Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 26Co/277/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113204202 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 09. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2113204202.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr. Kataríny Slováčekovej a JUDr. Daniela Ilavského, v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, IČO: 00 166 073, o 637,81 eur, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo 4. novembra 2014 č. k. 16C/95/2013-59, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa táto domáhala určenia, že žalovaná je zodpovedná za škodu vzniknutú nesprávnym úradným postupom a zaplatenia jej náhrady vo výške 531,51 eur a tiež nemajetkovej ujmy vo výške 106,30 eur vzniknutej žalobkyni nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Senica ako exekučného súdu. Rozhodnutie odôvodnil použitím ustanovení § 3 ods. 1 písm. d), 2, § 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1 a 4, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1, 3 ZoZzŠ (zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších zmien a doplnení), § 41 ods. 2 písm. c) a d), § 44 ods. 2 E. p. (zákon č. 233/1995 Z.z. Exekučný poriadok v znení od 1. júna 2010 do 31. mája 2011), keď dospel k záveru, že žalobkyňa nepreukázala, že by činnosťou Okresného súdu Senica v namietanom exekučnom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázala, že by bola v neistote počas doby od doručenia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do rozhodnutia o nej, nepreukázala hrozbu škody, nepreukázala riziko ohrozujúce konečné vymoženie pohľadávky a ani nepreukázala, že v postupe Okresného súdu Senica boli zistené pochybenia a prieťahy v konaní. Nepreukázala žiadnym spôsobom vznik majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ani ich výšku. Žalobkyni mala vzniknúť škoda nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie po 15-dňovej lehote stanovenej E.p.. Žiadosť súdneho exekútora bola súdu doručená 21. decembra 2010. Okresný súd Senica uznesením zo dňa 4. júla 2011 zamietol žiadosť o udelenie poverenia z dôvodu rozporu exekučného titulu so zákonom. V tejto súvislosti súd prvého stupňa dôvodil, že pre takýto spôsob rozhodnutia E. p. lehotu nestanovuje a rovnako ju nestanovuje ani pri rozhodcovských rozsudkoch ako exekučných tituloch. Ohľadom prípadného prieťahu v konaní sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodoval Ústavný súd Slovenskej republiky, či Európsky súd pre ľudské práva. V prejednávanej veci tak absentuje prvotná podmienka pre vznik zodpovednosti štátu, a to nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci a tento nebol ani preukázaný. Súd prvého stupňa sa námietkou premlčania vznesenou žalovanou nezaoberal. Nedošlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pred dňom 23.4.2009, keď žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa 21. decembra 2010. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že žalobkyňa nepreukázala, že by činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázala vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy a ta ani existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom súdu a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. O trovách konania rozhodol súdu prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O.s.p. (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení), keď úspešnej žalovanej nepriznal ich náhradu, pretože si ich neuplatnila a nepreukázala ani, že jej trovy konania vznikli. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podala v zákonom stanovenej lehote žalobkyňa odvolanie a žiadala, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podľa žalobkyne jej bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, tiež neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a rozhodnutie súd prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V tejto súvislosti ďalej namietala, že súd prvého stupňa vec prejednal a vo veci aj meritórne rozhodol v neprítomnosti žalobkyne napriek jej žiadosti o zrušenie pojednávania z dôležitých dôvodov (ktoré aj preukázala listinami), čím jej odňal právo na konanie pred súdom, že vo veci konal vylúčený sudca a to napriek žalobkyňou vznesenej námietke jeho zaujatosti, pričom konečné rozhodnutie vo veci vylúčeným sudcom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj z dôvodu, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobkyne na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie, že žalobkyňa nemala možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného z ktorých súd pri rozhodovaní vychádzal a zároveň nemala možnosť vyjadriť sa k dôkazom, ktoré súd vykonal, ku prednesom účastníkov, ku skutkovým a právnym otázkam, nemohla navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení, čím bolo porušené jej právo na spravodlivé súdne konanie, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, nakoľko bolo potrebné vo veci vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise a za stavu, kedy sa žalovaná vôbec nevyjadrila k podanej žalobe, že ak súd na základe informácii o skutkových a právnych okolnostiach, ktorými disponuje