Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 10Co/353/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113214010 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 10. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2113214010.1 Uznesenie Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobkyne: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Bratislava, Pajštúnska 5, zastúpenej splnomocnenkyňou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Bratislava, Pajštúnska 5, proti žalovanému: X. F., nar. XX. R. XXXX, bytom M., S. XX, o 313,64 eur s príslušenstvom, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Prešov, Námestie legionárov 5, zastúpeného advokátom: JUDr. Igor Šafranko, Svidník, Sovietskych Hrdinov 163/66, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 9. apríla 2014 č. k. 18C/447/2013-99 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. žalobu zamietol; II. žalovanému nepriznal náhradu trov konania a III. žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi trovy právneho zastúpenia v sume 78,78 eur v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia. Právne svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil ust. § 261 ods. 3 písm. d/, § 387 ods. 1 a 2, § 397, § 497, § 506, § 507 Obch. z. (Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); § 51, § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, § 54 ods. 1 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); § 57 ods. 1 a 2 a § 82 ods. 1, § 101 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), vecne dôvodil, že právna predchodkyňa žalobkyne a žalovaný uzavreli zmluvu o úvere, ktorú posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú a vzťah medzi účastníkmi ako vzťah majúci charakter absolútneho obchodného záväzkového vzťahu podľa § 261 ods. 3 písm. d/ Obch. z., keď v takomto spotrebiteľskom vzťahu platí aj zákonná úprava ochrany spotrebiteľských úverov zákonom č. 258/2001 Z. z.. Mal za to, že nakoľko účastníci uzatvorili platnú zmluvy o vydaní a používaní platobnej karty (?) s tým, že je uzatvorená podľa Obchodného zákonníka, na ich zmluvný vzťah sa má aplikovať režim Obchodného zákonníka aj v časti premlčania jednotlivých nárokov a teda je potrebné postupovať podľa § 391 ods. 1 a § 397 Obch. z.. Posudzoval vedľajším účastníkom vznesenú námietku premlčania podľa ustanovení Obchodného zákonníka o premlčaní. Mal za preukázané, že k spoplatneniu uplatňovanej pohľadávky došlo 20.11.2008 a pri 4-ročnej premlčacej lehote si žalobkyňa mohla uplatniť nárok na súde najneskôr 21. novembra 2012, avšak žaloba bola podaná až 21. mája 2013, teda po uplynutí 4-ročnej premlčacej lehoty. Skonštatoval, že pohľadávka žalobkyne je premlčaná a nakoľko vedľajší účastník vzniesol námietku premlčania, žalobu žalobkyne zamietol. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne odkazom na ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a vecne úspechom žalovaného v konaní, ktorému náhradu trov konania nepriznal, pretože si žiadne neuplatnil. Priznal trovy právneho zastúpenia vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného a to vo výške 78,78 eur. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podala včas odvolanie iba žalobkyňa, s návrhom na jeho zmenu vyhovením žalobe v celom rozsahu, alternatívne navrhla jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodila, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil a nedostatočne zistil skutkový stav. Poukázala na podpísanie žalovaným 15.10.2012 Dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku (ďalej len „Dohoda“), prostredníctvom ktorej žalovaný uznal svoj záväzok voči žalobkyni vzniknutý zo Zmluvy o pôžičke uzavretej so spoločnosťou Consumer Finance Holding 7.2.2008 vo výške 313,64 eur s príslušenstvom čo do dôvodu a výšky a zaviazal sa splatiť svoj záväzok. Predmetná Dohoda podľa žalobkyne spĺňa všetky náležitosti, ktoré zákon vyžaduje pre platnosť uznania dlhu zo strany dlžníka, teda má písomnú formu, vyplýva z nej dôvod vzniku pohľadávky, výška pohľadávky a prísľub dlžníka tento dlh zaplatiť. Zároveň žalovaný podpísal aj dotazník k Dohode o uznaní záväzku a úhrade pohľadávky v splátkach, v ktorom boli žalovanému o. i. dostatočným spôsobom objasnené účinky Dohody, s čím žalovaný súhlasil. Obsahom dohody je uznanie dlhu