Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 23Co/483/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113216740 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daša Kontríková ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2113216740.1 Uznesenie Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobcu: CASH COLLECTORS SK s.r.o., so sídlom Mlynské Nivy 49, Bratislava, IČO 44 703 015, zastúený: Havel, Holásek & Partners s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Mlynské Nivy 49, Bratislava, proti žalovanej: A. T., nar. X.X.XXXX, bytom P. XX, K., zastúpená opatrovníčkou: T. B., tajomníčka Okresného súdu Trnava, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovanej: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom nám. Legionárov 5, Prešov, zastúpený: JUDr. Ambróz Motyka, advokát, so sídlom nám. SNP 7, Stropkov, o zaplatenie 4.058,48 eura s príslušenstvom, na odvolanie vedľajšieho účastníka proti rozsudku Okresného súdu Trnava, č. k. 16C/608/2013-71 zo dňa 13. mája 2014 takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvého stupňa s a r u š í a vec sa mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd návrhu žalobcu vyhovel a žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi 4.058,48 eura s 9,25% úrokom z omeškania ročne zo sumy 3.561,03 eur od 05.07.2011 do zaplatenia a s 18,40% úrokom ročne zo sumy 3.561,03 eur od 05.07.2011 do zaplatenia, trovy konania 243,00 eura a trovy právneho zastúpenia žalobcu 900,44 eura, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súd zároveň zrušil platobný rozkaz Okresného súdu Trnava zo dňa 15.10.2013 č.k. 16Ro/119/2013-38. Súd rozsudok odôvodnil tým, že žalobca sa návrhom na začatie konania domáhal zaplatenia dlžnej sumy od žalovanej titulom nesplateného úveru. Pôvodne medzi Q. Q. a.s. (ďalej len banka) a žalovanou bola uzavretá zmluva o úvere 12.1.2007, na základe ktorej poskytla banka žalovanej úver 1.659,70 eura, ktorý sa žalovaná zaviazala splácať po 45,41 eura mesačne. Prvá splátka bola splatná 20.08.2007, konečná splatnosť úveru 20.12.2011. Žalovaná úver nesplácala riadne a včas, 04.07.2011 bola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru. Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách umožňuje postúpenie úveru, ak je dlžník v omeškaní, a to aj osobe, ktorá nie je bankou. Postúpenie pohľadávky sa riadi ustanoveniami OZ, ktoré boli dodržané. Súd po vykonanom dokazovaní uzavrel, že v danom prípade žalovaná úver nevrátila, preto súd považoval žalobu za dôvodnú a nárok žalobcu za preukázaný. Žalobca od zmluvy odstúpil a žiadal v dôsledku neplatenia úveru vrátenie celej čiastky. Žalovaná žiadnym spôsobom nevyvrátila a nespochybnila tvrdenia žalobcu. V zmluve neboli obsiahnuté neprijateľné a neplatné zmluvné podmienky. K námietke premlčania vznesenej z opatrnosti vedľajším účastníkom súd uviedol, že návrh bol podaný 20.06.2013, mimoriadna splatnosť úveru bola vyhlásená dňom 04.07.2011, teda návrh bol podaný v zákonnej lehote a nárok nie je premlčaný. K námietke vedľajšieho účastníka o zosplatnení dlhu a postúpení pohľadávky žalobcom a nie jeho predchodcom súd odkazuje na vyjadrenie NBS, s ktorým sa súd stotožňuje a z ktorého vyplýva, že zákon nerozlišuje medzi správou úveru pred splatnosťou a po splatnosti, resp. vyhlásenia za splatný. Správa poskytnutého úveru nie je samostatnou bankovou činnosťou podľa § 2 zák. o bankách a nepodlieha bankovému povoleniu zákona o bankách. Zákon o bankách upravuje a pripúšťa možnosť banky postúpiť pohľadávku z úveru podľa § 92 ods. 8, ak je dlžník v omeškaní, a to aj osobe, ktorá nie je bankou. Dispozícia s pohľadávkou banky nie je bankovým obchodom v zmysle zákona o bankách, ale je obchodom banky, vzniknutým v súvislosti so skorším bankovým obchodom - úverovým obchodom. Ide o spôsob dispozície s majetkovým právom veriteľa, ktorý nie je spojený iba s bankovými obchodmi, ale je všeobecný. Postúpenie pohľadávky sa riadi ustanoveniami OZ i pri absolútnych, teda i úverových obchodoch. Súd mal za to, že došlo k riadnemu postúpeniu pohľadávky v súlade so zákonom, toto postúpenie nebolo vylúčené a v rámci príslušenstva a práv s pohľadávkou spojených patrí aj mimoriadne zosplatnenie úveru, ktoré z tohto dôvodu mohol urobiť i žalobca. Námietky vedľajšieho účastníka súd považoval za nedôvodné. Súd priznal žalobcovi právo na zaplatenie zákonného úroku z omeškania v súlade s § 517 OZ. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania za súdny poplatok, ako aj trovy právneho zastúpenia, za prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie žaloby, účasť na pojednávaniach 18.03.2014 a 13.05.2014 á 151,05 eura, DPH 20 %, paušál 2x7,81 eura, 2x 8,04 eura, strata času na pojednávanie 3x53,60, DPH, cestovné Bratislava - Trnava a späť za dve pojednávania 4x2,18 eur, v zmysle vyhl. č. 655/2004 Z.z. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie vedľajší účastník na strane žalovanej prostredníctvom právneho zástupcu. V odvolaní uviedol, že súd vyhovel návrhu žalobcu napriek tomu, že vedľajší účastník v konaní poukázal na skutočnosť, že banka nemôže postúpiť na „nebanku“ pohľadávku z neukončeného úverového vzťahu. Preto podľa názoru vedľajšieho účastníka muselo dôjsť k ukončeniu úverového vzťahu medzi Q. Q. a.s. a žalovanou ešte pred postúpením pohľadávky na spoločnosť Havel, Holásek & Partners (21.10.2010). V opačnom prípade by totiž nemohlo dôjsť k platnému postúpeniu pohľadávky, čo by malo za následok nedostatok aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu. Odvolateľ poukázal na ustanovenie § 92 ods. 8 (predtým ods. 7) zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách. Zámer zákonodarcu citovaným ustanovením umožniť postúpiť len pohľadávku po splatnosti je obsiahnutý v dôvodovej správe k zákonu o bankách, kde sa v osobitnej časti k § 92 uvádza: „V odseku 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu, a to aj osobe, ktorá nie je bankou. Predmetom postúpenia banky na „nebanku“ môže byť len splátka úveru, ktorá je nepretržite viac ako 90 dní po lehote splatnosti. Zároveň musí byť splnená aj podmienka, že banka písomne výzve svojho klienta na úhradu peňažného záväzku, s ktorým je v omeškaní nepretržite 90 dní. Žalobca však v konaní nepreukázal, že jeho právny predchodca, vyzval žalovanú na úhradu jej dlhu potom, čo bola 90 kalendárnych dní v meškaní so splácaním, v zmysle prvej vety § 92 ods. 8 zákona o bankách a nepreukázal ani to, že na neho boli postúpené len splatné splátky úveru. Ku dňu postúpenia pohľadávky dlh vo výške 4.058,48 eura nemohol existovať. Takáto pohľadávka predstavuje kapitalizovanú sumu celého úveru, ktorý mal trvať do decembra 2011. Banka celý úver kapitalizovala bez toho, aby akýmkoľvek spôsobom úverový vzťah ukončila a následne celú sumu postúpila na právneho predchodcu žalobcu. Z uvedeného dôvodu nemohlo dôjsť k platnému postúpeniu pohľadávky na žalobcu. Odvolateľ vytýkal súdu, že nedostatočne posúdil vznesenú námietku premlčania vedľajším účastníkom. Podľa § 103 OZ ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. V súvislosti s aplikáciou OZ na spotrebiteľské právne vzťahy odvolateľ poukázal na § 52 ods. 2 OZ veta posledná, podľa ktorej na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia OZ, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Odvolateľ bol toho názoru, že na posúdenie otázky premlčania je potrebné aplikovať ustanovenia občianskeho zákonníka v vzhľadom na uvedené je potrebné konštatovať, že minimálne všetky splátky úveru splatné pred 20.06.2010 sú premlčané a preto súd nerozhodol správne, ak námietku premlčania vznesenú