alebo, s ktorými sa oboznámil v dôsledku dokazovania vykonaného ex offo zistil, že existuje okolnosť brániaca vydať pre žalobcu pozitívne rozhodnutie, bol povinný o tom informovať účastníkov konania a umožniť im, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili, že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný, a nie je zrejmé či išlo o listiny založené v exekučnom spise, a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu, že ak žalovaná nereagovala na výzvu súdu ktorou ju vyzval na predloženie písomného vyjadrenia k návrhu, mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153 b) O.s.p.. Pokiaľ ide o majetkovú škodu ďalej súdu prvého stupňa vytkla, že súd úplne ignoroval všetky tvrdenia žalobkyne o majetkovej škode, ktorá jej vznikla z titulu na udržanie a správu informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, na poštovné a telekomunikačné výdaje a preto je v tejto časti rozhodnutie súdu prvého stupňa nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a okrem toho z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé akou úvahou súdu dospel k presvedčeniu o tom, že majetková škoda, prípadne nemajetková ujma nevznikla, že súd prvého stupňa neumožnil žalobkyni na pojednávaní súdu predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil, dokazovanie skrátil len na dôkazy vykonané ex offo, žalobcu nepoučil podľa ustanovenia § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby ten mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, súdu prvého stupňa ďalej vytkla, že vo svojom rozhodnutí nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobkyne na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov napriek tomu, že sám zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod, že jeho rozhodnutie je vnútorne rozporné z dôvodu, že napriek tomu, že súd zistil porušenie práva nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy žalobkyni, že súd prvého stupňa mal v prvom rade rozhodnúť o návrhu žalobkyne na prerušenie konania a až po právoplatnosti takéhoto rozhodnutia mohol vo veci konať ďalej . K odvolaniu žalobkyne sa žalovaná nevyjadrila, ani sama odvolanie nepodala. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podala včas účastníčka konania (§ 201, 204 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je opravný prostriedok prípustný (§ 202 O.s.p.), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania, (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny. Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený dňa 8. septembra 2015 (§ 156 ods. 1 O.s.p.), pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli oznámené na úradnej tabuli v lehote najmenej 5 dní pred vyhlásením (§ 156 ods. 3 O.s.p.). Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 16C/95/2013 je určenie, že žalovaná je zodpovedná za škodu vzniknutú nesprávnym úradným postupom a o zaplatenie škody v sume 531,51 eur a nemajetkovej ujmy v sume 106,30 eur s príslušenstvom. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bola žaloba žalobkyne zamietnutá vrátane výroku o trovách konania. Podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s argumentáciou použitou súdom prvého stupňa na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia. U dôvodov predostretých súdom prvého stupňa dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O.s.p.), odvolací súd však vzhľadom na potrebu vyporiadať sa s námietkami žalobkyne dopĺňa (§ 219 ods. 2 O.s.p. in fine) nasledovné: Žalobkyňa sa svojou žalobou domáhala z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu náhrady škody v celkovej výške 637,81eur. Majetková škoda 531,51 eur predstavuje podľa žalobkyne náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného zmluvou o úvere. Nemajetková ujma žalobkyňou vyčíslená na 106,30 eur predstavuje primeranú finančnú náhradu jej ďalšej ujmy, pretože samotné konštatovanie práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Suma 106,30 eur predstavuje 20% z uplatňovanej istiny s príslušenstvom (hodnoty majetkového práva postihnutého procesnou deformáciou). Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnila žalobkyňa tým, že nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu jej legitímneho očakávania, že správnym a zákonným postupom súdu dôjde k vymoženiu jej pohľadávky. Žalobkyňa tvrdila, že mohla vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jej pohľadávky a jej príslušenstva, pretože by vedela, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. V skutočnosti, že exekučný súd nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v lehote 15 dní podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, žalobkyňa videla nesprávny úradný postup exekučného súdu. Z obsahu spisu v prejednávanej veci odvolací súd zistil, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola doručená exekučnému súdu dňa 21. decembra 2010. Exekučný súd uznesením č.k. 10Er/937/2010-10 zo 4. júla 2011 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol z dôvodu, že vymáhané plnenie na základe rozhodcovského rozsudku je v rozpore so zákonom. Uznesením č. k. 10Er/937/2011-14 exekučné konanie zastavil. Podľa § 3 ods. 1 písm. d) ZoZzŠ štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom. Podľa § 3 ods. 2 cit. zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť. Podľa § 4 ods. 1 písm. a) cit. zákona vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 9 ods. 1 cit. zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa § 9 ods. 2 cit. zákona právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda. Podľa § 15 ods. 1 cit. zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len žiadosť) s príslušným orgánom podľa § 4 a 11. Podľa § 16 ods. 1 cit. zákona ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Podľa § 17 ods. 1 cit. zákona uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. Podľa § 17 ods. 2 cit. zákona v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že v prípade zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sa jedná o objektívnu zodpovednosť, čo znamená, že zo strany oprávneného subjektu (poškodeného) nie je potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu resp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu. Ústavným základom uvedenej zodpovednosti je čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v zmysle ktorého každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné splnenie troch podmienok: 1/ nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody a 3/ príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať. Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci na žalobkyni. Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v citovanom ustanovení § 9 ods. 2 ZoZzŠ výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné vyvodiť, a to aj z ustálenej judikatúry, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade s príslušnou právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej moci. Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci. Žalobkyňa odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nekonal v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 E.p., keď zamietajúce rozhodnutie vydal po uplynutí 15 dní. Podľa § 44 ods. 2 E.p. súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistil rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. Podľa § 41 ods. 2 písm. c), d) E.p. podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila, vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že lehota 15 dní je zákonodarcom stanovená pre exekučný súd len pre prípad nezistenia rozporu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Len v tom prípade je povinnosťou exekučného súdu do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poveriť exekútora na vykonanie exekúcie. Pre prípad zistenia rozporu exekučného titulu so zákonom, a teda pre prípad zamietnutia žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zákonodarca lehotu neurčil. Nie je teda možné konštatovať, že v preskúmavanej veci došlo k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu tým, že žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol po uplynutí 15-ich dní odo dňa doručenia žiadosti. Exekučný súd (Okresný súd Senica) rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na 195. deň po jej dôjdení, k žiadnemu omeškaniu zo strany exekučného súdu tak nemohlo prísť. Odvolací súd dáva za pravdu žalovanej v tom, že nesprávny úradný postup nespočíva v existencii prieťahov v konaní exekučného súdu. Žalobkyňa nepreukázala, že by v konaní exekučného súdu boli príslušným orgánom konštatované prieťahy, pričom všeobecný súd v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom takýmto orgánom nie je. Ako odvolací súd vyššie konštatuje, podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody musia byť splnené súčasne. Podmienka existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci splnená nie je. Nemôže byť teda splnená ani podmienka existencie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Vzhľadom k uvedenému nie je potrebné skúmať existenciu škody, jej rozsah a nemajetkovú ujmu, náhrady ktorej sa žalobkyňa domáha. Odvolací súd mal teda za to, že súd prvého stupňa vo veci riadne zistil skutkový stav, výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil správne a vec posúdil správne aj po právnej stránke. Odvolacie námietky žalobkyne považoval za nedôvodné a sčasti zmätočné. Z obsahu spisu totiž nevyplynulo, že by žalobkyňa požiadala o zrušenie pojednávania z dôležitých dôvodov (pojednávanie totiž nebolo vôbec nariadené), že by vo veci konal a rozhodoval vylúčený sudca (po vylúčení sudcov Okresného súdu Senica z konania v tejto veci uznesením Krajského súdu Trnava z 19. novembra 2012 č.k. 11NcC 53/2012-15 totiž bola vec prikázaná na prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu Trnava, ktorý vo veci ďalej konal a zo spisu nie je zrejmé, že by žalobkyňa vzniesla námietku zaujatosti aj voči vec prejednávajúcej sudkyni Okresného súdu Trnava, JUDr. Bibiane Ťažiarovej), že by súd rozhodol súčasne s rozhodnutím vo veci samej aj o návrhu žalobkyne na prerušenie konania (takýto návrh na prerušenie konania totiž vôbec nebol podaný), že žalobkyňa nemala možnosť vyjadriť sa ku skutkovým a právnym otázkam, prednesom a tvrdeniam žalovanej z ktorých súd pri rozhodovaní vychádza a tak nemohla navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení (jediné vyjadrenie žalovanej k veci doručené súdu dňa 3. júla 2013 bolo žalobkyni riadne doručené dňa 20. septembra 2013), že ak žalovaná nereagovala na výzvu súdu ktorou ju vyzval na predloženie písomného vyjadrenia k návrhu, a tak tu bol dôvod rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153 b) O.s.p. (žalovaná sa k žalobe riadne vyjadrila návrhom na jej zamietnutie), že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania (jednalo sa o drobný spor, kedy podľa ust. § 115a ods. 2 O.s.p. pojednávanie nie je potrebné nariaďovať). Zmätočné sú aj námietky žalobkyne, že ak súd na základe informácii o skutkových a právnych okolnostiach, ktorými disponoval alebo s ktorými sa oboznámil v dôsledku dokazovania vykonaného ex offo zistil, že existuje okolnosť brániaca vydať pre žalobkyňu pozitívne rozhodnutie, bol povinný o tom informovať účastníkov konania a umožniť im, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili (takáto povinnosť súdu v tomto konaní nevyplývala zo žiadneho právneho predpisu), že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný (z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd vykonal dokazovanie len listinami predloženými žalobkyňou, listinami pripojenými k vyjadreniu sa žalovanej doručeného súdu dňa 3. júla 2013, ktoré ako už bolo uvedené vyššie, boli žalobkyni doručené spolu s predmetným vyjadrením a právoplatnými uzneseniami Okresného súdu Senica zo 4. júla 2011 č.k. 10Er 937/2011-10 a z 18. októbra 2011 č.k. 10Er 937/2011-14, ktoré boli žalobkyni taktiež ako účastníčke exekučného konania riadne doručené v predmetnom exekučnom konaní a tak ich obsah jej bol známy). Pokiaľ ide o námietku žalobkyne, že súd prvého stupňa jej svojim postupom (tým že ju nepoučil podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil jej, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby mala priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy) odňal možnosť konať pred súdom a tak je tu dôvod pre zrušenie jeho rozhodnutia podľa § 221 ods. 1, písm. f) O.s.p. je potrebné uviesť, že o vadu, ktorá je z hľadiska práve citovaného ustanovenia významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom a týmto postupom odňal účastníkovi konania procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva, ako napríklad právo predniesť (doplniť) svoje návrhy, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom. Na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliada pritom odvolací súd len, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (ust. § 212 ods. 3) O.s.p). Po preskúmaní obsahu spisu dospel odvolací súd k záveru, že súd prvého stupňa v prejednávanej veci svojim postupom neodňal žalobkyni možnosť konať pred súdom v zmysle § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. Podľa § 200ea ods. 1 O.s.p. (v znení účinnom ku dňu rozhodovania súdu prvého stupňa) ak v priebehu konania dosiahne predmet konania sumu 1 000 eur, od toho okamihu ide o drobný spor. Podľa § 115 ods. 1 O.s.p. ak tento zákon alebo osobitný predpis 13aa) neustanovuje inak, súd nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná. Podľa § 115a ods. 2 O.s.p. pojednávanie nie je potrebné nariaďovať ani v drobných sporoch. Podľa § 122 ods. 1 O.s.p. súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania Podľa § 156 ods. 3 O.s.p. vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Podľa § 129 ods. 1 O.s.p. dôkaz listinou sa vykoná tak, že predseda senátu alebo samosudca na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí, ak súd vo veci nenariaďuje pojednávanie. V tejto súvislosti odvolací súd ďalej dodáva, že účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a že dbajú na pokyny súdu (§ 101 ods. 1 O.s.p.), pričom súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní (§ 102 ods. 2 veta prvá O.s.p.). Účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Ak súd vo veci nenariaďuje pojednávanie zisťuje tvrdené a preukazované skutočnosti z listín tak, že sa s nimi oboznámi a výsledok tohto postupu uvedie v odôvodnení rozsudku alebo iného konečného rozhodnutia, za predpokladu, že odôvodnenie vyžaduje štruktúru uvedenú v § 157 ods. 2. Podľa § 120 ods. 4 O.s.p. (v znení účinnom v čase rozhodovania súdu prvého stupňa) súd je povinný okrem vecí podľa odseku 2 poučiť účastníkov, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie (§ 115a) najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a. Z ustanovení § 101 ods. 1 a § 120 ods. 1 O.s.p. vyplýva procesná povinnosť účastníka konania tvrdiť skutkové okolnosti, z ktorých odvodzuje svoje právo alebo povinnosť protistrany, a procesná povinnosť označiť dôkazy, ktorými chce preukázať pravdivosť ním tvrdených skutočností. Ide o základné povinnosti účastníka sporového konania. Dôkazné bremeno sa chápe v spojitosti s procesnou zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia; táto zodpovednosť sa prejaví v jeho procesnom neúspechu. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu, aby rozhodol o veci samej aj v prípadoch nepreukázania určitej skutočnosti, ktorá bola významná pre rozhodnutie podľa hmotného práva. Rozsah dôkazného bremena vyplýva z hmotného práva (z príslušnej hmotnoprávnej normy). V zásade platí, že dôkazné bremeno má ten, komu je podľa hmotného práva na prospech existencia určitej skutočnosti. Označenie dôkazov nie je iba procesnou povinnosť účastníkov konania, ale zároveň aj ich procesným oprávnením. Uplatnenie tohto oprávnenia je však časovo limitované. V zmysle § 120 ods. 4 O.s.p. (okrem výnimiek v ňom ustanovených) je súd povinný poučiť účastníkov, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie (§ 115a O.s.p.) najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Právomoc (súdu) konať o veci, ktorej sa žalobný návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (porovnaj § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. O tom, ako v tej - ktorej veci prebiehalo konanie (vrátane dokazovania) na súdoch nižších stupňov, môže odvolací súd usudzovať len z obsahu spisu, osobitne zo zápisníc o súdnych pojednávaniach (porovnaj § 40 ods. 1 a § 122 ods. 1 O.s.p.). V preskúmavanej veci bolo žalobkyni doručené na vedomie vyjadrenie žalovanej zo dňa 27. júna 2013, doručené súdu prvého stupňa dňa 3. júla 2013. Dňa 2. októbra 2014 boli založené do súdneho spisu uznesenia Okresného súdu Senica zo 4. júla 2011 č.k. 10Er 937/2011-10 a z 18.októbra 2011 č.k. 10Er 937/2011-14. Dňa 9. októbra 2014 bolo vyvesené na úradnej tabuli Okresného súdu Trnava oznámenie o tom, že dňa 4. novembra 2014 o 10,00 hod. bude v miestnosti č. 236 Okresného súdu Trnava bez nariadenia pojednávania a postupom podľa ust. § 115 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p. vyhlásený rozsudok, pričom z obsahu spisu nevyplýva, že by bola žalobkyňa predtým (v priebehu dovtedajšieho konania) poučená v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p. Podľa ustálenej súdnej praxe (R 130/2014) právo účastníka, aby jeho vec bola prejednávaná verejne a v jeho prítomnosti (zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), nemožno chápať tak, že súd by nemohol konať a rozhodnúť vo veci bez prítomnosti účastníka, ale tak, že súd je povinný (z výnimkou niektorých konaní uvedených v zákone) umožniť účastníkovi uplatnenie tohto práva. Citované ustanovenie § 115a ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 101 ods.2 veta prvá O.s.p. umožňuje v drobných sporoch (o aký išlo aj v tomto konaní - uplatňovalo sa právo na zaplatenie sumy 637,81 eur) vo veci rozhodnúť aj bez potreby prejednať vec na pojednávaní. Povinnosťou súdu v takomto prípade je okrem iného aj poučiť účastníkov, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. To však neznamená, že v prípade, ak pred vyhlásením rozhodnutia účastník nebol riadne poučený súd prvého stupňa by za splnenia podmienok § 101 ods. 2 veta prvá a § 156 ods. 3 O.s.p. nesmel vec prejednať a vyhlásiť rozsudok. Môže tak urobiť a prihliadne pritom na obsah spisu a predložené dôkazy. Samotná okolnosť nepoučenia účastníka podľa § 120 ods. 4 O.s.p. sa prejaví len v tom smere, že takto nepoučený účastník má možnosť uplatniť odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. e) O.s.p. založený na skutočnostiach alebo iných dôkazoch, ktoré doteraz neboli uplatnené (porovnaj § 205a ods. 1 písm. c) O.s.p.), t.j. v jeho prípade sa neuplatní tzv. neúplná apelácia stojaca na báze účastníkovi poskytnutého poučenia o obmedzení (ohraničení) jeho možnosti predložiť alebo označiť všetky dôkazy, pretože na dôkazy predložené a označené neskôr súd neprihliada. Nedôvodne teda namietala žalobkyňa, že neposkytnutím poučenia podľa § 120 ods. 4 O.s.p. jej bola odňatá možnosť konať pred súdom. Ak by žalobkyňa využila odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. e) O.s.p. založený na skutočnostiach alebo iných dôkazoch, ktoré doteraz neboli uplatnené odvolací súd by rešpektoval, že u nej sa neuplatní tzv. neúplná apelácia a doplnil by dokazovanie vo veci; o takýto prípad však v tejto právnej veci nešlo, nakoľko žalobkyňa žiadne nové dôkazy vzťahujúce sa na prejednávanú vec nepredložila. Podstatou či zmyslom poučenia podľa § 120 ods. 4 O.s.p. je vytvorenie procesnej možnosti účastníkovi konania, aby si splnil povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosti v konaní pred súdom prvého stupňa, aby táto možnosť nepretrvala aj v odvolacom konaní (teda aby ako dôsledok poučenia sa mohla nastoliť zásada koncentrácie konania v spojení s uplatnením zásady neúplnej apelácie v odvolacom konaní). Ak takéto poučenie sa nezrealizuje, má nepoučený účastník stále možnosť skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, uplatniť pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej ako odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. e) v spojení s § 205a ods. 1 písm. c) O.s.p. Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv žalobkyne nie je postupom, ktorým by jej súd odňal možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí - ako už bolo spomenuté - výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. V odvolacom konaní bola v plnom rozsahu úspešná žalovaná, v dôsledku čoho jej podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaná si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila, preto jej neboli odvolacím súdom priznané, nakoľko ani zo spisu jej žiadne nevyplývajú. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.