zo strany žalovaného ako právny inštitút zakotvený v Občianskom zákonníku, pričom právnym následkom uznania práva, ktorý nastáva priamo zo zákona je prerušenie plynutia premlčacej doby, čo znamená, že doba, ktorá dovtedy uplynula sa stáva právne bezvýznamnou a začne plynúť nová 10-ročná premlčacia doba a to priamo zo zákona. Podpisom Dohody došlo k naplneniu ust. § 110 ods. 1 vety druhej O. z., tzn. k prerušeniu plynutia premlčacej doby a k plynutiu novej 10-ročnej premlčacej doby, pričom k tomu, aby nastali uvedené účinky, zákon nevyžaduje, aby dlžník mal v čase uznania vedomosť o premlčaní dlhu. Teda aj uznaním premlčaného záväzku bez toho, aby bol dlžník poučený o premlčaní, nastávajú vyššie uvedené účinky. Poukázal na rozdielnosť účinkov a aj rozdielnosť náležitostí potrebných k tomu, aby nastali účinky ust. § 110 ods. 1 vety druhej O. z. a ust. § 558 O. z.. Podpísaním Dohody došlo k začatiu plynutia novej 10-ročnej premlčacej doby, teda právny účinok spojený s uznaním práva, ktorý predpokladá § 110 ods. 1 vety druhej O. z., t. j. prerušenie plynutia pôvodnej premlčacej doby a začiatok plynutia novej 10-ročnej premlčacej doby v tomto prípade nastal. Poukázala na § 558 O. z. a ust. čl. 3 bod 3.1. Dohody, kde je jednoznačne zrozumiteľne a jasne uvedené, že osoby uvedené v bode 1.2 a/alebo 1.3 tejto Dohody vyhlasujú, že majú vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch. Žalovaný podpísal Dohodu, prejavil svoju vôľu záväzok splniť, čo je zároveň v jeho záujme, pretože po jeho splatení nebude figurovať v databázach neplatičov, čím sa môže v budúcnosti zlepšiť jeho postavenie pri žiadosti o úver. Predmetná Dohoda neobsahuje žiadne zložité ani zavádzajúce právne formulácie a jej obsah nie je tak rozsiahly, aby sa s ním žalovaný nemal možnosť oboznámiť a okrem toho žalovaný Dohodu podpisoval vo svojom bydlisku, tam mal možnosť si dohodu v pokoji prečítať a v prípade ak mal záujem uzatvoriť dohodu s takýmto obsahom, vysloviť ňou svoj súhlas svojím podpisom, resp. odmietnuť ju a nepodpísať, keď s jej obsahom nesúhlasil. Ide o prejav slobodnej vôle žalovaného, ktorý si je vedomý svojho záväzku uzavrieť so žalobkyňou predmetnú Dohodu a svoj záväzok postupne splatiť v dohodnutých splátkach. Aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom prípade ju nemožno chápať ako ochranu ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti spotrebiteľa. Súd prvého stupňa vybočil z medzí a účelu ochrany spotrebiteľa upravenej v O. z., keď úplne negoval hmotnoprávne inštitúty upravené v O. z. a to uznanie práva v zmysle § 110 ods. 1 O. z., ako aj uznanie záväzku v zmysle ust. § 558 O. z., vychádzajúc pritom iba z domnienok, ktoré riadne neodôvodnil. Daným prístupom dochádza k popretiu procesnej zásady rovnosti účastníkov a neprimeranej ochrane spotrebiteľa. Konanie žalovaného nemožno považovať za morálne a čestné a preto nemožno súhlasiť s tým, resp. je absurdné, aby takému konaniu bola zo strany súdu poskytnutá ochrana. Poukázala na početnú judikatúru odvolacích súdov a citovala stanovisko sudcu Milana Ľalíka, s ktorým sa stotožňuje v plnom rozsahu. Ohľadom trov právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka poukázala na skutočnosť, že v danom prípade bola namieste aplikácia ust. § 150 ods. 2 O. s. p., keďže ide o drobný spor. Vedľajší účastník v obdobných veciach vystupuje opakovanie s obsahovo rovnakými jednoduchými podaniami a vzhľadom k tomu by mu súd nemal priznať trovy právneho zastúpenia, keď vedľajší účastník musí byť sám z podstaty svojej existencie schopný poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konaniach v spotrebiteľských veciach, keď má vo svojich radoch členov, ktorí evidentne majú právnické vzdelanie a združenia na ochranu spotrebiteľa majú možnosť využívať aj určenú podporu ministerstva. Trovy konania vedľajšieho účastníka nie sú trovami účelne vynaloženými na uplatňovanie alebo bránenie práva. Združenie nemá žiadnu vedomosť o prejednávanom prípade, len z označenia účastníkov konania usudzuje, že ide o spotrebiteľskú vec. Žalobkyňa zastáva názor, že len na základe skutočnosti, že žalovaným je spotrebiteľ bez akejkoľvek vedomosti o predmete a stave konania je nemožné pripraviť sa na zastupovanie v tej-ktorej veci a naplniť tak podstatu právneho úkonu „príprava a prevzatie právneho