vedľajším účastníkom považoval za nedôvodnú v celom rozsahu. Vedľajší účastník sa vyjadril tiež k jeho oprávneniu podať odvolanie voči rozsudku, s poukazom na uznesenie NS SR zo dňa 27.08.2012 sp. zn. 2Obdo 27/2012. Z uvedených dôvodov vedľajší účastník navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne. Uplatnil si trovy prvostupňového a odvolacieho konania. K odvolaniu vedľajšieho účastníka sa vyjadril žalobca podaním doručeným súdu 01.07.2014 prostredníctvom právneho zástupcu. V odvolaní namietal, že žalovaná odvolanie nepodala a vedľajší účastník bez súhlasu žalovanej odvolanie podať nemohol, preto odvolanie vedľajšieho účastníka je právne neúčinné, nakoľko je podané osobou, ktorá na podanie odvolania nie je oprávnená (uznesenie NS SR 3Cdo 188/2012 zo dňa 05.02.2013). Žalobca nesúhlasil s výkladom ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách tak, ako ho vyložil vedľajší účastník z viacerých dôvodov. Žalobca poukázal na znenie § 488 Občianskeho zákonníka s komentárom, pričom k postúpeniu pohľadávky v danom prípade došlo v súlade s týmto ustanovením. Vo vyjadrení bližšie zdôvodňuje výklad § 92 ods. 8 zákona o bankách a trvá na tom, že banka bola oprávnená postúpiť aj pohľadávku, ktorá nebola splatná. Vzhľadom ku skutočnosti, že úverová zmluva bola uzavretá 12.01.2007, je na daný právny vzťah potrebné aplikovať výlučne ustanovenia Obchodného zákonníka a v tejto súvislosti poukazuje na viaceré rozhodnutia NS SR, NS ČR, z ktorých vyplýva súdna prax posudzovania premlčania podľa Obchodného zákonníka. Z uvedených dôvodov žalobca navrhuje, aby odvolací súd odvolanie podané vedľajším účastníkom odmietol, alebo aby potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania. Opatrovníčka žalovanej podaním doručeným súdu 06.11.2015 (č.l. 101) vyjadrila súhlas s podaním odvolania vedľajšieho účastníka a pripojila sa k argumentácii vedľajšieho účastníka vyjadrenom v odvolaní. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 224 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. c) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa s použitím § 220 O.s.p. zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. V súlade s ustálenou súdnou praxou súd vyzval opatrovníčku žalovanej, aby sa vyjadrila, či súhlasí s podaním odvolania vedľajším účastníkom. Opatrovníčka žalovanej vyjadrila súhlas s podaním odvolania vedľajším účastníkom a pripojila sa k jeho argumentom v podanom odvolaní, rovnako namietla aktívnu legitimáciu žalobcu v konaní a pri posudzovaní premlčania navrhla aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka. Z uvedeného dôvodu boli splnené predpoklady k tomu, aby odvolací súd posúdil odvolanie vedľajšieho účastníka, ako oprávneného na podanie odvolania aj vecne. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom na odvolaciu argumentáciu uplatnenú vedľajším účastníkom a žalovanou a odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý žalobe v celom rozsahu vyhovel, bolo posúdiť, či boli splnené zákonné podmienky pre to, aby súd zaviazal žalovanú na zaplatenie uplatneného nároku žalobcom. Súd rozsudok v podstate odôvodnil tým, že žalobca preukázal ním tvrdené skutočnosti, preto žalobe vyhovel a argumentáciu vedľajšieho účastníka o nemožnosti banky postúpiť aj nesplatnú pohľadávku tretej osobe, ktorá nie je bankou považoval za nesprávnu, priklonil sa k argumentácii žalobcu a dospel k záveru, že banka bola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku najprv advokátskej kancelárii, ktorá neskôr pohľadávku postúpila žalobcovi. Vedľajší účastník opakovane v odvolaní poukazoval na dôvody nesprávnosti právneho posúdenia nároku žalobcu, namietal jeho aktívnu legitimáciu v konaní pre absolútnu neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky voči žalovanej. Argumentoval