uznesenia nezanesenými) úvahami o tom, že u nariadeného dokazovania za pomoci znalca nemalo ísť o prípad navrhnutia dôkazu (ktorého trovy by mali byť kryté preddavkom) otcom ani o dôkaz o skutočnostiach v záujme účastníka (kam práve mierila argumentácia z odvolania, poukazujúca na preferenciu záujmu detí - ktorým má byť rozhodnutie navrhované otcom na prospech), ak zároveň odvolateľ bol bez reálnej šance účinne sa obrániť aj proti tomu, žeby nariadené tzv. znalecké dokazovanie nemalo byť ani dokazovaním o skutočnostiach otcom uvádzaných (druhá z troch skutkových podstát, nachádzajúcich sa v ust. § 141 ods. 1 O. s. p.). Už povaha konania sledujúceho zmenu skoršieho rozhodnutia o výkone osobnej starostlivosti o maloleté dieťa v spojitosti s požiadavkou na maximálnu možnú stabilitu výchovných pomerov dieťaťa (ak na opak neexistujú naozaj závažné dôvody) totiž spôsobuje nedostatočnosť preukázania len principiálnej rovnocennosti výchovného prostredia na strane rodiča majúceho záujem na zmene skoršieho rozhodnutia (v porovnaní s rodičom druhým), ale nutným je tu preukázanie buď podstatne lepších podmienok pre výkon osobnej starostlivosti na strane žiadateľa zmeny alebo skutočností nasvedčujúcich strate, resp. zníženiu pôvodne konštatovanej výchovnej spôsobilosti u toho rodiča, ktorému bolo maloleté dieťa (či aj viaceré deti) zverené do osobnej starostlivosti rozhodnutím majúcim sa spravidla podľa návrhu druhého rodiča zmeniť a v tomto smere ani odvolací súd nevidí dôvod spochybňovať ten záver súdu prvého stupňa, podľa ktorého sa pri snahe o zodpovedanie otázky vhodnosti výchovných prostredí ponúkaných deťom oboma ich rodičmi, ako aj ďalších otázok s takouto otázkou súvisiacich súd obvykle nezaobíde bez takých odborných znalostí, ktorými sám nedisponuje (a na zadováženie ktorých poznatkov tak musí ustanoviť znalca). Podobne to bolo aj pri uznesení druhom, ktorým súd prvého stupňa prakticky len mechanicky prevzal za svoje skutkové zistenia obsah vyúčtovania znalca a tieto doplnil rovnako mechanickou citáciou inak rozhodných ustanovení práva bez toho, aby poskytol ich výklad (aspoň nejaký, tobôž nie správny) a aby rozhodné právo tiež aplikoval spôsobom zodpovedajúcim jeho účelu. Pominúc tu nedbanie ním i na zásadu hospodárnosti konania tak najmä nebol poskytnutý výklad tarifou použitého slovného spojenia „mimoriadne náročný znalecký úkon“ (pri ktorom odvolací súd považuje za nutné zdôrazniť nielen adjektívum „náročný“, ale predovšetkým parameter náročnosti mimoriadnej, bez ktorého existencie o zvyšovaní odmeny hovoriť nepôjde a v prejednávanej veci sa súd prvého stupňa nepokúsil presvedčiť ani o tom, v čom konkrétne by tu mala spočívať náročnosť - tu rozumej tzv. obyčajná alebo iná než mimoriadna) a žiadnym spôsobom nedošlo k vyporiadaniu sa tiež s faktorom ustanovenia možnosti zvýšenia odmeny rozpätím (intervalom), v rámci ktorého sa môže orgán o jen priznaní rozhodujúci pohybovať - čím sa tu má na mysli, že ak tarifa ustanovuje maximálnu mieru zvýšenia na 30% tarifnej odmeny, dolnou hranicou zvýšenia je ktorékoľvek predstaviteľné percento vyššie než 0 a nižšie než 30 a v rámci posudzovania akceptovateľnej (obhájiteľnej) miery zvýšenia, ale aj preskúmateľnosti úvah k takémuto zvýšeniu vedúcich je samozrejme celkom nevyhnutné uviesť aj to, prečo sa rozhodlo o zvýšení v konkrétnom, hornú hranicu však nedosahujúcom rozsahu. Ak v prejednávanej veci absentovala aspoň nejaká (nieto ešte dostatočne konkrétna) odpoveď na otázku, prečo tu najskôr znalec a po ňom i súd prvého stupňa pristúpili k zvýšeniu odmeny znalca o 20% z inak možných 30% (čomu by ale logicky muselo predchádzať najskôr tu rovnako neprítomné uspokojivé odôvodnenie mimoriadnej náročnosti znaleckého úkonu) a otcovi bolo žiadúce prisvedčiť i v prípade námietky premrštenosťou počtu hodín venovaných podľa znalca i súdu prvého stupňa znaleckej činnosti v tejto veci, musel byť vylúčený akýkoľvek iný výsledok odvolacieho konania o odvolaniach proti obom uzneseniam, než ten podľa § 221 ods. 1 písm. f/ aj h/ a ods. 2 O. s. p. Odvolací súd preto rozhodol tak, ako to vyplýva z výroku tohto jeho uznesenia. Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude riadiť sa názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa § 226 O. s. p., v naznačenom rozsahu doplniť podklady, podľa § 132 O. s. p. náležite zhodnotiť výsledky celého konania, týkajúceho sa otázok riešených oboma jeho uzneseniami a až následne prípadne opätovne rozhodnúť, v takom prípade však s vypravením akéhokoľvek nového rozhodnutia i odôvodnením súladným s ustanoveniami § 157 ods. 2 a 3 a § 167 ods. 2 O. s. p. (o. i. presvedčivosť). K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení). Poučenie: Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.