zastúpenia“. Navyše vedľajší účastník viaceré procesné podania nadbytočne opakuje bez uvedenia nových významných skutočností vzťahujúcich sa na predmet sporu. Paušálny vstup združenia zastúpeného advokátom do konaní, v ktorých pre vstup nemal žiaden dôvod, iba zbytočne navyšuje trovy konania a navodzuje dojem, že účelom vstupu nebola ochrana práv spotrebiteľa, ale získanie finančných prostriedkov v podobe náhrady trov právneho zastúpenia. Žalovaný odvolací návrh nepodal. Vedľajší účastník navrhol napadnutý rozsudok z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdiť. Dôvodil, že predkladanie Dohody o uznaní záväzku a o uzavretí splátkového kalendára na podpis nič netušiacim spotrebiteľom, ktorí ani sami nevypisujú dotazník k tejto dohode, už bolo krajskými súdmi Slovenskej republiky zhodnotené ako nekalá obchodná praktika, ktorá nemôže používať ochranu súdom. S poukazom na konkrétnu judikatúru krajských súdov mal za to, že s námietkou žalobkyne o neúčelnosti uplatnených trov konania sa judikatúra vysporiadala v prospech vedľajšieho účastníka. Považuje za zjavne absurdné, ak žalobkyňa ako účastník konania zastúpený advokátom upiera právo na zastúpenie advokátom inému účastníkovi. To, že vedľajší účastník má principiálne právo na náhradu trov konania nie je medzi účastníkmi sporné. Žalobkyňa vyvíja enormné úsilie na to, aby súd presvedčila o neúčelnosti právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka napriek zjavnému faktu, že všetky jej výtky sa vzťahujú práve na ňu samu. Vedľajšiemu účastníkovi nie je jasné, na základe akých ustanovení zákona by mal mať možnosť oboznámiť sa so žalobou a prílohami skôr ako sa stane vedľajším účastníkom, keď až s týmto jeho procesným postavením je spojené právo na doručenie žaloby s prílohami. Ak by presvedčenie žalobkyne o nutnosti použitia § 150 ods. 2 O. s. p. v drobných sporoch bol úprimné, nevyčísľovala by si trovy konania tak v žalobe, ako aj v samotnom odvolaní. Nie je mu jasné, prečo by pri vznášaní námietky premlčania mal v každej veci používať nejaké inovované formulácie. Navyše, ak by boli jeho vyjadrenia tak nedostatočné, ako sa ich snaží ilustrovať žalobkyňa, nezabezpečili by spotrebiteľom úspech v konaní. Personálne kapacity vedľajšiemu účastníkovi nedovoľujú vstupovať do väčšieho množstva súdnych konaní za podmienky, aby to aj náležite zvládol a taktiež informácie o prebiehajúcich súdnych konaniach, ktoré mu poskytujú súdy, nezahŕňajú všetky konania. Za pozoruhodné považuje to, ako spoločnosti, ktorá za posledné 2 roky vykázala tržby vo výške takmer 1 miliardy eur a na Slovensku zamestnáva 230 osôb, prekáža zákonná činnosť nemajetného združenia na ochranu spotrebiteľa. Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania žalobkyne celú vec (teda vec samu i trovy konania, v ktorej časti malo rozhodnutie povahu rozhodnutia závislého na rozhodnutí vo veci samej) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania (pretože tu síce šlo o prejednanie /aj/ veci samej, popri tom však nie o prípad, v ktorom by bolo nutným prejednávanie veci na pojednávaní odvolacieho súdu, nakoľko tu nevznikla potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania, súd prvého stupňa prejednal vec na pojednávaní, nešlo tu o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a potrebu pojednávania si nevynucoval ani žiaden dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok nemožno považovať za správny a to najmä pre postup súdu odnímajúci účastníkom konania reálnu možnosť konať pred súdom. Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. súd (odvolací) rozhodnutie (súdu prvého stupňa) zruší, len ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Konštatovanie, že vada konania vymedzená v práve odcitovanom ustanovení základného predpisu občianskeho procesného práva Slovenskej republiky (a inak aj ďalšia vada podľa § 221 ods. 1 písm. g/ O. s. p., spočívajúca v rozhodnutí vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom) je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces (inak práva zaručeného v podmienkach tuzemského právneho poriadku okrem zákonov i článkom 46 a nasledujúcimi Ústavy Slovenskej republiky, čiže ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov a tiež článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, tohto inak uverejneného v