tiež nesprávnym právnym posúdením premlčania jednotlivých splátok úveru. Z obsahu spisu vyplýva, že pôvodne medzi Q. Q. a.s. a žalovanou bola uzavretá zmluva o úvere 12.01.2007, na základe ktorej poskytla banka žalovanej úver 1.659,70 eura a žalovaná sa ho zaviazala splácať po 45,41 eura mesačne, spolu 53 splátkami. Prvá splátka bola splatná 20.08.2007, konečná splatnosť úveru bola 20.12.2011. Žalovaná úver nesplácala riadne a včas. Banka postúpila pohľadávku voči žalovanej spoločnosti Havel, Holásek & Partners, s.r.o. zmluvou o postúpení pohľadávok dňa 21.10.2010 a uvedená spoločnosť následne postúpila pohľadávku voči žalovanej žalobcovi zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 01.12.2010. Z uvedeného je zrejmé, že banka postúpila zmluvou o postúpení pohľadávok nesplatnú pohľadávku voči žalovanej. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že by takéto postúpenie pohľadávky bolo v súlade nie len s ustanoveniami Občianskeho zákonníka, ale aj zákona o bankách. Podľa § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách ak napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom. Banka je v prípade porušenia zmluvnej povinnosti dlžníka splácať úver riadne a včas oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, po doručení výzvy dlžníkovi, za podmienok stanovených v zákone o bankách, alebo zmluvu o úvere vypovedať, prípadne od nej odstúpiť, v súlade so všeobecnými obchodnými podmienkami. Banka túto možnosť v danom prípade zrejme nevyužila a žalobcovi postúpila pohľadávku bez toho, aby úver nadobudol mimoriadnu splatnosť, resp. aby zmluvný vzťah zanikol inak (výpoveďou, odstúpením). Pokiaľ ale nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, resp. pokiaľ zmluvný vzťah nezanikol výpoveďou alebo odstúpením od zmluvy, nie je možné urobiť záver o tom, že by úver s úrokom, tak ako bol žalovaný, neuhradená časť istiny 4.058,48 eura s príslušenstvom bol ku dňu postúpenia splatný (21.10.2010). Splatnými do tej doby sa mohli stať len jednotlivé splátky úveru, so zaplatením ktorých bola žalovaná v omeškaní. Žalobca navyše v danom prípade k návrhu nepripojil listinný dôkaz (ako zvyčajne), prílohu k zmluve o postúpení pohľadávok vydávaný bankou, kde je presne uvedené okrem identifikácie dlžníka a úverovej zmluvy aj údaj o splatnosti pohľadávky, istine do splatnosti, istine po splatnosti, počet dní omeškania a ďalšie údaje. Žalobca tiež nepripojil platobnú históriu splácania úveru s vysvetlením, kedy a v akých čiastkach žalovaná úver splácala či už banke alebo žalobcovi, a akým spôsobom banka (alebo žalobca) zaplatené splátky započítavala na istinu, úroky, poplatky, prípadne iné nároky. Z ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu (pôvodne išlo o § 92 ods. 7) doslova uvádza: „V ods. 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu a to aj osobe, ktorá nie je bankou.“ Pokiaľ teda banka postúpila zmluvou 21.10.2010 predmetnú pohľadávku z úveru v celom rozsahu Advokátskej kancelárii Havel a Holásek, s.r.o., postupovala v rozpore s § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách. Totiž keďže ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatným celý úver (nedošlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti) banka nebola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku z úveru, vrátane úrokov z neho v celosti inému subjektu. Zmluva o postúpení pohľadávok z 21.10.2010 je preto neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 OZ (pre rozpor so zákonom). Podľa názoru odvolacieho súdu úpravou § 92 ods. 8 (predtým 7) mal zákonodarca na mysli oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek písomnej výzve banky v omeškaní. Uvedené ustanovenie by banku malo motivovať k tomu, aby podnikla určité kroky smerujúce k ukončeniu záväzkové vzťahu pri dlhodobom nesplácaní úveru dlžníkom a nemala by len počas celého trvania zmluvy každý mesiac pripisovať na účet dlžníka úroky, poplatky, úroky z omeškania a rôzne iné sankcie, aby sa dlh neustále zvyšoval. Takéto správanie banky nespĺňa požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, ako to vyplýva zo zákona o ochrane spotrebiteľa. Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek, počas trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá napríklad nepodlieha dozoru a dohľadu NBS. Takéto konanie banky by sa priečilo účelu a zmyslu zákona o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou, osobitne právnym predpisom upravenou činnosťou. V súlade so zásadou, že nikto nemôže na iného previesť viac práv, než má, je potom neplatnou aj zmluva z 01.12.2010, ktorou advokátska kancelária postúpila predmetnú pohľadávku žalobcovi. Žalobcovi preto v spore chýba aktívna vecná legitimácia. Odvolací súd poukazuje tiež na to, že žalobca nie je oprávnený poskytovať úvery a preto ich nemôže vo vlastnej réžii spravovať. Banky disponujú osobitným povolením poskytovať úvery (§ 3 zákona o bankách). S poskytovaním úverov úzko súvisí aj správa splatných a nesplatných úverov, pričom túto činnosť nemožno oddeliť od poskytovania úverov. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru je pritom úkon, ktorý možno podradiť pod pojem spravovanie úveru. Vzhľadom na uvedené žalobca zrejme nebol oprávnený vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru. Nesprávny bol aj záver súdu o tom, že celý dlh žalovanej nebol premlčaný. Ak nenastala mimoriadna splatnosť úveru, premlčujú sa jednotlivé splátky (§103 OZ). Nie je správny právny názor žalobcu, že na spornú otázku premlčania je potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka. Záväzkový vzťah medzi účastníkmi je potrebné považovať za spotrebiteľský podľa zákona č.250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa (účinný od 01.07.2007) a je potrebné pri jeho posudzovaní aplikovať tiež zákon o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z. účinný v čase uzavretia úverovej zmluvy (12.1.2007). Zákon o ochrane spotrebiteľa úpravu premlčania v čase vzniku záväzkového vzťahu medzi účastníkmi neobsahoval, pričom takáto úprava je obsiahnutá v dvoch právnych predpisoch, a to v ust. § 387 a nasl. Obchodného zákonníka a ust. § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka. Právna úprava premlčania obsiahnutá v Občianskom zákonníku je pre spotrebiteľa výhodnejšia a tejto výhodnejšej úpravy sa spotrebiteľ ani nemôže vzdať. S poukazom na to, aj napriek tomu, že v danom prípade ide o zmluvný typ upravený v zmysle § 497 až § 507 Obchodného zákonníka, s prihliadnutím na to, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, bolo dôvodné predmetnú zmluvu posudzovať podľa citovaného zákona, ako aj ustanovení Občianskeho zákonníka, a to i v otázke premlčania práva žalobcu. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že hoci má zmluva o úvere charakter absolútneho obchodu, neprestáva byť zmluvou spotrebiteľskou. Pri spotrebiteľských zmluvách, ktoré predstavujú širší pojem, má z hľadiska aplikovateľnosti absolútnu prednosť Občiansky zákonník, keďže aplikácia Obchodného zákonníka prichádza do úvahy až po uplatnení spotrebiteľského práva. Z hľadiska poradia aplikovateľnosti v prípade spotrebiteľských zmlúv Obchodný zákonník celkom alebo z časti musí ustúpiť nutnej prioritnej aplikácii spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle, t.j. aplikácii Občianskeho zákonníka. Normy obchodného práva sú totiž v prípade spotrebiteľských zmlúv použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave, ktorá tu má z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na jeho vykonanie. Vzhľadom ku skutočnosti, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy, premlčuje sa nárok na peňažné plnenie (z uvedeného zmluvného vzťahu) v 3-ročnej premlčacej dobe v zmysle ust. § 101 OZ a jednotlivé splátky v zmysle § 103 OZ. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý sa vyskytuje tak v občianskoprávnych ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch. Nemožno opomenúť ani ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Preto ani uzavretie absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu, ktorý je nepochybne spotrebiteľskou zmluvou, sa nemôže odchýliť od občianskoprávnej úpravy v otázke premlčania, ktorá je na prospech spotrebiteľa na rozdiel od právnej úpravy premlčania v Obchodnom zákonníku. Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie, preto je v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej právnej úpravy. Je preto potrebné uzavrieť, síce nepopierajúc povahu úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu, na otázku premlčania je však potrebné vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie. Takéto pravidlo je ustálené aj v aplikačnej praxi súdov (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.01.2011 sp. zn. 5MCdo/20/2009) ale aj Ústavného súdu Slovenskej republiky v uznesení pod sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19. júna 2013, v ktorom skonštatoval, že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z. z. definitívne normatívne vyriešila (doplnením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka), že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že Občiansky zákonník bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia, zmluvnej pokuty, uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava Obchodného zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl 2015, predmetné ustanovenie poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné pravidlo prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky. Hoci záver súdu o tom, že zmluva neobsahuje neprijateľné podmienky nebola napadnutá odvolaním, súd ex offo skúma zmluvné dojednania z hľadiska ich neprijateľnosti, keďže išlo o zmluvu spotrebiteľskú. Uvedený záver súdu prvého stupňa bol však predčasný. Súd nezisťoval, ako to už bolo vyššie uvedené, či žalovaná časť úveru splatila a v akej výške a akým spôsobom banka, resp. žalobca započítaval jednotlivé splátky na istinu, úrok, úrok z omeškania a ďalšie nároky. Súd rovnako nezisťoval, akým spôsobom žalobca dospel k žalovanej sume, aké všetky nároky a v akej výške si uplatnil. Odvolaciemu súdu je zrejmé z jeho rozhodovacej činnosti, že banky si často uplatňujú nároky odporujúce právnym predpisom upravujúcim spotrebiteľské zmluvy (kapitalizovanú istinu, úroky, rôzne poplatky a iné sankcie). V prípade, ak tieto žalobca špecifikuje, súd tieto opätovne, jednotlivo posúdi jednak z hľadiska platnosti právnych úkonov (§ 34 a nasl.) a jednak z hľadiska neprijateľnosti zmluvných podmienok (§ 52 a nasl.) OZ. Z uvedeného vyplýva, že rozsudok súdu prvého stupňa nie je vecne správny, ak žalobe v celom rozsahu vyhovel. Preto odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. zrušil rozsudok súdu prvého stupňa v časti, v ktorej žalobu zamietol a v závislom výroku o náhrade trov konania a podľa ods. 2 tohto ustanovenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Povinnosťou prvostupňového súdu bude po doplnení potrebného dokazovania v súlade s O.s.p. opätovne vo veci rozhodnúť, pričom súd zohľadní právny názor odvolacieho súdu, ktorým je viazaný (§ 226 O.s.p.). Výrok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bol zrušený platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o náhrade trov pôvodného konania i tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.). Senát odvolacieho súdu toto uznesenie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.