prílohe oznámenia ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.), patrí už k záverom ustálenej rozhodovacej praxe tunajšieho súdu (v uvedenej súv. por. napr. uznesenia Krajského súdu v Trnave z 30. júna 2008 č. k. 10Co/152/2008-37 a z 30. novembra 2010 sp. zn. 10Co/210/2010, prvé vo veci Okresného súdu Trnava sp. zn. 18C/173/2007 a druhé vo veci Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 10C/42/2008). I podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91), Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I ÚS 226/03) a aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok z 27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať tiež nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu v podmienkach vnútroštátnej úpravy slovenského civilného procesu potom vymedzuje (na úrovni zákona) ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Korektným a i ústavne konformným výkladom takéhoto ustanovenia pritom treba dospieť k záveru, že s už uvedenými požiadavkami je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné zistenia, konštatovania alebo závery bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto vyvodené. Ak povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka); porušením uvedeného práva účastníka konania na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma aj možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) - v rámci využitia prípadných riadnych alebo tiež mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá sama osebe nielen dôvod odvolania podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p., ale zároveň i nevyhnutnosť rozhodnutia spôsobom predpokladaným takýmto ustanovením. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku konštatuje, že námietky odvolateľky, pokiaľ tvrdí nedostatky týkajúce sa odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku a vyporiadania sa s jej námietkami, dôsledkom čoho bolo porušenie práva na spravodlivé konanie, považuje za opodstatnené. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi účastníkov, avšak s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (pozri I. ÚS 46/05, II ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08, II. ÚS 220/08). Žalobkyňa už v žalobe argumentovala tým, že žalovaný uznal vyššie uvedený záväzok v Dohode o uznaní záväzku. Na dôkaz predložil Dohodu o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach, uzavretú medzi účastníkmi 15.10.2012, v ktorej dlžník vyhlásil, že má vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch. Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku síce uvádza, že vykonal dokazovanie aj takouto dohodou, avšak neuviedol či z takéhoto dôkazu vychádzal (ak nie prečo), akými úvahami sa pri hodnotení tohto dôkazu riadil a podľa akých zákonných ustanovení ho posudzoval. Nevysporiadal sa teda so žalobkyňou uplatneným špecifickým argumentom, a to tvrdením žalobkyne, že prišlo k uznaniu záväzku, hoci žalobkyňa mala za to, že posúdenie tejto otázky je určujúcou otázkou, od ktorej jednoznačne závisí rozhodnutie vo veci samej. Touto špecifickou námietkou žalobkyne sa súd prvého stupňa vôbec nezaoberal, porušil tým povinnosť vyplývajúcu z § 157 ods. 2 O. s. p, čím odňal žalobkyni možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti prvostupňovému rozhodnutiu v rámci využitia riadneho opravného prostriedku, teda jej odňal možnosť konať pred súdom, čo mu žalobkyňa dôvodne vytkla v odvolaní. V záujme zachovania práva účastníkov na spravodlivý proces so všetkými jeho atribútmi v oboch stupňoch súdov odvolaciemu súdu neostávalo iné, než napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. f/ aj h/ a ods. 2 O. s. p. zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Povinnosťou súdu prvého stupňa tak v ďalšom konaní bude riadiť sa názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa § 226 O. s. p. viazaný, opätovne prejednať vec, v prípade potreby doplniť dokazovanie, podľa § 132 O. s. p. náležite zhodnotiť výsledky celého konania, prípadné posuny v judikatúre (napr. v otázke premlčania) a až potom opätovne rozhodnúť o veci, o trovách konania a podľa § 224 ods. 3 O. s. p. tiež o trovách tohto odvolacieho konania. K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení). Poučenie: Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.